Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-60-2022.pdf
PDF · 115.44 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/60/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Eriky Tischlerovej v právnej veci žalobcu: AT - log, s. r. o., Železničná 1119/16, 926 01 Sereď, IČO: 46 759 221, zastúpeného advokátom JUDr. Ondrejom Krempaským, Račianska 66, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102601081/2018 zo dňa 14.12.2018, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Priebeh administratívneho konania
Žalovaný rozhodnutím č. 102601081/2018 zo dňa 14.12.2018 v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 101049012/2018 zo dňa 28.05.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2015 v sume 462,90 Eur.
Dôvodom dodatočného určenia dane bolo nepriznanie žalobcom uplatneného práva na odpočítanie dane zo zjednodušených faktúr vyhotovených spoločnosťou WIKING STAV s.r.o. V žalobcom predložených pokladničných (daňových) dokladoch boli správcom dane zistené nezrovnalosti, pretože podľa názoru daňových orgánov oboch stupňov nie je možné, aby rovnaký pokladničný doklad mal iný kontrolný kód v kontrolnom zázname a iný kontrolný kód na vytlačenom pokladničnom doklade. Na základe uvedeného, s poukazom na ustanovenia § 4 ods. 4 písm. b) zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 289/2008 Z. z.“ alebo „zákon o ERP“) a § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“), správca dane uzavrel, že predložené pokladničné doklady nemožno považovať za faktúry. Správca dane, vo vyrubovacom konaní, po odvolacom konaní, za účelom preverenia materiálneho plnenia od spoločnosti WIKING STAV s.r.o. preveroval vozidlá, ktoré žalobca ako daňový subjekt používal v kontrolovanom období na výkon svojej činnosti a do ktorých
mali byť pohonné hmoty natankované na čerpacích staniciach Dolná Streda a Sereď podľa zaslanej knihy jázd. Kontrolou bolo zistené, že vo viacerých prípadoch sa nezhodujú údaje zaslané Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. s údajmi uvádzanými v knihe jázd, ktoré nezrovnalosti správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia opísal. Na základe vykonaného dokazovania sa žalovaný stotožnil so záverom správcu dane, že pohonné hmoty neboli dodané tak, ako to deklaroval žalobca predloženými dokladmi z ERP o ich nákupe, keď okrem predloženia dokladov z ERP, u ktorých bolo správcom dane vykonaným dokazovaním preukázané, že nie sú pravé (podľa § 4 písm. a/ bod 8 zákona o ERP sa do fiskálnej pamäte nezameniteľne a neodstrániteľne zaznamenáva kontrolný kód na účely overenia pravosti kontrolného záznamu), ani preverenie materiálneho plnenia v konaní po odvolacom konaní nepreukázalo, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili tak, ako ich deklaruje žalobca (rozpor údajov v knihách jázd, podanom daňovom priznaní k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie 2015, detailný výpis mýtnych transakcií). Žalovaný skonštatoval, že skutočnosť, že dodávateľ WIKING STAV s.r.o. žalobcovi vystavil nepravé doklady ERP je vnútornou záležitosťou žalobcu, ktorá nie je relevantná pre správcu dane z pohľadu priznania práva na odpočítanie dane z takýchto zjednodušených faktúr. Na základe zisteného skutkového stavu žalovaný zhodne so správcom dane konštatovali, že v danom prípade neboli splnené podmienky na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože vykonaným dokazovaním boli zistené také skutočnosti, ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane, žalobca nepredložil žiadne dôkazy v súvislosti so spornými zjednodušenými faktúrami, ktoré by právne relevantným spôsobom vyvrátili pochybnosti správcu dane, že zdaniteľné obchody uvedené na sporných faktúrach boli uskutočnené tak, ako to deklaruje žalobca.
Rozsah a dôvody žaloby
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia Daňového úradu Trnava a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania.
Žalobca namietal nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov vo veci spôsobenú ako nesprávnym vyhodnotením skutkového stavu daňovými orgánmi oboch stupňov, tak aj nesprávnym právnym posúdením veci. Poukazoval na to, že správca dane preniesol zodpovednosť a povinnosti predávajúceho na žalobcu, čo považoval za nezákonné, nakoľko z jeho strany nebola porušená žiadna povinnosť, ktorá by správcu dane oprávňovala vyrubiť mu už raz zaplatenú DPH (ako súčasť kúpnej ceny).
Mal za to, že všetky ním predložené pokladničné doklady obsahovali povinné údaje vyžadované ustanovením § 8 ods. 1 zákona č. 289/2008 Z. z. a tiež údaje, ktoré sú obsahom vzoru umiestneného v predajni, v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 289/2008 Z. z. V tejto súvislosti zdôraznil, že nemohol mať pochybnosti o pravosti pokladničného dokladu, ktorý obsahoval všetky zákonom ustanovené údaje a za stavu, keď kúpna cena dodaného tovaru zodpovedala jednotkovej cene a množstvu dodaného tovaru.
Namietal, že nemôže niesť zodpovednosť za to, ak pokladničné doklady vydané predávajúcim majú odlišné interné číselné kódy, ktorých správnosť si žiaden kupujúci nemôže overiť. Žalobca vyjadril názor, že zo strany správcu dane mu bez existencie hmotnoprávneho dôvodu bola vyrubená DPH, ktorá mala byť vyrubená obchodnej spoločnosti WIKING STAV, s.r.o., a to z dôvodu, že pokladničné doklady, ktoré táto spoločnosť vydala a na základe ktorých si v súlade so zákonom odpočítal DPH, preukazujú vznik daňovej povinnosti tejto obchodnej spoločnosti. Uvádzal, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané dodanie motorovej nafty, ako to vyplýva z pokladničných dokladov, ktorých obsah sa v celom rozsahu stotožňoval s údajmi, ktoré boli v registračnej pokladnici dodávateľa.
Podľa žalobcu správca dane neprihliadol na to, že bolo predložených cca 1 800 pokladničných dokladov, ktorých údaje boli zhodné s povinnými údajmi v zmysle § 8 ods. 1 zák. č. 289/2008 Z. z. a o ktorých mal vedomosť podnikateľ prevádzkujúci registračnú pokladnicu. Správca dane „overil“ za celé kontrolované
obdobie mesiacov 1-5 a 7-12 roku 2015 5-6 jázd motorových vozidiel a na základe toho prijal záver, že knihy jázd sú nedôveryhodné, čo platí aj v ďalších 1 755 prípadoch. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, ale len v takom rozsahu, resp. len také dôkazy, ktoré svedčili v neprospech žalobcu. Za tohto stavu závery správcu dane považoval žalobca za svojvoľné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.
V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že ním predložené pokladničné doklady sú zhodné s údajmi, ktorými disponovala výlučne dodávateľská spoločnosť, z čoho vyplýva, že táto spoločnosť, resp. jej zamestnanec vystavoval doklady, ktorých jediný údaj, a to nepovinný číselný kód, sa nezhodoval s dokladmi predloženými žalobcom. Postup žalovaného považoval žalobca za účelový, o čom podľa neho svedčí tiež skutočnosť, že nesúlad údajov v niekoľkých zanedbateľných prípadoch má byť dôkazom aj v tých prípadoch, kde sa preukázala zhoda medzi údajmi v knihe o prevádzke motorových vozidiel s pokladničným dokladom. V tejto súvislosti zdôrazňoval, že každé dodanie je samostatným dodaním a musí sa posudzovať a preukazovať vždy samostatne.
Žalobca dôvodil, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že ním predložené pokladničné doklady nepreukazovali nárok na odpočet DPH, argumentujúc názorom, že v predmetnej veci nie je rozhodujúcou skutočnosťou, akým spôsobom žalobca platil, zásadnou skutkovou a právnou otázkou sú pokladničné doklady, ktoré boli pri dodaní vystavené subjektom, ktorý ako jediný disponoval s cca 5 000 údajmi v registračnej pokladnici, ktoré boli na predložených pokladničných dokladoch. Vzhľadom k tomu, že daň nebola zaplatená, jediný, komu mohla byť za tejto dôkaznej situácie vymeraná, bola spoločnosť WIKING STAV, s.r.o., ktorá je ako platiteľ povinná daň podľa § 69 ods. 1 v spojení s § 8 ods. 13 zákona o DPH, pretože jej vznikla daňová povinnosť podľa § 19 tohto zákona, uhradiť alebo preukázať, že tieto doklady nevystavila, na základe týchto dokladov nedodala žalobcovi tovar. Ďalej žalobca uviedol, že skutočnosť, že spoločnosť Slovnaft, a.s. má evidenciu v poriadku, nie je dôkazom o správnosti konania spoločností WIKING STAV, s.r.o. (táto predložila aj záznamy bez evidenčných čísel), čo len potvrdzuje to, že úprava dokladov a evidencií je možná. Poukázal ďalej na to, že žalovanému ako aj správcovi dane musí byť za tejto dôkaznej situácie zrejmé, že predmetom dodania boli dvojnásobné dodania, a to dodania, ktoré boli uskutočnené na základe pokladničných dokladov, ktoré majú iné evidenčné čísla, ako sú na pokladničných dokladoch predložených žalobcom, aj keď na rozdiel od pokladničných dokladov predložených žalobcom, tie s číslami, ktoré by mali byť zhodné s evidenčnými číslami v pokladni nikto nestotožnil. Za tohto stavu odvodzovať závery od evidencie Slovnaftu, a.s. znamená zakrývať skutočnosti, ktoré z dokazovania vyplynuli, t. j., že okrem nafty vedenej v evidencii Slovnaftu, a.s. bola predmetom dodania aj ďalšia motorová nafta, ktorej dodávanie je preukázané pokladničnými dokladmi predloženými žalobcom.
Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
Poukazoval na to, že pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na odpočítanie dane na základe dokladov vystavených ERP, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený, a to dodávateľom uvedeným na dokladoch vystavených touto pokladnicou. Mal za to, že predložené pokladničné doklady zo strany žalobcu neboli pravé a nebolo preukázané ani dodanie tovaru žalobcovi podľa predložených dokladov, a preto nevznikla žalobcovmu dodávateľovi v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť (daň z týchto obchodov ani nebola dodávateľom odvedená) a žalobca preto nemal právo na odpočítanie dane podľa § 49 v spojení s § 51 zákona o DPH.
Žalovaný dôvodil, že žalobca si nesplnil dôkaznú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku a nepreukázal vierohodnosť predložených pokladničných dokladov. Vzhľadom k tomu, že neboli predložené pravé doklady, neexistujú faktúry od platiteľa vyhotovené podľa § 71 zákona o DPH. Pokiaľ ide o žalobcom predložené pokladničné doklady uhradené platobnou
kartou, tieto obsahovali rovnaké kontrolné kódy ako sú uvedené na kontrolných záznamoch servisnej organizácie a spoločností SLOVNAFT, a.s., nezrovnalosti sa vyskytli v kontrolných kódoch v prípadoch pokladničných dokladov uhradených v hotovosti. Podľa názoru žalovaného sa žalobca týmto spôsobom (realizácia úhrad v hotovosti) sám zbavil možnosti dokladovania tejto okolnosti z hľadiska dôkaznej sily preukaznejším výpisom z peňažného ústavu, resp. potvrdením peňažného ústavu, pretože technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade.
Ďalej žalovaný dal do pozornosti, že predmetom plnenia dodávateľov nemalo byť len dodanie tovaru, ale aj dodanie služieb, konkrétne v marci 2015 servis vozidiel, účtovnícke poradenstvo a reklamná činnosť, výroba propagačného materiálu, pričom k dodaniu týchto služieb sa žalobca ako ani ďalšie zúčastnené osoby žiadnym spôsobom nevyjadrili. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o prijatí tovaru a služby od dodávateľa, pričom sa obmedzil len na navrhnutie vypočutia svedka - konateľa dodávateľa, ktorý sa vyjadril len vo všeobecnej rovine, ktorá je zrejmá len z predložených dokladov z ERP (elektronickej registračnej pokladnice ), pričom ani kontrolné záznamy z ERP nepredložil.
V súvislosti s deklarovaným nadobudnutím pohonných hmôt na základe zjednodušených faktúr vyhotovených dodávateľom obchodnou spoločnosťou WIKING STAV, s.r.o. žalovaný uviedol, že bolo zistené, že kontrolné kódy na žalobcom predložených faktúrach sú rozdielne ako kontrolné kódy na kontrolných záznamoch predložených servisnou organizáciou Datapac, s.r.o. a spoločnosťou SLOVNAFT, a.s., u ktorých sa kontrolné kódy zhodujú. Ďalej poukázal na to, že údaje zapísané v knihe jázd sa vo viacerých prípadoch nezhodujú s údajmi zaslanými Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s., t. j. neboli zohľadnené reálne jazdy vozidiel, pretože knihy jázd predložené žalobcom ako dôkaz k nadobudnutiu pohonných hmôt, sú vytvorené externou spoločnosťou. V tejto súvislosti poukázal na to, že časové údaje uvádzané žalobcom v podanom daňovom priznaní k dani z motorových vozidiel v súvislosti so vznikom daňovej povinnosti (používanie motorových vozidiel na podnikateľské účely od určitého dátumu) nekorešpondujú s knihou jázd jednotlivých vozidiel, pretože tieto vozidlá už boli žalobcom používané skôr, resp. podľa detailného výpisu mýtnych transakcií niektoré motorové vozidlá neprešli žiadnou mýtnou bránou, pričom v knihe jázd sú záznamy o tom, že tieto vozidlá jazdili. Poukázal tiež na to, že žalobca neuviedol ani príkladmo konkrétne jazdy vykonané konkrétnymi vozidlami zaznamenané v knihách jázd, ktoré by boli v súlade s údajmi zaslanými Národnou diaľničnou spoločnosťou, a.s. Mal za to, že žalobcom predložené pokladničné doklady neboli pravé (ich pravosť nebola spochybnená zovšeobecnením 4-5 prípadov na základe nezrovnalostí v knihe jázd), z ktorých by vyplývalo, že si žalobca oprávnene odpočítal DPH. Okrem toho poukázal na to, že pokladničné doklady predložené žalobcom uhradené platobnou kartou obsahovali rovnaké kontrolné kódy ako sú uvedené na kontrolných záznamoch servisnej organizácie a spoločnosti SLOVNAFT, a.s., a rozdielne v kontrolných kódoch boli pokladničné doklady predložené žalobcom uhradené v hotovosti.
Žalovaný dodal, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet, pričom žalovaný predložené účtovné doklady zo strany žalobcu považoval za nevierohodné, ktoré dostatočným spôsobom nepreukazovali vznik uplatneného nároku na odpočítanie dane.
Rozhodnutie Krajského súdu v Trnave
Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 20S/21/2019-99 zo dňa 12. marca 2020 zrušil z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov a vec vrátil Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie.
Správny súd, stotožniac sa s právnym názorom Krajského súdu v Trnave vo veciach tých istých účastníkov, vysloveným v skorších rozsudkoch Krajského súdu v Trnave vydaných vo veciach vedených na tunajšom súde pod sp. zn. 14S/12/2019, sp. zn. 20S/18/2019, sp. zn. 20S/19/2019, sp. zn. 14S/13/2019, sp. zn. 14S/14/2019, sp. zn. 14S/15/2019, sp. zn. 20S/22/2019 a sp. zn. 20S/23/2019, ktorými za obdobných skutkových okolností vo vzťahu k iným zdaňovacím obdobiam DPH (október 2015, júl 2015, september 2015, február 2015, máj 2015 atď.) boli zrušené rozhodnutia žalovaného ako aj správcu dane, v súlade s ustanovením § 140 SSP a s poukazom na odôvodnenia uvedených skorších rozsudkov vypracoval skrátený rozsudok sp. zn. 20S/21/2019-99 zo dňa 12. marca 2020.
Konanie na kasačnom súde a právne posúdenie veci kasačným súdom
Rozsudok Krajského súdu v Trnave 20S/21/2019-99 zo dňa 12. marca 2020 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného zrušil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžfk/55/2020 zo dňa 21. apríla 2022 a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie.
Kasačný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo súdnych registrov bolo zistené, že kasačné konanie za účasti rovnakých účastníkov konania, o rovnakom predmete kasačnej sťažnosti toho istého sťažovateľa, kedy správnou žalobou toho istého žalobcu boli napadnuté rozhodnutia toho istého žalovaného, kedy rovnako došlo k spochybneniu reálneho dodania zdaniteľného plnenia tým istým dodávateľom žalobcu WIKING STAV s.r.o., bolo vedené na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Sžfk/57/2020 a vo veci bolo rozhodnuté rozsudok zo dňa 16.02.2022. V uvedenej veci kasačný súd rozsudkom rozhodol tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave, ktorý tak isto zrušil rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov. S týmto rozsudkom Najvyššieho správneho súdu SR sa kasačný súd stotožnil a nižšie tento citoval.
„K namietanému rozloženiu dôkazného bremena a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu Najvyšší správny súd uvádza, že postup žalovaného aj správcu dane bol plne v súlade s ustálenou judikatúrou.[...]
Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný uviesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie len materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/26/2014).
Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaj odrážajú skutočnosť.
Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonným podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predložene dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.
Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS/241/07-44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na žalobcovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že si uplatnil odpočítanie dane oprávnene, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.
V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy posudzuje. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či bola predmetná služba či tovar dodaná osobou, deklarovanou na predkladaných faktúrach, nie je povinný dokazovať nedodanie touto osobou, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu osobou uvedenou v predkladanej faktúre, pokiaľ si uplatňuje právo na odpočítanie DPH z predkladanej dodávateľskej faktúry. Ak žalobca v tomto smere neunesie dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení práva na odpočítanie.
Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplynulo, že správca dane vykonal v priebehu daňovej kontroly nielen formálnu kontrolu dokladov, ale zisťoval aj reálnosť zdaniteľných obchodov.
S poukazom na § 4 písm. a) bod 8 zákona o ERP sa do fiškálnej pamäte nezameniteľne a neodstrániteľne zaznamenáva kontrolný kód na účely overenia pravosti kontrolného záznamu. Z vykonaného dokazovania správcom dane nepochybne vyplynulo, že kontrolné kódy na žalobcom predložených pokladničných dokladoch uhradených v hotovosti boli rozdielne ako kontrolné kódy predložené servisnou organizáciou Datapac s.r.o a SLOVNAFT a.s., u ktorých sa kontrolné kódy zhodovali. Z uvedeného jednoznačne plynie záver, že žalobcom predložené doklady nesplnili zákonné kritérium o dostatočnej preukázateľnosti oprávnenia na odpočítanie dane a objektívne bola spochybnená ich vierohodnosť.
Nakoľko je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie, bolo povinnosťou žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočítanie dane preukázať reálnosť deklarovaného nadobudnutia pohonných hmôt zo zjednodušených faktúr vyhotovených spoločnosťou WIKING STAV s.r.o., na prevádzkach čerpacích staníc ČS SLOVNAFT DOLNÁ STREDA z elektronickej registračnej pokladnice. Hodnotenie dôkazov zo strany správcu dane neznamená len mechanické preberanie informácií, či bezvýhradné akceptovanie dokladov, resp. údajov v nich uvedených ako faktov.
Ani preverenie materiálneho plnenia nepreukázalo, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili žalobcom deklarovaným spôsobom. Podľa detailného výpisu mýtnych transakcií motorové vozidlo s evidenčným číslom A. XXX B. vykonalo jazdy do septembra 2015, za mesiac október až december 2015 nejazdilo, neprešlo žiadnou mýtnou bránou, pričom žalobca v knihe jázd deklaruje, že počas celého roka vykonávalo jazdy.
Kasačný súd konštatoval, že je možné stotožniť sa s názorom sťažovateľa, že žalobca nesplnil zákonné podmienky pre odpočítanie dane ustanovené zákonom o DPH, a preto nesúhlasí s názorom Krajského súdu v Trnave o nutnosti skúmať podvodné konania v intenciách právneho názoru vysloveného krajským súdom.
Krajský súd (správne má byť kasačný súd) uzatvára, že pri rozhodovaní o priznaní, či nepriznaní možnosti odpočítania DPH sa uplatňujú ustanovenia zákona o DPH (§ 49 a nasl.), pri ktorých nevyžaduje preukázanie podvodného konania, teda sa nevyžaduje preukázanie naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu na úseku daní. Pre priznanie nadmerného odpočtu DPH je teda potrebné preukázať splnenie podmienok podľa vyššie citovaných ustanovení zákona o DPH, pričom kumulatívne preukázanie podvodného alebo zákon obchádzajúceho konania u daňového subjektu je pre tieto účely irelevantné. Kasačný súd uzavrel, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane zistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom a preskúmavané rozhodnutie je zákonné.“
Posúdenie veci správnym súdom
Po vrátení veci tunajšiemu súdu súd za splnenia procesných podmienok prejednal vec v neprítomnosti oboch účastníkov konania (§ 114 SSP), opätovne sa oboznámil s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, ako aj s obsahom rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 5Sžfk/55/2020 zo dňa 21. apríla 2022 a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
V ďalšom konaní bol správny súd podľa § 469 SSP viazaný právnym názorom kasačného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia zaujal stanovisko ku všetkým sporným okolnostiam prípadu a konštatoval nielen dostatočnosť skutkových zistení, z ktorých vo veci rozhodujúce správne orgány vychádzali, ale aj správnosť vyhodnotenia dôkaznej situácie daňovými orgánmi, a v neposlednom rade aj správnosť právneho posúdenia veci a obsahových náležitostí preskúmavaného rozhodnutia.
Podľa zistenia súdu tak boli zodpovedané všetky otázky majúce pre rozhodnutie o správnej žalobe zásadný význam, pričom závery, z ktorých právne stanoviská súdu vychádzajú, boli kasačným súdom podrobnejšie ozrejmené v obsahu jeho rozhodnutia zo dňa 21.04.2022.
Vychádzajúc zo záverov rozsudku kasačného súdu, ktoré súd uviedol v odôvodnení tohto rozhodnutia a ktoré preto nepovažuje za dôvodné na tomto mieste opakovať, nezistil súd v žalobou napadnutom
rozhodnutí žalovaného správneho orgánu a jeho vydaniu predchádzajúcom postupe správnych orgánov žiadne žalobcom namietané pochybenie spôsobujúce nezákonnosť rozhodnutia.
Správny súd preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 v spojení s § 467 ods. 3 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania pred správnym súdom a v kasačnom konaní nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by jej trovy konania vznikli, pričom žalovanému orgánu verejnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).