Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_23CoE-4-2015.pdf
PDF · 95.07 KB
Case nature
Subarea
23CoE/4/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava, proti povinným: 1. S. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, N., 2. S. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/XX, N., vedenej pred súdnym exekútorom: Mgr. Drahomír Kriváň, so sídlom Záhradnícka ul. č. 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 604/12, o vymoženie 6.149,73 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej voči uzneseniu Okresného súdu Skalica, č. k. 3Er/417/2012-57 zo dňa 10. septembra 2014, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zastavil exekúciu a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie 66,35 eur. Rozhodnutie odôvodnil aplikáciou § 52 ods. 1, 2 a 3, § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 ods. 1 písm. a), § 45 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len LZoRK“), a čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1 a 3, čl. 6 ods. 1 a ods. 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a § 37 ods. 2, § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku. Skutkovo zdôvodnil svoje rozhodnutie tým, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok sp. zn. RK-552/11-MK z 15.12.2011. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 80157-19086 z 28.12.2007. Súd dospel k záveru, že právny vzťah založený zmluvou je spotrebiteľský, pretože oprávnená pri uzatváraní zmluvy konala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinní nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú zmluvné dojednania, v ktorých bod 21. obsahuje rozhodcovskú doložku, ktorú súd posúdil ako neprijateľnú podmienku, pretože nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a núti ho podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, a preto je neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu a vydaný rozhodcovský rozsudok je preto v rozpore so zákonom.
Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie oprávnená. Namietla, že povinný v 1. rade nekonal pri uzatváraní zmluvy ako fyzická osoba, ale ako podnikateľ, a preto nemôže ísť o spotrebiteľa. Túto skutočnosť preukazuje označenie povinného v 1. rade použitím obchodného mena a uvedením IČO. Pred uzavretím zmluvy predložil oprávnenej živnostenský list a vyplnil žiadosť o poskytnutie živnostenskej pôžičky pre podnikateľské subjekty. Oprávnenej nebola známa žiadna výhrada o podnikateľskej povahe povinného v 1. rade pri uzavieraní zmluvy. Zároveň namietla paušálne tvrdenie súdu o formulárovej zmluve. Namietla, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutie je nedostatočné a nezrozumiteľné. Vyplýva z neho totiž, že exekučným titulom priznaná pohľadávka je zo spotrebiteľskej zmluvy, no vymáhaná pohľadávka je pohľadávkou z vlastnej zmenky vystavenej 28.12.2007, splatnej 27.03.2010. Vystavením zmenky vznikol samostatný právny vzťah, ktorý je nezávislý od vzniku
zmluvy o pôžičke. Poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12Cb/5/2003 a 2CoE/163/2010 z 26.10.2010, podľa ktorých súd nemôže preskúmavať kauzálny vzťah pre zmenku. Vzhľadom na podnikateľský charakter zmluvy považuje za nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Súd neuviedol žiadne argumenty, ktorými by odôvodnil záver, že rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukázala na skutočnosť, že zmluva neobsahovala povinnosť postupovať výlučne prostredníctvom rozhodcovského konania ale obsahovala možnosť voľby pre žalobcu, pričom aj v konaní pred štátnym súdom sa žalovaná strana musí podriadiť začatému konaniu, pretože dispozícia žalobou žalovanému nepatrí. Poukázala aj na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 21CoE/24/2012 z 15.05.2012, ktorý posudzoval obdobnú rozhodcovskú doložku, a dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola stanovená výlučne bez možnosti voľby. Podľa jej názoru sú dané dôvody odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), § 205 ods. 2 písm. b), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Navrhla preto napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p., § 45 ods. 3 ZoRK a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:
Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom výkone judikovaného práva vyjadreného exekučným titulom, ktorého povaha určuje rozsah materiálneho preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť, možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi a teda skúma, či je na jeho základe možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ustanovenie § 45 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti.
Zo Zmluvy o revolvingovej pôžičke č. 80157-19086 z 28.12.2007, ktorej kópia je pripojená v spise bolo zistené, že oprávnená sa zaviazala, že poskytne povinnému v 1. rade úver v sume 66.672 Sk, ktorú sa zaviazal splatiť v 48 mesačných splátkach po 1.389 Sk, pričom odmena za poskytnutie pôžičky bola 36.672 Sk. Ďalej sa strany dohodli na poskytnutí revolvingu 33.336 Sk po splatení každých 24 splátok pôžičky, pričom odmena za poskytnutie revolvingu bola 20.002 Sk. Povinná v 2. rade bola podľa zmluvy spoludlžníčkou č. 1. Podľa bodu 21.1. a 21.2.1. zmluvy akékoľvek spory, ktoré vyplývajú a súvisia s
ustanoveniami zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred niektorým z rozhodcov uvedeným v zmluve v rozhodcovskom konaní.
Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinných, pričom povinní obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohli ovplyvniť ani neovplyvnili.
Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 01.04.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení platnom od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust. § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.
Keďže oprávnená je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. Oprávnená v odvolaní namietala najmä voči záverom súdu prvého stupňa, že povinný v 1. rade nekonal pri uzatváraní a plnení zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti, keď poukazovala najmä na označenie povinného v 1. rade v zmluve obchodným menom a uvedenie IČO, a ďalej na skutočnosť, že pred uzavretím zmluvy tento predložil živnostenský list. Odvolací súd napriek tomu považuje záver súdu prvého stupňa za správny. Prihliadol pri tom na skutočnosť, že len samotné formálne označenie účastníka zmluvy nemôže vylúčiť aplikáciu právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, pretože by išlo o obchádzanie zákona. Ak potom oprávnená ako dodávateľ tvrdí, že predmetný zmluvný vzťah nie je spotrebiteľským, hoci je súdu aj z úradnej činnosti známe, že oprávnená poskytuje spotrebiteľské úvery, je dôkazné bremeno ohľadom tohto tvrdenia na oprávnenej. Nepostačuje pritom odvolanie sa iba na formálne označenie účastníka v zmluve. Ako už uviedol súd prvého stupňa, nie je vylúčené, že fyzické osoby - podnikatelia môžu zároveň vstupovať do právnych vzťahov aj ako spotrebitelia, keď nekonajú v rámci podnikateľskej činnosti alebo v súvislosti s ňou. Ak povinný v 1. rade uviedol, že nekonal v rámci podnikateľskej činnosti ani v súvislosti s ňou a poskytnuté prostriedky úveru použil pre potreby domácnosti, oprávnená mala možnosť preukázať nepravdivosť tohto tvrdenia, napríklad tým, akým spôsobom kontrolovala použitie finančných prostriedkov úveru na účely podnikania. Oprávnená dôkazné bremeno neuniesla a preto súd prvého stupňa správne uzavrel, že nepreukázala, že povinný v 1. rade pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, a preto je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľom dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný (v 1. rade) ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na základe
vyššie uvedeného, sa preto odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. K tejto otázke súd prvého stupňa zaujal rovnaké stanovisko.
V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.
Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú zmluvné podmienky definované v čl. 3.
Podľa čl. 3 ods.1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu.
Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.
ESĽP v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.
Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá dodávateľ (oprávnená). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnená (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.
V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.
Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve je v priamom rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 01.01.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 01.01.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších predpisov, neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil s použitím § 53 ods. 1 OZ za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i Ústavného súdu SR.
Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39 a § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.
S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.