Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_6Co-34-2020.pdf
PDF · 142.96 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/34/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a sudcov Mgr. Jany Janics Bajánkovej a Mgr. Zity Leimbergerovej v právnej veci žalobcu: KAMADA s.r.o., so sídlom: Obchodná 594/66, 811 06 Bratislava, IČO: 45 878 722, právne zastúpený Consilior Iuris s.r.o., so sídlom: Radlinského 51, 811 07 Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. decembra 2019, č.k. 4C/40/2017-310, takto
rozhodol:
Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanej sa náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanej domáhal náhrady škody vo výške 200.744,- eur s príslušenstvom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 514/2003 Z.z.). Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca sa ako dlžník návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 4.1.2013 domáhal povolenia reštrukturalizácie. Podľa reštrukturalizačného posudku vypracovaného správcom JUDr. Miroslavom Ňuňukom ku dňu 30.11.2012 bolo prevažujúcim predmetom činnosti žalobcu poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni so zabezpečením individuálne pripravovaných liekov. Žalobca (dlžník) mal k 31.12.2011 viac ako jedného veriteľa, mal 16 veriteľov a k tomuto dátumu nebol schopný plniť viac než 30 dní po lehote splatnosti viac ako jeden peňažný záväzok, konkrétne 166 záväzkov. Splatné záväzky predstavovali sumu najmenej 205.397,07 Eur a majetok na ich úhradu dosahoval k analyzovanému dátumu hodnotu len 3.991,- Eur. Podľa reštrukturalizačného posudku bol žalobca (dlžník) k dátumu 31.12.2011 v úpadku so záporným výsledkom -201.478 Eur. Žalobca (dlžník) evidoval k 31.7.2012 veriteľov s pohľadávkami uvádzanými v celkovej hodnote splatných súm istiny vo výške 225.465,31 Eur a dvoch veriteľov s nesplatenými pohľadávkami k rozhodnému dňu a to spolu v sume 392,72 Eur titulom splátky poistného za poistenie zodpovednosti za škodu a poistenie majetku a v sume 31.191,- Eur za nesplatenú časť kontokorentného úveru. Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 4R/1/2013-477 z 28.1.2013 začal reštrukturalizačné konanie voči dlžníkovi KAMADA s.r.o. Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 4R/1/2013-477 zo dňa 28.2.2013, právoplatným dňa 07.03.2013, povolil reštrukturalizáciu dlžníka KAMADA s.r.o., do funkcie správcu ustanovil Mgr. Mirolava Ňuňuka a vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky v lehote 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Podľa reštrukturalizačného posudku v prípade plnenia reštrukturalizačného konania majú podľa správcu veritelia väčší predpoklad uspokojenia ich prihlásených pohľadávok a v prípade reštrukturalizácie, ku ktorej začatiu a povoleniu súdom sú splnené všetky zákonné predpoklady, je dlžník schopný získať uplatnením metód reštrukturalizácie sumu
v približnej výške 115.000 eur. Okresný súd Bratislava I uznesením č.k. 4R/1/2013-492 zo dňa 15.5.2013, právoplatným dňa 22.05.2013, zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka KAMADA s.r.o., začal konkurzné konanie na majetok dlžníka KAMADA s.r.o. a do funkcie správcu ustanovil Mgr. Denisu Mikušovú Schultzovú a vyzval veriteľov, aby prihlásili svoje pohľadávky v lehote 45 dní od vyhlásenia konkurzu. V odôvodnení rozhodnutia súd okrem iného uviedol, že dňa 09.04.2013 bol v Obchodnom vestníku č. OV 68/2013 zverejnený oznam o zvolaní schôdze veriteľov dlžníka na deň 13.05.2013 na účely zistenia stanovísk veriteľov prihlásených pohľadávok a voľby veriteľského výboru. Vzhľadom na to, že schôdza veriteľov dlžníka konaná dňa 13.05.2013 nebola uznášaniaschopná, Okresný súd Bratislava I v zmysle § 131 ods. 2 písm.d) zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj ako „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), zastavil reštrukturalizačné konanie dlžníka a začal konkurzné konanie na majetok dlžníka. Dňa 05.02.2014 správca úpadcu (žalobcu) JUDr. Miroslav Ňuňuk ako predávajúci uzatvoril so spoločnosťou plusfarm, s.r.o. ako kupujúcim zmluvu o predaji podniku podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 92 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii, predmetom ktorej sa predávajúci zaviazal v deň nasledujúci po dni účinnosti Zmluvy previesť na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iným právam a ostatným majetkovým hodnotám, ktoré slúžia prevádzkovaniu podniku. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom č.k. III. ÚS 218/2014-33 zo dňa 9. 12. 2014 rozhodol vo veci namietaného porušenia základného práva žalobcu na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4R 1/2013-492 z 15. mája 2013 tak, že základné právo spoločnosti KAMADA, s.r.o. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4 R 1/2013-492 z 15. mája 2013 porušené boli, napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava I zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného uviedol, že v posudzovanom prípade okresný súd na podklade formalistického výkladu ustanovenia § 131 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, z ktorého priamo nevyplýva, či v časovom úseku od druhého do siedmeho dňa od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok sa môže uskutočniť iba jedna schôdza veriteľov alebo v prípade neuznášaniaschopnosti prvej schôdze možno zvolať aj ďalšiu schôdzu veriteľov. Okresný súd Bratislava I uznesením, č.k. 4R/1/2013-909 zo dňa 10.08. 2015 potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka KAMADA s.r.o. v znení, o ktorom hlasovala schvaľovacia schôdza dňa 20.07.2015 a zároveň rozhodol podľa § 153 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, že končí reštrukturalizáciu dlžníka KAMADA s.r.o. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.08.2015. Žalobca požiadal listom z 1.8.2017 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vzniknutej na základe nezákonného rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4R 1/2013-492 z 15. mája 2013 zrušeného nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom zo dňa 31.01.2018 číslo 32927/2018/141 žalobcovi oznámilo, že žiadosť bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom žiadosti nebolo vyhovené, nakoľko nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení citovaného zákona. 3. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX z 11.4.2017 vypracovaného na základe zadania žalobcu znaleckou organizáciou v odbore Ekonomika a riadenie podnikov, odvetvie oceňovanie a hodnotenie podnikov a to Ústav pre výskum, vedu a znalectvo, súd prvej inštancie skutkovo zistil, že majetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi v priamej súvislosti s vyhlásením konkurzu na majetok žalobcu predstavuje sumu 200.744,- Eur, keď skutočná škoda bola vyčíslená znalcom v sume 50.000,- Eur a ušlý zisk bol vyčíslený v sume 150.744,- Eur. Znalecký ústav stanovil skutočnú škodu v sume 50.000,- Eur, keď za ňu považoval stratu licencie na prevádzkovanie lekárne v Š. predajom podniku. Trhová hodnota podniku (licencie) bola stanovená v ponukovom konaní, ktoré bolo realizované v konkurze na 50.000,- Eur a ušlý zisk v sume 150.744,- Eur bol stanovený na základe predloženého reštrukturalizačného posudku, ktorý obsahoval finančný plán zostavený na roky 2013 až 2016. Zo záverov znaleckého posudku prvoinštančný súd ďalej zistil, že porovnaním výnosov (tržieb) a nákladov, ktoré žalobca reálne dosiahol v rokoch 2011 a 2012 s plánovanými tržbami a nákladmi na budúce obdobia rokov 2013 až 2016 vyplynulo, že pri tvorbe finančného plánu sa jednoznačne vychádzalo z reálne dosiahnutých hospodárskych výsledkov za predchádzajúce obdobia. Finančný plán na obdobie rokov 2013 až 2016 predpokladal postupný nárast tržieb, zníženie nákladov na výrobnú spotrebu na úroveň roku 2011, postupné zvyšovanie osobných nákladov a pozitívny vývoj zisku. Za obdobie rokov 2013 až 2016 bol vo finančnom pláne predpokladaný zisk v celkovej výške 150.744,- Eur, ktorá výška zisku by postačovala na úhradu pohľadávok zistených správcom v reštrukturalizácii. Z výpovede konateľky žalobcu Z.. P. F. mal súd prvej inštancie za preukázané, že hneď po vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu zanikla nájomná zmluva na priestory, v ktorých spoločnosť prevádzkovala lekáreň.
4. Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a),§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 442 ods. 1 Obč. zák., dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby. Uviedol, že žalobca nepreukázal kumulatívne splnenie zákonom požadovaných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4R/1/2013-492 zo dňa 15. mája 2013, právoplatné dňa 22.5.2013, ktorým súd zastavil reštrukturalizačné konanie na majetok dlžníka - žalobcu a začal konkurzné konanie na jeho majetok a vyhlásil konkurz, a v dôsledku, ktorého sa žalobca domáhal náhrady škody, je nezákonné, nakoľko bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 218/2014-33 zo dňa 9.12. 2014. Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že základné právo žalobcu na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č.k. 4R/1/2013-492 zo dňa 15. mája 2013 porušené boli a ústavný súd zároveň predmetné uznesenie súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prvoinštančný súd mal teda za preukázané, že zákonná podmienka zodpovednosti štátu za škodu a to existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci bola splnená. K námietkam žalovanej, že v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu podmienky existencie nezákonného rozhodnutia, nakoľko Ústavný súd SR v predmetnom náleze priamo nekonštatoval nezákonnosť napadnutého uznesenia súdu a že súd v danom prípade postupoval v zmysle zákonných predpokladov, prvoinštančný súd uviedol, že podľa aktuálnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je zákonnosť či nezákonnosť rozhodnutia vo všeobecnosti otázkou súladu rozhodnutia s objektívnym právom. Uviedol, že rozhodnutie, ktoré bolo zrušené z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia, z dôvodu nesprávne alebo nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako i z dôvodu vady konania je nezákonné, a za splnenia ostatných zákonných podmienok môže zakladať zodpovednosť štátu za škodu, ktorá prípadne z takéhoto rozhodnutia vznikla účastníkovi. Skonštatoval, že aj napriek tomu, že pojem „nezákonné rozhodnutie“ nie je v zákone definovaný, tak pod uvedeným pojmom je možné rozumieť akékoľvek rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, alebo záväzkami Slovenskej republiky, vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Dodal, že právna úprava sa síce osobitne nezmieňuje o tom, či nezákonnosť rozhodnutia musí byť konštatovaná priamo vo výroku zrušujúceho (zmeňujúceho) rozhodnutia, avšak podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ príslušný orgán určité rozhodnutie zrušil (zmenil) z dôvodov uvedených v odôvodnení rozhodnutia, uzavrel, že sa tak mohlo stať jedine z dôvodu jeho rozporu s platnými právnymi predpismi, a teda z dôvodu jeho nezákonnosti. 5. K druhej hmotnoprávnej podmienke pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v dôsledku nezákonného rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku uplatnenej majetkovej škody a jej výšky, keď nepreukázal vznik škody a ušlého zisku, ktorej náhrady sa domáhal. Žalobcom uplatnená náhrada škody spočívala v skutočnej škode vo výške 50.000,- Eur, zodpovedajúcej trhovej hodnote povolenia na prevádzkovanie lekárne v Š. s tým, že táto škoda mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s vyhlásením konkurzu, keď v rámci speňažovania majetku žalobcu v priebehu konkurzného konania, správca konkurznej podstaty uzatvoril zmluvu o predaji podniku so spoločnosťou plusfarm s.r.o., ktorou previedol na kupujúceho vlastnícke právo k veciam, iným právam a ostatným majetkovým hodnotám, ktoré slúžili na prevádzkovanie podniku za kúpnu cenu, ktorá bola stanovená na základe dohody zmluvných strán ako súčet pevnej ceny 50.000,- Eur a sumy predstavujúcej súčet hodnoty skladových zásob v nákupných cenách podľa inventúrneho súpisu. V dôsledku predaja podniku teda stratil žalobca možnosť prevádzkovať lekárnické služby. Žalobca pri stanovení výšky uplatneného nároku na náhradu škody vychádzal zo súkromného znaleckého posudku č. X/XXXX vypracovanom znaleckou organizáciou Ústav pre výskum, vedu a znalectvo. Súd prvej inštancie zhodne so žalovaným mal za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu škoda v uplatnenej výške vznikla, a že sa jeho majetok zmenšil o ním vyčíslenú sumu 50.000,- Eur. Z listinných dokladov mal prvoinštančný súd za preukázané, že predaj podniku bol realizovaný výlučne z dôvodu speňaženia majetku žalobcu a snahou správcu dosiahnuť čo najväčšie uspokojenie pohľadávok veriteľov žalobcu z dôvodu jeho insolvencie. Podľa názoru súdu prvej inštancie, žalobca uplatnenú skutočnú škodu, ktorá mu mala vzniknúť práve predajom podniku, reálne nevyčíslil a nepreukázal, že práve suma, ktorá predstavovala dohodnutú kúpnu cenu za predaj podniku za dohodnutých podmienok bola reálnou hodnotou licencie žalobcu na prevádzkovanie lekárne v Š., nakoľko zo žiadnych listinných dokladov a ani tvrdení žalobcu nevyplynulo, že cena licencie na prevádzkovanie lekárne je totožná s dohodnutou kúpnou cenou
podniku, za ktorú bol podnik v rámci konkurzného konania aj predaný. Prvoinštančný súd mal za to, že znalcom vyčíslená sumu ako trhová hodnota licencie potrebnej na prevádzkovanie konkrétnej verejnej lekárne v Š. nebola vyčíslená reálne, bola vyčíslená bez akéhokoľvek relevantného základu vychádzajúc z dohodnutej kúpnej ceny podniku s uvedením, že práve táto suma zodpovedá výťažku zo speňaženia podniku v konkurze. K nároku na náhradu škody v dôsledku ušlého zisku, ktorý žalobca odôvodnil tým, že znemožnením prevádzkovania lekárne mu vznikla škoda spočívajúca v ušlom zisku, stanovená znaleckým posudkom č. X/XXXX, súd prvej inštancie uviedol, že neobstojí argumentácia žalobcu, že práve rozhodnutím súdu o zastavení reštrukturalizačného konania a začatia konkurzného konania došlo k strate majetkového prínosu, ktorý predstavoval ušlý zisk, ktorý by spoločnosť dosiahla. Dôvodil, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu hypotetickej škody, teda škody, ktorá mu nevznikla. Ušlý zisk z podnikania znamená stratu očakávaného prínosu, spôsobeného tým, že škodná udalosť zasiahla do priebehu deja vedúceho k zisku teda, že poškodený mal zaistené predpoklady pre tzv. pravidelný beh vecí. Tvrdenie žalobcu, že práve rozhodnutím súdu o zastavení reštrukturalizačného konania a začatia konkurzného konania došlo k strate majetkového prínosu, ktorý predstavoval ušlý zisk, ktorý by spoločnosť dosiahla podľa názoru súdu neobstoja. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu hypotetickej škody, teda škody, ktorá mu nevznikla. Poukázal na to, že ušlý zisk nemôže predstavovať len zmarenie zamýšľaného zámeru či možného zisku, ak nie je majetkový prínos podložený už existujúcimi či reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno usudzovať, že nebyť škodnej udalosti k zamýšľanému zisku by skutočne aj došlo. Podľa prvoinštančného súdu, vykonaným dokazovaním nie je možné stanoviť, že by jednoznačne i v prípade, že by k vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo, došlo v reštrukturalizačnom posudku vypracovanom pre účely reštrukturalizačného konania i k skutočnej realizácii tohto plánu a reálnemu splneniu všetkých podmienok v ňom stanovených. Dodal, že reštrukturalizačný plán vychádzal z predpokladu pokračovania v prevádzkovaní podniku žalobcu, prípadnej expanzii a rozšírení predmetu činnosti žalobcu o nové aktivity a počítal tiež aj s nevyhnutnými vlastnými vkladmi spoločníkov dlžníka na úhradu jednotlivých splátok, ktoré by nebolo možné pokryť zo zisku. Skutočnosť, že takýto postup bol správcom v reštrukturalizačnom posudkom navrhnutý však bez ďalšieho podľa názoru súdu neznamená, že by k jeho naplneniu i reálne a za predpokladaných podmienok aj došlo. Žalobca teda nepreukázal vznik škody titulom ušlého zisku v dôsledku nerealizovania reštrukturalizačného plánu správcu v rámci reštrukturalizačného konania, keď nepreukázal, že reálne by vôbec dosiahol akýkoľvek zisk nebyť vydania nezákonného rozhodnutia súdu. Uzavrel, že pri výške ušlého zisku je určujúce, akému majetkovému prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu, resp. o aký reálne dosiahnuteľný (nie hypotetický) prospech poškodený prišiel. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 uviedol, že je nutné vychádzať z čiastky, ktorú by v predmetnom období za obvyklých podmienok poškodený získal s prihliadnutím na náklady vynaložené na dosiahnutie tohto zisku, prípadne na náklady na dosiahnutie tohto zisku potrebnými. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia poukázal tiež na tú skutočnosť, že v reštrukturalizačnom posudku správcu JUDr. Miroslava Ňuňuka z 30.11.2012, z ktorého znalecká organizácia vychádzala, je v bode 8.3. uvedené, že „(...) v prípade reštrukturalizácie je dlžník (žalobca) schopný získať uplatnením metód reštrukturalizácie sumu približne 115.000 eur (...)“. V prípade záväzkov veriteľov stanovených ku dňu 31.07.2012 v celkovej výške 334.000,- Eur správca predpokladal pri navrhovanej získanej sume na uspokojenie veriteľov vo výške 115.000,- Eur uspokojenie veriteľov v priemernej výške 35%. V znaleckom posudku na str. 42, že „(...) finančný plán spoločnosti KAMADA s.r.o. na obdobie rokov 2013 až 2016 predpokladal postupný nárast tržieb, zníženie nákladov na výrobnú spotrebu na úroveň roku 2011, postupné zvyšovanie osobných nákladov a pozitívny vývoj zisku (...)“. Zároveň bol vyslovený predpoklad, že v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu súdom, by spoločnosť v ďalších obdobiach bola schopná dosahovať zisk a to v celkovej výške 150.744,- Eur, sumy, ktorá by postačila na úhradu pohľadávok zistených správcom v reštrukturalizácii. Dodal, že v znaleckom posudku už nie je nijakým spôsobom uvedená konkrétna suma predpokladaného ušlého zisku žalobcu po zohľadnení úhrady už existujúcich pohľadávok. 6. V súvislosti s ďalšou hmotnoprávnou podmienkou potrebnou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a to preukázanie príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom majetkovej ujmy, mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním preukázané, že škoda nevznikla v priamej príčinnej súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím o zastavení reštrukturalizačného konania a začatia konkurzu na majetok žalobcu. Uviedol, že o vzťah príčinnej súvislosti v danej veci by išlo len vtedy, ak by škoda vznikla ako následok porušenia povinnosti, resp. ako následok právom kvalifikovanej okolnosti, teda ak by vydané nezákonné rozhodnutie a škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť, vo vzájomnom pomere príčiny a následku a žalobca by preukázal, že ak by k vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo, ku škode by neprišlo. Uviedol, že zo samotného žalobcom
označeného nezákonného rozhodnutia nie je možné vyvodzovať bez ďalšieho vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. Stotožnil sa s tvrdením žalovanej v rámci jej procesnej obrany, že priama príčinná súvislosť medzi namietaným nezákonným rozhodnutím a tvrdenou škodou neexistuje. Naopak zo skutkových okolností prípadu a postupného sledu udalostí v rozhodnom období pri riadnom posúdení príčiny jednotlivých na seba nadväzujúcich javov bolo podľa súdu zrejmé, že k vzniku škody čo i len v hypotetickej rovine mohlo dôjsť výlučne v súvislosti s predajom podniku zo strany správcu konkurznej podstaty, čo vylučuje existenciu príčinnej súvislosti. Dodal, že vyhlásenie konkurzu na majetok žalobcu totiž nemalo automaticky za následok predaj podniku, ktorý predstavoval jednu z viacerých alternatív speňaženia majetku žalobcu (§ 92 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z.), pričom výber spôsobu speňaženia majetku žalobcu bol výlučne v dispozícii správcu konkurznej podstaty. 7. Návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom znalkyne Ing. Mgr. Jany Pecníkovej zodpovednej za výkon znaleckej činnosti znaleckej organizácie Ústav pre výskum, vedu a znalectvo, s.r.o. a pripojením spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 4R/1/2013, súd prvej inštancie nevykonal z dôvodu, že ich považoval za nadbytočné, neúčelné a nehospodárne, nakoľko nesúviseli s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku. 8. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní úspech voči žalobcovi, nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si žalovaný výslovne neuplatnil nárok na náhradu trov konania. 9. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie a prizná žalovanému náhradu trov konania. Voči napadnutému rozsudku namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého neexistuje priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a predajom podniku správcom konkurznej podstaty, pretože predaj podniku predstavoval jednu z viacerých alternatív speňaženia majetku, pričom výber spôsobu speňaženia bol v dispozícii správcu konkurznej podstaty. Poukázal na to, že v danom prípade správca konkurznej podstaty predal podnik, čím speňažil majetok patriaci úpadcovi. Podľa názoru žalobcu, predaj majetku úpadcu je dôsledkom vyhlásenia konkurzu a nie rozhodnutia správcu, neobstojí preto právna úvaha prvoinštančného súdu, že vyhlásenie konkurzu nemá priamu príčinnú súvislosť so vznikom škody. Má za to, že k tejto hypotetickej rovine mohlo prísť výlučne v súvislosti s predajom zo strany správcu. Podľa žalobcu, nie je vylúčené, že aj pri realizovaní oprávnení správcu alebo pri predaji majetku úpadcu by mohlo prísť ku škode, za tú by však zodpovedal správca, ktorý škodu spôsobil, čo nie je tento prípad. Spochybnil aj záver prvoinštančného súdu, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno v časti uplatnenej škody vo výške 50.000,- Eur, ako aj s tvrdenie súdu, že takáto škoda nevznikla. V konaní bolo podľa žalobcu preukázané, že podnik žalobcu tvoriaci konkurznú podstatu bol v rámci konkurzného konania predaný za sumu 50.000,- Eur a teda momentom predaja, kedy sa dostala kúpna cena do dispozície správcu konkurznej podstaty, ktorý s ňou v rámci konkurzu disponoval, mal podnik hodnotu najmenej 50.000,- Eur. Z uvedeného vyvodil žalobca záver, že predajom podniku prišlo k zmenšeniu majetku žalobkyne najmenej o sumu 50.000,- Eur. Má za to, že tento predaj je priamym následkom nezákonne vyhláseného konkurzu a je právnou skutočnosťou, na základe ktorej škoda v tejto časti vznikla. Nestotožnil sa ani s právnou úvahou prvoinštančného súdu, podľa ktorej „(...) z vykonaného dokazovania nie je možné stanoviť, že by jednoznačne i v prípade, že by k vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo, došlo v reštrukturalizačnom posudku vypracovanom pre účely reštrukturalizačného konania k skutočnej realizácii tohto plánu a k reálnemu splneniu všetkých podmienok v ňom stanovených (...)“, zároveň spochybnil aj záver prvoinštačného súdu, že nepreukázal vznik škody titulom ušlého zisku v dôsledku nerealizovania reštrukturalizačného konania, keď nepreukázal, že reálne by vôbec dosiahol akýkoľvek zisk bez toho, že by bolo vydané nezákonné rozhodnutie súdu. Poukázal na to, že je reálne predpokladať, že ciele stanovené reštrukturalizačným plánom, ktorý bol odsúhlasený veriteľmi aj súdom, by boli splnené, ak by nebol vyhlásený konkurz. Žalobca je toho názoru, že výška ušlého zisku je riadne preukázaná predloženým znaleckým posudkom, pričom jeho nedosiahnutie je v priamej príčinnej súvislosti s nezákonným súdnym rozhodnutím. 10. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 11. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12. Odvolací súd po preskúmaní prvoinštančého rozhodnutia dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a vykonal dokazovanie, pričom následne dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. V tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia a konštatuje ich vecnú správnosť (§ 387
ods. 2 C.s.p.). Keďže žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku dôsledne nevysporiadal, a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť zistený skutkový stav a prijaté právne závery, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. 13. V posudzovanej veci sa žalobca žalobou podanou na súd prvej inštancie dňa 02.08. 2017 domáhal uloženia povinnosť žalovanej zaplatiť mu škodu vo výške 200.744,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od podania žaloby do zaplatenia, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4R/1/2013-492 z 15.05.2013, právoplatným a vykonateľným dňa 22.05. 2013, zverejneným v Obchodnom vestníku č. 96/2013 z 21.05.2013, ktoré spočívalo v zastavení reštrukturalizačného konania a začatí konkurzného konania, a ktoré bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III ÚS 218/2014 z 9. decembra 2014, uverejneným v Obchodnom vestníku č. 61/2015 dňa 30.3.2015, v ktorom vyslovil porušenie základných práv žalobcu na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V dôsledku toho, že sa žalobcovi znemožnila podnikateľská činnosť prevádzkovaním lekárne na základe reštrukturalizačného plánu z 02.07.2015, mu mala vzniknúť skutočná škoda, ktorú si uplatnil vo výške 50.000,- Eur ako trhovú hodnotu povolenia na prevádzkovanie lekárne v Šenkviciach a ušlý zisk za roky 2013 až 2016 vo výške 150.744,- Eur; ide o sumy, ktoré vyčíslil na základe zadania žalobcu znalecký posudok č. X/XXXX vyhotovený Ústavom pre výskum, vedu a znalectvo, s.r.o. 14. Zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z. je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu škody je ustanovenie § 6 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím má povahu objektívnej zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, ktorými je nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody. 15. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia nezákonného rozhodnutia. Základnou podmienkou nároku na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Pojem „nezákonnosť“ zákon taktiež nedefinuje, nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so zákonmi, ale aj s inými súčasťami právneho poriadku. Aj napriek tomu, že predpokladom vzniku práva na náhradu škody je (okrem iného) existencia právoplatného rozhodnutia a jeho zrušenie alebo zmena, treba uviesť, že sú určité výnimky, kedy sa možnosť poškodeného subjektu domáhať sa náhrady škody neviaže na požiadavku zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia, ale k vzniku škody môže dôjsť (a v mnohých prípadoch aj reálne dochádza) ešte predtým, ako sa konkrétne rozhodnutie stane právoplatným, resp. ešte predtým, ako je takéto rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Týmito výnimkami sú: 1/ existencia tzv. ničotného rozhodnutia, 2/ existencia vykonateľného rozhodnutia (bez ohľadu na jeho právoplatnosť), 3/ existencia prípadov hodných osobitného zreteľa. V prejednávanom prípade však žaloba existenciu nezákonného rozhodnutia preukázal, konkrétne uznesenie Okresného súdu Bratislava I, č.k. 4R/1/2013-492 z 15.05.2013. 16. Zákon č. 514/2003 Z.z. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Obč. Zák.) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného, b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, a škodou zákon č. 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. 17. V súvislosti s druhou hmotnoprávnou podmienkou vzniku nároku na náhradu škody odvolací súd uvádza, že vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody alebo ušlého zisku) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého tvrdenie má byť preukázané (teda poškodeného - žalobcu). Prvoinštančný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku na náhradu ním uplatnenej škody, ktorá spočívala v skutočnej škode vo výške 50.000,- Eur a v ušlom zisku vo výške 150.744,- Eur, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia. 18. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie v závere, že žalobca nepreukázal, že skutočná škoda, ktorá mu mala vzniknúť predajom podniku v priebehu konkurzného konania ako kúpna cena za predaj podniku predstavovala trhovú hodnotu povolenia na prevádzkovanie lekárne. V danom prípade nebolo sporné, že v rámci konkurzného konania vyhláseného na majetok dlžníka (žalobcu) došlo k predaju celého podniku úpadcu, v dôsledku čoho žalobca nebol oprávnený vykonávať dovtedajšiu podnikateľskú činnosť z dôvodu, že všetky povolenia súvisiace s poskytovaním lekárenskej starostlivosti boli viazané na prevádzku lekárne v Šenkviciach. Zo znaleckého posudku č. X/XXXX vyhotovenom Ústavom pre výskum, vedu a znalectvo z 19.10.2016 a zmluvy o predaji podniku uzatvorenej dňa 5.2.2014 podľa § 476 a nasl. Obchodného zákonníka v spojení s § 92 zákona o konkurze a reštrukturalizácii medzi predávajúcim KAMADA s.r.o., v konkurze a kupujúcim plusfarm, s.r.o. v čl. III bod 1. odvolací súd zistil, že kúpna cena za prevádzaný podnik definovaný v čl. I ods. 5 zmluvy bola stanovená na základe dohody zmluvných strán vyjadrenej v zverejnenom verejnom ponukovom konaní a podanej záväznej ponuke podľa čl. I bod 4 zmluvy ako súčet sumy 50.000,- Eur a sumy predstavujúcej súčet hodnoty skladových zásob v nákupných cenách podľa inventúrneho súpisu vyhotoveného podľa čl. II ods. 3 písm. c) tejto zmluvy (č.l. 55 a č.l. 156 spisu). V zmysle zápisnice zo schvaľovacej schôdze z 2.7.2015, ktorá sa konala za účelom hlasovania o prijatí reštrukturalizačného plánu, bol dosiahnutý výťažok použitý na uspokojenie priebežne vzniknutých pohľadávok proti podstate, ako aj na uspokojenie prednostných pohľadávok z reštrukturalizácie v sume viac ako 49.000,- Eur. Kúpnu cenu 50.000,- Eur nemožno považovať za škodu aj z dôvodu, že táto suma bola kupujúcim reálne zaplatená a použitá na pokrytie dlhov žalobcu. 19. V posudzovanej veci žalobca označil za skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v súvislosti s vyhlásením konkurzu na jeho majetok, trhovú hodnotu povolenia na prevádzkovanie verejnej lekárne v Šenkviciach, t.j. stratu licencie na prevádzkovanie lekárenskej činnosti. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že žalobca riadne nevyčíslil uplatnenú skutočnú škodu, tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie, zároveň z vykonaného dokazovania nevyplýva, že časť kúpnej ceny v sume 50.000,- Eur (stanovená dohodou medzi správcom a kupujúcim) predstavovala trhovú hodnotu licencie na prevádzkovanie danej verejnej lekárne v Šenkviciach. Odvolací súd poznamenáva, že skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). V danej veci nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že kúpna cena, t. j. suma z výťažku z predaja podniku v konkurze (50.000,- Eur), zodpovedá trhovej hodnote oprávnenia na prevádzkovanie verejnej lekárne, a preto žalobca aj podľa názoru odvolacieho súdu nepreukázal vznik skutočnej škody. Škodou by v predmetnej veci mohol byť prípadný kladný rozdiel medzi skutočnou trhovou hodnotou majetku žalobcu
ku dňu speňaženia podniku správcom konkurznej podstaty nebyť vyhláseného konkurzu (samozrejme, zohľadniac existenciu reštrukturalizačného konania pre predĺženie žalobcu) a kúpnou cenou podniku dojednanou v rámci konkurzu. Takto skutkovo však škoda v žalobe tvrdená ani preukazovaná nebola. Naviac, tu sa vynára otázka prípadnej zodpovednosť správcu konkurznej podstaty v súvislosti s výkonom správcovskej činnosti, za ktorú však štát nezodpovedá (§ 12 ods. 3 zákona č. 5/2005 Z.z.o správcoch). 20. Podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné vyvodiť ani záver, že by žalobca v konaní preukázal vznik škody titulom ušlého zisku. Ušlý zisk sa v súlade s konštantnou judikatúrou súdov definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoc i sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť na isto postavené, že pri pravidelnom behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského zámeru bez ďalšieho, nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je to mu tak pre to, že zákon 514/2003 Z.z. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu. Dôkazné bremeno ohľadom naplnenia týchto podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu pritom zaťažuje poškodeného. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti, t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o to m, či by za daných okolností bol žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Nepreukázanie existencie takýchto skutkových okolností, by potom mohlo viesť len k záveru, že ušlý zisk, ktorého sa žalobca v konaní domáha, je skutočne iba „fikciou“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 513 /2014). Aj podľa názoru odvolacieho súdu, žalobca v konaní nepreukázal, že by skutočne dosiahol zisk za predpokladu realizácie reštrukturalizačného plánu správcu v rámci reštrukturalizačného konania. Za ušlý zisk totiž nemožno považovať hypotetický ušlý zisk, ktorý nemá žiadny konkrétny preukázateľný základ. Hypotetický ušlý zisk, na ktorý sa žalobca odvoláva zo znaleckého posudku, a to predpokladaný zisk v celkovej výške 150.774,- Eur za obdobie rokov 2013 až 2016, vychádzajúci z predpokladu pokračovania v prevádzkovaní podniku žalobcu, prípadnej expanzii a dosiahnutí výšky zisku postačujúceho na úhradu pohľadávok zistených správcom v reštrukturalizácii, v konečnom dôsledku vylučuje existenciu príčinnej súvislosti s protiprávnou udalosťou ako základnej podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Ušlý zisk je teda stratou u konkrétnej, reálnej, preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u žalobcu je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote (viď uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 31 9/2008, 1 Cdo 76 /2008). V danom prípade žalobca založil svoj nárok na ušlý zisk výlučne na tvrdení o existencii hypotetického ušlého zisku, pričom v priebehu konania sa nezistili žiadne konkrétne okolnosti zdôvodňujúce uplatnený nárok a dokazujúce existenciu ušlého zisku ako dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, akcentujúc, že žalobca bol insolventný, vo veľkej účtovnej strate, čo bolo dôvodom na začatie reštrukturalizačného konania, čo rovnako posudok nezohľadnil. Naviac, na samotný zisk žalobcu v posudzovanom období by malo výrazný vplyv aj prevádzkovanie ďalších lekární v Šenkviciach, čo rovnako nemožno vylúčiť. 21. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ sa žalobca odvoláva v súvislosti s výškou škody na znalecký posudok, je potrebné poznamenať, že znalecký posudok slúži ako dôkazný prostriedok v tých prípadoch, kedy sa na posúdenie určitých otázok vyžadujú špecifické odborné znalosti, právne posúdenie veci, t.j. či (ne)boli naplnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu a či je nárok žalobcu opodstatnený, je však výlučne vecou súdu a nie znalca. Inými slovami, nárok poškodeného na náhradu škody nemôže založiť znalecký posudok, ale len preukázanie predpokladov vzniku na náhradu škody (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2017, sp. zn. 5Cdo 195/2015). 22. K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.) treba teda záverom uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvoinštančný súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 23. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať v konaní odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). 24. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preto ho podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 25. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Nakoľko plne procesne úspešnej žalovanej trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd jej nárok na ich náhradu z dôvodu procesnej ekonómie nepriznal (viď uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 14/2018). 26. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).