Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-285-2015.pdf
PDF · 107.75 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/285/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci navrhovateľa: T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XXX, L., právne zastúpený JUDr. Danielou Suchánkovou, advokátkou, M. Waltariho 7, Piešťany, proti odporkyni: U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXXX/XXX, L., právne zastúpená JUDr. Daliborom Kuciaňom, advokátom, Nitrianska 5, Piešťany, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 24. februára 2015, č.k. 8C/76/2013-74, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyňa j e p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 593,62 eur do rúk jeho advokátky do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa rozhodol, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patrí trojizbový byt č. XX s príslušenstvom nachádzajúci sa na druhom poschodí bytového domu v L. na X. ulici súp. č. XXXX, orient. č. XXX, postavený na parc. č. 9974, k. ú. L., zastavané plochy a nádvoria o výmere 1.206 m2 (parc. reg. „C“) a podiel priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti 68/6077, ktorý byt, nebytové priestory a pozemok sú zapísané Okresným úradom Piešťany, katastrálnym odborom v KN na LV č. XXXX k. ú. L., pričom z vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov do výlučného vlastníctva odporkyne prikázal predmetný byt a súčasne odporkyni uložil vyplatiť navrhovateľovi titulom finančného vyrovnania sumu 31.638,79 eur do 60 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že odporkyni uložil zaplatiť navrhovateľovi 100%-nú náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 143, § 148 ods. 1, § 149 ods. 1 a § 150 Občianskeho zákonníka, keď z vykonaného dokazovania mal preukázané, že do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patrí len predmetný byt, nakoľko účastníci iné veci patriace do ich bezpodielového spoluvlastníctva neoznačili. Medzi účastníkmi nebola sporná otázka, komu prikázať predmetný byt do výlučného vlastníctva, keďže v byte býva odporkyňa spolu s maloletými deťmi. Sporná medzi účastníkmi nebola ani súčasná hodnota predmetného bytu k stavu v čase zániku bezpodielového spoluvlastníctva, a to v sume 50.000 eur. Navrhovateľ však žiadal zohľadniť sumu 13.277,57 eur (pôvodne 400.000 Sk), ktorú za predmetný byt zaplatili jeho rodičia z vlastných finančných prostriedkov v prospech navrhovateľa, s čím odporkyňa nesúhlasila. Z výpovedí účastníkov, svedkov a pripojených spisov mal súd jednoznačne preukázané, že za predmetný byt bola vyplatená manželom W. ako predávajúcim od rodičov navrhovateľa suma 400.000 Sk, a to v dvoch splátkach po 200.000 Sk v priebehu asi pol roka, a to ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy na predmetný byt medzi manželmi W. a
účastníkmi dňa 05.08.1997. Uvedená skutočnosť vyplýva z výpovedí navrhovateľa, svedkov JUDr. H. W., Q. W. a Ing. Z. S. nielen v tomto konaní, ale aj z vyššie uvedeného vyšetrovacieho spisu a konania tunajšieho súdu sp. zn. 11C/51/2009, kde sa rozhodovalo o neplatnosti uznania dlhu. Skutočnosť, že sa vo vyšetrovacom spise, či v konaní 11C/51/2009 spomína aj suma 600.000 Sk, nič nemení na tom, že tak navrhovateľ, ako aj svedkovia vo všetkých spomínaných konaniach vždy tvrdili, že Q. W. s manželom bola manželom W. za predmetný byt vyplatená suma 400.000 Sk. Súd tak mal z vykonaného dokazovania jednoznačne preukázané, že Q. W. s manželom bola manželom W. vyplatená za predmetný byt suma 400.000 Sk. Skutočnosť, že rodičia navrhovateľa za predmetný byt manželom W. vyplatili nejakú sumu, potvrdila aj odporkyňa vo výpovedi vo vyššie uvedenom vyšetrovacom spise, kde uviedla, že si bola vedomá, že byt má vyššiu hodnotu ako bola dojednaná kúpna cena a túto vyplatili rodičia navrhovateľa, lebo navrhovateľ v tom čase nemal dostatok finančných prostriedkov. V ďalšom sa súd vyporiadal s tým, či a akou formou bola Q. W. s manželom navrhovateľovi suma 400.000 Sk poskytnutá. V prvom rade nebolo pochybnosti o tom, že sa tak stalo za trvania manželstva niekedy v roku 1996, pričom Q. W. s manželom sumu 400.000 Sk osobne do rúk navrhovateľa nikdy neodovzdali, ale túto sumu priamo vyplatili v dvoch splátkach po 200.000 Sk v priebehu asi pol roka manželom W.. To, že medzi Q. W. a navrhovateľom neprišlo k uzavretiu platnej zmluvy o pôžičke, a teda následne nemohol navrhovateľ ani platne uznať takýto dlh, bolo rozhodnuté už v konaní tunajšieho súdu sp. zn. 11C/51/2009, ktorým právoplatným rozhodnutím je súd viazaný. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia vo veci 11C/51/2009 sa síce uvádza, že Q. W. nemala v úmysle požičať finančné prostriedky navrhovateľovi, ale darovať mu ich ako finančnú výpomoc, avšak v danom prípade výraz darovania nebol použitý z dôvodu ustálenia právnej formy, ktorou boli peniaze poskytnuté. Z výpovede navrhovateľa i svedkov v tomto konaní, ako aj v konaniach, ktoré súd oboznámil, jednoznačne vyplynulo, že k platnému darovaniu medzi rodičmi navrhovateľa a navrhovateľom ohľadom sumy 400.000 Sk neprišlo, nakoľko toto malo len ústnu formu a k reálnemu odovzdaniu finančnej hotovosti do rúk navrhovateľa nikdy neprišlo. Preto v danom prípade nemožno hovoriť ani o platnom darovaní. Je však nepochybné, že suma 400.000 Sk rodičmi navrhovateľa manželom W. za predmetný byt bola vyplatená, pričom úmyslom matky navrhovateľa jednoznačne bolo finančne vypomôcť navrhovateľovi ako synovi pri zabezpečení bývania pre jeho rodinu. Okolnosť, že táto finančná výpomoc nebola určená spoločne navrhovateľovi s odporkyňou ako manželom, vyplýva jednak z výpovede Q. W., ako aj z vyjadrenia odporkyne, ktorá o bližších okolnostiach poskytnutia tejto sumy nevedela, čomu by tak nebolo, ak by táto suma mala byť určená aj jej. Q. W. jednoznačne vo výpovedi uviedla, že peniaze chceli dať s manželom synovi, pre ktorého plánovali takto zabezpečiť bývanie a ktorému bola výpomoc určená. V danom prípade je tak pre posúdenie, či finančná výpomoc bola určená len navrhovateľovi alebo obom účastníkom ako manželom, rozhodujúci úmysel rodičov navrhovateľa, komu chceli takúto výpomoc poskytnúť. I s ohľadom na skutočnosť, že sumu 400.000 Sk poskytli aj sestre navrhovateľa na kúpu domu, je zrejmé, že rodičia navrhovateľa chceli rovnako finančne vypomôcť aj navrhovateľovi. Z nijakých preukázaných, či tvrdených skutočností nevyplýva, že by mala finančná výpomoc rodičov navrhovateľa smerovať vo vzťahu k obom manželom. Jednoznačne rodičia navrhovateľa chceli formou nenávratnej finančnej výpomoci zabezpečiť pre navrhovateľa a jeho rodinu bývanie, pričom však k platnému darovaniu neprišlo. Takéto nedodržanie formy rodičmi navrhovateľa, i keď ich úmysel k tomu preukázateľne smeroval, je dané aj tým, že keďže to boli ich peniaze, chceli ich sami vyplatiť priamo predávajúcemu bez toho, aby predtým fyzicky odovzdali hotovosť navrhovateľovi. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že za trvania manželstva účastníkov vznikol dlh, z ktorého je zaviazaný len navrhovateľ, a to z titulu bezdôvodného obohatenia sa, nakoľko k platnej pôžičke, či darovaniu neprišlo. V tomto smere si súd len v krátkosti dovoľuje podotknúť, že k okolnostiam týkajúcich sa sporu 11C/51/2009, teda uznania dlhu vo vzťahu k zmluve o pôžičke sa v tomto konaní už nebude bližšie vyjadrovať ani to hodnotiť, nakoľko táto otázka už bola právoplatne v danom konaní doriešená, ako aj okolnosť, či konanie navrhovateľa bolo, či nebolo v súlade s dobrými mravmi. Pre toto konanie je právne záväzný výsledok citovaného konania a nie prípadný úmysel navrhovateľa obísť inštitút bezpodielového spoluvlastníctva. Argument právneho zástupcu odporkyne, že na sumu 400.000 eur, o ktorej už bolo konané, nemožno v tomto konaní prihliadať, tak neobstojí. Zo zisteného skutkového stavu tak súd ustálil, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov je potrebné prihliadnuť na sumu 13.277,57 eur (pôvodne sumu 400.000 Sk), nakoľko túto sumu vynaložil navrhovateľ na spoločný majetok, teda predmetný byt, zo svojho, keďže ide len o záväzok navrhovateľa, ktorý získal peniaze od svojich rodičov, ktoré je povinný vrátiť z titulu bezdôvodného obohatenia. Okolnosť, že sa matka navrhovateľa vrátenia tohto bezdôvodného obohatenia nedomáha, v danom prípade nie je rozhodujúca. To, čo každý z manželov vynaložil na spoločný majetok zo svojho, mu má byť uhradené zo spoločného majetku druhým manželom, avšak len vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorý každý z nich
dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva. Vzhľadom k tomu, že pomery oboch manželov sú rovnaké a navrhovateľ sa výslovne uhradenia polovice zo sumy 13.277,57 eur domáhal, súd mu pri vyporiadaní tento podiel zohľadnil. Do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov patrí len predmetný byt, ktorý súd so súhlasom oboch účastníkov prikázal do výlučného vlastníctva odporkyne, prihliadnuc pri tom aj na účelné využitie veci a záujmy maloletých detí, s ktorými odporkyňa v predmetnom byte býva. Medzi účastníkmi nebola sporná ani súčasná hodnota bytu podľa jeho stavu v čase zániku BSM, a to v sume 50.000 eur, preto by podiel navrhovateľa predstavoval sumu 25.000 eur (1/2 z 50.000 eur), ku ktorej však treba pripočítať polovicu sumy 13.277,57 eur (pôvodne 400.000 Sk), ktorú navrhovateľ vynaložil zo svojho na predmetný spoločný byt, teda sumu 6.638,79 eur. Odporkyňa je tak povinná na úplné finančné vyrovnanie navrhovateľovi zaplatiť sumu 31.638,79 eur (25.000 eur + 6.638,79 eur). Navrhovateľ sa síce domáhal sumy 31.638,80 eur, ale súd mu priznal len sumu 31.638,79 eur po zaokrúhlení na dve desatinné miesta, pričom výškou sumy vyporiadania nie je súd viazaný, avšak nemohol navrhovateľovi priznať viac ako predstavuje presná polovica hodnoty vecí po zaokrúhlení na dve desatinné miesta. Vo vzťahu k splatnosti finančného vyrovnania súd ponechal navrhovateľom navrhnutú lehotu 60 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú nerozporovala ani odporkyňa. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. s poukazom na § 151 ods. 7 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva proti odporkyni, pričom namiesto určenia výšky priznal navrhovateľovi náhradu trov konania vyjadrenú percentom. Po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne súd o výške náhrady trov konania samostatným uznesením.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala v zákonnej lehote odvolanie odporkyňa, ktorá navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a bezpodielového spoluvlastníctvo účastníkov vyporiadať tak, že predmetná nehnuteľnosť bude prikázaná do jej výlučného vlastníctva s tým, že jej bude uložené zaplatiť navrhovateľovi sumu 25.000 eur, alternatívne navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že podľa jej názoru výsledok hodnotenia dôkazov prvostupňovým súdom nezodpovedá kritériám uvedeným v ust. § 132 O.s.p., pretože v hodnotení dôkazov sú logické rozpory. Taktiež súd prvého stupňa nedokázal citovať zákonné ustanovenie, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorého vyvodil svoj právny záver o bezdôvodnom obohatení, a tým založiť vyporiadanie BSM podľa § 150 druhej vety Občianskeho zákonníka. Ani tak v podstate urobiť nemohol (nakoľko rozhodnutie je arbitrárne), pretože ani navrhovateľ a ani prvostupňový súd nedokázal subsumovať zistené bezdôvodné obohatenie pod žiadne ustanovenie. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s povinnosťou riadne odôvodňovať rozhodnutia, keďže prvostupňový súd nereagoval na jej konkrétne argumenty. Súd taktiež porušil právo na súdnu ochranu spočívajúcu v nelogickom, arbitrárnom a svojvoľnom rozhodnutí a nepreskúmateľným odôvodnením. Súd sa vôbec nevysporiadal ani so skutkovým, ani s právnym stavom, absolútne odignoroval a nevysporiadal sa s obsahom jej záverečného návrhu, čím porušil povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie. Jediným uvedeným argumentom súdom zo strany odporkyne, resp. jej právneho zástupcu je o nemožnosti prihliadania na sumu 400.000 Sk. Jednak táto veta je nezrozumiteľná a tým nepreskúmateľná, je vytrhnutá z kontextu a jednak s prihliadnutím na ich tvrdenie, opis skutkového a právneho stavu je prekrútená a pôsobí lakonicky. Poukázala na to, že v konaní sp. zn. 11C/51/2009 bolo síce rozhodnuté o neplatnosti zmluvy o pôžičke, avšak rozhodnutím Krajského súdu v Trnave zo dňa 22.01.2013, č.k. 9Co/279/2011-88 bol tento výrok zrušený, čím zmluva o pôžičke je stále platná, kým sa nepreukáže opak. Práve preto sa mal súd zaoberať samotnou zmluvou o pôžičke, túto vyhodnotiť a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Poukázala na to, že navrhovateľ v tandeme so súdom dokázal defilovať všetky inštitúty od pôžičky, cez darovanie až po bezdôvodné obohatenie, pričom obohatenie je súčasťou daru a dar je súčasťou pôžičky?! V prvom rade uviedla, že jediným, bezdôvodne obohatením môžu byť len manželia W. a jedine títo by boli v inom konaní pasívne legitimovaní s aktívne legitimovanou Q. W.. V druhom rade tak, ako mohla Q. W. podať návrh na exekúciu na základe uznania neexistujúceho dlhu a navrhovateľ ako povinný nepodal námietky, tak môže žalovať svojho syna o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý nemusí zniesť námietku premlčania. Podľa jej názoru odôvodnenie súdu je postavené na hlinených nohách s vážnou tvárou, uvedie, že započítava navrhovateľovi to, čo zo svojho vynaložil na spoločné, a to „svoje“ bolo najskôr pôžičkou, potom darovaním a teraz bezdôvodným obohatením. Podľa jej názoru v predmetnom konaní nebolo preukázané, že bol navrhovateľ niekedy výlučným vlastníkom či už sumy 600.000 Sk, alebo 400.000 Sk, aby si mohol požadovať to, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok a vôbec, že by sa tak bezdôvodne obohatil. Započítavanú sumu 200.000 Sk nemožno považovať za zákonnú a tobôž nie ako ústretový krok navrhovateľa, čím sa navrhovateľ snaží prekryť podstatnú skutočnosť, že žiadnymi peniazmi použiteľnými a použitými pri vyporiadaní BSM podľa § 150 druhej vety OZ nedisponoval a disponovať ani nemohol. Navrhovateľ nikdy nebol obdarovaný sumou,
ktorú by ako jej výlučný vlastník použil zo svojho na spoločné. Ak došlo k odovzdaniu sumy 400.000 Sk, tak len bez právneho dôvodu, v podstate v snahe utajiť odovzdanie a prevzatie sumy pred iným dôležitým subjektom bez ohľadu na rodinné väzby, inými slovami navrhovateľ stavia v tomto konaní svoje údajné právo podľa § 150 druhej vety na bezpráví a porušení elementárnej povinnosti občana tohto štátu, ktoré porušenie je žiaľ premlčané. Ani jeden, to znamená ani navrhovateľ, ani ona nedisponovali ani so sumou 400.000 Sk, ani so sumou 600.000 Sk. Ak došlo k darovaniu, tak len medzi manželmi W. (seniormi) a manželmi W., čo je samo o sebe v konaní o vyporiadanie BSM medzi účastníkmi tohto konania irelevantné. Čo sa týka sumy 18.248 Sk, táto bola jediná kúpna cena zaplatená účastníkmi na základe právneho vzťahu medzi nimi a manželmi W.. Rovnako sa teda pričinili o nadobudnutie nehnuteľnosti, ktorá je predmetom vyporiadania BSM. Ak teoreticky bola za nich kúpna cena zaplatená treťou osobou bez ohľadu, či to bolo 18.248 Sk, 400.000 Sk alebo 418.248 Sk, táto bola stále len sumou pre oboch rovnako, to znamená, že v rovnakom 50%-nom podiele a z akejkoľvek sumy. Poukázala na to, že navrhovateľ spolu s matkou čakali až do rozhodnutia Krajského súdu v Trnave, pretože boli presvedčení, že ide od začiatku od pôžičku a uznanú vo forme notárskej zápisnice, aby mohlo dôjsť „zákonným“ spôsobom k vyporiadaniu BSM cez exekúciu, a tým poškodiť bývalú manželku a bývalú nevestu, teda ju. Poukázala na to, že hlavným účelom konania pred súdom nemá byť len rozhodnutie, ale najmä spravodlivé vyriešenie sporu a pomerov. Za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva a pravdy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach a správne ich vyhodnotiť.
K odvolaniu odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ, ktorý navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Uviedol, že po vykonanom dokazovaní prvostupňový súd dospel k záveru, že suma 400.000 Sk bola ním vynaložená na ich spoločný majetok, teda na predmetný byt, pričom išlo o peniaze, ktoré získal od svojich rodičov. Toto svoje rozhodnutie súd podrobne právne odôvodnil a uviedol, ktorými ustanoveniami Občianskeho zákonníka sa pri rozhodovaní riadil a tiež podrobne uviedol, aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu. Odporkyňa ani v tomto konaní, ani v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/51/2009 a ani na polícii pri preverovaní jej trestného oznámenia nepoprela, že peniaze na kúpu bytu, ktorý je vlastne jedinou majetkovou hodnotou BSM, zabezpečil on od svojich rodičov. Dokonca potvrdila, že mala vedomosť o tom, jeho matka Q. W. mala v úmysle darovať finančnú hotovosť na zakúpenie bytu, či sa však darovanie uskutočnilo, o tom už vedomosť nemala, teda okolnosti získania peňazí na kúpu bytu boli odporkyni známe a nikdy ich nepoprela. Pri vyporiadaní BSM však odmieta, aby skutočnosť, že získal peniaze na kúpu bytu od rodičov, bola v súlade s ust. § 150 OZ zohľadnená v jeho prospech.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedkov prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto je potrebné v zmysle ust. § 219 O.s.p. potvrdiť.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 8C/76/2013 je vyporiadanie zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov konania vyporiadané a o náhrade trov konania.
Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou uplatneného nároku, keď prvostupňový súd pre posúdenie rozsahu BSM vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k právnym skutkovým záverom, pričom odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že vykonanie ďalších dôkazov navrhovaných navrhovateľom by bolo nadbytočné a nezvrátilo by výsledok daného konania, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval náležité ust. hmotnoprávnych noriem, ktoré zároveň i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku, v ktorom sa súd vysporiadal so všetkými námietkami vznesenými v priebehu prvostupňového
konania navrhovateľom, ktoré sa opakujú i v jeho odvolaní. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozsudku sa žiada dodať už iba nasledovné:
Ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, jeho vyporiadanie sa vykoná podľa zásad uvedených v § 150 OZ (§ 149 ods. 1 OZ). Vyporiadaním sa určí, ktoré veci zostanú vo výlučnom vlastníctve každého zo spoluvlastníkov, prípadne ktoré zostanú v podielovom spoluvlastníctve a s akým podielom pre každého zo spoluvlastníkov. Vyporiadavajú sa nielen hnuteľné a nehnuteľné veci, ktoré patrili do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva, ale aj všetky pohľadávky a dlhy z tohto spoluvlastníctva vyplývajúce, t.j. všetko, čo do spoluvlastníctva patrilo a existovalo v čase jeho zániku (vyporiadanie v širšom zmysle). K vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva môže dôjsť buď dohodou, súdnym rozhodnutím alebo uplynutím doby (§ 149 ods. 2 až 4 OZ). Existencia platnej dohody o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov bráni vyhoveniu návrhu na jeho vyporiadanie súdnym rozhodnutím. Právne účinky dohody nastávajú dňom jej uzavretia. V prípade, že nedôjde k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou, vykoná vyporiadanie súd na návrh niektorého z bývalých manželov, ktorý však musí byť podaný do uplynutia troch rokov od zániku manželstva. Súd v danom prípade nie je viazaný návrhmi účastníkov a je jeho povinnosťou zisťovať, čo do bezpodielového spoluvlastníctva patrí.
Uvedené ust. § 150 Občianskeho zákonníka upravuje zásady, z ktorých je potrebné vychádzať pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov je všetko, čo doň patrilo a čo existovalo ku dňu jeho zániku. Súd v konaní o vyporiadanie BSM zisťuje predovšetkým rozsah tohto spoluvlastníctva a následne sa zameria na zistenie ceny vecí, ktoré tvoria predmet BSM, pričom platí zásada, že je potrebné vychádzať z ceny, ktorú majú veci v čase vyporiadania. Pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa vychádza zo zásady rovnosti ich podielov. V rámci vyporiadania BSM súd i bez návrhu musí prihliadnuť na to, čo bolo zo spoločného majetku vynaložené na samostatný majetok niektorého z manželov, na druhej strane manžel, ktorý vynaložil na spoločný majetok prostriedky, ktoré boli jeho výlučným vlastníctvom, je oprávnený požadovať, aby mu bola vrátená hodnota takto vynaložených prostriedkov. Na vynaloženie prostriedkov vo výlučnom vlastníctve jedného z manželov na spoločný majetok súd prihliadne iba na návrh manžela oprávneného požadovať toto vrátenie. Pri rozhodovaní o tom, ktoré zo spoločných vecí pripadnú ktorému z manželov do výlučného vlastníctva, je potrebné prihliadnuť na to, aby boli veci tvoriace bezpodielové spoluvlastníctvo využité v súlade s potrebami maloletých detí a prihliada sa tiež na to, ako sa ktorý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí aj v dobe, keď manželia už nežili v spoločnej domácnosti. Pri vyporiadaní súd vychádza z úvahy o účelnom využití veci. Ak nie je možné rozdeliť veci podľa podielov, zákon pripúšťa možnosť prikázať ich, resp. ich časť do výlučného vlastníctva iba jedného z bývalých spoluvlastníkov s tým, že tomuto súdu uloží povinnosť zaplatiť jednému spoluvlastníkovi druhému finančnú čiastku na vyrovnanie podielov.
Vyporiadanie BSM v zmysle citovaného ustanovenia pozostáva jednak zo stránky kvalitatívnej, t.j. usporiadania vlastníctva k jednotlivým veciam patriacich do BSM, jednak zo stránky kvantitatívnej, ktorá sa týka hodnotových podielov účastníkov - bývalých manželov.
Správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý zisťoval v prvom rade rozsah bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov. Po preskúmaní skutkových zistení a právnych záverov súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že správne sú závery súdu prvého stupňa v časti rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, ako aj ocenenia vecí patriacich do BSM a rovnako i správnym bolo rozhodnutie v časti prikázania nehnuteľnosti - trojizbového bytu s príslušenstvom a podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, ako aj spoluvlastnícky podiel k pozemku, prikázal do výlučného vlastníctva odporkyne. Rovnako súd prvého stupňa správne ustálil i výšku finančného vyrovnania, ktorú uložil odporkyni vyplatiť navrhovateľovi.
Sporným medzi účastníkmi bolo, či a akým spôsobom má byť v rámci vyporiadania BSM zahrnutá suma 400.000 Sk, ktorá mala byť rodičmi navrhovateľa vyplatená za predmetný byt.
Z vykonaného dokazovania celkom nepochybne vyplynulo, že zo strany rodičov navrhovateľa bola manželom W. za účelom zaobstarania bytu, ktorý je predmetom vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, poskytnutá suma 400.000 Sk. Táto skutočnosť vyplýva tak z obsahu spisu Okresného súdu Piešťany sp. zn. 11C/51/2009, z vyšetrovacieho spisu OR PZ v Trnave, odboru kriminálnej polície ČVS:ORP-1908/OVK-PN-2009, výsluchu účastníkov, ako aj výsluchu svedkov Q. W., Ing. Z. S. a JUDr. H. W.. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je pri posúdení veci právne významné, či v prípade poskytnutia uvedenej sumy sa jedná o pôžičku, dar alebo bezdôvodné obohatenie. Z vyjadrenia rodičov navrhovateľa vyplynulo, že títo mali záujem pomôcť navrhovateľovi, a preto uhradili kúpnu cenu za byt. Na základe uvedeného je treba považovať za legitímnu požiadavku navrhovateľa na uhradenie tejto sumy vo výške zodpovedajúcej pomeru veľkosti podielu, ktorého sa každému z bývalých manželov dostáva z bezpodielového spoluvlastníctva. Uvedený záver by platil i v prípade, pokiaľ by sa vychádzalo z toho, že predmetná suma bola vlastne poskytnutá obom účastníkom, kedy na takomto dlhu by sa taktiež podieľal každý z účastníkov v rovnakom podiele.
S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. potvrdil, keď prvostupňový súd správne rozhodol i o trovách konania s použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 593,62 eur titulom trov právneho zastúpenia s nasledujúcou špecifikáciou: 1 úkon právnej pomoci
- vyjadrenie k odvolaniu vo výške 486,29 eur, 1x režijný paušál vo výške 8,39 eur a DPH vo výške 98,94 eur.
Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.