Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Scud/18/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Slávikovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobkyne L. U., bytom F. XXX/XX, XXXXX P., X. republika, právne zastúpenej V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, Žilina, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta 8 - 10, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. januára 2014 na základe žaloby takto

rozhodol:

Zrušuje rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 21. januára 2014 podľa , a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.

Zaväzuje žalovanú nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 354,08 Eur, ktoré je povinná zaplatiť v lehote 10 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia právnemu zástupcovi žalobcu V 4 Legal, s.r.o., Tvrdého 4, Žilina.

odôvodnenie:

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaná rozhodujúc podľa ustanovenia os. 1 písm. b) o sociálnom poistení ( ďalej len „zákona“ ) vo veci odvolania žalobkyne proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka G. ( ďalej len „prvostupňový správny orgán“ ) č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 01.10.2013 vo veci vzniku sociálneho poistenia podľa zákona rozhodla tak, že odvolanie žalobkyne zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdila.

Rozhodnutie odôvodnila tým, že napadnutým rozhodnutím prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi N., s.r.o. od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy.

Konštatovala, že proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu v zákonnej lehote podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom uviedla, že pre zamestnávateľa N., s.r.o. vykonáva prácu na pozícii promotéra služieb a produktov, pričom jej náplňou práce je kontakt s potencionálnymi klientmi zamestnávateľa, najmä distribúcia reklamných letákov na území Slovenskej republiky. V odvolaní namietala, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu je obmedzené iba na tvrdenie, že dňa 26.02.2013 vykonali zamestnanci prvostupňového správneho orgánu kontrolu v sídle zamestnávateľa zameranú na overenie reálneho výkonu činnosti jeho zamestnancov, pričom v čase vykonania kontroly nezistili prítomnosť žiadneho zamestnanca a taktiež nebol prítomný žiadny z konateľov a vlastníkov spoločnosti. Ďalej namietala, že žiadny platný zákon na území Slovenskej republiky neprikazuje vykonávať podnikateľskú činnosť výlučne zo sídla podľa zápisu v obchodnom registri. Do kompetencie Sociálnej poisťovne nepatrí kontrola výkonu práce a pracovnoprávnych

vzťahov. Poukázala na článok 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Navrhla zrušiť napadnuté rozhodnutie tak, aby jej od 01.02.2013 účasť na sociálnom poistení vznikla.

Uviedla, že za účastníka konania podľa ustanovenia § 173 ods. 1 zákona sa považuje aj zamestnávateľ žalobkyne N., s.r.o., ktorému rozhodnutie bolo taktiež doručené, ktorý však odvolanie proti tomuto rozhodnutiu nepodal.

Ďalej konštatovala, že preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Citovala ustanovenia § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. c), § 3 ods. 1 písm. a), § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1 zákona a v súvislosti s týmito ustanoveniami konštatovala, že žalobkyňa je vedená v registri poistencov Sociálnej poisťovne ako zamestnanec zamestnávateľa od 01.02.2013. Zamestnávateľ je právnická osoba zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Žilina od 04.12.2012, oddiel: Sro, vložka: XXXXX/E.. Do registra zamestnávateľov vedenom Sociálnou poisťovňou, pobočka G. je zamestnávateľ prihlásený od 01.02.2012.

Ďalej dôvodila, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2014 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady ( EHS ) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie Nariadenia Rady ( EHS ) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 ( ďalej len „základné nariadenie“ ) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“). Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Poukázala na článok 11 ( 3) ( a ) základného nariadenia, podľa ktorého s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu a argumentovala, že v súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch.

Citovala článok 13 ( 1 ) ( a ) základného nariadenia v znení účinnom od 28.06.2012, podľa ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte. Podľa článku 13 ( 3 ) základného nariadenia, osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 ( 1 ) základného nariadenia.

Argumentovala, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby, ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj skutočný výkon činnosti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Preto je dôležité skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, nielen status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu u stanovených v hlave II. základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Ďalším rozhodujúcim faktorom na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania. Uvedené vyplýva z

praktickej príučky, Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam, ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní právne predpisy ktorého členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.

Ďalej dôvodila, že ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie, a aj v iných nariadeniach Európskej únie existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní rozhodnutia o určenie miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva. Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C - 73/06 termíny, na základe ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti a miesto obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako napr. bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu zohľadniť tiež. Vzhľadom na uvedené skutočnosti registrované sídlo alebo miesto podnikania môže byť uznané až po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe dostupných informácií, alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie, vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a podobne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla, alebo miesta podnikania, nemôže sa na zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania.

Konštatovala, že jej bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS V., že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc X. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v X. republike. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.03.2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady ( ES ) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS V. bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

Ďalej konštatovala, že kontrolou so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonal prvostupňový správny orgán v období od 26.02.2013 do 07.03.2013 kontroly. V rámci vykonanej kontroly zistil, že v registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ samostatnú kanceláriu nemá, doklady zamestnávateľa sa nachádzajú na adrese X. XX, XXX XX G.. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Zamestnanci zamestnávateľa roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych miestach na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zadáva prácu zamestnancom telefonicky, emailom alebo poštou. Prvostupňový správny orgán vykonal kontrolu so zameraním na preverenie reálneho

výkonu činnosti zamestnávateľa aj 05.11.2013, pričom nezistil žiadne nové skutočnosti v tejto veci. Na základe kontroly sa teda nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. Z uvedeného dôvodu prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 01.02.2013 podľa slovenskej legislatívy. S týmto názorom prvostupňového správneho orgánu sa žalovaná stotožnila.

V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia uviedla, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ktorá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti rozhodla tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovanej, ktoré považovala za nezákonné a ktorým sa cítila byť ukrátená na svojich právach. Namietala, že žalovaná v odôvodnení rozhodnutia sa obmedzila iba na tvrdenie, že jej nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy od 01.02.2013 z dôvodu, že na základe kontroly sa nepodarilo preukázať reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ani splnenie základných kritérií registrovaného sídla spoločnosti. V tejto súvislosti poukázala na praktickú príručku - Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii v Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, ktorá má len odporúčací charakter. Pričom uviedla, že jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia je určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania.

Poukázala na skutočnosť, že v súlade s aplikáciou postupu uvedeného v článku 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia ( ďalej len „vykonávacie nariadenie“ ) styčný orgán štátu bydliska žalobkyne, poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS určila, že na žalobkyňu sa vzťahujú uplatniteľné predpisy Slovenskej republiky a to s poukazom na článok 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( ďalej len „nariadenie“ ). Predbežné určenie slovenskej legislatívy ako legislatívy uplatniteľnej sa stalo definitívnym, pretože s poukazom na článok 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia Sociálna poisťovňa do 2 mesiacov, od kedy bola o tejto skutočnosti informovaná nenamietala určenie slovenských právnych predpisov, ani k veci nezaujala odlišné stanovisko. Je preto toho názoru, že žalovanej ako príslušnej inštitúcii dotknutého členského štátu nie sú známe skutočnosti, ktoré by boli v rozpore s predbežným určením legislatívy. Uplynutím 2-mesačnej lehoty zaniká nielen právny nárok, ale aj oprávnenie. Právny úkon spočívajúci v uvedení nesúhlasného stanoviska - rozhodnutia po uplynutí tejto lehoty je v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie a teda je protiprávne. Žalobkyňa podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky.

Ďalej namietala, že žalovaná v procesnom postupe vo veci vydania rozhodnutia o odvolaní nesprávne zistila skutkový stav a na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny právny predpis a preto považuje jej postup za postup v rozpore so zákonom. Poukázala na skutočnosť, že v čase kontroly vykonanej prvostupňovým správnym orgánom od 26.02.2013 do 07.03.2013 u zamestnávateľa, na ktorú žalovaná odkazuje v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neboli zistené žiadne nedostatky. Výsledky kontroly ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom na Správu o kontrole č. XXXXX-X/XXXX-C. neboli zistené žiadne pochybenia, ani nedostatky a nepreukázala sa ani skutočnosť, žeby k výkonu závislej činnosti zamestnancov podľa pracovných zmlúv nedochádzalo. V tejto súvislosti uviedla, že kontrola bola zameraná na skúmanie reálneho výkonu činnosti všetkých zamestnancov zamestnávateľa v období od 01.02.2012 do 26.02.2013, pričom žiadne iné individuálne šetrenia týkajúce sa žalobkyne uskutočnené neboli. Počas kontroly bola predložená pracovná zmluva, výplatné listiny, mzdové listy a evidencia dochádzky. Žalobkyňa tak predložila všetku dokumentáciu zamestnanca, ktorú od nej možno rozumne požadovať, čím bolo dôkazné bremeno

v súvislosti s reálnym výkonom jej závislej činnosti vyčerpané. Zo správy a jej záverov vyplýva, že nedostatky vo výkone činnosti zamestnancov zistené neboli. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia táto skutočnosť absentuje a teda uvedené dokumenty a výsledky kontroly neboli podkladom rozhodnutia podľa ustanovenia o sociálnom poistení napriek tomu, že boli riadne predložené. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Ďalej namietala, že za účelom skúmania reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa vykonal prvostupňový správny orgán dňa 05.11.2013 kontrolu. Podľa názoru žalobkyne výsledky kontroly z uvedeného dňa ako relevantné zistenia neboli podkladom pre rozhodnutie, pretože s poukazom na Správu o kontrole č. XXXXX-X/XXXX-C. neboli zistené žiadne pochybenia, ani nedostatky. V odôvodní napadnutého rozhodnutia táto skutočnosť absentuje a teda ani výsledky tejto kontroly neboli podkladom pre rozhodnutie podľa ustanovenia § 209 zákona.

Uviedla, že žalovaná prijala zovšeobecňujúci záver, že na základe vykonanej kontroly zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania napriek tomu, že za tým účelom nebola vykonaná žiadna kontrola. Ak žalovaná bola toho názoru, že osoba nevykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, túto skutočnosť bolo potrebné posudzovať z pohľadu hneď niekoľkých ukazovateľov, ak sú k dispozícii a s ohľadom na celkovú situáciu, ktorá sa danej osoby týka, teda individuálne. Žalovaná sa len formálne vysporiadala so zistením skutkového stavu veci a napadnuté rozhodnutie prakticky neodôvodnila. Paušálne poukazovanie na ustanovenie právnych predpisov a nedôsledné vysporiadanie sa individuálnou situáciou žalobkyne je nedostatočné a nezákonné, odporujúce požiadavke na riadne zistenie skutočného stavu veci a na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Ak by počas kontroly boli zistené nedostatky prijatie zovšeobecňujúceho záveru, že k reálnemu výkonu činnosti žalobkyne nedochádza, nemožno potom aplikovať na obdobie po kontrole, pretože nebolo jej predmetom a teda nemôže byť ani podkladom pre rozhodnutie.

Ďalej namietala, že žalovaná v odôvodnení rozhodnutia vo vzťahu k rozhodujúcemu faktoru na posúdenie a určenie uplatniteľnej legislatívy a to určenie registrovaného sídla poukázala na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie prípad Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, obmedzila sa na všeobecné konštatovanie, že zamestnávateľ nespĺňa uvedené kritéria, je tzv. schránkovou firmou a miestom jeho podnikania nie je Slovenská republika. Toto tvrdenie žalovaná dostatočne neodôvodnila a zároveň iné zistené skutočnosti vrámci kontroly pri vyhodnotení registrovaného sídla v napadnutom rozhodnutí opomenula. Poukázala na skutočnosť, že riadiace osoby spoločnosti sa za účelom pracovných stretnutí a riešenia prevádzkových záležitostí stretávajú v sídle spoločnosti v Slovenskej republike, kde uchovávajú účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy a faktúry. Na základe uvedeného je toho názoru, že miestom stretnutia riadiacich osôb, miestom uloženia správnych a účtovných dokumentov a miestom hlavného priebehu finančných činností je Slovenská republika. Povaha práce zamestnancov zamestnávateľa v zmysle pracovných zmlúv si vyžaduje spravidla práce v teréne na území Slovenskej republiky, kedy prenajaté priestory zamestnanci nevyužívajú. Z toho je zrejmé, akú pozornosť venovala žalovaná riadnemu zisteniu skutkového stavu a individuálnemu prístupu ku každému prípadu.

Ďalej namietala, že žalovaná sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nedostatočne vysporiadala so skutkovým stavom a so skutočnosťami nevyhnutnými pre vydanie rozhodnutia. Zamestnávateľa nemožno označiť za tzv. schránkovú firmu, pretože pri zohľadnení vyššie uvedených faktorov, nie sú individuálne splnené kritéria tohto pojmu.

Citovala bod 8 a 11 nariadenia a dôvodila, že koordinácia systému sociálneho zabezpečenia je založená na štyroch základných princípoch, z ktorých základným je princíp rovnakého zaobchádzania, v zmysle ktorého podliehajú migrujúce osoby na území členských štátov rovnakým povinnostiam a využívajú rovnaké výhody ako štátni občania dotknutého štátu. Zakazuje sa akákoľvek diskriminácia na základe štátneho občianstva. Žalovaná svojím konaním porušuje vyššie uvedený princíp rovnakého zaobchádzania, pretože ide o celoslovenský diskriminačný postup voči tým zamestnancom, ktorí sú občanmi X. republiky. Princíp rovnakého zaobchádzania je porušený tiež tým, že u iných zamestnancov zamestnávateľa, ktorí vykonávajú tú istú prácu, za tých istých podmienok a vo vzťahu ku ktorým boli kontrolným orgánom predložené tie isté doklady sú zamestnanci, kde žalovaná rozhodla, že podliehajú slovenskej legislatíve ako legislatíve uplatniteľnej. Namietala, že jej práva a právom chránené záujmy boli dotknuté v dôsledku nedodržania zásady rovnakého zaobchádzania. Žalovaná nerešpektovala

individuálnosť konania, nezávislosť a nestrannosť rozhodovania. Poukázala na absolútne diskriminačný charakter oznámenia žalovanej, ktoré sa týka spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť a to tzv. schránkové firmy, v ktorom žalovaná uvádza, že u zamestnancov uvedených firiem, o ktorých doteraz nebolo rozhodnuté akým právnym predpisom podliehajú, pričom na základe kontrol vykonaných Sociálnou poisťovňou bolo konštatované, že ide o tzv. schránkové firmy a na území Slovenskej republiky nedochádza k reálnemu výkonu činnosti ich zamestnancov, príslušná pobočka Sociálnej poisťovne vydá rozhodnutie o nevzniku poistenia, t.j. že nepodliehajú slovenským právnym predpisom. Takéto konanie žalovanej je nezlučiteľné s princípom právneho štátu.

Žalovaná sa k žalobe vyjadrila písomným podaním zo dňa 06.10.2014, v ktorom poukázala na tie isté dôvody, t.j. skutkové a právne skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

Podľa , účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Súd uznesením č.k. - 55 zo dňa 27.04.2015 podľa pribral do konania ako účastníka spoločnosť N., s.r.o. so sídlom X. XX, G., ktorá bola účastníkom konania aj v správnom konaní ako zamestnávateľ žalobkyne.

Podľa , a , v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie a postup správneho orgánu“). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa a , podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť.

Predmetom preskúmania v danom prípade je rozhodnutie žalovanej, ktorá vo veci rozhodovala podľa o sociálnom poistení ( ďalej len „zákona“ ) v spojení s zákona o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobkyne podľa slovenskej legislatívy.

Konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v III. časti zákona § 172 a nasledujúcich ustanovení citovaného zákona.

Podľa § 172 ods. 2 zákona, v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia, konanie vo veciach podľa ods. 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“).

Podľa § 172 ods. 5 zákona, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm

poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále, a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.

Podľa § 178 ods. 1 zákona, do pôsobnosti pobočky patrí a) rozhodovať v prvom stupni 1.o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

Z vyššie citovaných zákonných ustanovení je nesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

V predmetnom konaní žalovaná aplikovala ustanovenia koordinačných nariadení, Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia ( ES ) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo dňa 16.09.2009 ( ďalej len „základné nariadenie“ ) a vykonávacie Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 ( ďalej len „vykonávacie nariadenie“ ) vo vzťahu k pravidlám určujúcim uplatniteľnú legislatívu.

Podľa článku 11 ( 3 ) ( a ) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 , osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

Podľa článku 13 ( 1 ) ( a ) základného nariadenia ( v znení účinnom do 28.06.2012 ), osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 ( 3 ) základného nariadenia, osoba ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých štátoch, právnym predpisom určeným v súlade článkom 13 ( 1 ) základného nariadenia.

Z citovaných článkov základného nariadenia príslušných ustanovení Zákona o sociálnom poistení, ktoré v odôvodení preskúmavaného rozhodnutia cituje žalovaná jednoznačne vyplýva, že pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu majú za úlohu zabezpečiť aby sa na zamestnanca a samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že konanie v predmetnej veci začalo na podnet príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS V.) o preskúmanie rozhodujúcich skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, t.j. či zamestnanec skutočne vykonával zamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože v posledných rokoch vznikali firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc X. republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v X. republike.

Z obsahu administratívneho spisu žalovanej súd zistil, že prvostupňový správny orgán vykonal v dňoch od 26.02. 2013 do 07.03.2013 kontrolu na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky u zamestnávateľa žalobkyne N., s.r.o. so sídlom X. XX, G. o čom svedčí záznam č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 07.03.2013. Kontrola bola vykonaná za obdobie od 01.02.2012 do 26.02.2013. Z pripojenej správy o kontrole vyplýva, že dňa 26.02.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u zamestnávateľa fyzickú kontrolu priamo v sídle na adrese X. XX, G.. Spoločnosť sídli na uvedenej adrese, samostatnú kanceláriu nemá. Na tejto adrese sídli aj spoločnosť T. Q., s.r.o., X. XX, G., ktorá pre spoločnosť N., s.r.o. vykonáva účtovnícke práce. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti T. Q., s.r.o. F.. D.. F. V. v prípade potreby sprístupňuje príslušným konateľom spoločnosti alebo iným zamestnancom spoločnosti priestory na vykonávanie práce. Dňa 26.02.2013 sa podľa vyjadrenia F..

D.. F. V. na uvedenej adrese nenachádzal žiadny zamestnanec, ani konateľ spoločnosti N., s.r.o. Dňa 04.03.2013 prvostupňový správny orgán opätovne navštívil spoločnosť N., s.r.o. na uvedenej adrese. V tento deň sa nachádzali na tejto adrese p. U. P. F., konateľ spoločnosti N., s.r.o. a piati zamestnanci a to A. E. - koordinátor, P. Q., F. F., X. F., V. K.. V správe bolo taktiež konštatované, že doklady spoločnosti sa nachádzajú na adrese X. XX, G.. Pracovné zmluvy so zamestnancami sú uzatvorené na 10 hodín mesačne. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti všetci zamestnanci roznášajú letáky na požiadanie poľských firiem po rôznych mestách na území Slovenskej republiky. Zamestnávateľ ku kontrole predložil originály dochádzky ( smenovky ) o vykonaní prác za rok 2012 a 2013, ktoré následne zaslal emailom prvostupňovému správnemu orgánu. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti, tento zadáva prácu zamestnancom takým spôsobom, že im telefonicky, emailom alebo poštou oznámi kde a kedy sa majú dostaviť, o čom predložil aj doklad „príkaz na vykonanie práce“. Zamestnanci sa na miesto stretnutia dopravia individuálne. Rovnako predložil zoznam zamestnancov, ktorí budú dňa 04.03.2013 vykonávať prácu na území Slovenskej republiky. V uvedený deň mali vykonávať prácu piati zamestnanci a to A. E., P. Q., F. F., X. F. a V. K.. Podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti koordinátor pridelil prácu prítomným zamestnancom na adrese spoločnosti roznášať letáky po G., sídlisko A., X. ulica od 09:00 hod. do 14:00 hod., t.j. 5 hodín. V administratívnom spise žalovanej sa nachádza ďalší záznam č. XXXXX-X/XXXX-C. zo dňa 05.11.2013 o vykonaní kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky v spoločnosti N., s.r.o. za kontrolované obdobie od 01.02.2012 do 05.11.2013. Z pripojenej správy o kontrole k touto záznamu vyplýva, že dňa 05.11.2013 prvostupňový správny orgán vykonal u zamestnávateľa žalobkyne priamo v sídle tejto spoločnosti na adrese X. XX, G.. Spoločnosť sídli na tejto adrese, samostatnú kanceláriu nemá. V uvedený deň sa na adrese X. XX, G. nenachádzal žiadny zo zamestnancov spoločnosti N., s.r.o., ani konateľ tejto spoločnosti. Z uvedeného dôvodu nie sú žiadne informácie.

Podľa § 195 ods. 1 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa ods. 2, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

Podľa § 196 ods. 1 zákona, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne.

Podľa § 196 ods. 7 zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.

Z dokazovania vykonaného správnym orgánom vyplýva, že k záveru o tom, že žalobkyni nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dospel na základe vykonanej kontroly. Na základe výsledkov kontroly správny orgán dôvodil, že nebolo preukázané, že žalobkyňa reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ( 3 ) základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver žalovanej bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu, ani z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnanca nevykonávala. Správy o kontrole zo dňa 07.03.2013 a 05.11.2013, ktoré tvorili podklad pre rozhodnutie neobsahujú skutočnosti, ktoré by preukazovali žalovanou tvrdené závery.

Žalovaná sa dôsledne nevyrovnala ani s otázkou miesta podnikania zamestnávateľa žalobkyne spoločnosti N., s.r.o. pretože právne neodôvodnila, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať pracovné povinnosti telefonicky, emailom a poštou, spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou atď. v článku 2 ods. 2,3 upravuje, že každý môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Z doteraz vykonaného dokazovania, ktoré je podľa názoru súdu nedostatočné preto, aby bol vyslovený objektívny záver, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala je predčasný a zistenie skutkové stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Podľa § 209 ods. 1 zákona, rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa § 209 ods. 2 zákona, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku. Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v celom rozsahu.

Podľa § 209 ods. 4 zákona, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Ak teda žalovaná rozhodla napadnutým rozhodnutím, súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné pre jednoznačný záver tak ako ho prezentuje v odôvodnení rozhodnutia a jej rozhodnutie nie je odôvodené v súlade s ustanovením § 209 ods. 4 zákona, ktoré ukladá povinnosť správnemu orgánu v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie a akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.

Po preskúmaní napadnuté rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z dôvodov uvedených žalobe súd na základe vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že rozhodnutie bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutočného stavu veci a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Preto podľa , napadnuté rozhodnutie zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie.

Úlohou žalovanej v ďalšom konaní bude vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne pochybnosti o mieste podnikania zamestnávateľa žalobkyne a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne preukázanie, že žalobkyňa reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky nevykonávala.

O trovách konania súd rozhodol podľa a žalobkyni ako úspešnej účastníčke konania priznal náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia vyčíslených právnym zástupcom žalobkyne podľa vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb ( ďalej len „vyhláška“ ) za 2 úkony právnej služby príprava a prevzatie, spísanie a podanie žaloby v hodnote 1 právneho úkonu 134 Eur, režijného paušálu 2 x 8,04 Eur a DPH 20% z celkovej odmeny, t.j. 70,00 Eur. Trovy právneho zastúpenia predstavujú celkom 354,08 Eur.

Senát krajského súdu sa jednohlasne uzniesol.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.