Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24CoP-50-2015.pdf
PDF · 114.45 KB
Case nature
Area
Subarea
24CoP/50/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Andrea Dudášová, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: B. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom ako matka, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Senici, dieťa rodičov - matka: MUDr. Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, A., právne zastúpená: JUDr. Bronislava Pavelková, PhD., advokátka, Dobrovičova 6, Bratislava a otec: MUDr. O. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XX/XXX, K. O. K., právne zastúpený: JUDr. Martin Gajer, advokát, Záhradnícka 7, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Skalica, o zmenu úpravy styku otca s maloletým dieťaťom, na odvolanie matky maloletej proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo dňa 29.04.2015 č.k. 6P/265/2014-26, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd rozhodol, že otec je oprávnený stýkať sa s mal. B. nasledovne:
- každý nepárny týždeň v roku od piatku od 17.00 hod. do nedele do 18.00 hod.
- každý týždeň v stredu od 15.30 hod. do 18.30 hod.
- počas Veľkonočnej nedele každoročne v čase od 9.00 hod. do 18.00 hod.
- počas Vianočných sviatkov každý párny rok od 24.12. od 10.00 hod. do 25.12. do 10.00 hod. a každý nepárny rok od 25.12. od 10.00 hod. do 26.12. do 18.00 hod.
- počas letných prázdnin druhý týždeň mesiaca júl od pondelka 9.00 hod. do nedele 19.00 hod. a druhý týždeň mesiaca august od pondelka 9.00 hod. do nedele 19.00 hod.
- počas jarných prázdnin každý párny rok od pondelka od 9.00 hod. do piatku do 18.00 hod., s tým, že matka je povinná maloleté dieťa na styk s otcom pripraviť a v určenom čase otcovi odovzdať v mieste jej bydliska a otec je povinný maloleté dieťa matke v určenom čase na rovnakom mieste vrátiť. Súd týmto zmenil rozsudok Okresného súdu Skalica č.k. 6P/35/2014-86 zo dňa 19.05.2014 v časti úpravy styku otca s maloletou B.. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 24 ods. 4, § 25 ods. 1 až 4, § 26, § 36 ods. 1 Zákona o rodine a § 163 ods. 2 O.s.p. vecne odôvodnil tým, že v prvom rade skúmal, či oproti predchádzajúcej úprave styku došlo k takej zmene pomerov, ktoré by boli podstatnou zmenou okolností. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci súd vyvodil záver, že je dôvodné pristúpiť k zmene predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, ktorým bolo upravené právo styku otca s dieťaťom. Súd dospel k záveru, že došlo k zmene pomerov a je potrebné rozhodnúť o rozšírení styku otca s maloletým dieťaťom. Napokon súd v neposlednom rade skúmal aj záujem maloletej, ktorý je prvoradým hľadiskom pri každej úprave týkajúcej sa maloletého dieťaťa (bez ohľadu na to, či sa jedná o prvotné rozhodnutie alebo následné, kde sa skúma zmena pomerov) a dokonca by mal mať prednosť pred striktným a príliš formalistickým ponímaním zmeny pomerov ako takej, obzvlášť pri zmene úpravy styku toho ktorého rodiča s maloletým dieťaťom. Maloletá je vekom staršia, pričom od posledného rozhodnutia o výživnom uplynula doba takmer jedného roka, počas ktorej sa riadne a bez problémov realizoval doposiaľ upravený styk otca s maloletou. Súd má za to, že u dieťaťa vo veku ako je maloletá B., je to dostatočne dlhá doba na to, aby bolo možné opätovne prehodnotiť doterajšiu úpravu styku a pristúpiť k jej zmene. Súd sa nestotožňuje s názorom matky, že uplynul veľmi krátky čas od poslednej úpravy styku a teda neprišlo k zásadnej zmene pomerov, v dôsledku ktorej by mohol súd zmeniť predchádzajúce rozhodnutie. Doba jedného roka predstavuje 1 z doterajšieho života maloletej. Maloletá má 4 roky, pričom u detí v tomto veku sa výrazne formuje ich osobnosť a je priam nevyhnutné, aby v tomto veku bol udržiavaný pravidelný a rovnocenný osobný styk aj s druhým rodičom, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Predchádzajúca úprava styku mala byť adaptačnou fázou, počas ktorej si maloletá postupne navykne na stýkanie sa s otcom počas víkendov v jeho domácnosti, pričom postupom času má prichádzať k rozširovaniu úpravy styku, napokon tak, ako je to aj v mnohých iných prípadoch. Súd je tohto názoru, že je možné pristúpiť k rozšíreniu styku otca s maloletou a to s poukazom na potrebu prehlbovania a rozširovania citových väzieb maloletej k otcovi. Súd mal v konaní preukázané, že otec sa s maloletou pravidelne stýka tak, ako bolo určené v súdnom rozhodnutí, tento styk prebieha po dobu jedného roka bez väčších výraznejších problémov, ktoré by bolo nevyhnutné priebežne riešiť a za túto dobu maloletá domácnosť otca už dôverne pozná, u otca bez problémov aj prespáva. Súd má za to, že je v záujme maloletej, aby sa prehlboval jej citový vzťah k otcovi vo väčšej miere. Nie je tu žiaden racionálny dôvod, aby z otca bol len akýsi „víkendový rodič“ a maloletá mohla u otca prespávať len 2 noci do mesiaca tak, ako je tomu možné doposiaľ. Negatívny postoj matky k rozšíreniu bežného styku otca s maloletou, čo i len o jedinú noc, nie je založený na racionálnych dôvodoch. Súd dáva do pozornosti, že maloletá môže u otca prespávať len 2 noci do mesiaca (každý druhý víkend od soboty do nedele), pričom súd rozširuje tento styk len o jedinú noc od piatku do nedele, teda maloletá bude namiesto doterajších dvoch nocí u otca prespávať štyri noci do mesiaca a s ohľadom na vek maloletej (4 roky) nie je vôbec na mieste obava matky z akéhosi nezvládnutia tejto situácie zo strany maloletej. Maloletá naďalej navštevuje materskú škôlku, kde sa výborne adaptovala, bez problémov v škôlke maloletá aj spáva, maloletá teda nie je utiahnuté, ustráchané dieťa, čo tiež nasvedčuje tomu, že nie je namieste obava z toho, že by maloletá nezvládala byť s otcom v rámci úpravy styku aj po dlhšiu dobu. Pokiaľ ide o plačlivosť maloletej, na ktoré poukazovala matka, keď maloletú pripravuje na to, že bude cez víkend spať u otca, nebolo preukázané a napokon ani nikým tvrdené, že na uvedenom by mal mať podiel otec, preto nie je ani možné uvedené pripísať na ťarchu otca. Naviac otec uviedol, že maloletá u neho vôbec neplače, bez problém u neho zaspí, prečíta jej rozprávku a do pol hodiny spí. Napokon samotná matka sa vyjadrila, že tento problém na strane maloletej (plačlivosť), keď má ísť spať na víkend k otcovi, nebolo potrebné riešiť ani s psychológom, vždy situáciu sama zvládla. Súd má teda za to, že pokiaľ sa vyskytne tento prejav u maloletej, netreba uvedenému pripisovať väčšiu vážnosť ako je nevyhnutné a to s aj s poukazom na to, že maloletá občas plače aj keď ide do škôlky, no neznamená to, že je v záujme maloletej, aby škôlku nenavštevovala, práve naopak. Je tiež žiaduce, aby si rodičia uvedomili, že maloletá v tomto veku potrebuje obidvoch rodičov a je potrebné, aby čo najviac času mohla tráviť s obidvomi rodičmi. V konaní neboli preukázané žiadne objektívne ani subjektívne prekážky, ktoré by bránili otcovi stráviť s maloletou viac času, pričom podľa názoru súdu je potrebné rozšíriť úpravu bežného styku o jednu noc, tak ako žiadal otec, a to v záujme prehlbovania a rozvíjania citového vzťahu maloletej k otcovi vo väčšej miere. Súd preto rozšíril bežný styk otca na každý párny týždeň v roku od piatku od 17.00 hod. do nedele do 18.00 hod. Treba si skutočne uvedomiť, že ide o minimálne rozšírenie po dobu jednej noci z piatka na sobotu a v tomto smere nepovažoval súd ani za nevyhnutné vykonávať ďalšie dokazovanie a to pohovorom detského psychológa s maloletou, či žiadaním správ z materskej škôlky. Súd ďalej poznamenáva, že význam len občasných stretnutí počas pár hodín cez pracovné dni, ktoré navrhovala matka otcovi, by pre maloletú nemal taký prínos ako rozšírenie styku v rámci už upraveného víkendu. Rozšírenie styku otca s maloletou vníma súd pozitívne, pričom zachovanie a rozširovanie citových väzieb s otcom je dôležitý element ďalšieho vývinu maloletej, čo je nepochybne v jej záujme.
Ostatná úprava styku počas stredy, Vianočných a Veľkonočných sviatkov zostáva prevzatá z pôvodného rozhodnutia bez zmien, nakoľko v tejto časti súd nezistil potrebu zmeny jej úpravy a ani jej zmena nebola navrhnutá. Súd napokon rozšíril úpravu styku aj na letné „prázdniny“ (letné mesiace), keď sa otec bude môcť stýkať s maloletou druhý týždeň mesiaca júl od pondelka 9.00 hod. do nedele 19.00 hod. a druhý týždeň mesiaca august od pondelka 9.00 hod. do nedele 19.00 hod. Ide síce o dieťa predškolského veku, u ktorých by sa mohlo zdať, že rozlišovanie obdobia na školský rok a prázdniny je bezvýznamné, no nie je tomu celkom tak. Je potrebné si uvedomiť, že aj veľa predškolských zariadení má počas letných mesiacov „prázdniny“. Treba však uviesť, že sa jedná skôr v spoločnosti o bežne zaužívaný termín „letných prázdnin“ ako obdobia, počas ktorého ľudia v pracovnom pomere často čerpajú dovolenky a teda je to ideálny čas na prežitie spoločných chvíľ rodičov s deťmi, kedy sa takýmto intenzívnym spoločným trávením voľných dní (absolvovanie dovolenky a pod.) najlepšie upevňujú ich vzájomné vzťahy. Nie je predsa namieste, aby rodič nemajúci dieťa v osobnej starostlivosti mohol po prvý krát absolvovať dovolenku so svojim dieťaťom až v školskom veku, zvlášť keď sú medzi rodičom a dieťaťom pozitívne vzťahy a je záujem rodiča absolvovať s dieťaťom aj rodinné dovolenky. Súd napokon vzhľadom na uvedené rozšíril styk otca s maloletou aj na letné prázdniny (letné mesiace) v rozsahu jedného týždňa v mesiaci júl i august, čo je dostatočný čas napr. aj pre absolvovanie spoločnej rodinnej dovolenky s maloletým dieťaťom. Obdobne bol rozšírený styk aj počas jarných prázdnin od pondelka od 9.00 hod. do piatku do 18.00 hod., tu na každý párny rok, teda najbližšie až v roku 2016.
Proti tomuto rozsudku podala matka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na nové konanie, resp. ho zmenil tak, že návrh otca zamietne. V prípade jeho potvrdenia je potrebné doplniť výrok o určenie vzťahu medzi bežnou úpravou styku počas týždňa a úpravou počas prázdnin a sviatkov. Podľa odvolateľky súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Odvolateľka namieta úpravu styku počas víkendov, jarných a letných prázdnin a tiež neúplnosť výroku, keď súd opomenul uviesť, že prvé dva výroky ohľadne nepárnych víkendov a stredy sa neuplatňujú počas sviatkov a prázdnin, keď takáto úprava býva bežná v rozhodnutiach súdov. Čo sa týka styku počas víkendov, matka neprezentovala svoj názor, ale názor maloletej, ktorá ešte nie je adaptovaná na širší styk. Maloletá je malé dievčatko, nikdy nežila s otcom v spoločnej domácnosti, žije len s matkou, na ktorú je naviazaná. Súd v rozpore s ust. § 100 ods. 3 O.s.p. vôbec nezisťoval názor maloletej a mechanicky použil štandardnú úpravu, každé dieťa je však osobité. Okrem matky s maloletou nikto o rozšírení styku nehovoril. Nie je zmyslom výkonu rodičovských práv stresovať dieťa. Matka nikdy nemala záujem vytesniť otca zo života maloletej, jej obavy boli založené na nedostatočnej adaptácii na súčasný stav. Otec podal návrh na rozšírenie styku ani nie 6 mesiacov po právoplatnosti predchádzajúceho rozhodnutia, nebola preukázaná žiadna zásadná zmena pomerov. Rovnaká argumentácia sa týka aj letných prázdnin, maloletá od narodenia nebola s otcom dlhodobejšie v kontakte, otec maloletú brával len na krátkodobé výlety, odlúčenie od matky na dlhšie obdobie môže pre maloletú znamenať extrémnu psychickú záťaž.
Otec maloletej, ani kolízny opatrovník a ani prokurátor odvolací návrh nepodali.
Otec maloletej vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu matky prostredníctvom advokáta navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na to, že súd riešil otázku vypočutia maloletej prostredníctvom detského psychológa, pričom matka bola proti s odôvodnením, že maloletá nie je pripravená na takýto úkon a bolo by to pre ňu stresujúce. Je preto prekvapivé, ak matka v odvolaní namieta nedostatočné dokazovanie, keď na pojednávaní bola striktne proti. Matka sa snaží styk otca s dieťaťom minimalizovať. Pri poslednej úpravy styku dňa 19.05.2014 otec urobil ústupky z dôvodu uzatvorenia dohody, pričom rodičia sa dohodli, že styk budú postupne rozširovať, čo sa však nedialo. Otec preto matku písomne vyzval na rozšírenie styku, čo matka rezolútne odmietla, preto otec podal návrh na rozšírenie styku. Od právoplatnosti predchádzajúcej úpravy dodnes uplynul viac než rok. Maloletá je už taká veľká, že môže s otcom absolvovať letnú i zimnú dovolenku. Čo sa týka neúplnosti výrokov, prax súdov je rozdielna, nejedná sa však o pochybenie. Je samozrejmé, že keď bude mať otec maloletú týždeň u seba, nebude sa realizovať styk v stredu, ak matka bude chcieť dieťa na týždňovú dovolenku, otec jej to bezpochyby umožní. Vo výroku rozsudku nemôžu byť obsiahnuté všetky do úvahy prichádzajúce situácie.
Okresná prokurátorka v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Poukázala na to, že prvostupňový súd dostatočne zistil skutkový stav, podrobne vypočul rodičov maloletej, dôkazy vyhodnotil jednotlivo i navzájom. Čo sa týka návrhu na zistenie názoru maloletej, tento nepovažuje za vhodný, maloletá má iba 4 roky a nie je schopná sama formulovať stanovisko k veci. Čo sa týka neúplnosti výroku, tento nie je potrebné upravovať podľa návrhu matky v odvolaní, rodičom nič nebráni, aby po vzájomnej dohode umožnili druhému rodičovi stráviť dovolenku s maloletou na základe reciprocity.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustný odvolací dôvod (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez ohľadu na rozsah a dôvody odvolania (§ 212 ods. 1 písm. a) v spojení s § 81 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolaniu matky nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny a boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie.
Pretože odvolací súd v celom rozsahu preberá súdom prvého stupňa dôsledne zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie podmienok na určenie výživného a úpravu styku, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
V zmysle § 25 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom, alebo ho zakáže. Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený súdom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti. Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa a ak to vyžadujú pomery v rodine, súd môže upraviť styk dieťaťa aj s blízkymi osobami.
V zmysle § 28 ods. 1 a 2 Zákona o rodine rodičovské práva a povinnosti v celom ich rozsahu majú v zásade obaja rodičia. Rodič, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do starostlivosti uplatňuje svoju úlohu vo výchove dieťaťa prostredníctvom styku s dieťaťom. Zákon pritom vo vyššie citovaných ustanoveniach uprednostňuje dohodu rodičov o styku s maloletým dieťaťom, iba ak sa rodičia nedohodnú, upraví styk súd.
Pri rozhodovaní o rozsahu styku je pritom dôležité zvážiť okolnosti tak na strane maloletého dieťaťa: jeho vek, zdravotný stav, vzťah k rodičovi, ktorý ho nemá v starostlivosti, doterajší spôsob a rozsah styku, denný režim, ako aj okolnosti na strane rodičov, ich vzájomný vzťah, ich časové a ekonomické možnosti, rodinné pomery, vzdialenosť medzi bydliskom dieťaťa a rodiča a podobne. Malo by byť snahou oboch rodičov hľadieť v prvom rad na záujem maloletého dieťaťa a pri realizácii styku vedieť spolu komunikovať a dohodnúť sa tak, aby sa styk mohol realizovať zohľadniac možnosti rodičov a prirodzený režim dieťaťa.
Súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby a vývinové potreby a stabilitu budúceho výchovného prostredia. Záujem dieťaťa treba posudzovať z hľadísk objektívnych, nie teda z čisto subjektívneho hodnotenia výhodnosti či nevýhodnosti pozície toho ktorého z oboch rodičov. Súd musí zohľadniť všetky zákonné kritériá, ale akú dôležitosť jednotlivým kritériám nakoniec prizná, závisí na špecifikách daného prípadu.
Vo všeobecnosti možno skonštatovať, že ideálnym stavom je, keď dieťa môže vyrastať v starostlivosti oboch rodičov - otca i matky. Zároveň je však potrebné podotknúť, že základným právom dieťaťa je právo na pokojné a harmonické rodinné prostredie a je povinnosťou rodičov mu takéto prostredie zabezpečiť. V prípade, že medzi rodičmi dieťaťa dochádza k dlhodobejším nezhodám, prípadne obaja alebo jeden z nich sa správa neprimerane a ich spolužitie nevytvára vhodné prostredie pre zdravý rast dieťaťa, je dôvodné, ak sa dieťa zverí do osobnej starostlivosti len jedného z nich, resp. do starostlivosti tretej osoby, a upravia sa rodičovské práva a povinnosti.
Po rozpade rodiny s maloletými deťmi nielen etika príbuzenských vzťahov, ale aj zákon zaväzuje deti k povinnosti svojich rodičov ctiť a rešpektovať, kým rodičovská zodpovednosť (za riadnu výchovu detí) je prikázaná obom rodičom; preto takisto, pokiaľ nie sú zistené také skutočnosti, ktoré by viedli k pozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti, niet (ani pri plnom rešpektovaní práv maloletého dieťaťa) zákonného, o to menej ústavného právneho dôvodu na to, aby rodičovi, v ktorého priamej starostlivosti maloleté dieťa nie je, bol styk s ním zakázaný, resp. neprimerane obmedzený (pozri napr. nález Ústavného súdu ČR z 24. septembra 1998, sp. zn. III. ÚS 125/98).
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú v manželstve, predpokladá sa, že svoje deti vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme maloletých detí. Zákon o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši v určitých špecifických situáciách osobitne, tak ako to predpokladá čl. 51 ods. 1 ústavy. Zákon o rodine preferuje dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 24 ods. 2, § 25 ods. 1, § 35 a § 36 ZR). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa. Ústavný súd už vo svojom rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 26/05 vyslovil právny názor, že právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, prostredníctvom tejto úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s čl. 41 ods. 4 ústavy (pozri tiež uznesenie Ústavného súdu SR z 31. marca 2010, č.k. I. ÚS 120/2010-15).
Odvolateľka namietala, že nebola splnená základná podmienka pre rozšírenie styku otca s maloletou, a to podstatná zmena pomerov. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s podrobnou a vo všetkých ohľadoch vyčerpávajúcou argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorý dôvodne poukázal na to, že v danom prípade bolo dôvodné pristúpiť k zmene predchádzajúceho súdneho rozhodnutia, ktorým bolo upravené právo styku otca s dieťaťom, a to vzhľadom na zmenu pomerov. Súd prvého stupňa správne favorizoval záujem maloletej, ktorý je prvoradým hľadiskom pri každej úprave týkajúcej sa maloletého dieťaťa (bez ohľadu na to, či sa jedná o prvotné rozhodnutie alebo následné, kde sa skúma zmena pomerov) a dokonca by mal mať prednosť pred striktným a príliš formalistickým ponímaním zmeny pomerov ako takej, obzvlášť pri zmene úpravy styku toho ktorého rodiča s maloletým dieťaťom. Maloletá je vekom staršia, pričom od posledného rozhodnutia o úprave styku uplynula doba takmer jedného roka, počas ktorej sa riadne a bez problémov realizoval doposiaľ upravený styk otca s maloletou. Súd má za to, že u dieťaťa vo veku ako je maloletá Júlia, je to dostatočne dlhá doba na to, aby bolo možné opätovne prehodnotiť doterajšiu úpravu styku a pristúpiť k jej zmene. Ani odvolací súd sa nestotožňuje s názorom matky, že uplynul veľmi krátky čas od poslednej úpravy styku a teda neprišlo k zásadnej zmene pomerov, v dôsledku ktorej by mohol súd zmeniť predchádzajúce rozhodnutie. Maloletá má 4 a pol roka, pričom u detí v tomto veku sa výrazne formuje ich osobnosť a je priam nevyhnutné, aby v tomto veku bol udržiavaný pravidelný a rovnocenný osobný styk aj s druhým rodičom, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti. Predchádzajúca úprava styku mala byť adaptačnou fázou, počas ktorej si maloletá postupne navykne na stýkanie sa s otcom počas víkendov v jeho domácnosti, pričom postupom času má prichádzať k rozširovaniu úpravy styku, napokon tak, ako je to aj v mnohých iných prípadoch. Odvolací súd je zhodne s prvostupňovým súdom tohto názoru, že je možné pristúpiť k rozšíreniu styku otca s maloletou a to s poukazom na potrebu prehlbovania a rozširovania citových väzieb maloletej k otcovi.
Súd prvého stupňa rovnako správne a podrobne odôvodnil rozsah rozšírenia styku - a to počas každého druhého víkendu od piatku do nedele (predchádzajúca úprava bola od soboty do nedele), a teda maloletá prespí u otca spolu 4 noci v mesiaci. Takéto rozšírenie styku logicky a plynule nadväzuje na pôvodnú adaptačnú fázu, keď maloletá u otca prespávala iba jednu noc. V konaní bolo preukázané, že styk otca s maloletou sa realizoval bez väčších problémov, preto ani odvolací súd nenašiel žiaden rozumný dôvod na to, aby sa styk s otcom nerozšíril o prespatie z piatka na sobotu. To isté platí aj pre jarné a letné prázdniny, vzhľadom na citovú väzbu medzi otcom a maloletou, zohľadniac aj jej vek, keď počas najbližších jarných prázdnin v roku 2016 bude mať už 5 rokov, bude v záujme maloletej môcť s otcom absolvovať jarnú a letnú dovolenku v rozsahu 1 týždňa.
K námietke odvolateľky, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza:
V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.
V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.
Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
Hodnotenie dôkazov v zmysle § 132 O.s.p. je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
Súd prvého stupňa túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999). Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.09.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok). Skutočnosť, že okresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania predložené sťažovateľom, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho práv. Zásah do základného práva na súdnu ochranu či práv na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v konaní (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010).
Ako už bolo konštatované vyššie, podľa odvolacieho súdu prvostupňový súd vykonal podrobné, rozsiahle a vo všetkých ohľadoch vyčerpávajúce dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci. Vzhľadom na nízky vek maloletej neprichádzalo do úvahy, aby súd sám realizoval výsluch maloletej, preto správne vyzval účastníkov, aby sa vyjadrili k možnému vykonaniu dokazovania zistenia názoru maloletej prostredníctvom detského psychológa, pričom matka takéto dokazovanie odmietla. Súd síce nebol postojom matky viazaný, z okolností prípadu nevyplynula potreba doplnenia dokazovania, keď matka neuvádzala také zásadné argumenty spochybňujúce dôvodnosť rozšírenia styku, ktoré by odôvodňovali doplnenie dokazovania zistením názoru maloletej prostredníctvom detského psychológa, resp. znaleckým skúmaním.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, keď podľa odvolateľky súd opomenul uviesť, že prvé dva výroky ohľadne nepárnych víkendov a stredy sa neuplatňujú počas sviatkov a prázdnin, keď takáto úprava býva bežná v rozhodnutiach súdov. Výrok rozsudku je dostatočne podrobný, určitý a vykonateľný, pričom je nepochybné, že v otázke úpravy styku rodiča s dieťaťom nie je vždy možné postihnúť úplne každú možnú do úvahy prichádzajúcu situáciu. Je logické, že počas školských prázdnin a sviatkov sa realizuje úprava styku vzťahujúca sa na tieto prázdniny a sviatky.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny, s použitím ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 146 ods. 1 písm. a), v spojení s ustanovením § 81 ods. 1 O.s.p., s použitím § 224 ods. 1 O.s.p.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.