Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-5-2022.pdf
PDF · 162.02 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/5/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. X, XXX XX A., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava (ďalej len „žalovaná"), o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.: 3054-2/2022-BA, zo dňa 8. februára 2022, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa včas podanou správnou žalobou zo dňa 16. marca 2022 žiadala, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného - Sociálnej poisťovne, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, č. 3054-2/2022-BA, zo dňa 8. februára 2022, v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka, Trebišov, číslo: 9369/2021-TV-DvN, zo dňa 12. novembra 2021, ktorý rozhodol, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.
I. Administratívne konanie
2. Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov, vydala dňa 12. novembra 2021, rozhodnutie číslo: 9369/2021- TV-DvN, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemá žalobkyňa nárok na dávku v nezamestnanosti. Proti uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
3. Žalovaná rozhodnutím číslo: 3054-2/2022-BA, zo dňa 8. februára 2022, zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov. Predmetné rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 14. februára 2022. Žalovaná veľmi podrobne v odôvodnení vysvetlila, že vychádzala zo skutkových záverov pobočky, že podľa údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne bola žalobkyňa zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1. apríla 2021 a žiadosť o dávku v nezamestnanosti bola elektronicky doručená Sociálnej poisťovni, pobočka dňa 23. apríla 2021.
4. Žalovaná uviedla, že žalobkyňa od 1. apríla 2017 do 31. marca 2021, (v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie), nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie a nesplnila základnú
podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti. V posudzovanom období pracovala na území Českej republiky s odkazom na formulár U1, zo dňa 13. októbra 2021, v ktorom príslušná česká inštitúcia osvedčila nasledovné údaje v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 4. februára 2013 do 31. marca 2021 v bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania, nebolo nedoložené v bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. V konaní o jej dávke v nezamestnanosti bolo potrebné posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. To je možné v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania v zahraničí. Žalovaný posudzoval, či si zachovala centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Českej republiky. V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 13. októbra 2021, ako aj z údajov osvedčených žalobkyňou vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 19. mája 2021. Rovnako bolo prihliadnuté na informácie vyplývajúce z dokumentov, ktoré žalobkyňa predložila v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti.
5. Žalovaná určila centrum záujmov žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia z dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, t.j. a) dĺžka a trvalosti prítomnosti na území dotknutých členských štátov - žalobkyňa uviedla, že na území Českej republiky sa zdržiavala od februára 2013 do apríla 2021, t. j. viac ako 8 rokov, - ide o dlhodobý pobyt; - b) situácie dotknutej osoby a to predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti činnosti a dĺžky trvania a zistila, že pred odchodom do zahraničia bola žalobkyňa poistená v nezamestnanosti na Slovensku počas dvoch pracovných pomerov, 4 roky a 2 mesiace a súčasne bola vo viacerých pracovnoprávnych vzťahoch nezakladajúcich účasť na povinnom poistení v nezamestnanosti a to 1 rok a 7 mesiacov a vykonávala zárobkovú činnosť viac ako 8 rokov v ČR. Vo Vyhlásení dňa 19. mája 2021, žalobkyňa uviedla, že počas celého pobytu v zahraničí pracovala u jedného zamestnávateľa, v pozícii obchodného zástupcu a že tento jej pracovný pomer bol ukončený zo strany zamestnávateľa. Pracovnú situáciu žalobkyne v Českej republike hodnotil ako stabilnú s dlhodobou orientáciou na český pracovný trh. Z rodinného stavu a rodinných väzieb - vo vyhlásení 19. mája 2021, uviedla, že na území Českej republiky bola s bratom, ten sa v roku 2020 vrátil na Slovensko. V druhostupňovom konaní uviedla, že počas jej pobytu v Českej republike sa na území Slovenska zdržiavala jej matka, jej brat (s nepriaznivým zdravotným stavom), priateľ a kamaráti, na Slovensko sa vracala každé 2 mesiace na 4 až 10 dní, cestovala vlakom (bez preukázania). Dlhodobý pobyt v zahraničí, určitú dobu spoločne s blízkou osobou
- bratom, svedčí o pomerne stabilnej rodinnej situácii v Českej republike a o prenesení jej väzieb na toto územie. K bytovej situácii, a stabilite v Českej republike, uviedla, že tam ani na Slovensku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť na bývanie. V Českej republike bývala v podnájme s viacerými osobami, ubytovanie nezmenila a hodnotí ho ako primerané výkonu zamestnania. Na Slovensku sa podieľala na rekonštrukcii rodičovského domu, kde má trvalý pobyt. Počas návratov na Slovensko bývala u matky na Slovensku, v mieste trvalého bydliska, daňové povinnosti si plnila Českej republike, za štát bydliska sa na daňové účely považuje žalovaný štát zamestnania, t. j. Česká republika.
6. Žalovaná v súvislosti so skúmaním zachovania centra záujmov žalobkyne na území Slovenska počas výkonu zárobkovej činnosti na území Českej republiky poukázala na Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, (ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi, a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti, alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát), v zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu), podľa ktorého nie je prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko" mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie, alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.
7. Žalovaná tiež uviedla v súvislosti na možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, že je len výnimkou zo všeobecného pravidla. Nárok na
dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, čím sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnaností v štáte posledného zamestnania sa neskúma, aké väzby má žiadateľ v tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy sa zohľadnia automaticky, čo však nezabezpečuje automaticky vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. (Podľa bolo v Českej republike v situácii šírenia vírusovej pandémie Covid -19, možné o dávku v nezamestnanosti požiadať aj elektronicky). Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie, nemajú v zmysle ustanovení základného a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom si uplatnia nárok na dávku v nezamestnanosti. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy.
8. Uviedla, že koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. Možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, ako v štáte posledného zamestnania, v zmysle koordinačných predpisov znamená skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu teda nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti potom, čo vyhodnotí relevantné skutočností, v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti.
9. Žalovaná v súvislosti s jej žiadosťou o dávku v nezamestnanosti doplnila postup pobočky, v konaní o nároku žalobkyne v druhostupňovom konaní uzavrela, že prvostupňový orgán zistil dôsledne skutkový stav, ktorý následne správne posúdil a vyhodnotil. Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov v zmysle § 195 ods. 1 zákona pred vydaním rozhodnutia úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie a k podkladom nevyhnutým na vydanie rozhodnutia formuláru U1, uviedla, že obsahoval, čo príslušná česká inštitúcia dňa 13. októbra 2021 potvrdzuje, dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, že na území Českej republiky sa zdržiavala od februára 2013 do apríla 2021, t. j. viac ako 8 rokov.
10. Žalovaná odkázala na to, že základnou podmienkou nároku na dávku v nezamestnanosti je v zmysle § 104 ods. 1 zákona dosiahnutie dostatočnej doby poistenia v nezamestnanosti v období posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V tomto posudzovanom období bola žalobkyňa poistená v nezamestnaností na území Českej republiky, v konaní o jej nároku na dávku v nezamestnanosti bol zohľadnený (čl. 61 Základného nariadenia), t.j. či je možné doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté v zahraničí zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. V prípade žalobkyne môže byť zohľadnená doba získaná na území Českej republiky na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie pokiaľ je dosiahnutá ako posledná možno zohľadniť iba vo výnimočných prípadoch, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska, keď žiadateľ žiada o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy (čo je aj prípad žalobkyne) zásadná.
11. Žalovaná mala za preukázané, že žalobkyňa si počas výkonu zamestnania v zahraničí nezachovala bydlisko na Slovensku. Preto dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú dosiahla na území Českej republiky nebolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, lebo doba
jej poistenia v SR nebola posledná v SR dosiahnutá pred uplatnením dávky v nezamestnanosti, (teda v zmysle §104 ods. 1 zákona nesplnila základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti, posudzovanom období a nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, vzhľadom na záver o uplatnení článku 61 základného nariadenia, t.j. bola dlhodobo zamestnaná, a odvádzala povinné poistné na poistenie v nezamestnanosti na území Českej republiky, kde o dávku v nezamestnanosti mala požiadať. Koordinačné predpisy nezakotvujú právo osôb pracujúcich v inom členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie, v ktoromkoľvek členskom štáte Európskej únie a požadovať zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých v inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti.
12. Na základe vyššie uvedených skutočností považovala žalovaná zistenie skutočného stavu veci za presné a úplné - doba trvania poistenia v nezamestnanosti žalobkyne na území Českej republiky, charakter vykonávanej činnosti na území Českej republiky, jej rodinná aj bytová situácia a ktorý členský štát sa považuje za bydlisko žalobkyne na daňové účely. Žalobkyňa nemala počas posledného zamestnania v Českej republike zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nebola poistená v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov, pretože mala centrum záujmov v ČR. Nie v SR nebolo možné doby poistenia v nezamestnanosti získané na území Českej republiky zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.
II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika, duplika
13. Žalobkyňa uviedla: „Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov sa mojou žiadosťou od jej podania nezaoberala dostatočne. Pani A., ktorá mala na starosti môj spis, ma od podania žiadosti dňa 23.4.2021 až do doručenia rozhodnutia dňa 26.11.2021 ani raz telefonicky nekontaktovala. Dňa 13.5.2021 mi zaslala poštou výzvu na doplnenie mojej žiadosti a tým jej spolupráca skončila. Každý mesiac som jej volala a informovala sa v akom štádiu je moja žiadosť, či je potrebné niečo doložiť. Vždy som dostala rovnakú odpoveď, že nič nie je potrebné dokladať, že ma sama vyzve v prípade potreby, a že sa čaká na doklad z Českej republiky. Nerozumiem prečo Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov čakala 7 mesiacov na doklad z Českej republiky a neinformovala ma hneď po podaní žiadosti, že nemám nárok na dávku v nezamestnanosti na Slovensku, pretože celková dĺžka pobytu v ČR bola viac ako 8 rokov. Prečo ma neinformovali, že si mám požiadať o dávku v ČR už v máji, keď som im doručila pracovnú zmluvu a zápočtový list z ČR? Na základe vyššie uvedených skutočností žiadam, aby mi bola dávka v nezamestnanosti súdne priznaná.
14. Žalovaná vo vyjadrení z 25. apríla 2022 zopakovala, že vychádzala z údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 1. apríla 2021, žiadosť o dávku v nezamestnanosti elektronicky zo dňa 23. apríla 2021. V období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. od 1. apríla 2017 do 31. marca 2021, žalobkyňa nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by jej bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti, (730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie). Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území Českej republiky a formulárom U1, zo dňa 13. októbra 2021, česká inštitúcia osvedčila obdobie poisteného zamestnania od 4. februára 2013 do 31. marca 2021. Nedoložila dôvod ukončenia pracovného pomeru a uviedla, že nemá nárok na dávky v nezamestnanosti v ČR podľa vnútroštátnych právnych predpisov ČR.
15. Žalovaná odkázala na znenie čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, výnimku podľa článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec, alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia). V konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z formulára U1, zo dňa 13. októbra 2021, Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov, zo dňa 19. mája 2021. Žalobkyňa mala zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Českej republiky. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu, a teda je v tejto krajine aj sociálne poistená podľa podmienok vnútroštátnej legislatívy. Koordinačné predpisy určujú,
že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, t. j. aj na územie Slovenskej republiky.
III. Dôvody rozhodnutia správneho súdu
16. Správny súd konajúc v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj SSP) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 ods. 1/ písm. a/ Správneho súdneho poriadku, podľa § 137 ods. 4 SSP oznámil v preskúmavanej veci vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v miestnosti č. 206, Krajského súdu v Košiciach, dňa 26. októbra 2022. Po preskúmaní žalobou napadnutých rozhodnutí správnych orgánov a v priebehu administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu vyhlásil rozsudok v neprítomnosti účastníkov konania, ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
17. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného ako aj napadnutých rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného správnu žalobu, preskúmal neformálne (§ 6 ods. (2) písm. c/ SSP) a nezistil dôvody pre zrušenie posúdenia napadnutých rozhodnutí pre ich nezákonnosť ani pre hmotnoprávne ani pre procesné námietky žalobcu.
18. Správny súd v konaní preskúmavajúc rozhodnutia podľa § 199 ods. 1 písm. a/ Správneho súdneho poriadku súčasne konštatuje, že v správnych veciach správne súdy postupujú neformálne a posudzujú žalobu podľa dikcie § 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, a to postupom v zmysle § 134 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, kedy v prípade, že ide o preskúmanie správnej žaloby vo veciach sociálnych podanej fyzickou osobou, kedy nie je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby.
19. Úlohou správneho súdu však nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ani nahrádzať jeho činnosť pri jeho rozhodovaní. Správny súd má povinnosť vziať za základ úvahu o zákonnosti a správnosti rozhodnutia žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa, námietky žalobcu a ich relevantnosť podľa § 134 ods. 2 a § 135 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, s prihliadnutím na svoju úlohu a to poskytnúť ochranu práv a oprávnených záujmov žalobcu pred takým konaním a rozhodovaním orgánov verejnej správy, ktoré by jeho práva porušovali.
20. Predmetom súdneho preskúmavania je rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trebišov. Týmto rozhodnutím bolo rozhodnuté, že žalobkyňa nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a podľa článku 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinačných systémoch sociálneho zabezpečenia.
Referenčná právna úprava 21. Podľa § 6 ods. (2) písm. c/ SSP Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
Podľa § 134 (2) písm. d/ SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. o.i. ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.
Podľa § 135 ods. (1) Správneho súdneho poriadku, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.
Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede (§ 196 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení). Podľa § 196 ods. 1, 6 a 7 zákona o sociálnom poistení, dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy v vzájomnej súvislosti.
Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.
Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. Podľa § 209 ods. 1, druhá veta, ods. 4 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko. Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. V zmysle ust. § 191, ods. 3, písm. a) SSP „Ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo,“ V zmysle ust. § 191, ods. 4, SSP, „Ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.“
22. Žalobkyňa dňa 23. apríla 2021 požiadala žalovanú Sociálnu poisťovňu, pobočka Trebišov, o dávku v nezamestnanosti predložením oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Trebišov, číslo: 93681/2021 TV-DvN, v zmysle ktorého bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 25. júna 2020.
23. Sociálna poisťovňa, pobočka Trebišov, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) piateho bodu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon"), vydala dňa 12. novembra 2021, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, nemá žalobca nárok na dávku v nezamestnanosti.
24. Žalovaná rozhodnutím číslo: 3054-2/2022-BA, zo dňa 8. februára 2022 zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trebišov. Predmetné rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 14. februára 2022.
25. Správny súd konštatuje, že na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti sa vyžaduje doba poistenia v nezamestnanosti najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie. Žalobkyňa nesplnil základnú podmienku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Žalobkyňa pracovala v posudzovanom období na území iného členského štátu Európskej únie - v ČR, a uvedené osvedčil tento formulárom U1, zo dňa 18. októbra 2021, v ktorom príslušná britská inštitúcia osvedčila nasledovné údaje v bode 2.1.1 - obdobie poisteného zamestnania od 4.2.2013-31.3.2021. V bode 3.4 - dôvod ukončenia zamestnania ukončenie zo strany zamestnanca. V bode 6.2 - držiteľ nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár, pretože na základe vnútroštátnych právnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok. Žalobkyni nebolo možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie vziať na zreteľ pri posudzovaní doby poistenia na posúdenie jeho žiadosti na dávku v nezamestnanosti, kedy je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia, upravujú základné a vykonávacie nariadenia. Žalobkyňa bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie nedosiahla doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy. Len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území ČR do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia.
26. Na tomto mieste súd poukazuje i na to, že v zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu Európskej únie, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v článku 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t. j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu Európskej únie zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia a čl. 11 vykonávacieho nariadenia).
27. Posudzovaná otázka bydliska je v týchto prípadoch zásadná. Účelom uvedeného je zabrániť zneužívaniu sociálneho systému v podobe výberu členského štátu Európskej únie. Nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti len na území štátu pôvodu nemajú právo výberu členského štátu Európskej únie, v ktorom požiadajú o dávku v nezamestnanosti. Skúmanie miesta bydliska počas výkonu činnosti zamestnanca v členskom štáte Európskej únie, aké dosiahol doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie neznamená právo výberu, či si o dávku v nezamestnanosti požiadajú na území členského štátu, kde naposledy pracovali, alebo v štáte pôvodu. Ak sa dávka uplatní v štáte pôvodu, je zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky nutné posúdiť na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií. V preskúmavanej veci v konaní o dávke v nezamestnanosti príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne vychádzala z objektívnych skutočností vyplývajúcich z formulára U1, zo dňa 13. októbra 2021.
28. Žalobkyňa Úradu práce sociálnych vecí a rodiny, pobočka Trebišov potvrdila pravdivosť údajov zo dňa 19. mája 2021. Žiadosť bola podaná na Úrad práce 23. apríla 2020, v ktorej žalobkyňa uviedla, že v Českej republike pracovala od 4. februára 2013 do 31. marca 2021. Podľa tlačiva bola zaradená do evidencie 22. apríla 2021. Vo vyhlásení žiadateľka - žalobkyňa uviedla, že mala v Českej republike len jedno zamestnanie, tiež uviedla, že tam bola s bratom Jánom. Súčasťou administratívneho spisu sú osvedčenia o príjmoch žalobkyne, výplatné potvrdenie o zamestnaní. Pripojená je aj výpoveď z pracovného pomeru daná zamestnávateľom z organizačný dôvodov podpísaná dňa 27.1.2021 zamestnávateľom a žalobkyňou, podľa § 52 písm. c) Zákonníka práce z organizačných s trojmesačným odstupným, výpovedná lehota uplynula 31.3.2021, kedy skončil jej pracovný pomer. Podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 bol Úradom práce pobočka Trebišov zaslaný Českým Úradom práce potvrdenia Úradu práce v Českej republike, že mala príjmy zo zamestnania 53.380,- Kč mesačne v hrubom, pracovala od 4. februára 2013 do 31. marca 2021, v bode 6. ods. 1 nemá nárok na dávky v nezamestnanosti podľa právnych zákonov Českej republiky. Sociálna poisťovňa pobočka v stanovisku 13.01.2022 k odvolaniu žalobkyne uviedla, že 7. apríla 2021 požiadala o dávku nezamestnanosti a 20. mája 2021 dopĺňa svoju žiadosť o doklady preukazujúce trvanie zamestnaneckého vzťahu v Českej republike ako i správny orgán požiada sociálnej inštitúcie v Českej republike o vystavenie príslušného dokumentu. Dôvody, ktoré žalobkyňa uvádza v odvolaní, že sa vracala pravidelne stará o svoju rodinu v osobe matky a brata nezakladajú zachovania centra jej záujmov Slovenskej republike pokiaľ celé toto obdobie od roku 2013 do marca 2021 bola zúčastnená na poistení v Českej republike. Žalobkyňa o dávku v nezamestnanosti nepožiadala v Českej republike a niet sporu medzi inštitúciami o spôsobe ukončenia zamestnania žalobkyne o tom, že nemala nárok na priznanie dávky nezamestnanosti z dôvodu skončenia zamestnaneckého vzťahu. Žalobkyňa nepožiadala o dávku v Českej republiky. Centrum záujmov, bol určený vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu na základe čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Správny súd zhŕňa, že zamestnanec ktorý sa zamestná v inom členskom štáte, kde sa zdržiava z dôvodu zamestnania po dlhú dobu, platí dane a súčasne je prispievateľom do na sociálne poistné, nespĺňa kritéria cezhraničného zamestnanca, aj keď navštevuje domov a stará sa rodinných príslušníkov. Preto má prednostne požiadať štát svojho posledného zamestnania o priznanie dávky nezamestnanosti. Pokiaľ požiadavka na dávku nezamestnanosti v domovskom štáte musí splniť podmienky podľa slovenskej právnej úpravy Podľa § 104 zákona o sociálnom poistení ide o dobu
poistenia 730 dní. Žalobkyňa nesplnila podľa slovenských právnych predpisov dostatok doby poistného pomeru 730 dní a nepožiadala o dávku nezamestnanosti české republike. Dobu poistenia žalobkyne v zamestnaní v Českej republike, nie je možné započítať do doby poistenia tak, aby rozsah poistenia pre priznanie dávky nezamestnanosti domovskej bol splnený. Správny súd odkazuje na znenie čl. 61 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 61 ods. 2 a v čl. 65 ods. 5 písm. / základného nariadenia v spojení s článkami 1 písm. j) základného nariadenia a článkami 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu rady číslo 987/2009. Podľa tohto kritériá, sú dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov osobná situácia osoby podľa miesta výkonu činnosti trvalosti jej činnosti a dĺžky pobytu a spôsobe zamestnania jej rodinného stavu, a bytovej situácie, ako aj miesta bydliska. Žalobkyňa nespĺňa podmienky priznania dávky nezamestnanosti, pokiaľ ide o zachovanie jej trvalého bydliska v SR Z formálneho hľadiska o tom je nesporné, že nebolo zachované centrum záujmov v spojení s platením daní a účasti na povinnom poistení zamestnanca za podmienok jej rodinného vzťahu a osobných väzieb k blízkym osobám povahy jej činnosti v dĺžke zamestnania úvahy pracovnej na území Slovenskej republiky. Trvalé bydlisko je evidenčný stav na území Slovenskej republiky, si však netreba zamieňať s centrom záujmov. Správny súd zotrváva na názore, že orgány verejnej správy zistili skutkový stav dostatočne. Ten bol podkladom pre právne posúdenie s odkazom na čl. 63 na ods. 1 Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 čl. 61 odsek 2 čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ako aj jeho články 1 písm. j) a čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
29. Podľa správneho súdu, ak možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, v ktorom platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Správny súd poukazuje na to, že koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Fyzická osoba vykonávajúca zárobkovú činnosť v členskom štáte Európskej únie podlieha právnym predpisom tohto štátu. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. Ak nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnaností dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území iného členského štátu, nemôže Sociálna poisťovňa zhodnotiť automaticky, ale je povinná dôsledne vyhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, preukázané v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa správneho súdu, takáto konštatácia je uvedená v napadnutých rozhodnutiach.
30. Správny súd pripomína, že z obsahu rozhodnutí napadnutých správnou žalobou vyplýva, žalobkyni by podľa právnych predpisov v Českej republike nárok na dávku v nezamestnanosti nevznikol z dôvodu ukončenia pracovného pomeru z jej podnetu. To, čo je osvedčené v bode 3.4 formulára U1, zo dňa 18. júna 2020, podľa právnych predpisov štátu posledného zamestnania nespĺňa podmienky priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobkyňa namietala, že v správnom konaní nebolo vykonané žiadne dokazovanie. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, len ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe kritérií stanovených v tomto článku. Podľa správneho súdu i žalovanej však nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou, ktorá nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobkyne žalovanou. Žalovaná vykonala priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 písm. a), a b) vykonávacieho nariadenia.
31. Správny súd konštatuje, že v konaní o žiadosti žalobkyne na dávku v nezamestnanosti bolo posúdené zachovanie jej väzieb na území Slovenskej republiky v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a nebola posúdená vyhodnotená dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie
- čl. 11 ods. 1 písm. a) vykonávacieho nariadenia (8 rokov), pretože čl. 11 ods. 1 písm. b) vykonávacieho nariadenia bol naplnený pre stabilnú pracovnú situáciu v Českej republike a jej dlhodobú orientáciu na český pracovný trh, plnenie daňových povinností tam, a preto si žalobkyňa centrum záujmov na
Slovensku nezachovala s odkazom na judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 1Sžsk/38/2017, zo dňa 21. októbra 2018, kde v bode 30 uvádza: „otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac či menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1, písm. j/ základného nariadenia)".
32. Správny súd konštatuje tiež, že zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, len ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska, za rozhodujúci sa považuje úmysel dotknutej osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Skutočnosť, že mala žalobkyňa pobyt v Českej republike a vracala sa pravidelne na Slovensko, nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku, ani ak ide o pravidelné návraty na Slovensko vo frekvencii niekoľko krát ročne počas jej dlhodobej pracovnej prítomnosti v zahraničí. Vlastníctvo a investovanie do nehnuteľnosti - pri posudzovaní bydliska žalobkyne, ani byt na Slovensku, v porovnaní s dlhodobou prítomnosťou v inom členskom štáte, stabilnou pracovnou situáciou, dlhodobou orientáciou na český pracovný trh nepreukazuje zachovanie bydliska na Slovensku, a to ani z dôvodu a pre prítomnosť rodinných príslušníkov so žalobkyňou a nezakladá centrum záujmov a to s odkazom na Rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, z 12. júna 2009. Žalobkyňa sa v ČR zdržiavala 8 rokov, preto zachovanie rodinných väzieb na Slovensku nepreukazuje, že žalobca mal počas zárobkovej činnosti v ČR centrum záujmov na Slovensku; ako je zhora uvedené v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia nepreukazuje zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území iného členského štátu Európskej únie. Rovnako ani bankový účet a hradenie rôznych poplatkov na Slovensku - v konaní o nároku žalobkyne dávku v nezamestnanosti nie sú tak významné.
33. Správny súd opakovane zastáva názor v súlade s poslednou judikatúrou kasačného súdu, že ukazovateľom miesta bydliska sú v skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (a to jednak v čl. 11 ods. 1 písm. a) a jednak v čl. 11 ods. 1 písm. b). Preto aj vo veci žalobkyne, dĺžka prítomnosti na území členského štátu Európskej únie - čl. 11 ods. 1 písm. a) (8 rokov), a čl. 11 ods. 1 písm. b) t.j. stabilná pracovná situácia v ČR a orientácia na jej pracovný trh, plnenie daňových povinností na území ČR, sú pre určenie centra záujmov prioritné. V zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie sú dôležité dôvody a okolnosti odchodu do zahraničia a rovnako ani dôvody návratu na územie Slovenska, ale rozhodujúcimi skutočnosťami preukazujúcimi miesto bydliska dotknutej osoby sú kritéria čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.
34. Správny súd dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a riadne právne posúdené, tiež sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi o tom, že žalobkyňa nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
35. Podľa názoru správneho súdu v prípade žalobkyne si povaha veci nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania, v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky skutočnosti relevantné pri posudzovaní bydliska z formulára U1, U1, zo dňa 13. októbra 2021 a z údajov, ktoré žalobkyňa písomne uviedla v Žiadosti o dávku v nezamestnanosti a vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska. Preto nebolo účelné a efektívne (a to najmä v aktuálnej nepriaznivej epidemiologickej situácii aj zákonom upravené) ústne pojednávanie a opakované uvádzanie už známych skutočností. Žalobkyňa neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jej názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti preukázané a ohľadom ktorých mala byť vypočutá.
36. Správny súd opakovane konštatuje, že správne orgány náležite zistili skutkový stav a posúdili centrum záujmu žalobcu a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobkyňa nedosiahla dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie jej vzhľadom na jeho bydlisko, v zmysle čl. 65 ods. 5 základného nariadenia sa na žalobkyňu nevzťahuje čl. 61 základného nariadenia. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej
únie teda dospeli oba správne orgány k záverom, so zreteľom na uvedené správny súd konštatuje, že v administratívnom konaní bolo podľa jeho názoru dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, že by nebola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov, podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Len pre prípad, že dohoda nebola predchádzajúca medzi štátmi, je potrebné vykonať dôsledné dokazovanie, pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či je možné považovať bydlisko žalobkyne počas jej posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie priestoru za zachované na území Slovenskej republiky.
37. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území ČR) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy zásadná. V predmetnej veci bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané, že počas výkonu zamestnania ČR si žalobkyňa bydlisko na Slovensku nezachovala.
38. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že trvalý pobyt má stále evidovaný na Slovensku, správny súd uvádza, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnom (zákon č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky) nemožno stotožňovať s pojmami „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter evidenčný, neodzrkadľujúci realitu. Správny súd poukazuje na to, že bydliskom sa nechápe trvalý, alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko a na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
39. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobkyne sa nachádza v inom členskom štáte - v ČR. V predmetnej veci bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobkyňa ako osoba vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné, že v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s vyplnenou žiadosťou o dávku v nezamestnanosti sa žalobca zdržiaval na území ČR, 8 rokov s tým, že počas tohto pobytu mala iba jeden pracovný pomer, tento bol dohodnutý na dobu neurčitú a tento bol ukončený bez bližšej identifikácie. Z príslušného vyhlásenia tiež vyplýva, že žalobkyňa sa na území ČR sa v istý čas zdržiavala aj matkou) a na Slovensko sa vracala mesačne, na Slovensku sa podieľala na rekonštrukcii bytu. Daňové povinnosti si plnila na území Českej republiky.
40. Vzhľadom na tieto v správnom konaní preukázané skutočnosti, Najvyšší správny súd podporuje záver správnych orgánov, že centrum záujmov žalobcu sa v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzalo práve vo ČR. Samotná skutočnosť, že sa žalobkyňa na Slovensko vracala mesačne nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobkyni zachované na Slovensku. Za tiež podstatnú správny súd v predmetnej veci vyhodnotil tú skutočnosť, že žalobkyňa sa
počas doby svojho pobytu v ČR zdržiavala so svojou matkou, bratom, ktorých možno považovať za najbližších príbuzných žalobkyne v ČR , a teda najbližšie rodinné väzby.
41. Preto aj úmysel žalobkyne, že chce zotrvať na Slovensku, pre prejednávanú vec nebol relevantný, keďže postup podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov aj naďalej otvorená. Navyše úmysel žalobkyne je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. Odhliadnuc od uvedeného v prípade, ak by posudzovanie úmyslu malo pre tu prejednávanú vec relevanciu, správny súd uvádza, že samotný prejav dotknutej osoby musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; inak povedané aj slovami Súdneho dvora Európskej únie sa musí úmysel posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko v určitom mieste samo o sebe nestačí na účely uplatnenia uvedeného odseku 2 článku 11 Vykonávacieho nariadenia (C-255/13 I proti Health Service Executive).
42. Správny súd záverom konštatuje, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne aj obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z.. Rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu a je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy správny súd pokladá za zákonné, preto správnu žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol, ako nedôvodnú.
43. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a contrario, podľa ktorého právo na náhradu tých trov má žalobca, ktorý mal plný alebo úplný úspech vo veci. Žalobkyňa v konaní nebola úspešná ani čiastočne, preto jej súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Rovnako tak ich nepriznal žalovanému, ktorý právo na priznanie náhrady trov konania z dôvodov uvedených v § 168 Správneho súdneho poriadku ani nepožadoval.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.