Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/295/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu Q. J., T. V. L., T. XX, zastúpeného JUDr. Ľubicou Višňovskou, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Štúrova 20, proti žalovaným 1) B. Q.Á., Q., R. A. X, zastúpenej JUDr. Vlastimilom Klepáčom, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Krmanova 16, 2) E. X., T. V. L., J.. X. XX/X, zastúpenej JUDr. Jánom Žolkom, advokátom, Košice, Ludmanská 5 a 3) B. Z., Y., Š. X, zastúpenému JUDr. Helenou Knopovou, advokátkou, Košice, Štúrova 20, o zaplatenie 7 162,71 € istiny s prísl., o odvolaní žalovaných v 1. a 3.rade proti rozsudku Okresného súdu Košice II -158 zo 16.2.2006 v znení opravného uznesenia -189 z 2.2.2007 a o odvolaní žalobcu a žalovaných v 1. a 3.rade proti uzneseniu Okresného súdu Košice II -191 zo 7.2.2007

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia -189 z 2.2.2007 a uznesenie -191 zo 7.2.2007. O trovách dovolacieho konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom uložil žalovanej v 1.rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 71 928 Sk (2 387,57 €) so 17 % úrokom od 5.3.1999 do 31.6.2004 a od 1.7.2004 s 9 % úrokom až do zaplatenia a žalovanému v 3.rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 143 856 Sk (4 775,14 €) so 17 % úrokom od 5.3.1999 do 31.6.2004 a od 1.7.2004 s 9 % úrokom až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalobu voči žalovanej v 2.rade, ako aj nad 9 % úroky z omeškania zamietol a vyslovil, že o trovách konania rozhodne samostatným uznesením. V odôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku uviedol, čo zistil z dedičského spisu Okresného súdu (ďalej len OS) Košice I a to z uznesenia z 13.1.1999 (právoplatného 5.3.1999), čo mu vyplynulo z výpovede žalobcu a žalovaných v 1. a 3.rade na pojednávaní 17.10.2000 (zápisnica č.l.42-43), z čestného prehlásenia (č.l.121) R.. Ľ.C. J. z 20.5.2005 (predloženého na pojednávaní 23.5.2005 - zápisnica č.l.120), z výpovede svedka S.. S. P. na pojednávaní 8.9.2005 (zápisnica č.l.125-128), z konfrontácie tohto svedka so žalovaným v 3.rade na pojednávaní 27.10.2005 (zápisnica č.l.135), z listinného dôkazu (č.l.30 spisu ), označeného ako svedecká výpoveď J. X. z 25.5.1996, z listinného dôkazu, označeného ako svedecké prehlásenie z 15.5.1996 a spísaného v London, Ontario R. D. D. Y. (č.l.32 spisu ), z listu žalobcu zo 4.6.1996 notárke JUDr. Magdaléne Drgoňovej (č.l.28 spisu ), zo spisu RDT197/12/93 Colného úradu Poprad, pobočka Spišská Nová Ves (ďalej len Sp. N. Ves), z uznesenia z 13.1.1999, z potvrdenky o preprave (č.l.110), z faktúry (č.l.115) a zo splnomocnenia (č.l.139). Na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, a to jednak zo samotnej výpovede žalobcu, ako aj z listinných dôkazov v spise 11D67/96 - svedeckej výpovede, resp. svedeckého prehlásenia J.. X. D. R.. D. D.. Y.N., ktorí zhodne potvrdili, že žalobca za vlastné náklady si bol vozidlo kúpiť v Kanade, na vlastné náklady ho priviezol

do Slovenskej republiky (ďalej len SR), čo potvrdil v prehlásení J.. X. a taktiež, že vozidlo malo byť následne po uplynutí blokačnej doby 1 roka odpredané žalobcovi za symbolickú cenu 1 koruny, čo potvrdili v prehlásení R.. D. D.. Y.N.. Taktiež z výpovede S.. P. mu vyplynulo, že mal vedomosť o tom, že vozidlo bolo dovezené pre žalobcu ako vďaka B.. X. za služby, ktoré mu poskytol pri jeho dlhodobom pobyte v SR. Taktiež z čestného prehlásenia E.. J. mu vyplynulo, že mala vedomosť o tom, že B.. X. sprostredkoval zakúpenie auta pre žalobcu, ktorý kúpnu cenu vyplatil ešte pred kúpou vozidla. Na základe výpovede svedkov, ako aj týchto listinných dôkazov mal za to, že žalobca preukázal, že aj napriek neexistencii dokladu, ktorý by jasne preukazoval jeho vlastnícke právo k vozidlu, okolnosti, ktoré boli preukázané dokazovaním svedčia o tom, že vozidlo bolo v jeho vlastníctve, resp. že bolo pre neho kupované aj napriek tomu, že na dokladoch je ako vlastník, niekde ako prepravca, uvedený B.. X. a ako príjemca tovaru on (žalobca). Pokiaľ v priebehu konania žalobca navrhol vypočuť J.. X., čo však nebolo možné lebo v priebehu konania zomrel a trval na vypočutí E.. J., D. D. R.. D. D.. Y., bol toho názoru, že vzhľadom na ich písomné prehlásenia, nachádzajúce sa v dedičskom spise, ako aj v spise , nepovažoval za účelné ich vypočúvať cestou dožiadaného súdu v Kanade, vzhľadom na časové obdobie, ktoré od zakúpenia vozidla uplynulo, ako aj s prihliadnutím na to, že prehlásenie R.. D. D.. Y. bolo spísané 15.5.1996, t.j. len 9 mesiacov po kúpe vozidla, a s odstupom času, ktorý už od kúpy uplynul je možné sa domnievať, že by ich výpoveď nebola odlišná od tohto svedeckého prehlásenia, že to isté platí aj pokiaľ sa týka prehlásenia E.. J., ktoré síce je z 20.5.2005, avšak aj keby bola vypočutá dožiadaným súdom, nie je reálne sa domnievať, že by jej výpoveď bola odlišná od vyjadrenia v tomto čestnom prehlásení, pričom vypočutie R.. D. D.. Y., ako aj Dr. J. by bolo časovo náročné a finančne zdĺhavé a vzhľadom na odstup času, ktorý uplynul od kúpy vozidla je možné predpokladať, že by ich výpovede boli zhodné s tým, čo uviedli vo svojich písomných prehláseniach, naviac aj žalobca, vzhľadom na písomné vyjadrenie E.. J., netrval na jej vypočutí a taktiež v závere konania už ani na vypočutí R.. D. D.. Y.. Vzhľadom na to, že uvedenými dôkazmi mal preukázané, že vozidlo bolo vo vlastníctve žalobcu, a keďže v priebehu konania bolo predané, pripustil zmenu žaloby, kde už žalobca namiesto určenia, že vec patrí do jeho vlastníctva, domáhal sa voči žalovaným v 1. a 3.rade zaplatenia ceny, ktorú na obstaranie vozidla vynaložil. Konštatoval, že kúpna cena vozidla bola 6 842,50 kanadských dolárov (ďalej len CAD), manipulačný poplatok pri jeho preprave 140 CAD a dopravné poplatky za prepravu 1 010 CAD, spolu 7 992,50 CAD, pričom doklady na vynaloženie týchto súm sa nachádzajú v spise. Keďže v dedičskom konaní vozidlo pripadlo žalovanému v 3.rade, kde jeho cena bola stanovená na 112 200 Sk (3 724,35 €) s tým, že žalovanej v 1.rade vyplatí 30 000 Sk (995,81 €), čo je cca 1/3 z tejto hodnoty, žalobca preto požadoval zaviazať ju na 1/3 hodnoty z celkových obstarávacích nákladov vozidla, t.j. 1/3 z 7 992,50 CAD a vo zvyšku 2/3 požadoval náhradu od žalovaného v 3.rade, ktorému vozidlo v celosti pripadlo a túto sumu žiadal priznať titulom bezdôvodného obohatenia, a to ako majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov podľa § 451 ods.2 O. z. Vychádzajúc z § 451 O. z. (jeho znenie citoval) mal za to, že v danom prípade na strane žalovaných v 1. a 3.rade došlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku ktorého získali majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, pretože ako vo svojich výpovediach na začiatku konania uviedli, že nemali vedomosť o tom, že by vozidlo zakúpil samotný žalobca, resp. ich otec v prospech žalobcu, žalobca im túto skutočnosť žiadnym hodnoverným dôkazom, ani v dedičskom konaní nepreukázal, uznesením z 13.1.1999 (právoplatným 5.3.1999) toto vozidlo bolo pojaté do dedičstva po B.. X. a pripadlo žalovanému v 3.rade s povinnosťou vyplatiť žalovanú v 1.rade, následne bolo žalovaným v 3.rade odpredané. Domnieval sa, že až do tohto momentu žalovaní v 1. a 3.rade mali právny dôvod na to, aby získali prospech z predaja vozidla, pričom aj zo strany notárky bolo konštatované, že vec patrí do dedičstva a následne dedičom bola vyporiadaná, avšak v rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok o zamietnutí žaloby a uviedol, že v dedičskom spise sa nachádzajú listinné dôkazy umožňujúce iné skutkové závery, než ku ktorým dospel súd, v dôsledku ktorých žalobu zamietol, teda vzhľadom na to, že vec je potrebné posudzovať z iného hľadiska, ako to posudzoval súd a že je možné na základe tohto uznesenia a tých dôkazov, ktoré sa doposiaľ nachádzali v spise vyvodiť ten záver, že vlastníctvo žalobcu je preukázané. Na základe toho mal potom za to, že týmto rozhodnutím a oboznámením sa žalovaných s ním, potom ten právny dôvod na získanie majetkového prospechu odpadol. Pokiaľ ide o námietku premlčania žalovanej v 1.rade, bol toho názoru, že podľa § 107 ods.2 O. z. je objektívna 10 ročná premlčacia lehota z dôvodu, že zo strany žalovaných v 1. a 3.rade došlo k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, hlavne po rozhodnutí KS, kde z neho mohli prípadný ďalší záver a ďalšie rozhodnutie súdu po vrátení veci predvídať. Z prehľadu kurzových lístkov NBS za marec 1999 mu vyplynulo, že priemerný kurz bol 27 Sk za 1 CAD, na základe toho potom urobil záver, že povinnosť žalovanej v 1.rade voči žalobcovi je 71 928 Sk (2 387,57 €) a žalovaného v 3.rade 143 856 Sk (4 775,14 €), čo predstavuje pomer nákladov, akými zdedili vozidlo, k celkovým nákladom na jeho obstarávanie v CAD vynásobené priemerným kurzom 27 Sk

za 1 CAD. Žalobca žiadal priznať 17 % úrok z omeškania od 5.3.1999 t.j. od dátumu, kedy sa stalo právoplatným rozhodnutie , pričom v tom čase výška úrokovej sadzby, v súlade s § 3 nar.vl.č.87/95, bola 17,6 %, preto mu priznal menší t.j. 17 %, tak ako sa ho domáhal, pričom počnúc 1.7.2004 žiadal priznať 15,5 % úrok, avšak od 1.7.2004 bol podľa § 3 cit. nar. vl. úrok z omeškania vo výške 9 %, preto priznal len 9 % úrok a vo zvyšku nad 9 % úrok z omeškania žalobu ako nedôvodnú v tej časti zamietol. Taktiež zamietol žalobu, aj voči žalovanej v 2.rade, ktorej v rámci dedičského konania na vozidle nepripadol žiadny podiel, a teda v konaní nebola pasívne legitimovaná. O trovách konania vyslovil, že rozhodne samostatným uznesením. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní v 1. a 3.rade. Žalovaná v 1.rade podala odvolanie proti výroku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie 71 928 Sk (2 387,57 €) so 17 % úrokmi z omeškania od 5.3.1999 do 31.6.2004 a 9 % úrokmi od 1.7.2004 do zaplatenia a navrhla rozsudok v napadnutom rozsahu zmeniť, žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať na náhradu trov celého konania, z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ] a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ]. Poukázala na to, že žalobca sa pôvodnou žalobou z 26.2.1998 domáhal určenia, že vozidlo patrí do jeho výlučného vlastníctva, že ona, ako aj žalovaný v 3.rade, jeho nárok od počiatku zamietali a stále zamietajú ako neopodstatnený, že vozidlo bolo prejednané v rámci dedičského konania ako pozostalosť po T. Hájekovi, pričom na základe dohody dedičov sa vlastníkom tohto vozidla stal žalovaný v 3. rade, že hodnota vozidla bola stanovená na 112 200 Sk (3 724,35 €), že v r.2000 žalovaný v 3. rade vozidlo predal a zo získanej kúpnej ceny jej vyplatil 30 000 Sk (995,81 €), že na pojednávaní žalobca požiadal o pripustenie zmeny petitu na úhradu 9 157,50 CAD, čo predstavovalo súhrn kúpnej ceny a nákladov spojených s prevozom vozidla a jeho preclievaním, že súd návrh na zmenu petitu nepripustil, pričom proti takémuto rozhodnutiu súdu nie je prípustné odvolanie, že žalobca opätovne 9.9.2005 požiadal o zmenu žaloby a domáhal sa opätovne zaplatenia sumy (titul do dnešného dňa nebol identifikovaný) v CAD, že súd 27.10.2005 túto zmenu žaloby pripustil, avšak pri rozhodovaní úplne opomenul skutočnosť, že v tejto veci medzi tými istými vlastníkmi už bolo raz právoplatne rozhodnuté, a teda ide o res iudicata podľa a teda takýto návrh mal opätovne zamietnuť, keďže skutočnosť, že ide o inú sumu peňazí nestačí, pretože v zmysle predpokladov stanovených zák. stále ide o tú istú skutkovú a právnu vec. Ďalej uviedla, že žalobca si v konaní nárokoval vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak z uvedeného dôvodu nie je prípustné, aby ju súd zaviazal na úhradu 71 928 Sk (2 387,57 €) s prísl., ak od žalovaného v 3. rade reálne získala 30 000 Sk (995,81 €), ktoré získal predajom auta. Tvrdila, že nárok v rozsahu v akom ho uplatňuje žalobca je neopodstatnený, že ak by aj súd pripustil, že na základe vykonaných dôkazov bolo vozidlo skutočne v jeho vlastníctve, mohol by žiadať iba vydanie bezdôvodného obohatenia, a to v celkovej výške 112 200 Sk (3 724,35 €), teda toľko, koľko žalovaný v 3. rade obdŕžal za predaj vozidla, pretože jedine o túto sumu sa mohol obohatiť, aj to by žalobca musel preukázať, že auto vždy patrilo iba jemu a to sa mu nepodarilo. Ďalej poukázala na to, že ako vyplýva z odvolania žalobcu z 12.12.2000 proti rozsudku -48 zo 17.10.2000, sám konštatuje, že sa pred týmto pojednávaním dozvedel, že žalovaný v 3.rade vozidlo predal, že v tomto momente mu začala plynúť subjektívna premlčacia doba (2 roky), pokiaľ ide o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady škody, že táto doba uplynula 17.10.2002, že musel podať návrh na pripustenie zmeny petitu na zaplatenie peňažnej sumy a byť úspešný práve v tejto lehote, rovnako mal možnosť už pri podaní žaloby alternatívne žiadať vydanie veci, resp. sa alternatívne domáhať zaplatenia peňažnej náhrady (napr. rozsudok NS SR ObdoV68/2001,1Cz82/87,4Cz42/86), že potom čo súd nepripustil zmenu petitu, mohol podať novú žalobu na zaplatenie peňažnej sumy, aby tak urobil v rámci uplynutia premlčacej doby, že to sa nestalo, a preto je vznesená námietka premlčania opodstatnená a súd mal žalobu zamietnuť už iba z tohto dôvodu, keďže podal návrh na zmenu petitu až koncom r.2005, teda viac ako 4 roky po skončení plynutia premlčacej doby. Napokon uviedla, že - podľa jej názoru - sa žalobcovi vôbec nepodarilo reálne preukázať, že by bol niekedy vlastníkom vozidla. Pokiaľ súd svoje rozhodnutie oprel najmä o čestné prehlásenie E.. J. a výpoveď svedka S.. P. podotkla, že E.. J.Č. bola jednou z mnohých žien, s ktorými mal otec žalovaných pomer a s ktorými sa nerozišiel v dobrom, že čestné prehlásenie napísala na výslovnú požiadavku žalobcu a vzhľadom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že výpovedná hodnota tohto dôkazu je spochybniteľná, najmä pre zaujatosť, že pri výpovedi S.. P. a následne konfrontácii so žalovaným v 3.rade, niekoľkokrát skonštatovala, že je zarážajúce, že napriek tomu, že súdny spor trvá od r.1998, žalobca navrhne ako dôkaz výpoveď svedka až po viac ako 7 rokoch, a čo viac, tento svedok si absolútne bez problémov spomína na všetky skutočnosti, ktoré sa pred 7 rokmi stali, samozrejme potvrdzujúce skutočnosti prednesené žalobcom, že tohto svedka žalobca predsa mohol predvolať hneď po podaní žaloby a spor mohol byť na základe výpovede tejto osoby rozhodnutý už pred 7 rokmi, že je otázka, prečo sa tak nestalo a že žalovaný v

3.rade v rámci konfrontácie jasne povedal (a to v odôvodnení rozsudku chýba), že on si nepamätá, či po pohrebe na kare svedok bol alebo nebol, a či sa s ním rozprával alebo nie a - podľa jej názoru - bola výpoveď tohto svedka účelová a vopred pripravená. Žalovaný v 3.rade uviedol, že podáva odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku, a to z dôvodov podľa a Pokiaľ súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vozidlo bolo vo vlastníctve žalobcu, resp. že bolo pre neho kupované uviedol, že - podľa jeho názoru - ide o 2 absolútne odlišné inštitúty, lebo v prípade, ak bol vlastníkom vozidla, bol by aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie vlastníctva a v prípade, ak by bolo vozidlo kupované pre neho, vlastníkom vozidla by bol B.. X. a žalobca by sa mohol domáhať iba vrátenia kúpnej ceny a ďalších nákladov, ak tieto skutočne pochádzali z jeho finančných prostriedkov. Poukázal na to, že z vykonaného dokazovania vyplýva a tvrdí to i sám žalobca, že vozidlo mu malo byť odpredané po uplynutí blokačnej doby 1 roka, z čoho je nepochybné, že sám uznával v tom čase, t.j. v čase dovezenia vozidla vlastníctvo jeho neb. otca k vozidlu. Tvrdil, že svedecké výpovede, resp. svedecké prehlásenia nepreukazujú jednoznačne z čích finančných prostriedkov bola zaplatená kúpna cena, keď z čestného prehlásenia E.. J. vyplýva, že kúpnu cenu vyplatil žalobca ešte pred samotnou kúpou, avšak zo svedeckého prehlásenia R.. D. D.. Y. vyplýva, že kúpnu cenu mal zaplatiť osobne pri kúpe vozidla, že však všetci svedkovia jednoznačne potvrdili, že vozidlo patrilo jeho neb. otcovi, ktorý ho mal po uplynutí blokačnej doby žalobcovi odpredať za symbolickú cenu 1 Sk. Vytýkal súdu, že vôbec neprihliadol na to, že žalobca mal v úmysle obísť colné predpisy a vyhnúť sa takýmto konaním zaplateniu cla, že v podstate chcel úmyselne spáchať podvod a takéto jeho konanie by vôbec nemalo požívať právnu ochranu, že súd - podľa jeho názoru - nesprávne právne vec posúdil, keď uzavrel, že sa bezdôvodne obohatil, a to tak, že získal majetkový prospech z nepoctivých zdrojov, z právneho dôvodu, ktorý odpadol, lebo vozidlo nadobudol smrťou svojho neb. Otca, na základe právoplatného dedičského rozhodnutia v dedičskom konaní 11D67/96,Dnot129/98, vedenom pred Notárskym úradom Dr. Drgoňovej, že dedičské rozhodnutie je doposiaľ platné a právoplatné, súd ani nijaký iný orgán nerozhodol o tom, že vozidlo nepatrilo do dedičstva, ani vlastníctvo k nemu nebolo určené pre žalobcu, preto nechápe ako by v tomto prípade mohlo ísť o právny dôvod, ktorý odpadol. Vzniesol, rovnako ako žalovaná v 1.rade, námietku premlčania a v nijakom prípade nebol ochotný uznať, aby sa dokonca bezdôvodne obohatil úmyselne, naopak, od pohrebu neb. otca žalobcovi neustále opakoval, že v prípade, ak preukáže hodnoverne vlastníctvo k vozidlu, resp. úmysel jeho otca mu ho predať, zariadi sa podľa toho. Rovnako nesúhlasil s tým, aby bola jeho nedobromyseľnosť a úmysel bezdôvodného obohatenia vyvodzovaný z rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorým bol predchádzajúci zamietajúci rozsudok súdu zrušený a vec vrátená na ďalšie rozhodnutie súdu, keďže odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že žalobcom označené dôkazy treba vykonať, že v listinách, ktoré predložil sú skutočnosti, ktoré umožňujú aj iné skutkové závery, ale zároveň zaviazal súd po vykonaní týchto dôkazov ich opätovne vyhodnotiť, že v žiadnom prípade nedospel na základe tohto rozhodnutia k domnienke, že vec je už rozhodnutá, čo samozrejme do právoplatného skončenia veci ani nebola, že si preto myslí, že ak žalobca zmenil petit žaloby až 9.9.2005 a opätovne na pojednávaní 27.1.2005, je jeho nárok už premlčaný, navyše si takto sám sebe odporuje, keď sa zaplatenia žalovanej sumy domáha titulom vrátenia kúpnej ceny a ďalších nákladov spojených s dovozom vozidla a nie titulom náhrady škody, pretože vozidlo krátko po skončení dedičského konania predal, že s týmto nárokom sa mal prihlásiť do dedičského konania a navyše z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačne, že finančné prostriedky vynaložil skutočne on. Napokon uviedol, že jednoznačne je takéto rozhodnutie súdu v rozpore s dobrými mravmi, pretože dedičským rozhodnutím získal vozidlo v hodnote 112 200 Sk (3 724,35 €) s povinnosťou vyplatiť žalovanú v 1.rade sumou 30 000 Sk (995,81 €), vozidlo predal za 50 000 Sk (1 659,69 €) na súčiastky, nakoľko vinou žalobcu a neb. otca nebolo možné auto prihlásiť, oproti tomu ho súd zaviazal v r.2006 (po dlhotrvajúcich neodôvodnených prieťahoch vo veci) nielen na zaplatenie istiny 143 856 Sk (4 775,14 €), ale ešte i 17 % úrokov, a to od 5.3.1999, t.j. od právoplatnosti dedičského rozhodnutia. Z týchto dôvodov navrhol zmeniť rozsudok, žalobu voči nemu i žalovanej v 1.rade zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Žalovaný v 3.rade v písomnom vyjadrení () z 22.5.2006, doručenom na odvolací súd 24.5.2006, oznámil, že s dôvodmi odvolania podaného žalovanou v 1.rade súhlasí. Súd opravným uznesením opravil 1.odsek výroku rozsudku tak, že žalovaná v 1.rade je povinná zaplatiť žalobcovi 71 928 Sk (2 387,57 €) so 17 % úrokom od 5.3.1999 do 30.6.2004 a od 1.7.2004 s 9 % úrokom až do zaplatenia a žalovaný v 3.rade je povinný zaplatiť žalobcovi 143 856 Sk (4 775,14 €) so 17 % úrokom od 5.3.1999 do 30.6.2004 a od 1.7.2004 s 9 % úrokom až do zaplatenia. Rozhodol tak podľa vzhľadom na to, došlo k zrejmej nesprávnosti pri označení dňa, do ktorého sa majú platiť úroky z omeškania, nakoľko má byť uvedený dátum 30.6.2004, a nie 31.6.2004.

Uznesením -191 zo 7.2.2007 súd, vychádzajúc z ,, (ich znenie citoval), vyhl.č.240/90 Zb. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci a vyhl.č.163/02 Z. z. a č.655/04 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 3.rade, uložil žalovaným v 1. a 3.rade povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania 64 162 Sk (2 129,78 €) - titulom zaplateného súdneho poplatku 13 040 Sk (432,84 €) a titulom trov právneho zast. 51 122 Sk (1 696,93 €), vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2.rade uložil žalobcovi povinnosť nahradiť jej trovy konania 60 396 Sk (2 004,77 €) a žalovaným v 1. a 3.rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť štátu trovy konania 488 Sk (16,19 €) titulom svedočného, do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Žalobca uznesenie -191 zo 7.2.2007, vo výroku ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť žalovanej 2.rade trovy konania 60 396 Sk (2 004,77 €) napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol napadnutú časť uznesenia zmeniť tak, že žalovanej 2.rade sa nepriznávajú trovy právneho zast. a v ostatných častiach uznesenie potvrdiť, majúc zato, že v tomto prípade došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu takto priznaného nároku. Uviedol, že sa svojou žalobou domáhal proti žalovaným finančných nárokov vyplývajúcich z vlastníckeho práva vozidla, ktoré nahlásili do dedičského konania po poručiteľovi J.. X., napriek tomu, že boli z jeho strany oboznámení s tým že vozidlo je v jeho vlastníctve, že si dokonca svoj oprávnený nárok uplatnil pred notárskym úradom, v ktorom došlo k prejednávaniu dedičstva po poručiteľovi, že všetci žalovaní popreli jeho právo a preto došlo aj k prejednaniu vozidla v rámci dedičského konania, že ani jeden z dedičov dedičstvo neodmietol, bola uzatvorená dedičská dohoda a po poručiteľovi si vlastne rozdelili jeho majetok a že o týchto skutočnostiach samozrejme nemal vedomosti a postupne sa ich len dozvedal v rámci súdneho konania. Citujúc znenie sa v tomto prípade domnieval, že sú dôvody osobitného zreteľa pre nepriznanie trov právneho zast. žalovanej v 2.rade, a to napriek tomu, že nebola zaviazaná k plneniu oproti nemu, lebo tak ako zo súdnej praxe vyplýva, každý konkrétny prípad je nutné posudzovať samostatne a v súvislosti so všetkými okolnosťami, či aj samotná žalovaná v 2.rade vlastne nespôsobila svojim správaním nutnosť podania predmetnej žaloby. Osobne sa domnieval, že aj ona, keď rovnako popierala jeho vlastnícke právo k vozidlu a následne aj právo na finančnú náhradu a svojim konaním nijakým spôsobom nenapomohla uplatnenie si jeho nároku. Napokon uviedol, že tak ako z účastníckych výpovedí vyplýva, vozidlo po dovezení do SR, až po smrť J.. X. bolo v jeho (žalobcovej) osobnej držbe vlastníka, že to boli to práve dedičia, ktorí osobne išli po vozidlo a odviezli ho z miesta jeho bydliska a že všetky tieto dôvody - podľa jeho názoru - sú dôvodmi osobitného zreteľa pre nepriznanie trov právneho zast. žalovanej v 2. rade. Opravné uznesenie i uznesenie -191 zo 7.2.2007 napadla včas podaným odvolaním žalovaná v 1.rade a navrhla ich v napadnutom rozsahu zmeniť (žalobu zamietnuť) a žalobcu zaviazať na náhradu trov celého konania. Uviedla, že dôvodom pre tento procesný postup je skutočnosť, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ] , ako aj to, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ], že proti rozhodnutiu vo veci samej bolo podané odvolanie vo veci samej, z ktorého vyplývajú skutočnosti, že rozsudok v znení, ku ktorému dospel súd nie je právne ani skutkovo opodstatnený a vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté uznesenia sa priamo týkajú napadnutého rozsudku, podáva odvolanie proti týmto rozhodnutiam z rovnakých dôvodov, ako sú uvedené v spomínanom odvolaní. Žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania. Uznesenie -191 zo 7.2.2007 napadol včas podaným odvolaním aj žalovaný v 3.rade a to z dôvodov podľa a a uviedol, že odvolanie podáva voči výroku, podľa ktorého sú žalovaní v 1. a . rade povinní zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne trovy konania 64 162 Sk (2 129,78 €) a proti výroku, podľa ktorého sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť štátu trovy konania 488 Sk (16,19 €), do 15 dní od právoplatnosti uznesenia. Bol názoru, že rozhodnutie vo veci samej je nesprávne z dôvodov uvedených v jeho odvolaní z 28.3.1006. Navrhol preto uznesenie zrušiť a o náhrade trov konania a štátu rozhodnúť podľa zásady úspechu vo veci. Žalovaná v 2.rade v písomnom vyjadrení (-207) z 8.5.2007, doručenom na odvolací súd 9.5.2007, uviedla, že odvolanie žalobcu je neopodstatnené, lebo konajúci súd vydal uznesenie -191 zo 7.2.2007 v súlade s platnými právnymi predpismi, rozhodol správne a na základe týchto skutočností navrhla odvolanie žalobcu zamietnuť v celom rozsahu a uznesenie potvrdiť v celom rozsahu. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanej v 2.rade, ako aj nad 9 % úroky z omeškania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť ( ), preto nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd rozsudkom -387 z 30.5.2013 potvrdil rozsudok v znení opravného uznesenia -189 z 2.2.2007 a uznesenie -191 zo 7.2.2007 a rozhodol, že o trovách odvolacieho konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Na základe dovolania podaného žalovanou v 1.rade Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len dovolací súd) uznesením -465 z 31.3.2015 rozsudok odvolacieho sudu a uznesenie -224 z 29.6.2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a to z dôvodov v uznesení dovolacieho súdu podrobne uvedených [toto uznesenie dovolacieho súdu, ako aj uznesenie -374 z 21.11.2012 bolo zástupcom účastníkov doručené (doručenky pri č.l.473)], preto nie je účelné, ani potrebné tieto dôvody opakovať. Žalovaná v 1.rade v podaní zo 4.6.2015 (č.l.475-477), podanom 5.6.2015 osobne na odvolací súd, potvrdila, že jej bolo doručené uznesenie NS SR z 21.11.2012 a uznesenie NS SR -465 z 31.3.2015, ktorým dovolací súd zrušil rozsudok Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach z 30.5.2013 a vrátil vec súdu na ďalšie konanie. Tvrdila, že KS v Košiciach sa v rozsudku , ktorým potvrdil rozsudok OS Košice II -158 zo 16.2.2006 v znení opravného uznesenia -189 z 2.2.2007 a uznesenie -191 zo 7.2.2007 nezaoberal odvolacími dôvodmi, ktoré uviedla vo svojom odvolaní z 15.3.2006 proti rozsudku OS Košice II -158 zo 16.2.2006. Uviedla, že, o. i., namietala, že súd ju zaviazal na zaplatenie sumy 71 928 Sk s prísl. z dôvodu vydania bezdôvodného obohatenia, aj keď v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v 3.rade jej vyplatil po predaji motorového vozidla sumu 30 000 Sk, že súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že na strane žalovaných v 1. a 3.rade došlo k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku ktorého získali majetkový prospech plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, že súd ju zaviazal na zaplatenie sumy 71 928 Sk a žalovaného v 3.rade vo výške 143 856 Sk podľa pomeru nákladov akými zdedili motorové vozidlo (ďalej len vozidlo) k celkovým nákladom žalobcu na obstaranie vozidla, že súd mal za preukázané, že žalobca 13. alebo 14.9.1995 kúpil vozidlo Mazda 626 za sumu 6842,50 kanadských dolárov, že hodnota vozidla Mazda 626 bola ale znaleckým posudkom znalca S.. R. R. z 25.3.1996 stanovená na sumu 112 200 Sk, že podľa § 460 O. z. sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa, že v čase keď dedičia nadobudli dedičstvo hodnota vozidla Mazda 626 bola 112 200 Sk a nie 6842,50 kanadských dolárov, z toho dôvodu žalovaný nemohol byť úspešný ohľadne zaplatenia žalovanej sumy, ale len do výšky spolu 112 200 €, že zo znalcom stanovenej hodnoty dedičstva žalovaný v 3.rade na základe dedičského rozhodnutia jej vyplatil sumu 30 000 Sk, že žalobca nepreukázal, že by žiadal poručiteľa o vydanie vozidla a preto ak došlo k zníženiu hodnoty vozidla v čase od jeho zakúpenia do úmrtia poručiteľa, nezodpovedajú zaň ani poručiteľ, ale ani dedičia poručiteľa, teda žalovaní v 1. a 3.rade. Ďalej tvrdila, že rozhodnutie súdu je v rozpore aj s § 470 O. z. v zmysle ktorého ak mal žalobca pohľadávku voči poručiteľovi, zodpovedajú dedičia za jeho dlhy podľa pomeru toho čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu, že - podľa nej - súd nesprávne rozhodol ak vyhovel žalobe pričom na zaplatenie sumy zodpovedajúcej nadobúdacej hodnote vozidla zaviazal len 2 dedičov, napriek tomu, že po poručiteľovi dedili 3 dedičia a pôvodne žalovaná v 2.rade v najväčšom pomere k celému dedičstvu. Napokon uviedla, že nesúhlasí s právnym názorom NS SR, ktorý vyslovil vo svojom zrušujúcom uznesení a ktorým je odvolací súd viazaný a aj naďalej trvá na tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že bol vlastníkom vozidla Mazda 626. Na základe uvedeného navrhla odvolaním napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Žalobca v podaní (č.l.480) zo 6.7.2015, podanom toho istého dňa na odvolací súd, v zmysle podania žalovanej v 1.rade z 5.6.2015 v ktorom namieta, že I. stupňový súd ju zaviazal k úhrade sumy 71 928 Sk, pričom žalovaný v 2.rade po odpredaji vozidla jej vyplatil iba sumu 30 000 Sk a navyše - podľa jej názoru - v rámci dedičského konania bola zistená skutočná hodnota vozidla znalcom S.. R., ktorá predstavovala 112 200 Sk a nie 6 842,50 kanadských dolárov, k tejto výhrade uviedol, že nemohol byť účastníkom dedičského konania, čo je zrejmé aj zo spisu a teda ani nemohol ovplyvniť zistenú hodnotu vozidla, pretože táto určite nepredstavovala len sumu, ktorá bola stanovená znalcom, ktorého si objednali dedičia a, že samozrejme z tejto hodnoty sa potom aj odvíja čiastka, ktorú bol žalovaný v 2.rade povinný uhradiť žalovanej v 1.rade. Ďalej uviedol, že jednoznačne z rozsiahleho dokazovania je zrejmé a jednoznačne preukázané, že bol to on (žalobca), ktorý si v r.1995 zakúpil vozidlo, za sumu 6 842,50 kanadských dolárov, takúto hodnotu aj žalovaní prevzali a je právne irelevantné za akú sumu následne vozidlo bolo predané a akú sumu bol povinný žalovaný v 2.rade vyplatiť žalovanej v 1.rade, že ani NS SR nespochybňoval požadovanú výšku ako náhradu za bezdôvodné obohatenie a to napriek tomu, že uvedené skutočnosti boli známe už počas predchádzajúcich konaní a na ktoré skutočnosti aj v minulosti žalovaná poukazovala, že všetky tieto dôkazy boli vyhodnotené ako I. stupňovým súdom, tak aj KS a v konečnom dôsledku aj NS SR, že dôvodom pre zrušenie rozsudku KS z 30.5.2013 bola iba tá skutočnosť, že KS nedoručil zrušujúce uznesenie NS SR zástupcovi žalovanej v 1.rade ale

len priamo účastníčke konania a teda účinky doručenia nenastali a teda uvedené rozhodnutie NS SR nenadobudlo právoplatnosť, že tento procesný následok spôsobil, že odvolací súd nemohol vo veci ďalej konať a znovu o jeho odvolaní rozhodnúť, že ak tak urobil postupoval zmätočne a v rozpore s , z uvedeného dôvodu zrušil rozhodnutie KS a nariadil KS odstrániť túto procesnú vadu, žiadne iné pochybenia v rozhodnutí KS nevidel a to už i z toho dôvodu, že KS bol viazaný právnym názorom NS SR vysloveného v uznesení 6Cdo 76,77/2011 z 21.11.2012. Odvolací súd po opakovaní a doplnení dokazovania (, prvá veta ) na odvolacom pojednávaní 27.1.2010, resp. 7.7.2010 prečítaním čestného prehlásenia E.. J. z 20.5.2005, výpovede svedka S.. P. na pojednávaní 8.9.2005, zápisnice o konfrontácii medzi ním a žalovaným v 3.rade na pojednávaní 27.10.2005, svedeckej výpovede J.. X. z 25.5.1996 (č.l.30 spisu ), svedeckého prehlásenia R.. D. D.. Y. z 15.5.1996 (č.l.32 spisu ), listov žalobcu zo 4.6. a 13.6.1996, adresovaných notárke Dr. Drgoňovej (č.l.28 a 31 spisu ), uznesenia -113 z 13.1.1999, potvrdenky o preprave (č.l.110), faktúry z 18.10.1995 (č.l.115), splnomocnenia z 3.11.1995 (č.l.139), prečítaním výpisu (fotokópia č.l.301) zo Slovenskej poľnohospodárskej banky, a.s., Bratislava z 31.8.1995, zápisnice (č.l.317) OS Sp. N. Ves zo 16.4.2010 o výsluchu svedka S.. P. a výsluchom svedkyne E.. J. (zápisnica č.l.330), bez nariadenia pojednávania ( - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v , možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolania v rozsahu vyplývajúcom z , , a rozsudok v znení opravného uznesenia -189 z 2.2.2007, okrem výroku o zamietnutí žaloby voči žalovanej v 2.rade, ako aj nad 9 % úroky z omeškania a výroku, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, a uznesenie -191 zo 7.2.2007 potvrdil podľa , , lebo sú vecne správne. Žalovaní v 1. a 3.rade odôvodnili odvolanie tým, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [ ] a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [ ] Odvolací dôvod podľa sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z - Súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, jeho skutkové zistenia sú založené na správnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z - , preto tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný. Z hľadiska skutkového stavu je nesporné, že žalobca navštívil od 9.9.1995 do 29.9.1995 Kanadu, že u sprostredkovateľa M. Polakoviča bolo zakúpené 13.9.1995 osobné vozidlo typu Mazda 626, že za toto vozidlo bola zaplatená kúpna cena 6 842,50 CAD, že na dokladoch od vozidla je uvedený ako kupujúci B.. X. a že okrem R.. Y. a jeho brata boli pri kúpe prítomní žalobca a B.. X., že ďalej je nesporné, že vozidlo bolo prepravené do Európy a dovezené na Slovensko, pričom pri preprave vozidla bol zaplatený manipulačný poplatok 140 CAD a dopravný poplatok 1 010 CAD, že tieto finančné prostriedky na uvedené účely boli teda nepochybne zaplatené a keďže vlastníctvo k vozidlu nadobudla medzičasom tretia osoba a predmetom žaloby zostala žaloba na plnenie, určujúce je zistenie, či vozidlo zaplatil zo svojich peňazí žalobca alebo právny predchodca žalovaných, že tým, že B.. X., ako jedna z osôb priamo zainteresovaných na tejto kúpe zomrel, existujú na preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti v podstate len nepriame dôkazy a v takomto prípade je ale pre preukázanie žalobcom tvrdenej skutočnosti

dostačujúce, aby ju bolo možné, na základe výsledkov vykonaného dokazovania, s veľkou mierou pravdepodobnosti, na rozdiel od iného možného záveru, pripustiť. Odvolací súd, hodnotiac dôkaznú situáciu z toho pohľadu, či všetky vykonané dôkazy a okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, svedčiace v prospech žalobcu, s veľkou mierou pravdepodobnosti pripúšťajú iný záver, než ten, že vozidlo zakúpil B.. X., ktorý záver sa vyvodzuje len zo skutočnosti, že v dokladoch o kúpe vozidla je uvedený ako kupujúci, dospel k záveru, že vozidlo nezakúpil B.. X., ale žalobca. Ďalej odvolací súd, hodnotiac vykonané dôkazy nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že dôkazná sila výpovede svedkov S.. P. D. J.. X. a čestného prehlásenia, resp. svedeckého prehlásenia E.. J. D. R.. D. D.. Y. je postačujúca i keď sa o podstatných skutočnostiach dozvedeli od B.. X.. V. B.. X. bol totiž jedinou osobou, ktorá bola na kúpe sporného vozidla spolu so žalobcom priamo zainteresovaná, informácie, ktoré B.. X. pred svedkami ohľadne kúpy sporného vozidla uviedol, boli teda informácie „z prvej ruky“, ktoré svedkovia získali vnímaním svojimi zmyslami, preto je namieste i dôkazu urobenému vo forme svedeckej výpovede, resp. vo forme čestného vyhlásenia, priznať určitú dôkaznú silu. Čo sa tyká svedeckého prehlásenia R.. D. D.. Y. z 15.5.1996 (v konaní nevyšlo najavo nič, čo by odôvodňovalo hodnotiť tento dokaz ako nedôveryhodný, nepravdivý) je potrebne zdôrazniť, že v uvedenom svedeckom prehlásení sa totiž uvádza nielen to, že sprostredkovateľom predaja sporného vozidla bol R.. Y. a že kupujúcim bol žalobca, ktorý „predmetný automobil kúpil a mne osobne kúpnu cenu vo výške 6 842 CAN aj vyplatil“, ale aj to, kto bol svedkom tejto kúpy (B.. X. a D.. Y.) a na koho požiadanie a z akého dôvodu vystavil faktúru o zaplatení na meno B.. X., z uvedeného prehlásenia je teda, o. i. zrejmé, že kúpa vozidla sa uskutočnila za prítomnosti B.. X. a je preto nelogické, aby peniaze použité na zaplatenie kúpnej ceny, ak by nepatrili žalobcovi, ale T. X., zaplatil sprostredkovateľovi osobne sám žalobca a nie B.. X. a aj skutočnosť, prečo bol v dokladoch uvedený B.. X. a nie žalobca, sa v prehlásení jasne a zrozumiteľne vysvetľuje. Pri hodnotení dôkazov vzal odvolací súd do úvahy aj ďalšie rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli za konania najavo, konkrétne, že faktúru o zaplatení vozidla mal vždy vo svojej moci žalobca, že na doklade o preprave vozidla bol, na rozdiel od vozidla typu Chevrolet Corsica prepravovaného T. X. v novembri 1993, uvedený ako príjemca žalobca, že žalobca bol na svoje vlastné náklady vozidlo prevziať v Rotterdame, že bol B.. X. splnomocnený vybavením „colného odbavenia“ a že samotné vozidlo sa aj po smrti B.. X. nachádzalo u žalobcu, ktorý ho vydal žalovanej strane len za účelom znaleckého ohodnotenia, lebo všetky tieto okolnosti nie sú v celkovom kontexte daného prípadu nepodstatné a bez právneho významu a nebol preto dôvod ponechať ich úplne bez povšimnutia. V tejto súvislosti nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca 15.8.1995 vybral ekvivalent sumy 206 000 Sk a to v CAD [výpis (čl.301) zo Slovenskej poľnohospodárskej banky, a.s., Bratislava z 31.8.1995 so zostatkom k 31.7.1995], ktorú potom použil na kúpu vozidla. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil, preto ani tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný. Sud dospel k správnemu záveru, že žalovanými v 1. a 3.rade vznesená námietka premlčania neobstojí, ale tento záver nevyplýva zo skutočností, z ktorých vychádzal. Žalobca sa v odvolaní z 12.12.2000, podanom proti rozsudku -48 zo 17.10.2000, znova domáhal pripustenia zmeny žaloby, ktorou žiadal priznať už len 9 157,50 CAD (č.l.54), teda z uvedeného je zrejmé, že uplatnil nárok na peňažné plnenie pred súdom najneskôr 14.12.2000, kedy jeho odvolanie došlo na súd, preto sa jeho právo nemohlo premlčať. Na vecnej správnosti napadnutého rozsudku nič nemenia ani skutočnosti v podaní žalovanej v 1.rade zo 4.6.2015. Vozidlo Mazda 626 nebolo majetkom poručiteľa, preto nemohlo byť predmetom dedenia (aj keď formálne bolo do dedičstva zahrnuté) a z toho dôvodu ani jeho hodnota stanovená v dedičskom konaní nemá na výšku nároku žalobcu žiaden vplyv. Žalobca nemal voči poručiteľovi nijakú pohľadávku (vozidlo bolo majetkom žalobcu, bolo kúpené za jeho peniaze a žalobca ho mal v držbe, až kým ho nemusel odovzdať žalovanému v 3.rade) a teda poručiteľ nemal voči žalobcovi nijaký dlh, preto ani nebolo možné vziať zreteľ na § 470 O. z.

Čo sa tyká uznesenia -191 zo 7.2.2007, skutočnosti uvedené žalobcom v odvolaní nezakladajú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v 2.rade a žalovaní v 1. a 3.rade odôvodnili svoje odvolanie proti nemu iba tým, že sa odvolali vo veci samej. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Podľa ods.2 cit. ust. ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa ods.3 cit. ust. v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie sa nepoužije. Podľa ods.4 cit. ust. ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov do troch pracovných dní od doručenia výzvy. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane. V súlade s cit. ust. bolo rozhodnuté, že o trovách konania sa rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za ( tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.