Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20Co-27-2023.pdf
PDF · 108.44 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/27/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členiek senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej, v spore žalobkyne A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., zastúpená JUDr. Branislavom Kahancom, advokátom, so sídlom Vajanského 33, 080 01 Prešov, proti žalovaným: 1) D. E. F., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., zastúpený JUDr. Martinou Kožárovou Jenčovou, advokátkou, so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, 2) Slovenská republika, zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdkova 36, 817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 3) G. B., nar. XX.X.XXXX, bytom H. A. XXXX/XX, XXX XX I., 4) J. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., 5) A. G., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXXXX/XXXX, XXX XX I., 6) K. B., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XX, XXX XX M., 7) K. A., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., 8) F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., 9) N. E., nar. X.X.XXXX, bytom N. XXXX/XX, XXX XX C., žalovaní 3.,6.,7.,9. zastúpení žalovanou v 4. rade., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po poručiteľovi v režime BSM, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 19C/77/2021-138 zo dňa 13.10.2022, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalovaný 1/ má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že parcela registra O. M. č. XXX o výmere 2093 m2, orná pôda zapísaná na LV č. XX, kat. úz. C., evidovaná Okresným úradom Prešov, katastrálny odbor, a to v spoluvlastníckom podiele vo veľkosti 30/80 z celku, spoluvlastnícke podiely zapísané pod C. a C., patrí do dedičstva po poručiteľovi K. B., nar. XX.XX.XXXX, zomretému XX.XX.XXXX, v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
2. Okresný súd Prešov ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Žalobu zamieta. II. Priznáva žalovanému v 1. rade vo vzťahu k žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom 1. inštancie samostatným uznesením. III. Ostatným žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznáva.“
3. Súd prvej inštancie nemal pochybnosti o naliehavosti právneho záujmu o určení vlastníckeho práva, domnievajúc sa, že odmietnutím prejednania veci by odoprel žalobkyni právo na adekvátnu súdnu ochranu jej vlastníckeho práva, keďže je jednou z dedičov po nebohom K. B..
4. V ďalšom rozsahu súd prvej inštancie skúmal, či žalobnému výroku svedčia predpoklady vydržania. Žalobkyňa tvrdí, že predmetnú nehnuteľnosť odkúpili s manželom v celosti od právnych predchodcov v roku 1975, oplotili si ju a ako vlastnú užívali, bez toho, aby im niekto z právnych predchodcov žalovaných v užívaní bránil, Súd však poukázal na to, že Občiansky zákonník platný a účinný v čase od 1.4.1964 do 31.3.1983 inštitút vydržania vôbec neupravoval, a teda k vydržaniu za účinnosti Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase tvrdeného vstupu do držby v roku 1975 ani dôjsť nemohlo. Následná právna úprava platná a účinná od 1.4.1983 do 31.12.1991 upravovala vydržanie v § 135a ods. 2, podľa ktorého, ak ide o pozemok alebo o jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) 10 rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1) nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo jeho časti štát. Občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Aplikujúc tieto právne predpisy na predmetnú právnu vec, súd prvej inštancie konštatoval, že keďže manžel žalobkyne zomrel dňa XX.X.XXXX, teda v čase právnej úpravy, ktorá nepripúšťala vydržanie v takom kontexte, ako to tvrdí žaloba, nemohol sa stať ku dňu smrti vlastníkom 1 k predmetným podielom, ani k nehnuteľnosti ako celku titulom bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
5. Dedičské konanie po poručiteľovi sa konalo po zmene spoločenských a ekonomických pomerov, preto bolo možné v dedičskom konaní namietať, že vo vlastníctve poručiteľa ku dňu jeho smrti, a teda predmetom dedičstva sú aj iné nehnuteľnosti, než tie, ktoré boli evidované na LV č. XXX - a to rodinný dom a pozemok, pridelené do osobného užívania na základe zavkladovanej Dohody o zriadení práva osobného užívania pozemku Štátnym notárstvom v Prešove pod RII 1119/79, navyše keďže pridelený pozemok mal výmeru 600 m2 a sporný pozemok viac ako trikrát väčšiu výmeru.
6. Žalobkyňa si však až v roku 2018 osvedčila vlastníctvo k spornej parcele v podiele 50/80. Vlastníčkou zvyšnej časti spornej parcely sa žalobkyňa mala stať 1.1.1992, avšak až v roku 2021 sa rozhodla súdnou cestou domôcť určenia, že podiel žalovaného v 1. rade v podiele 20/80 a podiel žalovaného v 2. rade v podiele 10/80 zo spornej parcely patria do dedičstva po poručiteľovi K. B. v režime BSM, čo zároveň odporuje jej tvrdeniam, že spornú nehnuteľnosť nadobudli s manželom v roku 1975 na základe platného nadobúdacieho titulu - a to kúpnopredajnej zmluvy, a túto od roku 1975 nerušene užívali, teda svedčí im ako nadobúdací titul, tak aj vydržacia doba a dobrá viera.
7. Z vykonaného dokazovania súdu ďalej vyvstalo, že ak by aj žalobkyňa sama žalovala, že vydržala vlastnícke právo k podielom žalovaných v 1. a 2. rade, a to vydržaním v dobrej viere od roku 1992, a nadobúdacím titulom by mala byť okrem iného aj kúpnopredajná zmluva, ktorou v roku 1975 mala odpredať žalobkyni a jej manželovi svoje podiely v spornej parcele N. C., F. K. nar. v roku XXXX, tak z uznesenia Štátneho notárstva v Prešove zo dňa 9.12.1976 sp.zn. D1575/ 76 súd zistil, že pri prejednaní dedičstva po N. C., nar. XX.X.XXXX, zomretej X.X.XXXX boli prejednané nehnuteľnosti na LV číslo XX mpč. XXX pod A. v X/XX, ktoré nadobudol otec poručiteľky E. C. - G., bytom C. v celosti, čomu zodpovedá zápis v pozemnoknižnej zápisnici.
8. Podľa pozemnoknižnej zápisnice č. XX, kat. úz. C. je síce pod 21/ vedená N. K. v podiele 1/8, ale tieto jej podiely boli predmetom kúpnopredajnej zmluvy uzavretej 3.2.1938 medzi právnymi predchodcami žalovaného v 1. rade ako kupujúcimi a pozemnoknižnými spoluvlastníkmi E. K. C., A. P., F. K., N. E., F. K., Q. K., E. K., K. K., ako predávajúcimi.
9. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že podiely odkúpila v dvoch častiach, a to od E. R. a od O. C., a preukazuje to nedátovanou Kúpnopredajnou zmluvou uzavretou medzi E. R. a D. B., predmetom prevodu bol pozemok na hone zvané záhumne a rovnako O. C. podľa Čestného prehlásenia z 9.11.1975 uvádzala predaj pozemku na Záhumní, pritom v pozemnoknižnej zápisnci č. XX kat.úz. C. je pod parc. č. XXX vedená F. I. P.. Ak mal podielový spoluvlastník E. R. nar. XX.XX.XXXX, ktorý bol vedený na LV č. XX, kat. úz. C. ako podielový spoluvlastník podielov pod C. XX, XX a XX - na základe dedenia po N. R., F. C. v 26/80-inách, čo vyplýva aj z pozemnoknižnej zápisnice č. XX kat.úz C. a to od roku 1970, odpredať celý pozemok, tak si musel byť vedomý, že je spoluvlastníkom iba podielu 26/80. O. C. odpredala podiely nie v spornej nehnuteľnosti, ale v tej, ohľadom ktorej sa viedol súdny spor na tunajšom súde pod sp.zn. 29C/19/2021, ktorý skončil späťvzatím žaloby, ktorú žalobkyňa podala.
10. Spoluvlastnícke právo žalovaného v 1. rade v podiele 20/80, ktorý nadobudol titulom dedenia po nebohom otcovi E. F., ktorý si ho dal osvedčiť ešte návrhom podaným v roku 1992, a to aj na základe
kúpnopredajnej zmluvy z 3.2.1938, súd prvej inštancie považoval za preukázané, a od zapísania tohto podielu do listu vlastníctva v roku 1994, a to muselo byť známe aj žalobkyni, pokiaľ by sa správala ako bdelá vlastníčka a dbala na ochranu svojich vlastníckych práv.
11. Spoluvlastnícke právo žalovaného v 2. rade v podiele 10/80 nadobudol tento na základe dedenia po E. B., F. K. v roku 1977, keď predtým bolo vedené na návrh E. R., nar. XX.XX.XXXX, konanie o jej vyhlásenie za mŕtvu, kedy rozsudkom Okresného súdu v Prešove zo dňa 5. mája 1977 č.k. 14Nc/1045/76-16 bola vyhlásená za mŕtvu dňom vyhlásenia tohto rozsudku, po uplynutí ročnej lehoty na prihlásenie, tiež nie je sporné a je preukázané. Keď ten istý E. R., ktorý mal v roku 1975 nedátovanou kúpnopredajnou zmluvou odpredať nehnuteľnosť žalobkyni, jej manželovi a jej svokrovi, o rok na to vybavoval dedičské konanie po nebohej podielovej spoluvlastníčke E. B., F. K., muselo mu byť známe, že nie je vlastníkom pozemku, ako to tvrdí v zmluve, lebo k žiadnemu prípadnému zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva medzi spoluvlastníkmi nedošlo, a jeho konanie vo vzťahu k nebohej E. B., F. K. takéto jeho presvedčenie z jeho strany vylučuje.
12. Z výsluchu žalobkyne vyplynuli aj ďalšie sporné skutočnosti, spochybňujúce splnenie predpokladov pre vydržanie. Aj keby bolo možné uvažovať o prípadnom vydržaní, najmä, že predmetný pozemok mali v skutočnosti kúpiť tak, že jednu časť pozemku kupoval svokor a na druhú dali peniaze oni, pritom nikto z predávajúcich im neoznačil vlastnícke hranice, z toho je potom možný iba jediný záver, že im vtedajší podieloví spoluvlastníci odpredali len tieto svoje podiely. Pokiaľ aj celú parcelu žalobkyňa s manželom užívali ako vlastnú, vzhľadom na to, že dovtedy nebola ohraničená, nebolo ani im, ani právnym predchodcom žalovaného v 1. rade zrejmé s určitosťou, že práve ktoré podiely, a teda či aj podiely odkúpené v roku 1938 sú v užívaní žalobkyne a jej nebohého manžela. Súd prihliadol k tomu, že žalobkyňa nemá právne vedomie a nemusela vedieť o tom, aké právne kroky má vykonať k tomu, aby sa domohla vlastníckych nárokov, ale, a to je nesporné, musela vedieť, že sporná parcela nebola predmetom dedičského konania. Ak to teda vedela, a ďalších 28 rokov sa nedomáhala svojich vlastníckych nárokov, aby napokon osvedčila podiel 50/80 k spornej nehnuteľnosti, toto spochybňuje aj prípadnú dobrú vieru a dobromyseľnosť pri vydržaní nehnuteľnosti ako celku, pretože ak je niekto presvedčený o tom, že vykonáva oprávnenú držbu nejakej nehnuteľnosti ako celku, správa sa ako bdelý držiteľ tohto práva.
13. Právny predchodca žalovaného v 1. rade si osvedčil len podiely, ktoré nadobudli jeho právni predchodcovia v roku 1938, nijaké iné podiely, ani podiely po pozemnoknižných spoluvlastníkoch R., ani podiely, ktoré nadobudol žalovaný v 2. rade. V jeho konaní preto súd nevidí žiaden zlý úmysel, pretože konanie o osvedčení prebiehalo dva roky a v tom čase nebola žalobkyňa vedená na predmetnom liste vlastníctva. Súd prvej inštancie teda deklaroval, že pre nemožnosť vydržania predmetných podielov za života nebohého K. B., ani, pokiaľ by to bolo možné, pre také množstvo zrejmých sporných skutočností, ktoré nesvedčia v prospech vydržania, nebolo možné žalobe vyhovieť a preto žalobu zamietol.
14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovení § 255 a 262 Civilného sporového poriadku. Úspech žalovaného v 1. rade súd prvej inštancie považoval za plný a priznal mu nárok na 100 % náhradu trov konania, o ktorej výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Ďalším úspešným žalovaným súd nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže prehlásili, že ho neuplatňujú.
15. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, argumentujúc odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b, f, h) Civilného sporového poriadku. Žalobkyňa už v žalobe uviedla, že aj napriek tej skutočnosti, že osvedčenie o vydržaní sa viazalo len na spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 50/80 z celku, tak žalobkyňa predmetnú nehnuteľnosť nepretržite užívala spoločne s jej nebohým manželom už od roku 1975 v jej celosti. Spoluvlastnícky podiel, ktorý bol predmetom osvedčenia o vydržaní bol aj so zreteľom na prehlásenie N. A. a právnych nástupcov po neb. E. R. nepochybný. Už v samotnej notárskej zápisnici však žalobkyňa uviedla, že parcelu registra O. M. č. XXX užíva v celosti, resp. túto s jej nebohým manželom užívali. V prospech jej skutkových tvrdení majú svedčiť aj skutkové závery vyplývajúce z výsluchu svedka K. N.. Od roku 1975 nebola žalobkyňa s manželom žiadnym spôsobom v držbe nehnuteľnosti rušená zo strany tretích osôb. Podanou žalobou sa pritom žalobkyňa domáhala zosúladenia skutočného stavu so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Žalobný návrh považuje v celom rozsahu za dôvodný. Napadnutý rozsudok navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
16. Žalovaný v 1. rade k odvolaniu žalobkyne uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobkyňa nenaplnila zákonné predpoklady pre vydržanie parcely M. O. č. XXX, k.ú. C.. Poukázal na správny právny záver súdu, že právna úprava v roku 1975 nepoznala inštitút vydržania. Zmena nastala zákonom č. 131/1982 Zb. s účinnosťou od 04.04.1983, podľa ktorej ale fyzická osoba mohla pozemok vydržať pre štát a sama nadobudla len právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní. Keďže manžel žalobkyne zomrel v roku 1990, ak by aj boli splnené predpoklady pre vydržanie, tak by žalobkyni a jej manželovi vzniklo právo na uzatvorenie dohody o osobnom užívaní, a teda manžel žalobkyne nemohol vydržať nehnuteľnosť v režime BSM ako žalobkyňa žiadala. Pokiaľ žalobkyňa v konaní poukazovala na uzatvorenú zmluvu s O. C., táto sa týkala iného pozemku, ktorý bol predmetom konania vo veci 29C/19/2021. Z vykonaného dokazovania je tiež zjavné, že podiely v danej nehnuteľnosti boli aj po roku 1975, keď ich podľa svojho tvrdenia mala žalobkyňa nadobudnúť, predmetom dedenia, pričom správne poznamenal súd prvej inštancie, dedičské konanie bolo iniciované samotným p. R.. Súd potom správne uzavrel, že žalobkyňa nepreukázala naplnenie podmienok pre vydržanie nehnuteľností, predovšetkým chýba dobromyseľnosť držiteľa, že vzhľadom na všetky okolnosti mu daná nehnuteľnosť patrí. Fakt, že žalobkyňa si okrem pozemku, ktorý jej bol pridelený na výstavbu domu a ku ktorému mala právo osobného užívania, oplotila aj ďalší pozemok a tento užívala po dlhú dobu, nepostačuje pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobkyňa nepreukázala žiaden nadobúdací titul, pritom nepostačuje kúpnopredajná zmluva, z ktorej nie je zrejmé, akého konkrétneho pozemku sa týka a kedy mala byť uzavretá, nebola ani registrovaná štátnym notárstvom. Zároveň platí, že pri bežnej opatrnosti bolo možné zistiť, že E. R. nie je výlučným vlastníkom danej nehnuteľnosti, a teda, že nebol oprávnený previesť celú nehnuteľnosť na iného. Vzniká tiež logická otázka, prečo si žalobkyňa v roku 2018 nechala osvedčiť len 50/80 danej nehnuteľnosti, ak tvrdila, že užíva celú nehnuteľnosť a celá jej aj patrí. Je zrejmé, že v roku 2018 nespĺňala zákonné podmienky pre vydržanie. Právny predchodca žalovaného 1. si v roku 1994 osvedčil podiel 2/8 nehnuteľnosti a pokiaľ bolo preukázané splnenie podmienok pre vydržanie, nemohli byť splnené podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva v prospech žalobkyne a jej manžela. Napadnutý rozsudok navrhol žalovaný 1/ potvrdiť.
17. Krajský súd v Prešove (ďalej aj ako „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.
18. Po oboznámení sa s obsahom preskúmavaného spisu, najmä s doteraz prijatými skutkovými a právnymi závermi, dospel odvolací súd k záveru o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku možno usudzovať dva samostatné dôvody namietaného rozhodnutia, a teda neexistencia právnej úpravy, ktorá by v rozhodnom čase umožnila vydržanie pozemku v prospech občana a absencia dobromyseľnosti držby nehnuteľnosti zo strany žalobkyne a jej manžela.
19. V prvom rade je potrebné uviesť, že žalobkyňa v podanej žalobe vymedzila predmet konania. Z jej vecnej argumentácie je zrejmé, že nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v podiele 30/80 odvodzuje od jej dlhodobej nerušenej držby s manželom v období rokov 1975 až 1990, kedy manžel žalobkyne zomrel. Deklarované obdobie držby veci je pritom osobitne dôležité v kontexte zmien Občianskeho zákonníka. Vývoj nášho (i) objektívneho práva vydržania, (ii) držby a (iii) práva vlastníctva nehnuteľností je veľmi diskontinuitný a táto skutočnosť spôsobuje výkladové problémy. V „strednom“ občianskom zákonníku (1950 – 1964) má pôvod dnešný pojem oprávnenej držby viazanej na dobromyseľnosť s ohľadom na všetky okolnosti. V týchto rokoch 1950 – 1964 sa pozemkové vlastníctvo prevádzalo len zmluvne bez knihovného zápisu. V súvislosti so združstevňovaním sa podľa všetkého zrušila zásada supeficies solo cedit. Občiansky zákonník z roku 1964 do veľkej novely z roku 1982 vydržanie nepoznal a nepoznal ani držbu. Držba sa odvodzovala len výkladom. Aj samotné pozemkové vlastníctvo, resp. presnejšie množina vzťahov fyzických osôb, ktorých predmetom bol pozemok, sa delilo jednak na ustupujúce tradičnejšie súkromné vlastníctvo a na právo osobného užívania pozemkov. Od roku 1982 bolo vydržanie opätovne zavedené, dokonca so spätnými účinkami. Vydržovalo sa do vlastníctva štátu, ale s nárokom na získanie práva osobného vlastníctva, ktoré sa po novele zákonom č. 519/1991 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky súdny poriadok a notársky poriadok, v znení neskorších predpisov ex lege transformovalo na právo vlastnícke, ak držba pozemku v tom čase pretrvávala.
20. Podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.4.1983, ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.
21. Podľa § 135a ods. 4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.4.1983, do doby podľa odsekov 1 a 2 si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
22. Podľa § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
23. Podľa § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992, právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona, mení sa dňom účinnosti tohto zákona na vlastníctvo fyzickej osoby. Ustanovenie § 8 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku tým nie je dotknuté.
24. Podľa § 872 ods. 4 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992, ak právo osobného užívania k zastavanému alebo nezastavanému pozemku vzniklo manželom, stávajú sa dňom účinnosti tohto zákona bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku, pokiaľ ich bezpodielové spoluvlastníctvo trvá; ak zaniklo, stávajú sa podielovými spoluvlastníkmi rovným dielom.
25. Podľa § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992, Ak predo dňom účinnosti tohto zákona vzniklo občanovi právo, aby s ním bola uzavretá dohoda o osobnom užívaní pozemku, ale do účinnosti tohto zákona už nedošlo k dohode, prípadne k jej registrácii právoplatným rozhodnutím štátneho notárstva, vzniká oprávnenému právo na uzavretie kúpnej zmluvy k pozemku, ktorého sa týkalo rozhodnutie o pridelení pozemku do osobného užívania. Ak oprávnený neuplatní svoje právo do jedného roka od účinnosti tohto zákona, právo zanikne. Ak k uzavretiu kúpnej zmluvy nedôjde, nie je dotknuté právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (§ 451 a nasl.).
26. Z citovanej právnej úpravy § 135a ods. 2, 4 Občianskeho zákonníka je zrejmé, že v období rokov 1975 až 1990 umožňoval zákon vydržať pozemok za stanovených predpokladov len do vlastníctva štátu, s právom občana na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku. Vecne správny je preto právny záver súdu prvej inštancie, obsiahnutý v bode 47 odôvodnenia napadnutého rozsudku, že k vydržaniu podľa Občianskeho zákonníka platného a účinného v čase tvrdeného vstupu do držby v roku 1975 dôjsť nemohlo.
27. Nad rámec odôvodnenia súdu prvej inštancie a na podporu jeho vecnej správnosti dopĺňa odvolací súd argumentáciu zamietnutia žaloby o právnu úpravu, nasledujúcu po smrti manžela žalobkyne. In concreto, od 1.1.1992 nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka, ktorá podstatným spôsobom transformovala inštitút vydržania nehnuteľnosti v prospech fyzickej osoby. Napriek tomu, že uvedená novela započítavala dobu dovtedajšej držby do splnenia predpokladov vydržania, v predmetnej veci je táto okolnosť irelevantná, pretože manžel žalobkyne ku dňu účinnosti novely už nežil, teda nemohol mať žalovanú nehnuteľnosť v držbe podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992.
28. Nemožno súčasne opomenúť ani prechodné ustanovenie § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.1.1992, ktoré ex lege transformovalo právo osobného užívania pozemku vzniknuté podľa dovtedajších predpisov a trvajúce ku dňu 1.1.1992, na vlastníctvo fyzickej osoby. Keďže však z vykonaného dokazovania vyplynulo, že manžel žalobkyne zomrel v roku XXXX, je zrejmé, že jeho
právo osobného užívania pozemku už v roku 1992 nemohlo trvať. Z vykonaného dokazovania zároveň ani nevyplynulo, že by žalobkyňa a jej manžel mali najneskôr v roku 1990 vôbec zriadené právo osobného užívania. Uvedené okolnosti prípadu preto vylučujú aplikáciu § 872 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a to ako voči žalobkyni, tak aj jej manželovi.
29. Bez zriadeného práva osobného užívania by prichádzala pri pretrvávajúcej držbe nehnuteľnosti do úvahy len aplikácia § 872 ods. 5 Občianskeho zákonníka v prospech žalobkyne. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k žalovanej nehnuteľnosti však bola podmienená využitím práva na uzavretie kúpnej zmluvy v prekluzívnej lehote jedného roka, počítanej od nadobudnutia účinnosti novely Občianskeho zákonníka dňa 1.1.1992, čo v konaní preukázané nebolo.
30. Keďže relevantný právny stav neumožnil žalobkyni a jej manželovi nadobudnúť vlastnícke právo k žalovanej nehnuteľnosti vydržaním v období rokov 1975 až 1990, súd prvej inštancie nevyhnutne s ohľadom na formuláciu žalobného petitu správne rozhodol o zamietnutí žaloby. Uplatnený odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení veci nepovažoval súčasne odvolací súd za opodstatnený.
31. Pri konštatovaní súdu prvej inštancie o nemožnosti vydržania žalovanej nehnuteľnosti v podmienkach vtedy platnej a účinnej právnej úpravy sa neopodstatneným javí vykonané dokazovanie o dobromyseľnosti držby, pretože akýkoľvek prijatý skutkový záver by nebol spôsobilý zvrátiť následky predvídané právnou úpravou. Za daného stavu preto nepovažoval odvolací súd za hospodárne ani efektívne preskúmavať správnosť skutkových záverov súdu prvej, ktoré sú v konečnom dôsledku bez vplyvu na vecnú správnosť napadnutého rozsudku.
32. V kontexte posledne uplatneného odvolacieho dôvodu o porušení práva na spravodlivý súdny proces odvolací súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zrozumiteľné a až nad rámec prípadu sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými predloženými dôkazmi a dostatočne vysvetlil svoje hodnotenie dôkazov a prijaté skutkové závery. Žalobkyňa celkom zrejme nie je spokojná s prijatým rozhodnutím, ktorému odôvodnenie rozhodnutia korešponduje, no nie je porušením práva na spravodlivý súdny proces, ak súd neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv sporovej strany.
33. Konštatovaná neopodstatnenosť odvolací súd dôvodov viedla odvolací súd k postupu podľa § 387 ods. 1 CSP, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, vrátane súvisiace výroku o trovách konania, zohľadňujúci zásadu úspechu žalovaného 1/ i prejav žalovaných 2/ až 9/.
34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalobkyne nebolo dôvodné, v dôsledku čoho nárok na náhradu trov odvolacieho konania patrí úspešným žalovaným. Keďže však podľa obsahu preskúmavaného spisu bol v odvolacom konaní aktívny len žalovaný 1/, odvolací súd mu priznal náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %. Naopak, žalovaným 2/ až 9/ v priebehu odvolacieho konania žalovanému žiadne preukázateľne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto im odvolací súd, vychádzajúc z čl. 17 základných princípov CSP, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
35. O výške náhrady trov konania žalovaného 1/ voči žalobkyni rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
36. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).