Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_9CoPr-7-2021.pdf
PDF · 113.6 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/7/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. B. Č.. XX, proti žalovanému: Philip Morris Slovakia s.r.o., , so sídlom Galvaniho 19045/19, Bratislava, IČO: 31 344 259 zastúpený Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 35 724 111, o určenie neplatnosti výpovede, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 16Cpr/12/2016-205 zo dňa 10. októbra 2019 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie neplatnosti výpovede zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 1.1. Vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie uviedol, že žalobca žalobu po skutkovej stránke zdôvodnil tým, že žalovaný neobjektívne hodnotil jeho pracovný výkon v období posledných troch rokov, konal účelovo, s cieľom ukončenia jeho pracovného pomeru. Medzi stranami bolo sporné, či konkrétne zistenia žalovaného, ktoré vymedzil v Zhrnutí nedostatkov v práci z 25.04.2016, boli objektívne spôsobilým dôvodom pre záver, že žalobca neuspokojivo plní svoje pracovné úlohy, jeho pracovné výkony sú nedostatočné a vytknuté nedostatky v práci neodstránil ani napriek predchádzajúcemu upozorneniu žalovaného zo dňa 14.12.2015 obsahujúcemu výzvu na ich odstránenie v primeranej lehote do 12.02.2016. Spornou otázkou bolo právne posúdenie správnosti postupu žalovaného zamestnávateľa pri daní predmetnej výpovede, z hľadiska existencie použitého výpovedného dôvodu u žalovaného. 1.2. Pri právnom posúdení žaloby podľa § 59 ods. 1; § 61 ods. 1 a 2; § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 ; § 74 ; § 77 ; § 17 ods. 2; § 11a ods. 1/ veta prvá Zákonníka práce vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel prvoinštančný súd k záveru, že žalovaný v prípade spornej výpovede z dôvodu neuspokojivého plnenia pracovných úloh, z formálneho hľadiska dodržal zákonné podmienky ustanovené v § 61 ods. 1 a 2, § 63 ods. 1 písm. d/ bod 4 a § 74 práce Zákonníka práce (písomná forma, účinné doručenie, konkrétne skutkové vymedzenie toho, čo v súhrne predstavuje neuspokojivé pracovné plnenie pracovných úloh, písomné upozornenie s primeranou lehotou na odstránenie nedostatkov a predchádzajúce prerokovanie výpovede so zástupcami zamestnancov).
1.3. Žalobca nenamietal existenciu predchádzajúceho upozornenia, vykonaných kontrol a ani konkrétnych zistených nedostatkov. Namietal ich formálne nedostatky a to, že kontroly v dňoch 26.02.2016 a 15.03.2016 boli vykonané bez jeho prítomnosti, výsledky z nich neboli podpísané zástupcami dotknutých prevádzok, ktorí sa mali vyjadriť k príčinám vzniku nedostatkov a napokon argumentoval tým, že išlo o také nedostatky, za ktoré žalobca buď nezodpovedal, alebo ich nemohol
ovplyvniť, lebo záviseli od ochoty zamestnancov prevádzok, od distribučnej siete a ďalších faktorov, resp. že to boli zanedbateľné pochybenia týkajúce sa len zopár problematických prevádzok, oproti množstvu inej dobre vykonanej práce žalobcom a preto hodnotenie jeho práce nadriadenými v oboch stupňoch a celkový prístup žalovaného, považoval žalobca za neobjektívny. Uvedené námietky žalobcu však neboli v rámci konania preukázané. Práve naopak, z výsluchu všetkých svedkov vyplývalo, že žalovaný mal prepracovaný hodnotiaci systém (MAP), ktorý hodnotili ako objektívny, nakoľko obsahoval hodnotenie z viacerých zdrojov, vrátane samotného zamestnanca, hodnotenie sa vykonáva priebežne počas celého roka. Rovnako kontrolu práce žalobcu priamo v teréne vykonávali nadriadení žalobcu v dvoch stupňoch, pričom neuspokojivé výsledky práce žalobcu, ktoré pretrvávali a vyskytovali sa opakovane, potvrdili obaja svedkovia D. a R. a predtým v máji 2015, zistila nedostatky v práci žalobcu aj predchádzajúca nadriadená D.. Žalobca tvrdil, že išlo iba o zaujatosť všetkých zainteresovaných zamestnancov žalovaného voči nemu, čo vnímal v období posledných dvoch rokov (tzn. 2014 a 2015). Pre tvrdenie o zaujatosti však neuviedol žiaden argument, okrem toho, že dôvodom mal byť jeho vek, resp. skutočnosť, že žalovaný sa chcel zbaviť najmä dlhodobých zamestnancov. Žiadneho takého zamestnanca však konkrétne neoznačil a tomuto tvrdeniu odporuje aj výpoveď svedkov, ktorí nepotvrdili, že by mali vedomosť o skončení pracovného pomeru ďalších dlhodobých zamestnancov žalovaného. Svedok J., na výpoveď ktorého sa žalobca odvolával okrem iného uviedol, že aj v čase kedy sa stal priamym nadriadeným žalobcu (2011 - 2013, tzn. viac ako posledné dva roky), boli žalobcovi predchádzajúcim nadriadeným (H.) vytýkané nedostatky, pričom ďalší nadriadený (W.) žalobcu označil za zamestnanca, ktorý by už nemal vykonávať obchodného zástupcu, pretože sa zásadne zmenila pozícia obchodného zástupcu oproti tomu ako ju vykonával v minulosti. I keď svedok J. uviedol, že vytýkané nedostatky sa u žalobcu počas jeho pôsobenia nepotvrdili, je zrejmé, že výhrady voči jeho práci mali dlhodobo viacerí nadriadení zamestnanci a prácu žalobcu hodnotil na štandardnej úrovni práve len svedok J., ktorý rovnako ako žalobca bol dlhoročným zamestnancom žalovaného. Tento svedok zároveň vypovedal, že postupom času sa zásadne zmenil charakter práce obchodného zástupcu a aj požiadavky na jej výkon vzhľadom na podmienky trhu. Túto zmenu potvrdil aj svedok J.Č. a ostatní svedkovia, rovnako vypovedali, že súvisela so zmenami na trhu. V súvislosti s tým v rokoch 2010 až 2014 postupne žalovaný znižoval počet svojich zamestnancov, kedy odchádzali aj dlhoročný zamestnanci, čo rovnako potvrdil aj svedok J.. Svedok J., však výslovne vylúčil, že by u žalovaného bol vek zamestnanca (fyzický alebo služobný) dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru, keďže mal vedomosť, že u žalovaného pracujú doposiaľ viacerí dlhoročný zamestnanci a jediným kritériom, ktoré žalovaný vyžadoval, bol uspokojivý pracovný výkon. Rovnako tento dôvod vylúčili aj ďalší svedkovia - J. a D.-K.. Svedok J. vypovedal, že vyšší vek zamestnanca nebol automaticky dôvodom pre ukončenie pracovného pomeru a zavážilo hlavne vzdelanie a ovládanie anglického jazyka. Zároveň svedkovia J., J. a rovnako aj ostatní zhodne opísali, že pokiaľ zamestnanec neplnil uspokojivo pracovné úlohy, tak bol najskôr nastavený rozvojový plán za účelom zlepšenia tak, aby sa dostal na štandardnú úroveň pracovného výkonu ostatných a to aj s pomocou nadriadeného. Z výpovedí vypočutých svedkov nevyplývali, žiadne konkrétne skutočnosti o zaujatosti priamych nadriadených žalobcu v oboch stupňoch (D. a R.) voči jeho osobe. Všetky spomínané námietky a argumentácia žalobcu o tom, že nadriadení boli voči nemu zaujatí, neobjektívni a prehliadali to, že žalobca odviedol množstvo dobre vykonanej práce a v porovnaní s inými kolegami dosahoval lepšie výsledky, pričom sa zamerali len na pár problémových prevádzok, zostalo iba v rovine tvrdení žalobcu, nevyplývajúcich ani zo žiadnych listinných dôkazov a ktoré nepodporili ani výpovede v konaní vypočutých svedkov. Všetci svedkovia obdobne opísali fungujúci kontrolný systém práce obchodných zástupcov, nielen priamym nadriadeným ale aj nadriadeným v druhom stupni, ako aj interný hodnotiaci systém. Argument žalobcu, že vykonal množstvo dobrej práce, lepšie ako ostatní obchodní zástupcovia, pričom mu boli vytýkané len také nepatrné nedostatky nemohol súd považovať za dôvodný a preukázaný, nakoľko vytýkané nedostatky sa týkali vo väčšej miere práve prevádzok, ktoré ako vyplynulo z výpovedí svedkov J., J. a Ž. a rovnako D. a R., boli prevádzkami obchodných reťazcov, ktoré boli považované za kľúčové. To znamená, že pre žalovaného boli dôležité, čo svedkovia, rovnako v pozícii obchodných zástupcov, vedeli. Námietky žalobcu, že nemohol ovplyvniť situáciu na predajniach a preto nemohol byť ani zodpovedný za zistené nedostatky súd nemohol akceptovať, keď práve z opisu pracovných činností obchodného zástupcu (odsek 12 rozsudku), vyplývali činnosti a postup, ktoré mal žalobca ako obchodný zástupca pre odstránenie nedostatkov vykonať. Išlo práve o častú návštevu a kontrolovanie problematických prevádzok, vysvetľovanie a opakované zaškolenie personálu, a ďalšie činnosti, pričom v prípade nedostatkov, ktoré nemohol odstrániť, bolo povinnosťou žalobcu to dôsledne monitorovať (elektronicky cez pridelené zariadenie do systému) a zároveň oznámiť príslušnému oddeleniu žalovaného, resp. nadriadenému. Zo Zhrnutia nedostatkov v práci (neoddeliteľnej súčasti výpovede) a výpovede svedkov R. a D. však vplývalo, že žalobca konkrétne uvedené prevádzky
nenavštevoval v potrebnom množstve, resp. vôbec a to ani v kontrolovanom období a ani v dobe určenej na nápravu. Žalobca nepredložil a ani neoznačil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval opak. Rovnako konštatované výpadky (tak tovaru - cigariet ako aj jeho stavenia podľa stanoveného plánogramu) v uvedenom Zhrnutí nedostatkov v práci, sa netýkali obdobia centrálnych výpadkov z objektívnych dôvodov na ktoré sa odvolával (napr. zmena kolkov, krabičiek a pod.) a týkali sa práve prevádzok, ktoré žalobca riadne nenavštevoval a to, napriek predchádzajúcemu upozorneniu a vytýkaným nedostatkom. Z predložených prepisov emailov, keďže z nich nebolo možné zistiť kto, komu a kedy tieto písal, tvrdenia žalobcu nepreukazovali. Naopak, z výpovedí svedkov vyplývalo, že práve obchodný zástupca mal aktívne hľadať svojim prístupom a zručnosťami, na ktoré bol školený spôsob spolupráce s prevádzkami na pridelenej trase tak, aby sa naplnili obchodné ciele žalovaného. Zo zistení nadriadených pri kontrolách po predchádzajúcom upozornení z 14.12.2015 (ako nespornej skutočnosti) vyplývalo, že u žalobcu sa zopakovali rovnaké nedostatky na rovnakých prevádzkach, pričom tieto prevádzky žalobca ani nenavštívil COOP Jednota Senec, CBA Senec, Tesco Senec), tzn. že žalobca nevykonal v niektorých prípadoch žiadnu nápravu na odstránenie vytýkaných nedostatkov v práci. Neznalosť a nedodržiavanie inštrukcií žalovaného, neinformovanie zamestnancov uvedených prevádzok o komerčných aktivitách a nedostatočné poradenstvo vedúcim predajní o procese objednávania a zásobovania počas dopredaja, skutkovo vymedzené pri konkrétnych prevádzkach, nemožno pripísať na vrub neochoty zamestnancov prevádzok, ich ľahostajnosti a pod. na ktoré sa odvolával žalobca, nakoľko ide o činnosti žalobcu, ktoré bol ako obchodný zástupca povinný vykonávať. Ako bolo uvedené, podstatou neuspokojivého plnenia pracovných úloh je to, že i keď žalobca pracovné úlohy plnil a vykonával činnosť obchodného zástupcu, avšak opakovane ich plnil nedostatočne, nekvalitne a nedôsledne, tzn. vo výsledku neuspokojivo, i keď možno z jeho pohľadu nezavinene. Súd prvej inštancie vychádzal pri tomto závere z obsahu výpovedí svedkov, ktorí vykonávali prácu obchodného zástupcu a ich opisu, akým spôsobom mali byť konkrétne činnosti realizované. Taktiež mal súd za preukázané, že interný hodnotiaci systém žalobcu, v rámci ktorého boli vykonané kontroly a ktorým boli hodnotení zamestnanci žalovaného bol objektívnym nástrojom merania a hodnotenia výsledkov plnenia pracovných úloh zamestnancov (vrátane žalobcu), v rovnakých pracovných pozíciách a rovnakých pracovných podmienkach. Námietky žalobcu o neobjektívnosti nepotvrdili ani vypočutí svedkovia. Navyše svedkyňa Ž. prevzala trasu obchodného zástupcu po žalobcovi a napriek tomu, že bola novoprijatá, nepovažovala ju za náročnejšiu ako u ostatných obchodných zástupcov. Opísala ako vykonávala činnosti obchodného zástupcu, vrátane tých u ktorých boli žalobcovi vytýkané nedostatky a to aj na prevádzkach (J. Š. v Senci čerpacia stanica D. vo Veľkom Bieli I.-Z. v Bernolákove), ktoré boli podľa žalobcu problematické, bez väčších problémov. Táto svedkyňa tiež uviedla, že si nepamätá žiaden problém v komunikácii s personálom, na ktorý sa odvolával žalobca. Tvrdenie žalobcu o trase, s najväčším počtom prevádzok pridelených žalobcovi, rovnako nepotvrdili žiadny z vypočutých svedkov, keď naopak uvádzali, že obchodný zástupcovia mali trasu približne s rovnakým počtom prevádzok, a to cca 300 (s rozdielom 10 až 20 prevádzok). Sám žalobca rozporuplne uvádzal rôzne počty - najskôr 400, následne 300 prevádzok. Napokon žalobca neuviedol žiaden hodnoverný argument ani pre svoje tvrdenie, že žalovaný bol voči nemu neobjektívny a zaujatý a to napriek tomu že dosahoval lepšie výsledky práce ako iní obchodní zástupcovia. Táto argumentácia žalobcu nielenže nebola v konaní preukázaná, ale je z podstaty nelogická, pretože niet rozumného vysvetlenia, prečo by mal žalovaný zamestnávateľ vyhľadávať malicherné nedostatky v práci svojho zamestnanca a byť voči nemu zaujatý, pokiaľ by žalobca dosahoval také výborné pracovné výsledky ako to tvrdil. Niet vysvetlenia, prečo by sa mal takéhoto zamestnanca zbavovať a na jeho miesto hľadať nového zamestnanca, ktorého je potrebné vopred zaškoliť a ktorého výsledky práce sa ukážu až časom. Naopak žalovaný zamestnávateľ v konaní uniesol dôkazné bremeno, keď z predložených listín, podporenými výpoveďami vypočutých svedkov v konaní preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre daný spôsob skončenia pracovného pomeru (odsek 8. a 33. až 37. rozsudku).
1.4. K tomu, že zamestnanecká rada žalobcu nekontaktovala v súvislosti s prejednaním spornej výpovede súd prvej inštancie uviedol, že podstatou zákonnej požiadavky predchádzajúceho prerokovania výpovede zástupcami zamestnancov je spolupodieľanie sa v rámci dialógu na rozhodovaní o zásadných otázkach a ochrana záujmov zamestnancov pred prípadným svojvoľným postupom zamestnávateľa, avšak bez rozhodovacích, resp. schvaľovacích kompetencií. Výsledkom „prerokovania“ môže byť súhlas a aj nesúhlas s postupom zamestnávateľa, ktorý ho zohľadňuje pri svojom rozhodovaní, ale nie je ním viazaný. Pokiaľ by sa aj zástupcovia zamestnancov k žiadosti zamestnávateľa nevyjadrila v stanovenej lehote, zo zákona platí, že to nemá vplyv na rozhodovanie zamestnávateľa, ktorý sám rozhoduje o daní výpovedi. Zákonná požiadavka sa vzťahuje k povinnosti
zamestnávateľa, ktorý je pod následkom neplatnosti výpovede povinný vopred požiadať zástupcov zamestnancov o jej prerokovanie v zmysle § 74 v nadväznosti na § 17 ods. 2 Zákonníka práce.
1.5. Súd prvej inštancie preto na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že opísané skutočnosti v rámci Zhrnutia nedostatkov v práci zo dňa 25.04.2016, výpovede, tzn. konkrétne zistenia nedostatkov pri plnení pracovných úloh žalobcu pri kontrolách v dňoch 26.02.2016, 15.03.2016 a 21.03.2016 (skutkového vymedzenia výpovedného dôvodu), možno v súhrne hodnotiť ako neuspokojivé plnenie pracovných úloh žalobcom a teda ako kvalifikovaný dôvodom pre daný jednostranný spôsob skončenia pracovného pomeru.
1.6. Právnym základom ďalších nárokov žalobcu - uloženia povinnosti žalovanému prijať žalobcu do pracovného pomeru s minimálne rovnakou pracovnou pozíciou akú mal v čase ukončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy od 01.07.2016 do dňa obnovenia pracovného pomeru, vrátane 13. a 14. platu za rok 2016, s poukazom na ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. Náhrada mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru je zákonný nárok, ktorý patrí žalobcovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní iba v tom prípade, že v konaní o neplatné skončenie pracovného pomeru súd zistí, že je žaloba odôvodnená a zároveň je preukázané, že zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával a to za obdobie podľa § 79 ods. 1 veta tretia, ods. 2, príp. ods. 3 Zákonníka práce. V danej veci tento zákonný predpoklad pre priznanie náhrady mzdy z titulu neplatne skončeného pracovného pomeru podľa § 79 ods. 1 nenastal. Uvedené platí obdobne aj vo vzťahu k určovaciemu petitu, ktorým sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému prijať žalobcu do pracovného pomeru. Navyše takýto nárok v súvislosti s určením neplatnosti výpovede zo strany zamestnávateľa zamestnancovi nevzniká a nemá oporu v zákone, ani v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce a ani podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce (vznik pracovného pomeru je zásadne založený na konsenze zamestnávateľa a zamestnanca), avšak pri určení neplatnosti výpovede pracovný pomer ex lege nekončí (s výnimkou, ako bolo spomenuté, rozhodnutia súdu, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával).
1.7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal plne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške tohto nároku rozhodne súd samostatným rozhodnutím, vydaným vyšším súdnym úradník, po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 1 C.s.p.).
2. Rozsudok odvolaním v celom rozsahu napadol žalobca zotrvajúc na svojich tvrdeniach, že obvinenia z neuspokojivých pracovných výsledkov nie sú podložené objektívnymi faktami a sú účelové. Opätovne namietal prerokovanie so zamestnaneckou radou s tým, že ho ako dotknutú osobu výpoveďou, nikto zo zamestnaneckej rady nekontaktoval, nezaujímal sa o vysvetlenie, nemá vedomosť, že prebehlo jednanie a bola spísaná zápisnica. Hodnotenie úrovne pracovného výkonu (MAP) žalovaný nepodložil žiadnym konkrétnym dokumentom. Súd sa mal viac zaoberať systémom hodnotenia výkonu, mal preskúmať parametre výkonu (za čo je zamestnanec hodnotený), akou mierou je zamestnanec schopný naplniť obchodné ciele žalovaného, hlavne ak tieto ciele má dosiahnuť na trhu v maloobchodných prevádzkach, ktoré nie sú prevádzkované žalovaným, sú to samostatné právne subjekty, ktoré mnohé ani nemajú žiaden zmluvný vzťah voči žalovanému. Žalovaný to, že žalobca svoju prácu vykonával neuspokojivo, nepridržiaval sa inštrukcií a školení nijakým spôsobom nedokázal. Boli to len ústne a písomne tvrdenia, záznamy, ničím nepodložené. Súd sa uspokojil s týmto tvrdeniami a nepožadoval konkrétne, relevantné dôkazy. Zastáva názor, že súd prvej inštancie na podklade dôkazov vykonaných v konaní, nemal dostatočne preukázané splnenie podmienky pre ukončenie pracovného pomeru na základe neuspokojivého plnenia pracovných úloha preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca navrhol aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vyhovel žalobe v plnom rozsahu, prípadne aby odvolací súd vrátil súdu prvej inštancie vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. 3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca očividne nechápe hmotnoprávnu podmienku vzniku nároku definovanú v ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce a argumenty sú subjektívne. Súdne rozhodnutie nemôže byť založené len na subjektívnych pocitoch a dojmoch žalobcu, ale musí byť vždy založené na vykonanom dokazovaní, pričom v tejto otázke žalobca neuniesol dôkazné bremeno v otázke splnenia hmotnoprávnych predpokladov v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce. S otázkou neprerokovania výpovede so zástupcami zamestnancom za prítomnosti žalobcu sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal. Zákonníka práce neprikazuje prerokovať výpoveď so zástupcami
zamestnancov za prítomnosti zamestnanca. Príkaz Zákonníka práce znie jednoducho na prerokovanie výpovede vopred. Táto podmienka bola splnená a v súdnom konaní preukázaná, s čím sa súd dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Žalobca mal preukázať, že táto podmienka nebola splnená a pokiaľ mal pocit, že žalovaný v konaní nedostatočným spôsobom preukázal opak, mal si vyžiadať zápisnicu. Dôkazné bremeno však v tomto smere ťaží žalobcu.
Žalobcom tvrdené nepreukázanie objektívnosti hodnotenia MAP nie je pravdivé, pretože objektivitu tohto hodnotiaceho systému žalovaný jednoznačne preukázal, s čím sa súd dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku. V konečnom dôsledku aj žalobcom navrhnutí svedkovia sa vyjadrili v tom zmysle, že MAP je prepracovaný systém a objektívne odráža hodnotenie zamestnanca. Preukázanie opaku opäť ťažilo žalobcu. Rovnako nie je pravdou žalobcom tvrdené nepreukázanie neuspokojivého plnenia pracovných úloh rovnako. Neuspokojivé plnenie pracovných úloh žalobcom bolo preukázané s čím sa súd dostatočným spôsobom vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Napriek tomu, že zamestnanec je v individuálnych pracovnoprávnych sporoch chránený, táto ochrana ho nezbavuje jeho základných procesných povinností, a to najmä povinnosti označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, k čomu zo strany žalobcu nedošlo. Žalobca vo všetkých svojich tvrdeniach neuniesol dôkazné bremeno a preto žalovaný žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%.
4. Žalobca v replike zopakoval doterajšie tvrdenia o účelovosti výpovede, o neobjektívnosti MAP, o neprerokovaní výpovede so zamestnaneckou radou a zotrval na odvolacom dôvode a petite a alternatívne žiadal, aby si súdne trovy každá strana hradila samostatne.
5. Žalovaný sa v duplike v plnej miere stotožnil s výrokovou časťou a s odôvodnením rozsudku prvoinštančného súdu, ktorý považuje za vecne a právne správny. Žalobca znova opakuje už ním uvedené argumenty a neprináša žiadne nové tvrdenia alebo právne názory. Preto v záujme hospodárnosti konania sa k týmto tvrdeniam nemá potrebu podrobnejšie vyjadrovať.
6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379 a 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu t.j. v celom rozsahu, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
7. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva možnosť odvolaciemu súdu (v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia) v odôvodnení obmedziť sa len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p.. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zodpovedajúcim spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nedôvodnosti žaloby dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil v bode 41. - 47. napadnutého rozsudku. Odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku dalo odpoveď na skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo, prečo nebolo žalobe vyhovené. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd nemá čo uviesť, pretože by iba zopakoval správnosť skutkových a na jeho podklade správne a vyčerpávajúcim spôsobom prijatých právnych záverov súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
9. Žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v konaní na súde prvej inštancie o účelovosti výpovede, o neobjektívnosti MAP, o neprerokovaní výpovede so zamestnaneckou radou a antidiskriminačnom správaní, s okolnosťami ktorými sa súd prvej inštancie precízne vysporiadal ako v rámci dokazovania, tak aj v hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania. 10. Nad rámec úvah súdu prvej inštancie odvolací súd k námietke žalobcu o tom, že mal lepšie výsledky ako iní zamestnanci, poukázaním na hodnotenie spracované p. J. odkazuje na obsah výpovede svedka pred súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 09. 04. 2019 z ktorej síce vyplýva, že v čase, keď bol
priamym nadriadeným žalobcu boli jeho výkony uspokojivé, avšak pracovný pomer p. J. bol rozviazaný výpoveďou zo dňa 25. 04. 2016. Z uvedeného dôvodu odkaz na hodnotenie p. J. je absolútne irelevantný, keďže dôvod pre ktorý bola daná výpoveď nastal až v období niekoľko rokov po ukončení pracovného pomeru p. J., čím je výpoveď svedka v tomto smere bezpredmetná.
11. Bezpredmetná je aj námietka o vyvíjaní nátlaku zo strany žalovaného na zamestnancov, s ktorými podľa názoru žalobcu chcel žalovaný ukončiť pracovný pomer, ako aj námietka o diskriminácii na základe pohlavia, keďže žalobca svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nielenže nepreukázal, ale ani bližšie nekonkretizoval. Totiž, každý, kto sa domnieva, že je, alebo bol dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch, alebo slobodách nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, sa môže domáhať svojich práv avšak za predpokladu, že musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí nielen tvrdiť, ale zároveň aj predložiť také dôkazy, z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súd prvej inštancie správne uviedol, že žalobca neuviedol žiaden hodnoverný argument pre svoje tvrdenie o neobjektívnosti a zaujatosti voči nemu, čím zostala námietka v odvolacom konaní nespôsobilá privodiť žalobcovi iné rozhodnutie ako prijal súd prvej inštancie.
12. V odvolaní žalobca neargumentuje skutočnosťami a dôkazmi s ktorými by sa súd prvej inštancie riadne v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti alebo predložené nové dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 13. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods.1 a 2 C.s.p. ako vecne správne potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania o ktorých správne súdu prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. vzhľadom na celkový úspech žalovaného v konaní, keď nebol zistený žiadny dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p.. 14. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalovaný v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého prvej inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).