Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_50C-313-2014.pdf
PDF · 155.25 KB
No categories available
50C/313/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivanou Dančovou v právnej veci navrhovateľov: 1. A. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. X, J., 2. U. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. X, J., 3. D. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Č.. XXX, Q., 4. Q. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. Č.. XXX, Q., všetci zastúpení Asociáciou spotrebiteľských subjektov Slovenska, so sídlom Popradská 6, Stará Ľubovňa, IČO: 31796001, právne zastúpení advokátom JUDr. Slavomírom Firmentom, so sídlom 17. novembra 14, Stará Ľubovňa, proti odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mierová 19, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a.
Odporcovi súd náhradu trov nepriznáva.
odôvodnenie:
Návrhom zo dňa 11.11.2014, doručeným tunajšiemu súdu dňa 13.11.2014, sa navrhovatelia v 1. až 4. rade domáhali voči odporcovi vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne spôsobenú majetkovú ujmu v sume 662,53 Eur, povinnosť zaplatiť navrhovateľom v 3. a 4. rade spoločne a nerozdielne spôsobenú majetkovú ujmu v sume 1.237,55 Eur a povinnosť zaplatiť zástupcovi navrhovateľov v 1. až 4. rade spôsobenú majetkovú ujmu v sume 1.463,- Eur a náhradu trov súdneho konania, a to titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Svoj návrh odôvodnili navrhovatelia tým, že navrhovatelia v 1. a 2. rade ako klienti uzatvorili dňa 16.09.2007 s obstarávateľom Bellavista, s.r.o., so sídlom Bajkalská 29/D, Bratislava, IČO: 36786411 zmluvu č. X-XXXX, predmetom ktorej bol záväzok obstarávateľa zaistiť pre klienta pobyt v ubytovacom zariadení na P. Z. a záväzok klienta uhradiť obstarávateľovi dohodnutú cenu. Navrhovatelia v 1. a 2. rade uhradili v deň uzatvorenia zmluvy preddavok na cenu vo výške 15.000,- Sk (497,91 Eur). Navrhovatelia v 3. a 4. rade ako klienti uzatvorili dňa 16.02.2008 s tým istým obstarávateľom zmluvu č. X-XXXX, predmetom ktorej bol taktiež záväzok obstarávateľa zaistiť pre klienta pobyt v ubytovacom zariadení na P. Z. za dohodnutú cenu. Navrhovatelia v 3. a 4. rade uhradili v deň uzatvorenia zmluvy v hotovosti cenu vo výške 32.000,- Sk (1.062,20 Eur). Tieto zmluvy boli na základe spoločného návrhu navrhovateľov v 1. až 4. rade a ich zástupcu rozsudkom Okresného súdu F. zo dňa 28.02.2011, č.k. XXC/ XXX/XXXX-XXX, právoplatným dňa 16.05.2011, vyhlásené za neplatné, nakoľko zmluvy neobsahovali náležitosti vyžadované zákonom, na druhej strane obsahovali neprijateľné zmluvné podmienky. Týmto rozsudkom bola žalovaná spoločnosť Bellavista, s.r.o. zaviazaná zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade sumu 1.294,55 Eur (z toho sumu 497,90 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a sumu 796,65 Eur z titulu náhrady ujmy) a navrhovateľom v 3. a 4. rade sumu 1.991,62 Eur (z toho
sumu 1.062,20 Eur titulom vydania bezdôvodného obohatenia a sumu 929,42 Eur z titulu náhrady ujmy). Súčasne bola táto spoločnosť uznesením Okresného súdu v F. č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 29.06.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v F. č.k. XXCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 28.09.2011 zaviazaná k náhrade cestovného navrhovateľom v 1. a 2. rade vo výške 164,62 Eur a navrhovateľom v 3. a 4. rade vo výške 172,35 Eur. Na základe rozsudku Okresného súdu F. zo dňa 28.02.2011, č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX požiadal zástupca navrhovateľov podaním zo dňa 24.06.2011 súdneho exekútora E.. O. H. o vykonanie exekúcie proti spoločnosti Bellavista, s.r.o.. Na základe odporúčania exekútora zo dňa 14.09.2011 však následne zástupca navrhovateľov požiadal o zastavenie exekúcie pre nemajetnosť dlžníka. Uznesením Okresného súdu v F. č.k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa 24.10.2011, právoplatným dňa 14.11.2011, bola exekúcia zastavená. Keďže žiadny z navrhovateľov nedokázal ani prostredníctvom exekútora vymôcť svoje plnenie od spoločnosti Bellavista, s.r.o., nakoľko neexistoval žiadny speňažiteľný majetok, navrhovatelia žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.12.2013 požiadali odporcu ako orgán štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. O predbežné prerokovanie žiadali navrhovatelia z dôvodu, že Slovenská republika v dôsledku nedostatočnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, ktorú mala plne transponovať do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a to konkrétne v dôsledku absencie ustanovenia, na základe ktorého by orgán dozoru (Štátna obchodná inšpekcia) mal právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania porušujúceho kolektívne práva spotrebiteľov pri poskytovaní služieb cestovného ruchu, im spôsobila škodu. Slovenská republika v zmysle čl. 2 Smernice 98/27/ES Európskeho parlamentu a Rady z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov a Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov neprijala opatrenia, aby formou skráteného konania príkazom so všetkými náležitosťami a opatreniami včas zastavila alebo zakázala neoprávnený zásah pokiaľ ide o zastavenie nezákonných praktík. V zmysle zákona č. 250/2007 Z.z. povereným správnym orgánom na zastavenie nekalých obchodných praktík bola a stále je Slovenská obchodná inšpekcia. Slovenská obchodná inšpekcia na početné podnety spotrebiteľov ku konaniu dlhý čas nereagovala, následne pristupovala len k ukladaniu pokút, ktoré však nezabránili cestovnej kancelárii Bellavista, s.r.o. naďalej používať nekalé obchodné praktiky. Ukladanie pokút neviedlo k odstráneniu protiprávneho konania, pretože cestovná kancelária poškodila ekonomické záujmy tisícov slovenských spotrebiteľov. Navrhovatelia majú za to, že ak by bol takýto zásah na základe zákona č. 250/2007 Z.z. možný a Slovenská obchodná inšpekcia by mala právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania v prípade nekalých praktík, tak by v prípade zastavenia činnosti spoločnosti Bellavista, s.r.o. nedošlo medzi touto spoločnosťou a navrhovateľmi ako spotrebiteľmi k podpísaniu zmluvy a navrhovatelia by následne nemuseli riešiť otázku nevymožiteľnosti svojho oprávneného nároku. Slovenská obchodná inšpekcia síce prešetrila podnety spotrebiteľov a Asociácie spotrebiteľských subjektov Slovenska, no uskutočnila len opatrenia (pokuty a opatrenia na mieste) v rámci jej kompetencií daných zákonom o ochrane spotrebiteľa, pričom nedokázala efektívne a účinne zastaviť činnosť tejto spoločnosti a zabrániť tak poškodzovaniu ďalších spotrebiteľov. Navrhovatelia majú za to, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu týkajúceho sa nedôslednej transpozície smernice vznikla navrhovateľom škoda v podobe nevymožiteľného plnenia voči spoločnosti Bellavista, s.r.o., pričom medzi nesprávnym úradný postupom a škodou je jednoznačná príčinná súvislosť. Ak by totiž bola správne implementovaná smernica, Slovenská obchodná inšpekcia by na základe opakovaných podnetov zo strany Asociácie spotrebiteľských subjektov Slovenska mala zákonnú možnosť zastaviť nekalé praktiky spoločnosti Bellavista, s.r.o. a k podpísaniu neplatnej zmluvy s navrhovateľmi by nedošlo, a teda spotrebitelia by dnes nemali nevymožiteľnú pohľadávku voči tejto spoločnosti. Odporca zaujal k žiadostiam o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.12.2013 zamietavé stanovisko, ktoré odôvodnil v listoch zo dňa 22.04.2014, doručených dňa 25.04.2014. Odporca zaujal zamietavé stanovisko opakovane, keďže už k výzvam na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 12.08.2011 zo strany navrhovateľov v 3. a 4. rade a k výzvam zo dňa 20.03.2009 zo strany navrhovateľov v 1. a 2. rade zaujal taktiež zamietavé stanovisko. V uvedených výzvach namietali navrhovatelia, že Slovenská republika nedostatočnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ ES a 2002/65/ES a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/2004 do zákona č. 250/2007 Z.z., nedokázala včas a účinne zastaviť nekalé obchodné praktiky cestovnej kancelárie Bellavista, s.r.o., pričom povinnosťou Slovenskej republiky bolo smernicu nielen transponovať do zákona, ale aj
uviesť ju do života a zabrániť cestovnej kancelárii poškodiť ekonomické záujmy tisícov spotrebiteľov. Slovenská obchodná inšpekcia vykonala v cestovnej kancelárii množstvo kontrol zameraných na kontrolu podmienok v zmluvách uzavretých medzi spotrebiteľmi a cestovnou kanceláriou, pričom tieto kontroly neodhaľovali chýbajúce náležitosti zmluvy, ktoré boli v rozpore so zákonom a robili zmluvy neplatnými. Absolútnu neplatnosť zmlúv konštatoval až Okresný súd v Nitre vo svojom rozsudku. Vzhľadom k tomu, že odporca, ako orgán štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, neakceptoval ani jeden z dôvodov, pre ktoré považujú navrhovatelia uplatňovanú náhradu škody za odôvodnenú, navrhovatelia si uplatňujú voči odporcovi náhradu spôsobenej škody v súdnom konaní v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. V rámci súdneho konania si navrhovatelia v 1. a 2. rade uplatňujú voči odporcovi náhradu škody v celkovej výške 662,53 Eur (pozostávajúcu zo zaplateného preddavku na cenu vo výške 497,91 Eur a priznaných trov súdneho konania v sume 164,62 Eur), navrhovatelia v 3. a 4. rade si uplatňujú náhradu škody v celkovej výške 1.237,55 Eur (pozostávajúcu zo zaplatenej ceny vo výške 1.062,20 Eur a priznaných trov súdneho konania v sume 172,35 Eur) a Asociácia spotrebiteľských subjektov Slovenska, ako zástupca navrhovateľov v 1. až 4. rade si uplatňuje voči odporcovi náhradu škody v celkovej výške 1.463,- Eur (pozostávajúcej zo zaplateného súdneho poplatku a cestovného na pojednávania v súvislosti s konaním vedeným na Okresnom súde v Nitre sp. zn. 12C/135/2008 a zo sumy 1.000,- Eur ako náhradu škody súvisiacej so zastupovaním navrhovateľov v 1. až 4. rade od prevzatia zastúpenia do momentu podania žaloby na súd).
Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 10.02.2015 navrhol, aby súd návrh navrhovateľov v celom rozsahu zamietol a nepriznal im náhradu trov konania. Navrhovatelia si náhradu škody uplatňujú v súvislosti s činnosťou spoločnosti Bellavista, s.r.o. Bratislava, ktorá im nekalým konaním spôsobila majetkovú ujmu. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľom sa nepodarilo od vyššie uvedenej spoločnosti vymôcť majetkovú ujmu, obrátili sa na súd so žalobou proti Slovenskej republike v zastúpení Ministerstvom hospodárstva SR v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov. Vo svojom návrhu navrhovatelia argumentovali tým, že Slovenská republika nezabezpečila dôslednú transpozíciu Smernice Európskeho parlamentu a Rady o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu do zákona č. 250/2007 Z.z. a nedokázala včas a účinne zastaviť nekalé obchodné praktiky cestovnej kancelárie Bellavista, s.r.o. Bratislava. Súčasne navrhovatelia poukazovali na nedostatočnú kontrolnú činnosť Slovenskej obchodnej inšpekcie. Vo svojom stanovisku k žalobnému návrhu odporca vzniesol v prvom rade námietku premlčania uplatneného nároku s poukazom na znenie § 101 a § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navrhovatelia vyzvali odporcu na predbežné prerokovanie náhrady škody už listom zo dňa 20.03.2009, na ktorý im bola zaslaná negatívna odpoveď zo dňa 18.09.2009. Napriek tomu podali navrhovatelia žalobu na súd až dňa 13.11.2014, teda po viac ako piatich rokoch.
Napriek tomu, že došlo k premlčaniu celej kauzy, odporca zaujal stanovisko aj k samotného návrhu. Odporca mal za to, že daná vec nepodlieha režimu zákona 514/2003 Z.z. Podľa § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Z tohto znenia je zrejmé, že sa jedná o zásah do práv osoby orgánom verejnej moci a nie činnosťou podnikateľského subjektu. Podmienkou akejkoľvek zodpovednosti štátu je v tomto prípade vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a v každom prípade musí byť daná príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody. V tejto veci nie je splnená základná podmienka pre možnosť uplatniť si náhradu škody vo vzťahu k štátu podľa zákona 514/2003 Z.z., nakoľko neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi škodou, ktorá vznikla navrhovateľom a postupom štátu. Škodou sa rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére navrhovateľov a je vyjadriteľná v peniazoch. Navrhovatelia uhradením preddavku vstúpili do záväzkového vzťahu so spoločnosťou Bellavista, s.r.o. Bratislava. Vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán sa riadili zmluvou a ustanoveniami príslušných zákonov, ktoré tieto záväzkové právne vzťahy upravujú. Navrhovatelia vstúpili do súkromnoprávneho vzťahu so spoločnosťou Bellavista, s.r.o. Bratislava, ktorá vykonávala podnikateľskú činnosť podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Slovenská republika a ani žiadny štátny orgán nemôže v žiadnom prípade niesť zodpovednosť za konanie fyzických osôb, ktoré vstúpili s týmto subjektom do záväzkového vzťahu, a na základe svojho dobrovoľného konania mu zverili svoje finančné prostriedky ako preddavok na poskytnutie služby, ktoré následne požadujú od štátneho
orgánu. Pre štát platí, že sa má zásadne zdržať zásahov do súkromnoprávnej oblasti, t.j. do slobodného súkromného rozhodovania fyzických a právnických osôb. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu, ktorý ustanoví zákon. Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemôže nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. V neposlednom rade odporca upozornil, že návrh navrhovateľov na náhradu škody je obdobný ako návrhy vo veci nebankových subjektov BMG Invest, o ktorých jednoznačne záporne v neprospech navrhovateľov v takmer 800 žalobách rozhodol Okresný súd Bratislava I, Krajský súd Bratislava, ako aj v dovolacom konaní Najvyšší súd Slovenskej republiky. Navrhovatelia v 1. a 2. rade uzatvorili dňa 16.09.2007 zmluvu č. X-XXXX s obstarávateľom Bellavista, s.r.o., navrhovatelia v 3. a 4. rade uzatvorili zmluvu č. X-XXXX so spoločnosťou Bellavista dňa 16.02.2008. V čase, kedy došlo k uzatvoreniu zmlúv medzi spoločnosťou Bellavista a navrhovateľmi, bol § 21 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane spotrebiteľa“) platný a účinný v tomto znení: „Orgán dozoru zakáže predbežným opatrením uvádzanie výrobku, ktorý nie je bezpečný, na trh alebo nariadi zastavenie nekalej obchodnej praktiky. Predbežné opatrenie písomne predloží orgán dozoru tomu, proti komu smeruje, s uvedením skutočností, na základe ktorých získal podozrenie o bezpečnosti výrobku alebo o nekalej obchodnej praktike.“ V zmysle ustanovenia § 21 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa navyše mohol orgán dozoru primerane použiť ustanovenie odseku 1 aj v prípade iných vážnych kontrolných zistení. Proti predbežnému opatreniu bolo možné v súlade s § 21 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa podať do troch dní písomné námietky, ktoré však nemali odkladný účinok. O námietkach rozhodoval nadriadený orgán orgánu dozoru, ktorý predbežné opatrenie vydal, do piatich dní od ich doručenia. Proti rozhodnutiu nadriadeného orgánu nebolo možné podať opravný prostriedok. Obdobné ustanovenie sa v súčasnosti nachádza v § 21 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na uvedené teda nie je pravdivé tvrdenie právneho zástupcu navrhovateľov, že v rozhodnom čase mala absentovať právna úprava, na základe ktorej by mal orgán dozoru právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania, ktoré porušuje práva spotrebiteľov. Odporca ďalej uviedol, že Európska komisia síce požiadala Slovenskú republiku, aby zabezpečila správnu transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (ďalej len „smernica 2009/22/ES“), ktorou bola zrušená a nahradená smernica 98/27/ES Európskeho parlamentu a Rady o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov (ďalej len „smernica 98/27/ES“), táto požiadavka sa však netýkala transpozície čl. 2 smernice 2009/22/ES, ako uviedli navrhovatelia vo svojom návrhu. V čase, kedy došlo k uzatvoreniu zmlúv medzi spoločnosťou Bellavista a navrhovateľmi, súdy aj správne orgány príslušné na konania vo veciach začatých oprávnenými subjektmi boli určené - podľa § 20 zákona o ochrane spotrebiteľa bola na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia, súd príslušný na rozhodovanie o predbežných opatreniach bol určený zákonom č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ustanovenia § 74 ods. 2 a § 75 ods. 4 O.s.p.). V prípade predbežných opatrení vydávaných orgánmi dozoru sa uplatňoval osobitný postup podľa § 21 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa odporcu preto neboli pravdivé ani ďalšie tvrdenia právneho zástupcu navrhovateľov, a to že Slovenská republika v zmysle čl. 2 smernice 98/27/ES neprijala opatrenia, aby formou skráteného konania príkazom so všetkými náležitosťami a opatreniami včas zastavila alebo zakázala neoprávnený zákaz, pokiaľ ide o zastavenie praktík, ktoré sú podľa predpisov nezákonné, a že Slovenská obchodná inšpekcia nemala právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania, resp. nemala zákonnú možnosť zastaviť nekalé praktiky spoločnosti Bellavista. Slovenská obchodná inšpekcia nielen že mala takéto kompetencie, ale aj v rámci svojich kompetencií konala, keď spoločnosti Bellavista uložila opakované sankcie, ktoré len v období od 15.07.2009 do 27.07.2010 dosiahli sumu 53.700,- Eur. Slovenská obchodná inšpekcia tiež uložila spoločnosti Bellavista opatrenia na mieste, ktorými jej zakázala používanie nekalých obchodných praktík a za porušenie opatrení uložených na mieste podala Slovenská obchodná inšpekcia návrh na pozastavenie živnostenského opatrenia, na základe ktorého Obvodný úrad v Nitre, odbor živnostenského podnikania, rozhodnutím zo dňa 06.09.2010, právoplatným dňa 04.11.2010, pozastavil spoločnosti Bellavista živnostenské oprávnenie. Vzhľadom na to, že nebola splnená základná zákonná podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorou by podľa návrhu mal byť nesprávny úradný postup štátu pri transpozícii smernice 98/27/ES a zároveň neexistuje ani žiadna príčinná súvislosť medzi postupom orgánu verejnej moci a škodou, náhrada ktorej je požadovaná, mal odporca za to, že nároky navrhovateľov sú neodôvodnené a neopodstatnené.
Navrhovatelia s odporcom vznesenou námietkou premlčania nesúhlasili. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty nespájajú s dátumom zaslania negatívnej odpovede na ich listy odporcom, ale za moment, kedy sa ako poškodení dozvedeli o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá spájajú s okamihom, kedy uznesením č.k. XXEr/XXX/XXXX-XX zo dňa 24.10.2011, právoplatným dňa 14.11.2011, Okresný súd v F. exekúciu právoplatne zastavil. Až po tomto dátume 14.11.2011 sa definitívne prvýkrát dozvedeli, že ich pohľadávka je nevymožiteľná, resp. že plnenia od dlžníka sa žiadnym spôsobom nedomôžu. Až v dôsledku tejto nevymožiteľnosti pohľadávky im vznikla škoda, ktorú si uplatnili voči štátu. Túto škodu si uplatnili svojimi žiadosťami o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 13.12.2013, a nie ako tvrdí odporca, že to bolo výzvami zo dňa 18.09.2009. Vo výzvach na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 12.08.2011 (navrhovatelia v 3. a 4. rade) a zo dňa 20.03.2009 (navrhovatelia v 1. a 2. rade), ku ktorým zaujal odporca zamietavé stanovisko, poukazovali navrhovatelia na vznik škody v súvislosti s nesprávnou, resp. nedostatočnou transpozíciou Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernica Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 2006/2004 do zákona č. 250/2007 Z.z.. V tomto štádiu však ešte nebolo možné kvalifikovane dospieť k záveru o tom, že škoda vznikla a že za ňu zodpovedá štát, nakoľko nebolo v tom čase zrejmé a nespochybniteľné, že finančné prostriedky od svojho dlžníka navrhovatelia nikdy nedostanú späť. Navrhovatelia nesúhlasili ani s právnym názorom odporcu, že táto vec nepodlieha režimu zákona č. 514/2003 Z.z., práve naopak, keďže v dôsledku nesprávneho úradného postupu vo veci nedôslednej transpozície smernice vznikla navrhovateľom škoda v podobe nevymožiteľného plnenia voči spoločnosti Bellavista, s.r.o., pričom medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je jednoznačne príčinná súvislosť. Ak by totiž bola správne implementované smernica, Slovenská obchodná inšpekcia by na základe opakovaných podnetov zo strany Asociácie mala zákonnú možnosť zastaviť nekalé praktiky spoločnosti Bellavista, s.r.o. a k podpísaniu neplatnej zmluvy by nedošlo, a teda spotrebitelia by dnes nemali nevymožiteľnú pohľadávku voči tejto spoločnosti. Navrhovatelia považovali za nesprávne aj ich porovnanie s klientmi BMG Invest, keďže klienti tejto spoločnosti uzavierali zmluvy pred rokom 2004, teda pred vstupom SR do Európskej únie. Povinnosťou SR po vstupe do Európskej únie bolo chrániť občanov na jednotnom trhu Európskej únie pred nekalými obchodnými praktikami, ale zákon č. 250/2007 Z.z. neposkytol oprávnenie konať voči nekalým obchodným praktikám v prípade služieb. Navrhovatelia trvajú na svojom vyjadrení, že v rozhodnom čase absentovala právna úprava, na základe ktorej mal orgán dozoru právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania spoločnosti Bellavista, s.r.o.. Navrhovatelia sú presvedčení, že znenie § 21 zákona č. 250/2007 Z.z. platného a účinného v čase podpísania oboch zmlúv nedávalo právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania spoločnosti Bellavista, s.r.o., nakoľko Slovenská obchodná inšpekcia podľa tohto ustanovenia mohla vydať predbežné opatrenie iba v prípade výrobkov a nie služieb, kde tento nedostatok zákona bol odstránený až novelou - zákonom č. 301/2012 Z.z., a to až po výzve Európskej komisie z 30.09.2011. Až zmenou zákona č. 250/2007 Z.z. realizovanou v roku 2012 boli zároveň združenia oprávnené podávať návrh na predbežné opatrenia tak, ako to ukladala smernica o súdnych príkazoch poukazujúc na znenie § 21 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mali navrhovatelia za to, že ich nárok nie je premlčaný, je plne odôvodnený a preto žiadali, aby súd ich návrhu vyhovel.
Súd vykonal dokazovanie prednesmi účastníkov a oznámením sa s obsahom listinných dôkazov predložených účastníkmi v priebehu konania a zistil tento skutkový stav veci:
Navrhovatelia v 1. a 2. rade uzavreli dňa 16.09.2007 s cestovnou kanceláriou Bellavista, s.r.o., so sídlom Bajkalská 29/D, Bratislava, IČO: 36786411, ako obstarávateľom, písomnú zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok obstarávateľa zaistiť pre klienta pobyt vo zvolenom ubytovacom zariadení na Kanárskych ostrovoch a záväzok klienta uhradiť obstarávateľovi dohodnutú cenu. Cena plnenia bola zmluvnými stranami dohodnutá na sumu 24.000,- Sk. Cena bola splatná v dvoch splátkach tak, že preddavok vo výške 15.000,- Sk bol splatný dňom 16.09.2007 a doplatok vo výške 9.000,- Sk bol splatný dňom 16.12.2007.
Navrhovatelia v 3. a 4. rade uzavreli dňa 16.02.2008 s cestovnou kanceláriou Bellavista, s.r.o., ako obstarávateľom, písomnú zmluvu, predmetom ktorej bol záväzok obstarávateľa zaistiť pre klienta pobyt vo zvolenom ubytovacom zariadení na P. Z. a záväzok klienta uhradiť obstarávateľovi dohodnutú cenu. Cena plnenia bola zmluvnými stranami dohodnutá na sumu 32.000,- Sk, ktorá bola v celej výške splatná v deň podpisu zmluvy.
Navrhovatelia v 1. a 2. rade listom zo dňa 20.03.2009 vyzvali odporcu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Navrhovatelia poukázali na to, že spoločnosť Bellavista, s.r.o. použila pri svojej činnosti nekalé obchodné praktiky. Asociácia spotrebiteľských subjektov Slovenska v mene navrhovateľov viacerými listami z obdobia december 2007 až február 2008 vyzývala Slovenskú obchodnú inšpekciu, aby zastavila nekalé obchodné praktiky spoločnosti Bellavista, s.r.o., čo však neurobila a predbežné opatrenie zakazujúce takéto konanie nevydala. Zároveň si navrhovatelia vyčíslili škodu vo výške 497,91 Eur, predstavujúcej úhradu preddavku. Na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody vyzvali odporcu aj navrhovatelia v 3. a 4. rade, a to výzvou zo dňa 12.08.2011, ktorá bola obsahovo zhodná s výzvou navrhovateľov v 1. a 2. rade zo dňa 20.03.2009. Navrhovatelia v 3. a 4. rade si vyčíslili škodu vo výške 1.062,21 Eur rovnajúca sa zaplatenému preddavku.
Na žiadosť navrhovateľov v 1. a 2. rade o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody reagoval odporca listom zo dňa 18.09.2009 a na žiadosť navrhovateľov v 3. a 4. rade listom zo dňa 06.09.2011. V oboch listoch odporca uplatnený nárok navrhovateľov na náhradu škody zhodne neuznal, keďže neboli naplnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Odporca v listoch uviedol, že Slovenská obchodná inšpekcia prešetrila podnety spotrebiteľov voči spoločnosti Bellavista, s.r.o. a uskutočnila opatrenia v rámci jej kompetencií. Pri svojej kontrolnej činnosti v prípade zistenia porušenia povinnosti uložila tejto spoločnosti sankcie, a to aj opakovane, súčasne uložila opatrenia na mieste, ktorými zakázala používanie niektorých obchodných praktík. Za porušenie opatrení uložených na mieste podala návrh na pozastavenie živnostenského oprávnenia na príslušný živnostenský úrad. Keďže nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánu verejnej moci a neexistovala ani žiadna príčinná súvislosť medzi postupom orgánu verejnej moci a škodou, odporca zaujal k žiadostiam navrhovateľov negatívne stanovisko.
Na základe rozsudku Okresného súdu F. zo dňa 28.02.2011, č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX, právoplatným dňa 16.05.2011, boli zmluvy, uzavreté medzi navrhovateľmi v 1. a 2. rade a spoločnosťou Bellavista, s.r.o. dňa 16.09.2007 a medzi navrhovateľmi v 3. a 4. rade a spoločnosťou Bellavista, s.r.o. dňa 16.02.2008, vyhlásené za neplatné a žalovaná spoločnosť Bellavista, s.r.o. bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľom v 1. a 2. rade sumu 1.294,55 Eur a navrhovateľom v 3. a 4. rade sumu 1.991,62 Eur. Zároveň bola spoločnosti Bellavista, s.r.o. uložená povinnosť zdržať sa nekalých, agresívnych obchodných praktík a povinnosť zdržať sa uvádzania neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Uznesením Okresného súdu v F. č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX zo dňa 29.06.2011 v spojení s uznesením Krajského súdu v F. č.k. XXCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 28.09.2011 bola spoločnosť Bellavista, s.r.o. zaviazaná k náhrade trov konania v celkovej výške 799,97 Eur.
Zástupca navrhovateľov - Asociácia spotrebiteľských subjektov Slovenska návrhom zo dňa 24.06.2011 požiadal súdneho exekútora E.. O. H. o vykonanie exekúcie proti spoločnosti Bellavista, s.r.o.. Na základe návrhu oprávneného na zastavenie exekúcie odôvodneného nemajetnosťou povinného bola exekúcia uznesením Okresného súdu v Nitre č.k. 18Er/653/2011-16 zo dňa 24.10.2011, právoplatným dňa 14.11.2011, zastavená.
Listami zo dňa 13.12.2013, doručenými odporcovi dňa 17.12.2013, navrhovatelia v 1. až 4. rade v zastúpení svojim právnym zástupcom požiadali odporcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá bola navrhovateľom spôsobená pri výkone verejnej moci od Ministerstva hospodárstva SR tým, že nedostatočne uplatňovalo európske právo a poškodilo ekonomické záujmy slovenských spotrebiteľov nezastavením nekalých obchodných praktík cestovnej kancelárie Bellavista, s.r.o.. Svoje žiadosti odôvodnili tým, že tejto spoločnosti zaplatili úhradu za sľúbený zájazd (dňa 16.09.2007 zaplatili navrhovatelia v 1. a 2. rade úhradu vo výške 15.000,- Sk, dňa 16.02.2008 zaplatili navrhovatelia v 3. a 4. rade úhradu vo výške 32.000,- Sk), zaplatené finančné prostriedky však od tejto spoločnosti nedostali späť ani napriek existujúcemu rozsudku Okresného súdu F. zo dňa 28.02.2011, č.k. XXC/XXX/ XXXX-XXX, právoplatný dňa 16.05.2011, ktorý konštatoval, že poskytnuté plnenia navrhovateľov sú plnením z neplatného právneho úkonu a na strane spoločnosti Bellavista, s.r.o. sa jedná o bezdôvodné obohatenie. Svoje plnenia navrhovatelia nevymohli ani prostredníctvom súdneho exekútora, nakoľko neexistuje žiadny majetok spoločnosti, ktorý by mohol byť speňažený. Navrhovatelia boli presvedčení, že Slovenská republika v dôsledku nedostatočnej transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, ktorú
mala plne transponovať do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a to konkrétne v dôsledku absencie ustanovenia, na základe ktorého by orgán dozoru (Štátna obchodná inšpekcia) mal právomoc okamžite zasiahnuť a nariadiť zastavenie konania porušujúceho kolektívne práva spotrebiteľov pri poskytovaní služieb cestovného ruchu, im spôsobila škodu. Ak by takýto zásah bol na základe zákona o ochrane spotrebiteľa možný, tak by v prípade zastavenia činnosti spoločnosti Bellavista, s.r.o. nedošlo k podpísaniu zmluvy medzi spotrebiteľmi a touto spoločnosťou a nemuseli by riešiť otázku nevymožiteľnosti svojich oprávnených nárokov. Asociácia spotrebiteľských subjektov Slovenka už od roku 2007 žiadala Štátnu obchodnú inšpekciu ako orgán dozoru, ako aj Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo hospodárstva SR, aby prijali účinné opatrenia voči spoločnosti Bellavista, s.r.o. a aby zastavili jej nekalé praktiky.
Listami zo dňa 22.04.2014 odporca reagoval na žiadosti navrhovateľov o predbežné prerokovanie ich nároku na náhradu škody. Odporca uplatnený nárok na náhradu škody neuznal, nakoľko neboli naplnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci. Odporca v liste uviedol, že Slovenská republika zabezpečila v roku 2007 riadne prebratie smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov do ustanovení zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, a to konkrétne do ustanovenia § 21 ods. 1 tohto zákona. Listom č. XXXX-XX/ XXXX-XXXX zo dňa 25.03.2009 a listom č. XXXX/XXXX-XXXX zo dňa 12.09.2011 odporca vyrozumel žiadateľov, že Slovenská obchodná inšpekcia ako orgán dohľadu nad dodržiavaním povinností podľa zákona, prešetrila podnety spotrebiteľov voči spoločnosti Bellavista, s.r.o. a uskutočnila opatrenia v rámci svojich kompetencií, vrátane zákazu používania niektorých obchodných praktík spoločnosti. Žiadosti navrhovateľov preto zo strany odporcu vyhovené nebolo.
Podľa čl. 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, členské štáty určia súdy alebo úrady správy príslušné pre riadenie konaní začatých oprávnenými subjektami v zmysle článku 3, ktoré sa usilujú: a) o príkaz so všetkými náležitými účelnými opatreniami tam, kde je to vhodné, formou skráteného konania požadujúceho zastavenie alebo zákaz každého neoprávneného zásahu; b) tam, kde je to vhodné, o opatrenia, ako je uverejnenie celého rozhodnutia alebo jeho časti vhodnou formou a (alebo) o uverejnenie opravného vyhlásenia s cieľom vylúčenia pretrvávajúcich účinkov neoprávneného zásahu; c) ak to dovoľuje právny poriadok príslušného členského štátu, o príkaz voči neúspešnému odporcovi zaplatiť do verejných fondov alebo ľubovoľnému príjemcovi uvedenému vo vnútroštátnych právnych predpisoch alebo podľa nej, v prípade neuposlúchnutia rozhodnutia v čase stanovenom súdmi alebo orgánmi správy, pevnú čiastku za každý deň omeškania alebo ľubovoľnú inú čiastku stanovenú vnútroštátnymi právnymi predpismi, s cieľom zabezpečiť splnenie rozhodnutí.
Podľa čl. 2 ods. 1 písm. a) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, členské štáty určia súdy alebo správne orgány príslušné na konania vo veciach začatých oprávnenými subjektmi v zmysle článku 3, ktorých cieľom je: vydanie príkazu na zastavenie alebo zákaz každého protiprávneho konania so všetkými náležitými účelnými opatreniami, prípadne aj formou skráteného konania.
Podľa čl. 9 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, smernica 98/27/ES zmenená a doplnená smernicami uvedenými v prílohe II časti A sa zrušuje bez toho, aby boli dotknuté povinnosti členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu do vnútroštátneho práva a uplatňovanie smerníc, ktoré sú uvedené v prílohe II časti B. Odkazy na zrušenú smernicu sa považujú za odkazy na túto smernicu a znejú v súlade s tabuľkou zhody uvedenou v prílohe III.
Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv, dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia.
Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, orgán dozoru je povinný vykonávať kontrolu bezpečnosti výrobku alebo služby a na tento účel je oprávnený a) vyžiadať potrebné informácie od výrobcu, predávajúceho, dovozcu alebo dodávateľa, b) odobrať výrobok alebo vzorku zo série výrobkov a preveriť ich bezpečnosť, c) posúdiť, či výrobok alebo služba uvedená na trh obsahuje upozornenia na riziká, ktoré môže použitie výrobku alebo poskytnutie služby vyvolať, d) informovať včas a vhodným spôsobom osoby, ktoré môžu byť vystavené riziku vyvolanému výrobkom alebo poskytnutou službou, e) dočasne zakázať uvedenie výrobku, série výrobkov alebo služby na trh, ich prezentáciu, ponuku alebo predaj, ak je dôvodné podozrenie, že výrobok alebo služba nie sú bezpečné, po dobu potrebnú na vykonanie skúšok alebo preverenie podozrenia, f) zakázať uvedenie výrobku, série výrobkov alebo služby na trh, ich prezentáciu, ponuku alebo predaj, ak bolo preukázané, že nie sú bezpečné, a zaviesť sprievodné opatrenia zabezpečujúce dodržiavanie tohto zákazu, g) nariadiť alebo organizovať okamžité stiahnutie výrobku, série výrobku alebo služby z trhu alebo vzatie späť výrobku od spotrebiteľa, ak je preukázané, že nie sú bezpečné a sú uvedené na trh; ak je to potrebné, nariadiť aj ich zničenie, h) vydať záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov a vykonanie nevyhnutných opatrení a určiť lehotu na podanie správy o ich splnení.
Podľa § 20 ods. 7 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, proti rozhodnutiu orgánu dozoru vydanému podľa odseku 3 písm. f) až g) a odsekov 4 a 5 možno podať písomné námietky do piatich pracovných dní od vydania rozhodnutia. Námietky nemajú odkladný účinok.
Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, orgán dozoru zakáže predbežným opatrením uvádzanie výrobku, ktorý nie je bezpečný, na trh alebo nariadi zastavenie nekalej obchodnej praktiky. Predbežné opatrenie písomne predloží orgán dozoru tomu, proti komu smeruje, s uvedením skutočností, na základe ktorých získal podozrenie o bezpečnosti výrobku alebo o nekalej obchodnej praktike.
Podľa § 21 ods. 2 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, predbežné opatrenie sa následne doručuje ďalším dotknutým osobám. Proti predbežnému opatreniu možno podať do troch dní písomné námietky. Námietky nemajú odkladný účinok. O námietkach rozhodne nadriadený orgán orgánu dozoru, ktorý predbežné opatrenie vydal do piatich dní od ich doručenia. Proti rozhodnutiu nadriadeného orgánu nemožno podať opravný prostriedok.
Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, orgán dozoru primerane použije ustanovenia odsekov 1 a 2 aj v prípade iných vážnych kontrolných zistení a proti tvorcovi kódexu správania.
V právnom poriadku Slovenskej republiky je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci koncipovaná spôsobom, ktorý vylučuje uplatnenie zodpovednosti za legislatívnu činnosť Národnej rady Slovenskej republiky, keďže táto nespadá do žiadnej z kategórií upravených zákonom č. 514/2003 Z. z. resp. zákonom č. 58/1969 Zb. Nemožnosť domáhať sa náhrady škody spôsobenej legislatívnou činnosťou podľa vnútroštátneho práva však nevylučuje, aby sa jednotlivci mohli domáhať škody spôsobenej porušením práva Európskej únie. Zakladateľské zmluvy Európskeho spoločenstva neupravujú povinnosť členského štátu nahradiť škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie. Princíp povinnosti štátu nahradiť škodu bol vypracovaný Súdnym dvorom Európskej únie (ďalej len "Súdny dvor") v rozhodnutiach vo veciach M., T. C. H., T. Q., C. a ďalšie. V prípade M. Súdny dvor na otázky vnútroštátnych súdov týkajúcich sa možnosti požadovať náhradu škody od štátu v dôsledku neimplementovania smernice uviedol, že štát môže byť zodpovedný za takto vzniknutú škodu. Zodpovednosť štátu Súdny dvor odvodil z požiadavky plnej účinnosti noriem práva Európskej únie a ochrany práv poskytnutých týmito normami jednotlivcom, ktorá by v prípade nemožnosti domáhania sa nápravy bola značne oslabená. Súdny dvor zároveň definoval kritériá pre vyvodenie zodpovednosti štátu v prípade pochybenia spočívajúceho v neimplementovaní smernice. Týmito sú výsledok predpísaný smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, bez ohľadu na bezprostredný účinok smernice, obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice, existuje príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti štátu a škodou, utrpenej jednotlivcom. Súdny dvor založil povinnosť členských
štátov nahradiť vzniknutú škodu v dôsledku porušenia povinností vyplývajúcich z právnych noriem Európskej únie a to aj v prípade v legislatívnej činnosti členského štátu za splnenia uvedených podmienok. Súdny dvor zároveň uviedol, že náhrada škody bude uplatňovaná vnútroštátnymi súdmi podľa predpisov vnútroštátneho práva, pričom podmienky pre uplatnenie náhrady škody nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade obdobných návrhov vnútroštátnej povahy a nemôžu byť upravené iným spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval získanie náhrady.
Podľa článku 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má nariadenie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. V prípade smernice zmluva uvádza, že táto je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metóda je ponechaná vnútroštátnym orgánom. Zatiaľ čo nariadenie je priamo aplikovateľné, t. j. fyzické osoby a právnické osoby sa môžu dovolávať práv a povinností z neho plynúcich bez akejkoľvek recepčnej normy, uvedený postup nie je uplatniteľný v prípade smernice. Vzhľadom ale na jej záväzný charakter je za určitých okolností prípustný priamy účinok, t. j. možnosť priamo sa dovolávať práva alebo povinnosti uvedenej v smernici. Priama aplikácia však prichádza do úvahy len subsidiárne ako ultima ratio, ak eurokonformný výklad nie je možný. Podmienkami na uplatnenie priameho účinku smernice sú uplynutie transpozičnej lehoty, chýbajúca, neskorá, nesprávna alebo neúplná transpozícia, fakt že predmetné ustanovenie smernice musí byť dostatočne jasné, určité, presné a nepodmienené, pričom priama aplikácia smernice nesmie mať za následok uloženie povinností fyzickej alebo právnickej osobe alebo založenie alebo sprísnenie trestnej zodpovednosti tých, ktorí sa dopustia porušenia jej ustanovení.
Podľa § 249 ods. 3 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva, komunitárne smernice nezakladajú práva a povinnosti jednotlivcom, ale zaväzujú členské štáty k prijatiu potrebnej legislatívy, ktorá tieto práva a právne povinnosti založí. Povinnosťou štátu je včas a riadne transponovať smernicu do národného právneho poriadku.
Najvýznamnejšími dokumentmi, ktoré zaväzovali Slovenskú republiku aproximovať právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa bola Európska dohoda o pridružení, uzatvorená medzi európskymi spoločenstvami a ich členskými štátmi na jednej strane a Slovenskou republikou na strane druhej (asociačná dohoda), Biela kniha, Partnerstvo pre vstup a Národný program pre prijatie acquis - NPPA. V kapitole 23, ktorá bola uzavretá v októbri 2000 určuje NPPA úlohy Slovenskej republike ohľadne ochrany spotrebiteľa a zdravia.
Problematiku ochrany kolektívnych práv spotrebiteľa a súdnych príkazov pôvodne upravovala smernica Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, ktorú Slovenská republika transponovala do obsahu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, a to novelou zákona č. 451/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá nadobudla platnosť dňa 04.08.2004 a účinnosť dňa 01.09.2004. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov bol s účinnosťou od 01.07.2007 nahradený zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Nový zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý nadobudol platnosť dňa 06.06.2007 a účinnosť dňa 01.07.2007, obsahoval nielen transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov, ale aj transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných praktikách“).
Nakoľko došlo k rozšíreniu pôsobnosti smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES aj na ďalšie komunitárne právo, smernica bola vydaná pod nový číslom ako Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/22/ES z 23. apríla 2009 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov.
Slovenská republika je v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora povinná zabezpečiť, aby poškodení jednotlivci mali možnosť účinne a efektívne uplatniť svoje právo na náhradu škody spôsobenej porušením práva spoločenstva. Túto možnosť im poskytoval zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a v súčasnosti zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Súd ustálil, že k implementácii Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov do nášho právneho poriadku došlo až v čase účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004. Súd preto nárok posudzoval podľa ustanovení tohto zákona.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci: a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia.
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa § 25 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ak nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone osobitným predpisom.
Súd sa musel vysporiadať prioritne s námietkou premlčania vznesenou odporcom v konaní. Nakoľko námietku premlčania vznesenú odporcom považoval súd za dôvodnú, táto bránila súdu priznať
navrhovateľom v návrhu uplatnený nárok. Lehoty, v ktorým sa premlčuje právo na náhradu škody, sú upravené v § 19 zákona č. 514/2003 Z. z.. Keďže zákon nemá osobitné ustanovenie o objektívnej premlčacej dobe, v ktorej sa premlčuje právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu, preto je potrebné na tento prípad aplikovať analogicky premlčaciu dobu podľa § 19 ods. 2 zákona, vzťahujúcu sa na premlčanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu. Ustanovenie § 19 citovaného zákona upravujúce premlčanie je v rámci zákona o zodpovednosti za škodu zaradené v jeho štvrtej časti, a preto sa vzťahuje tak na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj na konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Pokiaľ ide o premlčanie práva na náhradu škody podľa citovaného zákonného ustanovenia v danom prípade ide o premlčaciu dobu kombinovanú, a to kratšiu subjektívnu a dlhšiu objektívnu, pričom začiatok ich plynutia je upravený odlišne. Tieto dve premlčacie doby začínajú plynúť, plynú a končia nezávisle od seba, avšak ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému plynie ešte druhá premlčacia doba. Platí pritom, že subjektívna premlčacia doba môže plynúť len v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemôže presiahnuť. Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode (subjektívna premlčacia lehota).
Z obsahu spisu mal súd preukázané, že navrhovatelia sa predbežného prerokovania svojho nároku na náhradu škody domáhali u odporcu už v roku 2009, resp. v roku 2011, kedy poukazovali na nekalé obchodné praktiky spoločnosti Bellavista, s.r.o. a nečinnosť orgánu dozoru - Slovenskej obchodnej inšpekcie, ktorá tieto praktiky nezastavila, v dôsledku čoho vznikla navrhovateľom škoda. Výzvou zo dňa 20.03.2009 žiadali navrhovatelia v 1. a 2. rade o náhradu škody vo výške 15.000,- Sk (497,91 Eur), predstavujúcej preddavok za obstaranie ubytovania zaplatený spoločnosti Bellavista, s.r.o.. Rovnako navrhovatelia v 3. a 4. rade výzvou zo dňa 12.08.2011 vyzvali odporcu na náhradu škodu, ktorú si vyčíslili vo výške zaplateného preddavku 32.000,- Sk (1.062,21 Eur). Z týchto výziev navrhovateľov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je zrejmé, že navrhovatelia už v tomto čase určili presnú výšku škody a táto im bola známa. Bol to uhradený preddavok na zájazd, zároveň označili Slovenskú obchodnú inšpekciu ako orgán dozoru, ktorý zlyhal a súčasne navrhovatelia uviedli, že podajú žalobu voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ak im škoda nebude uhradená v celom rozsahu. Nemožno sa preto stotožniť s názorom navrhovateľov, že o výške škody sa navrhovatelia dozvedeli až na základe uznesenia Okresného súdu v Nitre, ktorým bola zastavená exekúcia voči spoločnosti Bellavista, s.r.o. z dôvodu jej nemajetnosti. Na žiadosti navrhovateľov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody reagoval odporca listom zo dňa 18.09.2009, ktorý bol navrhovateľom v 1. a 2. rade doručený dňa 23.09.2009 a listom zo dňa 06.09.2011, ktorý bol navrhovateľom v 3. a 4. rade doručený dňa 13.09.2011. Odporca uplatnený nárok na náhradu škody v oboch prípadoch neuznal. Keďže žaloba na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom bola na súde podaná až dňa 13.11.2014, súd sa stotožnil s vyjadrením odporcu, že táto žaloba bola zo strany navrhovateľov podaná až po uplynutí 3-ročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Nakoľko zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci obsahuje ustanovenia upravujúce premlčanie práva na náhradu škody, nebolo potrebné na otázku premlčania subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka.
Dôvodné vznesenie námietky premlčania je samo o sebe dôvodom pre zamietnutie návrhu súdom, preto súd z dôvodu procesnej ekonómie existenciu práva navrhovateľov uplatneného v návrhu bližšie neskúmal a návrh navrhovateľov zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, žiadne trovy nevznikli, súd mu náhradu trov proti navrhovateľom nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde , písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p.)
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 205 ods. 1, 2 O. s. p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( § 251 ods. 1 veta prvá O.s.p.).