Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/10/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: F.. X. X., A. V. XX, Š., zastúpenej M. H. H. &. K., N..V..Q.., F.: XX XXX XXX, H.. Z. XX, Y., proti žalovanému: K. U. N., N..V..Q.., F.: XX XXX XXX, K. XX, G., zastúpenému M. H. Z.. M. U., N..V..Q.., F.: XX XXX XXX, H. XX, G., o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 03.02.2020, č.k. -111, v spojení s opravným uznesením zo dňa 02.02.2021, č.k. -153, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 639,72 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Odvolanie žalovaného proti napadnutému výroku rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením o poplatkovej povinnosti o d m i e t a.

Žalobkyni priznáva proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 639,72 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II.) a žalovaného zaviazal zaplatiť súdny poplatok v sume 19 eur na účet Okresného súdu Bratislava IV, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 17.12.2018 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 639,72 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Dôvodila tým, že dňa 28.08.2014 uzavrela so žalovaným zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „úverová zmluva“), v zmysle ktorej jej žalovaný poskytol spotrebiteľský úver v sume 540 eur, s ročnou úrokovou sadzbou vo výške 18,03 %, RMPN vo výške 20,91 % a priemernou RPMN vo výške 44,06 %. Žalovaná sa zaviazala vrátiť žalovanému úver v splátkach rozvrhnutých na 36 mesiacov po á 19,17 eura, s tým, že podľa dohody o poskytnutí služieb mala hradiť splátku v sume á 13,10 eur; celková splátka potom predstavovala sumu 32,27 eura (19,17 eura +13,10 eura), pričom zmluvné strany si dohodli i poplatok za poskytnutie úveru v sume 18 eur. Žalobkyňa mala žalovanému titulom úveru vrátiť celkovú čiastku v sume 690,12 eura a odplatu za poskytnutie služby v zmysle dohody o poskytovaní služieb v sume 471,60 eura. Ďalej žalobkyňa uviedla, že ku dňu podania žaloby splatila na úver sumu 1.161,72 eura, keď poslednou splátkou bola splátka zo dňa 06.07.2017. Žalobkyňa považovala poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov v

zmysle o spotrebiteľských úveroch o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „“), nakoľko zmluva o úvere nemala písomnú formu podľa predmetného zákona a v rozpore s ustanovením neobsahovala všetky zákonom požadované náležitosti, konkrétne v nej nebola uvedená a) doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, b) RPMN a celková čiastka, ktorú musela ako spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, c) výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia, ako i d) priemerná hodnota RPMN.

3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil a nebolo sporné, že žalobkyňa uzatvorila so žalovaným dňa 28.08.2014 zmluvu o úvere, na základe ktorej jej mal žalovaný poskytnúť finančné prostriedky v sume 540 eur; žalobkyňa však titulom úveru obdržala len sumu 522 eur, teda sumu zníženú o poplatok za poskytnutie úveru v sume 18 eur. Podľa zmluvy o úvere mala žalobkyňa úver splácať v mesačných splátkach po á 19,17 eura, v počte splátok 36, pri ročnej úrokovej sadzbe vo výške 18,03 %, RPMN vo výške 20,91 % a priemernej RPMN vo výške 44,06 %. Žalobkyňa ku dňu podania žaloby žalovanému uhradila sumu 1.161,72 eura. Súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovení , ktorý v stanovuje jej formálne a obsahové náležitosti; nedodržanie určených obsahových náležitostí pritom nespôsobuje neplatnosť zmluvy, keď ich dôsledkom je, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

4. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že hoci podľa úverovej zmluvy predstavovala výška úveru sumu 540 eur, žalobkyňa v skutočnosti obdržala od žalovaného len sumu 522 eur, keď rozdiel týchto súm si žalovaný započítal ako poplatok za poskytnutie úveru. Uvedené malo podľa mienky konajúceho súdu za následok nesprávne stanovenie RPMN a celkovej čiastky, ktorú musela žalobkyňa ako spotrebiteľ zaplatiť, nakoľko žalovaný pri výpočte RPMN nevychádzal zo sumy skutočne žalobkyni poskytnutej (522 eur), ale zo sumy 540 eur. Pritom do úverovej zmluvy vložil aj ustanovenie o povinnosti žalobkyne platiť úroky z úveru v sume 540 eur, teda i zo sumy predstavujúcej poplatok za poskytnutie úveru; za týchto okolností musela byť percentuálna hodnota RPMN vyššia. Za zavádzajúcu hodnotil konajúci súd i zmluvnú podmienku splatenia úveru v mesačných splátkach po á 19,17 eura za dobu 36 mesiacov, keďže úver v sume 522 eur, pri mesačných splátkach v uvedenej výške (19,17 eura), žalobkyňa zákonite uhradí skôr ako za 36 mesiacov. Zmluvné ustanovenie, podľa ktorého mala žalobkyňa hradiť úrok i zo sumy 18 eur, ktorá nemohla byť dohodnutá ako úverovaná čiastka, potom považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku; žalovaný totiž od žalobkyne vyžadoval splnenie finančného záväzku i za plnenie, ktoré jej po materiálnej stránke nedodal a slúžilo v skutočnosti len jeho záujmom ako dodávateľa na získanie neoprávnenej majetkovej výhody, t.j. úroku za sumu, ktorá netvorila úverový záväzok, ale poplatkový záväzok. Takýto postup žalovaného súd prvej inštancie kvalifikoval ako konanie v rozpore s dobrými mravmi.

5. Vychádzajúc z prezentovaných zistení, a teda, že zmluva o úvere obsahovala nesprávny údaj o výške RPMN, ktorý treba uvádzať presne a tento sa nezhoduje s reálnym výpočtom vo výške 77,80 %, vyhodnotil konajúci súd úver poskytnutý žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov podľa (správne má byť č. pozn. odvolacieho súdu.); dodal pritom, že nesprávne uvedenie údaja o RPMN spôsobuje ten istý následok ako jej neuvedenie v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

6. Pokiaľ išlo o obsahovú náležitosť úverovej zmluvy týkajúcu sa termínu splatnosti jednotlivých splátok a konečnej splatnosti úveru, súd prvej inštancie s ohľadom na rozhodnutie Súdneho dvora EU č. C-42/15, vo veci E. U. N. proti H. G., podľa ktorého článok 10 ods. 2 písm. h) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES zo dňa 03.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady č. 87/102 EHS (ďalej len „smernica“) sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa s odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí identifikovať dátumy týchto splátok, konštatoval, že v zmluve o úvere, vrátane oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi ako jej súčasti, žalovaný uviedol dátum splatnosti prvej a poslednej splátky, ako i dátum splatnosti splátok počas doby splácania.

7. Vzhľadom na právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, prihliadajúc na to, že žalovaný reálne poskytol žalobkyni úver v sume 522 eur, ktorý žalobkyňa splatila v sume 1.161,72 eura, sa podľa mienky konajúceho súdu žalovaný bezdôvodne obohatil v sume rozdielu medzi prijatým a vráteným plnením, t.j. v sume 639,72 eura, na ktorého zaplatenie ho, za súčasnej aplikácie , , , , , a (ďalej len „“) a , zaviazal.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa v spojení s (ďalej len „“) tak, že žalobkyni ako procesne úspešnej sporovej strane priznal voči procesne neúspešnému žalovanému nárok na ich náhradu v plnom rozsahu.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Konajúcemu súdu vyčítal, že bez bližšieho odôvodnenia vychádzal nesprávne zo skutkového zistenia o výške úveru v sume 522 eur, ktorú vyplatil na účet žalobkyne. Pri posúdení, čo je úverom mal pritom zohľadniť právnu úpravu , podľa ktorej je úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci; za úver potom možno považovať aj plnenie v rámci kompenzácie pohľadávok. Podľa mienky žalovaného konajúci súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zjavne ustálil za úver len výsledok započítania úveru v sume 540 eur a poplatku za jeho poskytnutie v sume 18 eur, ktorý predpoklad však nepovažoval za správny. Vychádzajúc z definície spotrebiteľského úveru a podstaty započítania pohľadávok, v rámci ktorého vstupuje do zápočtu pohľadávka na poskytnutie úveru a pohľadávka na zaplatenie poplatku za jeho poskytnutie, potom konštatovanie konajúceho súdu, že úverom je len suma 522 eur nezodpovedá preukázanému skutkovému stavu. Zovšeobecnením záverov konajúceho súdu by v prípadoch viazaných úverov, t.j. určených na financovanie ceny za kúpu tovaru alebo poskytnutú službu, musel dospieť k tomu, že veriteľ neposkytol dlžníkovi žiaden úver. V nadväznosti na uvedené žalovaný podotkol, že mu nebolo zrejmé, z čoho konajúci súd vyvodil, že úročená mala byť len žalobkyni poskytnutá suma 522 eur, a teda, že úrok nemal byť vypočítaný z dohodnutej sumy úveru (540 eur).

10. Podľa mienky žalovaného sa prezentované závery konajúceho súdu významným spôsobom dotkli aj otázky (ne)platnosti poplatku za poskytnutie úveru, ktoré rovnako považoval za nesprávne. Poplatky spojené so spotrebiteľským úverom boli a sú bežnou súčasťou obchodnej praxe spojenej s poskytovaním úverov. Pôvodný o spotrebiteľských úveroch definoval poplatok v ako akúkoľvek platbu, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť veriteľovi v súvislosti s poskytovaním úveru, okrem úrokov. I keď obdobnú definíciu neobsahuje, je zrejmé, že má na mysli inú platbu ako je úrok. Žalovaný zdôraznil, že počnúc od 10.06.2013 právna úprava uvedená v zakázala veriteľovi požadovať od dlžníka úhradu poplatkov, náhradu nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo správu spotrebiteľského úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver a ktorého zriadenie alebo vedenie bolo podmienkou poskytnutia úveru. Vzhľadom na to, že poplatok za poskytnutie úveru nepatril do skupiny zakázaných poplatkov, t.j. ani samotný zákonodarca ho nepovažoval za problematický a neprípustný, bol žalovaný toho názoru, že táto položka v rámci celkových nákladov spojených so spotrebiteľským úverom nepredstavuje nepovolenú kategóriu. Z jeho označenia je pritom zrejmé, že tento obsahovo a transparentne vyjadruje, za čo sa tento poplatok platí; ide o platbu za takú činnosť, ktorá je aj v záujme spotrebiteľa, a to i napriek tomu, že ho tento sám hradí. Žalovaný v tomto smere poukázal na ustanovenie , na stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky vo veci sp. zn. Cpjn 203/2013, ako aj na list Národnej banky Slovenska o legitimite poplatku zo dňa 29.01.2016, vykonávajúcej dohľad nad veriteľmi poskytujúcimi spotrebiteľské úvery. V nadväznosti na to hodnotil postup konajúceho súdu, ktorým prijal záver odlišný od toho, k akému dospel štátny orgán v rámci svojej dohľadovej činnosti, bez vysporiadania sa s ním, za porušujúci legitímne očakávania.

11. Žalovaný napokon nesúhlasil ani s konštatovaním konajúceho súdu o správnej hodnote RPMN vo výške 77,80 %, ktorú vyslovil bez toho, aby v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, akým spôsobom k nej dospel; v tejto časti považoval preto odôvodnenie napadnutého rozsudku za nepreskúmateľné. Vzhľadom na to, že súd prvej inštancie dospel podľa neho k nesprávnemu záveru o

bezúročnosti úveru, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

12. Písomným podaním zo dňa 26.08.2021 žalovaný napadol i výrok opravného uznesenia súdu prvej inštancie o jeho poplatkovej povinnosti. S poukazom na ustanovenie o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „“) mal za to, že neboli splnené predpoklady na aplikáciu označeného ustanovenia, ku ktorým patrí právoplatné skončenie konania vo veci samej; konajúci súd tak rozhodol o jeho poplatkovej povinnosti predčasne.

13. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu považovala napadnutý rozsudok za vecne správny, keďže žalovaný v odvolaní neuviedol relevantné skutočnosti odôvodňujúce iný záver ako vyslovený súdom prvej inštancie. Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného, že jej poskytol úver v sume 540 eur, a to v sume 522 eur prevodom peňažných prostriedkov na jej účet a v sume 18 eur formou započítania pohľadávok, zotrvajúc na tom, že v skutočnosti obdržala úver len v sume 522 eur, s ktorou čiastkou mohla voľne disponovať. Podotkla, že vychádzajúc z právneho názoru žalovaného, mohla by nastať situácia, kedy by si poskytovatelia úverov mohli svojvoľne započítavať aj ďalšie poplatky za služby spojené s poskytnutými úvermi a spotrebiteľ by obdržal na účet podstatne nižšiu sumu ako zmluvne dojednanú. Takéto svojvoľné započítavanie pohľadávok by potom znevýhodňovalo spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu, keďže pri podpise úverovej zmluvy spravila nemá vedomosť o zápočte pohľadávok a nedokáže tento inštitút vyhodnotiť s ohľadom dopadu na skutočný obnos financií od veriteľa; ide potom o konanie v rozpore s dobrými mravmi a o nekalú obchodnú praktiku.

14. V ďalšom žalobkyňa nesúhlasila ani s argumentáciou žalovaného ohľadne skutočnej hodnoty RPMN, ktorej výpočet konajúci súd riadne odôvodnil v bode 22. rozsudku, s poukazom na vzorec výpočtu RPMN; na konkrétny spôsob výpočtu tohto údaja sa pritom sama odvolávala vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach. S ohľadom na uvedené mala za to, že súd prvej inštancie správne určil spotrebiteľský úver za bezúročný a bez poplatkov.

15. Pokiaľ išlo o odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o jeho poplatkovej povinnosti žalobkyňa uviedla, že táto vzniká v závislosti od výsledku konania, a teda podľa meritórneho rozhodnutia súdu, bez potreby nadobudnutia právoplatnosti. Uvedené bolo podľa nej zrejmé i vzhľadom na skutočnosť, že konajúci súd opravným uznesením len doplnil chýbajúci výrok písomného vyhotovenia rozsudku, nakoľko tento nekorešpondoval s jeho vyhláseným znením. Záverom žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

16. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým ho zaviazal zaplatiť žalobkyni sumu 639,72 eura a vo výroku o náhrade trov konania nie je dôvodné, pričom odvolanie žalovaného proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie o jeho poplatkovej povinnosti je potrebné odmietnuť. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 27.10.2022 ( v spojení s ).

17. Preskúmaním súdneho spisu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sa tento zaoberal posudzovaním dôvodnosti nároku žalobkyne na zaplatenie sumy 639,72 eura, pričom vychádzajúc zo skutkových tvrdení sporových strán, nimi predložených dôkazov, ustáleného skutkového stavu, konštatuje správnosť dôvodov vedúcich súd prvej inštancie k vyhoveniu žalobe ( a ).

18. Berúc zreteľ na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou žalovaného, podľa ktorej mal konajúci súd nesprávne ustáliť, že „úverom je suma 522 eur“, a nie suma 540 eur vyjadrená v úverovej zmluve. Je zrejmé, že súd prvej inštancie poukazujúc na skutočnosť, že hoci mal žalovaný poskytnúť žalobkyni titulom úveru sumu 540 eur, avšak v skutočnosti jej pripísal na bankový účet len sumu 522 eur, a teda sumu zníženú o poplatok za poskytnutie úveru (18 eur), mienil zdôrazniť celkovú výšku úveru, ktorá predstavovala sumu 522 eur. Uvedené pritom zdôrazňoval vo väzbe na žalobkyňou vytýkanú a ním posudzovanú hodnotu RPMN, ohľadne ktorej následne, práve

so zreteľom na skutočnú celkovú výšku úveru (522 eur), z ktorej sa RPMN vyjadruje ako ročné percento, uviedol, že táto musí byť zákonite vyššia.

19. Odvolací súd skúmal predmetné zistenie, resp. skutkový záver konajúceho súdu. Prihliadal pritom na rozhodnutie Súdneho dvora EU č. C - 377/14, vo veci V., V. proti P. M..N.. V označenom rozhodnutí sa Súdny dvor EU, okrem iného, zaoberal i otázkou, či tú časť úveru, ktorá sa spotrebiteľovi v skutočnosti nedala k dispozícii (v ním skúmanom prípade išlo i o sumu zníženú o poplatok za poskytnutie úveru, ako aj o prvú a poslednú splátku úveru), je možné zahrnúť do výšky čerpania úveru v zmysle bodu I. prílohy I. smernice na účely výpočtu RPMN. Dôvodil, že pojmy „celková výška úveru“ a „celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom“ sa vzájomne vylučujú a celková výška úveru preto nemôže zahrňovať sumy, ktoré vstupujú do celkových nákladov na úver; do celkovej výšky úveru (článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2 smernice) potom nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z dôvodu úveru, ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie a akékoľvek ďalšie poplatky, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Súdny dvor EU zdôraznil, že neoprávnené zahrnutie súm tvoriacich celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom do celkovej výšky úveru bude nutne viesť k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí práve od celkovej výšky úveru. Následne uzavrel, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

20. Z takto prezentovaných názorov Súdneho dvora EU vychádzal i Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo dňa 30.06.2022, sp. zn. . V ňom uviedol, že jednou z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o celkovej výške úveru, ktorá podľa definície predstavuje maximálnu výšku alebo súčet všetkých finančných prostriedkov poskytnutých na základe úverovej zmluvy. definuje osobitne aj pojem celkových nákladov spotrebiteľa ako všetkých nákladov spojených s úverom, vrátane poplatkov akéhokoľvek druhu. Pokiaľ je teda predmetom posúdenia poplatok za poskytnutie úveru, ktorý je bez pochýb nákladom spotrebiteľa súvisiacim s úverom, potom je pojmovo vylúčené, aby bol tento považovaný za finančné prostriedky poskytnuté na základe úverovej zmluvy. Pokiaľ boli spotrebiteľovi síce formálne poskytnuté finančné prostriedky uvedené v úverovej zmluve, avšak v dôsledku následného odpočítania poplatku za poskytnutie úveru s týmito finančnými prostriedkami nemohol disponovať a v skutočnosti mu bola ako úver poskytnutá suma nižšia, než deklarovaná, došlo k navýšeniu celkovej výšky úveru o poplatok za poskytnutie úveru, čo má za následok nesprávny výpočet hodnoty RPMN; dôsledkom neoprávneného zahrnutia poplatku za poskytnutie úveru, ktorý predstavuje celkový náklad úveru pre spotrebiteľa, do celkovej výšky úveru, bude podhodnotenie RPMN, keďže výpočet RPMN je závislý od výšky poskytnutého úveru.

21. Vychádzajúc tak zo záverov označeného rozsudku Súdneho dvora EU, ako i rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, považoval odvolací súd za správne zistenie konajúceho súdu, podľa ktorého zahrnutie sumy poplatku za úver (patriaceho do celkových nákladov úveru) do celkovej výšky úveru žalovaným, viedlo k následnému podhodnoteniu RPMN, počítanej práve z celkovej výšky úveru, a preto táto musela byť vyššia ako uvedená v úverovej zmluve; je pritom nepodstatné, či touto hodnotou bola práve konajúcim súdom vyjadrená hodnota 77,80 %, ktorej spôsob výpočtu súd prvej inštancie neozrejmil v odôvodnení svojho rozhodnutia ako dôvodne namietal žalovaný v odvolaní, alebo iná hodnota. V danej veci je totiž rozhodujúce to, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k žalobkyni k dispozícii, čo vylučuje sumy, ktoré žalovaný účtoval na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré neboli žalobkyni ako spotrebiteľovi i reálne vyplatené, t.j. vylučuje do ich zahrnutia poplatok za poskytnutie úveru. Neoprávnené zahrnutie poplatku za poskytnutie úveru do celkovej výšky úveru i podľa mienky najvyšších súdnych autorít, rovnako ako i odvolacieho súdu, vedie k podhodnoteniu RPMN, ktorá bola v úverovej zmluve potom určená v nesprávnej výške. Nesprávne uvedenie hodnoty RPMN v úverovej zmluve, v danom prípade v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľky, potom súd prvej inštancie správne vyhodnotil v súlade s , považujúc úver poskytnutý žalobkyni za bezúročný a bez poplatkov.

22. Pokiaľ žalovaný v súvislosti so zisteniami konajúceho súdu v odvolaní poukazoval na samotný charakter poplatku za poskytnutie úveru, hodno uviesť, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd prvej inštancie posudzoval uvedený poplatok, vyhodnotiac ho za neoprávnený,

keďže sa zameral len na zistenie rozhodujúcich atribútov úverovej zmluvy (celková výška úveru a celkové náklady) pre účely posúdenia správnosti hodnoty RPMN v nej uvedenej. Z uvedeného dôvodu nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať sa a hodnotiť rozsiahlu argumentáciu žalovaného týkajúcu sa poplatku za poskytnutie úveru. Z rovnakého dôvodu sa odvolací súd nepotreboval vyjadrovať k námietkam žalovaného ohľadne úroku z úveru, nakoľko tieto nemali žiaden vplyv na vecnú správnosť záverov konajúceho súdu ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

23. Odvolací súd však považuje za potrebné doplniť, že v rámci ex offo súdnej kontroly obsahových náležitostí úverovej zmluvy sa nestotožnil s názorom konajúceho súdu ohľadne prítomnosti náležitosti uvedenej v v úverovej zmluve.

24. Podľa mienky odvolacieho súdu k naplneniu pojmových znakov zákonom, ako aj smernicou vyžadovanej zmluvnej náležitosti doby trvania zmluvy nedošlo tým, že žalovaný uviedol v úverovej zmluve údaj „Splatnosť úveru (počet splátok): 36.“ Dobu trvania zmluvy možno vykladať ako dobu, na ktorú je zmluva uzatvorená, pričom pokiaľ nie je možné uviesť ju priamo v zmluve stanoveným dátumom, resp. dátumami (vzhľadom k tomu, že subjekt poskytujúci úver nemusí mať ešte v čase uzatvorenia zmluvy vedomosť o tom, kedy a či dôjde k čerpaniu úveru), malo by byť už v čase podpisu zmluvy zrejmé, na akú dobu sa táto uzatvára; takúto náležitosť by tak zmluva o úvere mala už v deň jej uzatvorenia zrozumiteľne obsahovať. Dobu trvania zmluvy nemožno vyvodiť zo samotnej splatnosti splátok úveru, keďže v úverovej zmluve absentoval údaj o splatnosti prvej splátky úveru, v nadväznosti na ktorý, by doba trvania zmluvy mohla byť určiteľná. Pokiaľ súd prvej inštancie zastával názor, že doba trvania zmluvy, resp. splatnosť splátok (vrátane rozhodujúcej prvej splátky), bola súčasťou oznámenia veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, odvolací súd udáva, že tento dokument nemožno považovať za súčasť úverovej zmluvy. Súdny dvor EÚ v rozsudku č. C-42/15, vo veci E. U. N., M..N.., proti H. G. vyslovil záver, že "zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 smernice musia byť vyhotovené písomne alebo na inom trvalom nosiči". V otázke riadnej inkorporácie zmluvného dokumentu ako súčasti zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom Súdny dvor EU jednoznačne stanovil, že všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere, vyhotovené písomne alebo zachytené na inom trvalom nosiči, musia byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, a preto považoval za nevyhnutné, aby úverová zmluva obsahovala jednoznačné a presné odkazy na iné písomnosti alebo iné trvalé nosiče obsahujúce tieto náležitosti, ktoré boli skutočne odovzdané spotrebiteľovi pred uzavretím zmluvy za účelom oboznámenia sa s nimi; Súdny dvor EU tak stanovil požiadavku jasných a zrozumiteľných odkazov na všetky vedľajšie zmluvné písomnosti (tzv. transparentnosť odkazu) s tým, že ak požiadavku písomnej formy spĺňa odkaz (inkorporačná doložka), spĺňajú ju aj dokumenty, na ktoré sa odkazuje. Čo sa teda týka zmluvnými stranami nepodpísaných vedľajších dokumentov, medzi ktoré patrí i oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, toto bude spĺňať stanovené požiadavky a tvoriť súčasť úverovej zmluvy len v prípade, ak na nich bude priamo odkazovať riadne podpísaný zmluvný dokument. Úverová zmluva (ako jediný oboma stranami podpísaný zmluvný dokument, ktorý bol súčasťou spisu) obsahovala odkaz len na zmluvný dokument

- zmluvné dojednania (viď bod 7 úverovej zmluvy), bez podpisu zmluvných strán. Pokiaľ zmluvné podmienky obsahovali následný odkaz na oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi (bod 7.1 písm. g/) išlo len o tzv. ďalší odkaz, ktorý v tomto ohľade nebol prípustný, čo malo za následok, že oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi nemožno považovať za súčasť úverovej zmluvy. V takom prípade nemohol odvolací súd akceptovať, že žalovaný ako veriteľ uvádzal zákonné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (až) v listine - oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, a teda nie už v úverovej zmluve samotnej; absencia obligatórnej obsahovej náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 1292010 Z.z. v úverovej zmluve, majúca za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, na ktorý konajúci súd poukázal v odôvodnení rozsudku) podporila potom správnosť záveru súdu prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobkyni.

25. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, s prihliadnutím na to, že žalovaný v odvolaní iné skutočnosti spochybňujúce správnosť skutkových zistení a právnych záverov konajúceho súdu nenamietal, a ním uvádzaná argumentácia nebola spôsobilá privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutom výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 639,72 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov konania potvrdil v zmysle

26. Žalovaný napadol odvolaním i výrok rozsudku súdu prvej inštancie (v spojení s opravným uznesením), ktorým mu bola uložená poplatková povinnosť. I keď tento výrok bol súčasťou napadnutého rozsudku, má naďalej povahu uznesenia, a preto vo vzťahu k nemu bolo potrebné skúmať prípustnosť odvolania podľa ustanovenia v spojení s Je zrejmé, že uznesenie, ktorým bola strane sporu uložená poplatková povinnosť, nepatrí medzi tie uznesenia, proti ktorým pripúšťa odvolanie. Je tomu tak z dôvodu, že v konaní podľa koná a rozhoduje vyšší súdny úradník a sudca koná a rozhoduje len o sťažnostiach proti jeho rozhodnutiam ( citovaného zákona), a teda nie aj o samotnej poplatkovej povinnosti. Na uvedenom základe preto odvolací súd odvolanie žalovaného proti napadnutému výroku rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením o poplatkovej povinnosti odmietol podľa

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal voči žalovanému, ktorý úspech nemal, plný nárok na ich náhradu.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).