Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_16C-160-2014.pdf
PDF · 112.46 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/160/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpeného Bobák, Bollová a spol., s.r.o., so sídlom Dr. Vl. Clementisa 10, Bratislava, IČO: 35 855 673, proti žalovanému: P. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/XX L., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ, so sídlom Lehnice 725, Lehnice, o zaplatenie 399,54 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 111,51 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne z tejto sumy od 26.01.2013 až do zaplatenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Suma uvedená vo výroku č. I. spolu s prísl. sa povoľuje žalovanému splácať v mesačných splátkach vo výške 10 € splatných vždy do 25. dňa toho-ktorého kalendárneho mesiaca, počnúc kalendárnym mesiacom nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudol právoplatnosť, a to tak, že pri omeškaní čo len jednej splátky, stáva sa zročným celé dlžné plnenie.
IV. Určuje, že zmluvné podmienky uvedené v cenníku služieb spoločnosti Orange a.s. platného od 15.05.2009 ako
- poplatok za odpojenie vo výške 3,95 €,
- poplatok za znovupripojenie po omeškaní platby vo výške 19,75 €,
- poplatok za znovupripojenie po vymáhaní pohľadávky vo výške 31,56 €
sú pre svoju neprijateľnosť neplatné.
V. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu iných trov konania v prospech jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie Bobák, Bollová a spol. s. r.o. vo výške 2,16 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
VI. Vedľajšiemu účastníkovi Občianske združenie slovenských spotrebiteľov AZ náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou zo dňa 15.04.2014 po jej čiastočnom späťvzatí ohľadom náhrady škody vo výške 215 €, sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia služieb vo výške 184,54 € s príslušenstvom.
Súd vykonal dokazovanie obsahom spisu a prihliadajúc na tvrdenia účastníkov konania zistil nasledujúce:
Uplatnený nárok plynie z troch zmlúv o pripojení uzavretých medzi žalobcom ako dodávateľom a žalovaným ako spotrebiteľom. Žalovaný v podaní zo dňa 03.06.2014 uviedol, že dňa 02.07.2012 mu žalobca poslal Oznámenie o dočasnom prerušení služieb z dôvodu omeškania so zaplatením faktúr. Dlžnú sumu žalovaný zaplatil ale o znovupripojenie nepožiadal.
Z Oznámenia o dočasnom prerušení poskytovania služieb vyplýva, že žalobca žalovanému dočasne prerušuje poskytovanie služieb pre neuhradenie faktúr vo výške 78,79 €.
V súlade s podaním žalobcu zo dňa 16.09.2014 má súd za to, že žalobcovi muselo byť zrejmé, že ide iba o prerušenie služieb a nie ich skončenie, pričom spôsob skončenia zmluvného vzťahu vyplýva z Článku 4 Všeobecných podmienok.
Postup žalobcu, ktorý žalovaný namieta (teda znovupripojenie a účtovanie služieb) má oporu priamo v § 42 ods.1 písm./ bod 2./ zákona č. 610/2003 o elektronických komunikáciách:
„Podnik má právo dočasne prerušiť alebo obmedziť poskytovanie verejnej služby z dôvodu nezaplatenia splatnej ceny za verejnú službu v lehote upravenej vo všeobecných podmienkach, a to až do jej zaplatenia alebo do zániku zmluvy o pripojení; dočasne prerušiť poskytovanie verejnej telefónnej služby na pevnom mieste pripojenia k sieti možno iba po predchádzajúcom náležitom upozornení a uplynutí dodatočnej lehoty určenej na zaplatenie, upravenej vo všeobecných podmienkach“
ako aj v § 43 ods.1 písm.d/ bod 2/ zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách (ktorý nahradil zákon č. 610/2003 Z.z.) :
„Podnik má právo dočasne prerušiť alebo obmedziť poskytovanie verejnej služby z dôvodu nezaplatenia splatnej sumy za verejnú službu v lehote upravenej v zmluve o poskytovaní verejných služieb, a to až do jej zaplatenia alebo do zániku zmluvy o poskytovaní verejných služieb.“
Neprimeranosť poplatkov
Ku dňu uzavretia Zmluvy o pripojení č. A 3561445 dňa 10.01.2008 platili nasledujúce ustanovenia Občianskeho zákonníka:
§ 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Ku dňu uzavretia Zmluvy o pripojení č. A 563887 dňa 02.05.2011 platili nasledujúce ustanovenia Občianskeho zákonníka:
§ 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Ku dňu uzavretia Zmluvy o poskytovaní verejných služieb č. A 6305730 dňa 15.05.2012 platili nasledujúce ustanovenia Občianskeho zákonníka:
§ 53 ods.1 - Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.
Uvedené ustanovenie § 53 ods.1 OZ pri zmluve uzavretej dňa 10.01.2008 (keďže úprava pri zvyšných dvoch zmluvách už zodpovedá smernici) treba podľa súdu vykladať v súlade s Článkom 4. ods.2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - „ hodnotenie nekalej povahy podmienok sa nevzťahuje ani k definícii hlavného predmetu zmluvy ani na primeranú cenu a úhradu na jednej strane, ako aj tovar alebo služby dodávané výmenným spôsobom na druhej strane, pokiaľ tieto podmienky sú zrozumiteľné“ , keďže je jeho transpozíciou. Je teda zrejmé, že nekalosť možno skúmať vo vzťahu k cene/úhrade (a to aj k jej primeranosti) za vedľajšie plnenie (ktorým uvedené poplatky v prejednávanej veci sú) a bez obmedzenia vtedy, ak podmienky týkajúce sa ceny/úhrady nie sú vyjadrené zrozumiteľne. Podľa rozsudku ESD zn. C - 26/13 - Článok 4 ods. 2 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o zmluvnú podmienku, ako je tá, o ktorú ide vo veci samej, požiadavka, podľa ktorej zmluvná podmienka musí byť formulovaná jasne a zrozumiteľne, sa má chápať tak, že stanovuje nielen to, aby dotknutá podmienka bola pre spotrebiteľa gramaticky jasná a zrozumiteľná, ale aj to, aby zmluva jasne vysvetľovala konkrétne fungovanie mechanizmu zmeny cudzej meny, na ktorý sa odvoláva dotknutá podmienka, ako aj vzťah medzi týmto mechanizmom a mechanizmom stanoveným ostatnými podmienkami týkajúcimi sa poskytnutia úveru, aby bol tento spotrebiteľ schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť hospodárske dôsledky, ktoré z toho pre neho vyplývajú. Na základe vyššie uvedeného súd zdôrazňuje, že jedným z najdôležitejších faktorov pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy je, či je zmluva transparentná. Transparentnosť zahŕňa, či je napísaná jasným a zrozumiteľným jazykom, či je systematická, či je napísaná dostatočne veľkým a čitateľným písmom. Transparentnosť však neznamená iba jasnosť a zrozumiteľnosť, zahŕňa v sebe aj určitú povinnosť podnikateľa upozorniť na rôzne zmluvné dojednania. Zásada transparentnosti a poctivosti dopadá i na aplikáciu Všeobecných obchodných podmienok a Sadzobníka poplatkov. Treba teda uviesť, že i v spotrebiteľských zmluvách je možné Všeobecné obchodné podmienky a Sadzobníky poplatkov uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen formálne obmedzenie ale aj obmedzenie obsahové. Je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru, naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložite formulovanej a malým písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí, nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Tiež je potrebné zdôrazniť, že sadzobník poplatkov nemôže slúžiť na to, aby v ňom uvedený poplatok nahradzoval sankciu - zmluvnú pokutu za porušenie povinností spotrebiteľa, na ktorú by tento mal byť v súlade so zásadou transparentnosti osobitne upozornený.
Poplatky uvedené vo výroku rozsudku, tak súd nepriznal a vyhlásil ich za neprijateľné z nasledujúcich dôvodov: Možnosť preskúmania poplatkov ako bolo uvedené vyššie vyplýva z toho, že nepredstavujú cenu/úhradu za hlavný predmet zmluvy ako aj z toho, že nie sú vyjadrené zrozumiteľne.
Súd výzvou zo dňa 01.07.2015 požiadal žalobcu, aby tento vysvetlil výšku týchto poplatkov, odôvodnil prečo je výška rozdielna a aké sú skutočné náklady na uvedené úkony.
Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 30.07.2015 iba lakonicky konštatoval, že poplatky vyplývajú zo sadzobníka poplatkov.
Súd na základe vyššie citovaných predpisov konštatuje, že nie zrejmé, na základe čoho je stanovená výška poplatkov, aké sú skutočné náklady na spoplatnené úkony a prečo pri rovnakom úkone (znovupripojenie) je výška poplatkov rôzna, resp žiadna (znovupripojenie po odpojení z iného dôvodu ako neplatenia účtov - 0,00 €; znovupripojenie po omeškaní platby - 19,75 €; znovupripojenie po vymáhaní pohľadávky - 31,56 €). Súd má teda za to, že žalobca týmito poplatkami obchádza ustanovenie § 544 Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute (a možnosť súdu posúdiť jej výšku korektívom dobrých mravov, resp. pristúpiť ku jej
moderácii), tieto poplatky majú sankčnú povahu, čo je neprípustné a ich hlavným cieľom je zvyšovanie zisku žalobcu. Súd má teda za to, že vyššie uvedené poplatky (pre nezdôvodnenie ich výšky, dôvodov pre ich použitie, rozdielnosti pomenovania a nepreukázanie skutočných nákladov na ne) vytvárajú pre klienta - spotrebiteľa v jeho neprospech hrubo nerovnovážny stav a preto sú neplatné.
Súd možnosť uvedených poplatkov neodmieta ale určenie ich výšky musí byť transparentné a zodpovedajúce maximálne skutočným nákladom na ich vyhotovenie.
Nezákonnosť uvedených poplatkov možno v súčasnosti subsumovať pod § 53 ods.4 písm.v) Občianskeho zákonníka - Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté (pozn. súdu - primerané) protiplnenie.
Zo zmluvy, všeobecných podmienok a sadzobníka poplatkov je tak zrejmé, že za jedno porušenie zmluvných podmienok vo forme neuhradenia alebo oneskoreného uhradenia faktúry je spotrebiteľ sankcionovaný a) prerušením, resp. dočasným obmedzením služieb, b) poplatkom za prerušenie, resp. dočasné obmedzenie služieb, c) odpojením, d) poplatkom za odpojenie, e) poplatkom za znovupripojenie, f) úrokom z omeškania, g) zmluvnou pokutou,
z čoho tiež vyplýva, že poplatok za znovupripojenie nie je úhradou nevyhnutných nákladov dodávateľa ale zvyšovaním zisku prostredníctvom zmluvne vnútených sankčných mechanizmov.
Pri vyhlasovaní neprijateľných zmluvných podmienok aplikoval súd okrem vyššie uvedených aj nasledujúce zákonné ustanovenia:
Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa § 153 ods. 3 O.s.p. súd môže v rozsudku, ktorý sa týka sporu zo spotrebiteľskej zmluvy, aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve. Podľa § 153 ods. 4 O.s.p. ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dojednané v spotrebiteľskej zmluve.
Priznané plnenie.
a) Faktúra č. 0172768665 na sumu 1,33 € - suma nepriznaná z dôvodu nepreukázania zaslania upomienky. b) Faktúra č. 2168681889 na sumu 10 € - suma priznaná vo výške 10 €. c) Faktúra č. 2165168714 na sumu 36,70 € - suma priznaná vo výške 16,78 €. Nepriznaný poplatok za znovupripojenie po omeškaní platby vo výške 19,92 € (vrátane DPH). d) Faktúra č. 216876062 na sumu 19,49 € - suma priznaná vo výške 19,49 €. e) Faktúra č. 2168774152 na sumu 12,10 € - suma priznaná vo výške 12,10 €. f) Faktúra č. 2172242879 na sumu 3,98 € - suma nepriznaná. Nepriznaný poplatok za odpojenie vo výške 3,98 € (vrátane DPH). g) Faktúra č. 2172325155 na sumu 4,07 € - suma priznaná vo výške 0,09 €. Nepriznaný poplatok za odpojenie vo výške 3,98 € (vrátane DPH).
h) Faktúra č. 2172336117 na sumu 3,98 € - suma nepriznaná. Nepriznaný poplatok za odpojenie vo výške 3,98 € (vrátane DPH). i) Faktúra č. 2165250657 na sumu 52,69 € - suma priznaná vo výške 32,77 €. Nepriznaný poplatok za znovupripojenie po omeškaní platby vo výške 19,92 € (vrátane DPH). j) Faktúra č. 2165261626 na sumu 40,20 € - suma priznaná vo výške 20,28 €. Nepriznaný poplatok za znovupripojenie po omeškaní platby vo výške 19,92 € (vrátane DPH).
Priznaná suma predstavuje výšku - 111,51 €. Nepriznané poplatky predstavujú výšku - 73,03 €.
Aj z vyššie uvedených súm vyplýva, že poplatky sú tvorbou zisku žalobcu prostredníctvom sankcií a nie poskytnutím vedľajších služieb za náhradu skutočných nákladov.
Úroky z omeškania
Podľa § 517 ods.1 veta prvá Občianskeho zákonníka - dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.
Podľa § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka - ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z meškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 ods.1 nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Je nepochybné, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením svojho záväzku v časti o zaplatenie poskytnutých služieb a preto žalobca má nárok aj na úrok z omeškania. Súd priznal žalobcovi úrok z omeškania v takej výške, ako si ho uplatnil, pretože takto uplatnený úrok je v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi.
Povolenie splátok
Keďže žalovaný súdu preukázal, že jeho príjmom je iba invalidný dôchodok vo výške 141,70 €, povolil mu súd zaplatenie dlžnej sumy v splátkach vo výške 10 e mesačne.
Trovy konania
V konaní prevažne úspešnému žalovanému súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko ju nepožadoval (§ 151 ods.1 o.s.p.). Vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovaného súd náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento žiadny úkon v prospech žalovaného neurobil. V konaní išlo o spojenie 2 vecí a to 1. zaplatenie za poskytnuté služby - 184,54 €, 2. zaplatenie náhrady škody - 215 €.
Žalobca mal čiastočný úspech v časti konania pod bodom 1. a preto mu patrí náhrada trov konania podľa § 142 ods.2 O.s.p. a plný neúspech v časti konania pod bodom 2., preto nemá právo na náhradu trov konania.
Trovy konania žalobcu spočívali v súdnom poplatku 23,50 €. Z celkom požadovanej sumy 399,54 €, pripadá na predmet konania pod bodom 1. - 46 % (10,81 € zo zaplateného SP) a pod bodom 2. - 54 % (12,69 €). V konaní pod bodom a) žalobca požadoval zaplatenie sumy 184,54 € a priznaná mu bola suma 111,51 €. Mal tak úspech v rozsahu - 60%, neúspech v rozsahu - 40% a čistý úspech v rozsahu - 20%. Žalobcovi tak patrí náhrada 20 % zo sumy 10,81 €, čo je suma 2,16 €.
Pokiaľ ide o požadovanú náhradu trov právneho zastúpenia k tejto súd uvádza - NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že: „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“ Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie advokátom (§ 25 O.s.p.) a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1 O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc. Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany a výška dlhu. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti. V rámci argumentácie poukazuje súd ďalej na
- nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný.
- nález Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. III. ÚS 2985/14, podľa ktorého: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky. Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně, s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv. formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv. hlášenky revizora a kopie této listiny. Pokud by obecný soud nepřihlédl ke specifickým okolnostem případu, které mohly mít vliv na výši účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky, porušil by svým postupem právo na spravedlivý proces zaručené čl. 36 odst. 1 Listiny, a to tím spíše pokud takové okolnosti neúspěšná strana namítala (srov. nález Ústavního soudu ze dne 15. 5. 2012 sp. zn. II. ÚS 3011/11). Relevantní okolnosti však nelze toliko slovně zohlednit, nýbrž je třeba je rovněž vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně. Právě této povinnosti krajský soud v napadeném rozhodnutí nedostál. Jeho závěru, že žalující stranou podaný návrh nelze hodnotit jako tzv. formulářovou žalobu, neboť obsahuje konkrétní žalobní tvrzení, nemůže Ústavní soud přisvědčit ani při maximální zdrženlivosti stran prosazování svého vlastního hodnocení dílčích skutečností posuzovaného řízení. Jak vyplývá ze spisového materiálu, lze z obsahu původního návrhu považovat, vedle osobních údajů stěžovatelky, za konkrétní žalobní tvrzení pouze uvedení linky hromadné dopravy, kterou stěžovatelka měla cestovat bez platného dokladu, datum, kdy se tak mělo stát, variabilní symbol tzv. hlášenky revizora a kopii této listiny. Všechny ostatní údaje a tvrzení lze považovat za obecně uplatnitelná ve všech obdobných sporech, kterých žalující strana musí jako provozovatel hromadné dopravy v krajském městě vést dlouhou řadu. Tak je v judikatuře Ústavního soudu chápána formulářová žaloba (srov. např. bod 28 nálezu Ústavního soudu ze dne 29. 3. 2012 sp. zn. I. ÚS 3923/11). Uvedený skutkový závěr krajského soudu lze proto považovat za tzv. extrémně
rozporný s provedenými důkazy, neboť jej při žádné rozumné interpretaci nelze považovat za správný. Toto hodnocení je přitom v zásadě jediným konkrétním tvrzením, o nějž krajský soud opírá svůj závěr o účelnosti nákladů vynaložených žalující stranou za právní zastoupení. Zbytek odůvodnění představuje toliko argumentace obecnými právními principy, dle nichž "žalující má právo domáhat se svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta". Taková tvrzení nelze nijak zpochybnit, nejsou však bez dalšího dle Ústavního soudu jakkoliv relevantní pro posouzení účelnosti účastníkem vynaložených nákladů řízení. Kritérium účelnosti je přitom pro přiznání náhrady nákladů řízení zcela klíčové, přičemž Ústavní soud ve výše zmíněné ustálené judikatuře opakuje názor, že soudní vymáhání bagatelních pohledávek není možné brát jako v podstatě bezpracný způsob generování nepřiměřeného zisku, ať už společnostmi zabývajícími se skupováním pohledávek, či právních zástupců napojených na společnosti, které se vymáháním bagatelních pohledávek zabývají v podstatě denně.“
- nález Ústavného súdu ČR vo veci sp. zn. I. ÚS 3372/11, podľa ktorého: „Právní řád a jeho interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech, kdy jde
- za prvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní věci),
- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv. formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů).“
Aktuálne dospel NS SR pri posudzovaní otázky náhrady trov konania v hromadných veciach v rozhodnutí sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“ Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania. Súd ešte dodáva, že mu je z úradnej činnosti známe, že žalobca disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním a aj preto s prihliadnutím na predmet konania možno uzavrieť, že zastúpenie advokátom v prejednávanej veci nebolo z hľadiska trov konania účelné.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 4 vyhotoveniach na Okresný súd Revúca, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.