Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_pre_zmeškanie_2C-8-2022.pdf
PDF · 103.79 KB
Case nature
Area
Subarea
2C/8/2022
Rozsudok pre zmeškanie
Okresný súd Stará Ľubovňa sudkyňou Mgr. Dankou Majdákovou v súkromnoprávnom spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná poverená osoba Slovenská konsolidačná, a.s. so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005 proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX D. E., v konaní o zaplatenie 78 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 78 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 19.06.2020 do zaplatenia do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že ich výšku určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou súdu dňa 22.04.2022 žalobca žiadal zaviazať žalovanú zaplatiť mu sumu 78 eur s 5 % úrokom z omeškania od 19.06.2020 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že žalovanej bola dňa 19.05.2020 vystavená faktúra č. 7060120057 v sume 78 eur s dátumom splatnosti do 18.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel Marmont za obdobie od 30.04.2020 do 06.05.2020. Uplatnený nárok žalobca odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o ochrane verejného zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnený v karanténnom zariadení. Zdôraznil, že je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu. K žalobe žalobca pripojil faktúru, výzvy a doručenky.
Súd žalobe v celom rozsahu vyhovel platobným rozkazom č.k. 2C/8/2022-14 zo dňa 04.05.2022, voči ktorému žalovaná v zákonom stanovenej lehote podala odpor.
V odpore proti platobnému rozkazu žalovaná uviedla, že nesúhlasí s úhradou faktúry v sume 78 eur. Bola zdravá, bezpríznaková a proti jej vôli bola nútená zotrvať v spoločnom zariadení s ostatnými občanmi. Jej pobyt v zariadení nebol dobrovoľný, musela ho strpieť. Ak pobyt musela nasilu strpieť, ten kto ju tam nasilu zdržal je povinný znášať náklady s tým spojené. Aj keď musela karanténu znášať v záujme
verejného zdravia, nie je povinná znášať náklady s tým spojené. Postup Slovenskej republiky považuje za výsostne diskriminačný.
Žalobca vo vyjadrení k odporu, ktoré bolo doručené súdu dňa 11.07.2022 v prvom rade navrhol odpor žalovanej odmietnuť, pretože podľa neho neobsahuje vecné odôvodnenie. Ďalej z opatrnosti uviedol, že Vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa korona vírusu na Slovensku, vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15. marca 2020 (ďalej len „uznesenie č. 113“) písmeno A.6. uložila ministerke vnútra SR „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“)z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 zmenil nasledovne: „všetkým osobám, ktoré sa od 16.marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní.“ Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 179/2011 Z. z.“) (právna úprava platná a účinná v čase od 01.07.2016 do 18.01.2021) „subjektom hospodárskej mobilizácie je ústredný orgán určený vládou Slovenskej republiky“. Subjektu hospodárskej mobilizácie (ďalej len „určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky bolo zriadené zákonom č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“) ako štátna rozpočtová organizácia. Jeho kompetencie vymedzuje uvedený zákon. Ministerstvo riadi a za jeho činnosť zodpovedá minister (§ 4 ods. 1 zákona č. 575/2001 Z. z. ). Podľa § 11 písm. a) zákona č. 575/2001 Z. z. cit.: „„Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej správy pre ochranu ústavného zriadenia, verejného poriadku, bezpečnosti osôb a majetku, ochranu a správu štátnych hraníc, bezpečnosť a plynulosť cestnej premávky, ochranu bezpečnosti a plynulosti železničnej dopravy, veci zbraní a streliva, súkromné bezpečnostné služby, vstup na územie Slovenskej republiky a pobyt cudzincov na jej území, občianske preukazy, cestovné doklady a oprávnenia na vedenie motorových vozidiel, otázky azylantov a odídencov, evidenciu obyvateľov, evidenciu cestných motorových a prípojných vozidiel, integrovaný záchranný systém, civilnú ochranu a ochranu pred požiarmi.“ V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Žalobca opätovne poukázal na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., v zmysle ktorého platí: „Náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.“. Predmetné ustanovenie určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s plnením povinností ustanovených zákonom č. 355/2007 Z. z. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. však nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. Žalobca s poukazom na vyššie uvedené vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaná sám. Na podporu svojich tvrdení žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: PL ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 publikovaným v Zbierke zákonov SR pod č. 551/2021 Z. z. (ďalej ako „Nález Ústavného súdu
SR“). V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej republiky v bode 168. predmetného nálezu Ústavného súdu SR aj konštatuje, že cit.: „uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu“. V bode 177. nálezu Ústavného súdu SR sa uvádza, že cit.: „Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti preto ústavný súd návrhu navrhovateľky na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia s čl. 1 ods. 1, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 5 ods. 1 písm. e) dohovoru, s čl. 35 ods. 3 druhou vetou, čl. 39 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy a s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu nevyhovel (výrok 3 nálezu)“. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca inými slovami poukazuje na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu mal a naďalej má za jednoznačne danú a nespornú, nakoľko táto bola založená priamo uznesením č. 113 s tým, že Ministerstvo vnútra SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého uznesenia vlády SR povinné plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce. Ďalej žalobca poukázal na ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovm, ustanovenie § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Predmetné ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). V závere zdôraznil, že faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.
Pojednávania vytýčeného na deň 27.10.2022 sa strany sporu nezúčastnili, aj keď predvolanie im bolo riadne a včas doručené. Žalobca svoju neúčasť písomne ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania. Žalovaná svoj neúčasť nijakým spôsobom neospravedlnila, preto súd v súlade s § 180 C.s.p. pojednával v neprítomnosti žalobcu a žalovanej.
Podaním doručeným súdu dňa 19.10.2022 žalobca oznámil, že v súlade s § 16 ods. 7 zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov dňom účinností zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu, ktorá bola uzavretá 12.8.2022 a zverejnená v Centrálnom registri zmlúv dňa 18.08.2022 pod číslom Z2200159 vstúpila Slovenská konsolidačná, a.s. ako poverená osoba do postavenia doterajšieho správcu, ktorý toto postavenie v konaní stráca. K oznámeniu pripojila Zmluvu o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR z 12.08.2022, prílohu č. 1246809.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom predložených listinných dôkazov na základe čoho ustálil tento skutkový stav:
Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 od. Mimoriadnu situáciu. V nadväzností na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa korona vírusu na Slovensku, Vlada SR uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblasti do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Následne Úrad verejného zdravotníctva SR nariadil opatrením číslo OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020 nasledovné: všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblasti zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o reparácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených MV SR na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní. Žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení SOREA hotel Marmot v období od 30.04.2020 do 06.05.2020 a počas tejto doby jej bola zabezpečovaná strava, ktorú si vymáha žalobca v paušálnej
sume 13 eur za deň, v súlade s v tom čase účinnom zákone č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v spojení s opatrením MPSVR SR č. 176/2019 Z.z. o sumách stravného. Žalobca vystavil žalovanej faktúru č. 7060120057 v sume 78 eur za stravu, s lehotou splatnosti do 18.06.2020, ktorá jej bola doručená 03.06.2020. Následne jej zaslal výzvu na úhradu po lehote splatnosti, list zo dňa 19.10.2020, a výzvu na úhradu pohľadávky štátu, list zo dňa 17.1.2022, ktorý jej bol doručený 24.1.2022. Žalovaná sumu 78 eur doposiaľ neuhradila.
Žalovaná v konaní nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu, že bola v rozhodnom období v karanténnom zariadení žalobcu, rovnako nepoprela, že jej nebola poskytovaná karanténnym zariadením strava a že žalobca za túto stravu karanténnemu zariadeniu zaplatil cenu stravného.
V priebehu konania došlo medzi Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky a Slovenskou konsolidačnou, a.s. dňa 12.08.2022 k uzatvoreniu Zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR, predmetom ktorej bola aj konsolidácia pohľadávky voči žalovanej, ktorá je predmetom tohto súdneho sporu. Zmluva bol zverejnená v Centrálnom registri zmlúv dňa 18.08.2022 pod číslom Z2200159.
Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd právne uzatvára:
Podľa § 16 ods. 7 zákona č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov ak zmluva o vymáhaní pohľadávky štátu nadobudla účinnosť počas konkurzu, reštrukturalizácie, likvidácie, dedičského konania alebo konania podľa osobitného predpisu, vstupuje dňom účinnosti zmluvy o vymáhaní pohľadávky štátu do postavenia správcu v príslušnom konaní poverená osoba a správca toto postavenie stráca.
Podľa § 2 ods. 1 písm. m), písm. n) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného v rozhodnom období t.j. k 06.05.2020 (ďalej len ZoOPaRVZ) izolácia je oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosného ochorenia, karanténnne opatrenia sú karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad,
Podľa § 12 ods. 2 písm. f) ZoOPaRVZ izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia,
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) ZoOPaRVZ fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.
Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. ZoOPaRVZ podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam,
Podľa § 58 ods. 2 ZoOPaRVZ náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
Právne posúdenie vecí:
Keďže v priebehu konania v zmysle § 16 ods. 7 zákona č. 374/2014 Z.z. nadobudla účinnosť zmluva o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR do postavenia správcu – Ministerstva vnútra SR vstúpila poverená osoba – Slovenská konsolidačná, a.s., preto súd v konaní ďalej pokračoval s poverenou osobou – Slovenskou konsolidačnou a.s., ktorá je oprávnená konať v mene Slovenskej republiky.
V súvislosti so šírením nákazlivej ľudskej choroby COVID - 19 boli od roku 2020 štátom prijaté rôzne opatrenia, medzi ani aj nariadená izolácia vo vymedzenom karanténnom zariadení. Predmetné opatrenie bolo predmetom aj ústavného prieskumu, pričom Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 4/2021 z 08.12.2021 vyjadril právny názor, že síce nariadenie izolácie v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, nie je v súlade s Ústavou SR, no samotné znenie § 58 ods. 2 zákona č. 388/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov týkajúce sa znášania nákladov súvisiacich s plnením povinností podľa cit. zákona, a to bez náhrady, je v súlade s Ústavou SR. V zmysle bodu 167. dotknutého nálezu totiž: „V štáte rešpektujúcom slobodu jednotlivca je zároveň vecou každej osoby, aby pri užívaní slobody dbala i na (ochranu zdravia) ostatných, a to aj voľbou alternatív svojho konania v najširšom zmysle tejto možnosti. So slobodou jednotlivca je spojená i jeho zodpovednosť. Vo svetle týchto úvah je potrebné vnímať v situácii ohrozenia verejného zdravia širšie aj zavinenie jednotlivca a jeho správanie pri riešení otázky, či si jednotlivec svojím konaním zavinil nariadenie opatrenia (na ochranu verejného zdravia) alebo nie. Tu totiž nejde iba o právny význam pojmu zavinenia. Prevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne jedným z najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia. Z tohto dôvodu nepovažuje ústavný súd argumentáciu navrhovateľky tým, že uloženie povinnosti znášať náklady opatrení nie je schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách ohrozenia verejného zdravia je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho opatrenia s tým spojených vecou celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena.“
Z vykonaného dokazovania bolo súdu jednoznačne preukázané, že žalovanej bolo vyfakturované stravné za absolvovanie nariadenej karanténnej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel Marmont za obdobie od 30.01.2020 do 06.05.2020 v sume 78 eur, z dôvodu šírenia nákazlivej ľudskej choroby, pričom za dané obdobie vznikli žalobcovi náklady v súvislosti s poskytnutím stravy v sume 78 eur. Súd aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady na stravu v sume 78 Eur za rozhodné obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanej. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, t. j. v bežnom živote. K námietke žalovanej, že jej pobyt v karanténnom zariadení bol nedobrovoľný, že bola zdravá, bezpríznaková súd opätovne poukazuje na vyššie citovaný nález Ústavného súdu SR podľa ktorého je prevencia konaní jednotlivca spôsobilých ohroziť verejné zdravie je nepochybne jedným z najvyšších záujmov chránených zákonom o ochrane verejného zdravia a uloženie povinnosti znášať náklady opatrení nie je schopné prispieť k ochrane verejného zdravia, za zásadnú. V situáciách ohrozenia verejného zdravia je jeho ochrana vrátane znášania skutočných nákladov konkrétneho opatrenia s tým spojených vecou celej spoločnosti, ale zároveň rovnako aj každého jej člena.
Vzhľadom na uvedené súd žalobe v celom rozsahu vyhovel a zaviazal žalovanú uhradiť žalobcovi sumu 78 eur.
Úrok z omeškania
Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Obč. zák. dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní.
Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 563 Obč. zák. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený prvým predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Nepriaznivým právnym dôsledkom porušenia povinnosti zaplatiť peňažný dlh podľa ustanovenia § 563 Obč. zák. je vznik omeškania v spojení s nárokom veriteľa na úrok z omeškania. Rozhodujúce je teda, kedy nastala splatnosť dlhu. Osoba zodpovedná zo zodpovednostného záväzko-právneho vzťahu sa dostáva do omeškania zásadne vtedy, ak dlh nesplní deň nasledujúci po dní, kedy bola veriteľom o plnenie požiadaná a od toho dňa môže požadovať úroky z omeškania. Súd mal preukázané, že žalobca vyzval žalovanú k zaplateniu faktúry do 18.06.2020, nasledujúcim dňom, .tj. 19.06.2020 sa žalovaná dostala do omeškania.
Výška základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k 19.06.2020 bola 0 % úrok z omeškania v sadzbe 5 %.
Keďže žalobcom uplatnený nárok na priznanie úrokov z omeškania bol v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd aj v tejto časti žalobe vyhovel a priznal žalobcovi úroky z omeškania v sadzbe 5 % ročne od 19.06.2020 do zaplatenia z priznanej sumy t.j. 78 eur.
Trovy konania:
Podľa § 251 C.s.p. trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 255 ods. 2 C.s.p. ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Žalobca mal plný úspech vo vecí, preto má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % od neúspešnej žalovanej. Výšku trov konania určí vyšší súdny úradník tunajšieho súdu samostatným uznesením po právoplatnosti veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).
Odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. V ostatných prípadoch môže intervenient podať odvolanie so súhlasom strany podľa § 359 (§ 360 ods. 1, 2 C.s.p.).
Prokurátor môže podať odvolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 361 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1 C.s.p.).
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.