Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Er-1847-2009.pdf
PDF · 76.84 KB
Case nature
Area
Subarea
20Er/1847/2009
Uznesenie
Okresný súd Košice I v exekučnej právnej veci oprávneného: Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Mamateyova č. 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35 937 874 proti povinnému: KLEMBSTAV, s.r.o., Letná č. 40, 040 01 Košice, IČO: 36 199 044, vymazaný z obchodného registra dňa 3.8.2011 o vymoženie 18.595,13 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Exekúciu vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú.
Exekúciu z a s t a v u j e.
Oprávnený je povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v celkovej výške 39,83 Eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Na základe návrhu právneho predchodcu oprávneného Spoločná zdravotná poisťovňa, a.s., ktorý bol doručený súdnemu exekútorovi dňa 7.8.2009, súdny exekútor požiadal tunajší súd o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Tunajší súd poverením č. XXXX XXXXXX* poveril dňa 7.9.2009 súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala vykonaním exekúcie proti povinnému KLEMBSTAV, s.r.o., IČO: 36 199 044 pre vymoženie 18.411 Eur.
Súdny exekútor písomným podaním došlým súdu dňa 10.4.2012 požiadal súd o zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku s poukazom na to, že povinný bol dňa 3.8.2011 vymazaný z Obchodného registra z dôvodu bezmajetnosti a zároveň požiadal o priznanie trov exekúcie vo výške 39,83 Eur, na ktorých náhradu žiadal zaviazať oprávneného.
Tunajší súd uznesením č.k. 20Er/1847/2009-9 zo dňa 25.4.2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil a zároveň súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal.
Dňa 13.6.2012 súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu odvolanie. Vo svojom odvolaní uviedol, že prvostupňový súd nesprávne postupoval pri rozhodovaní o zastavení exekúcie keď exekúciu zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ a teda aj následne nesprávne rozhodol o trovách exekúcie podľa § 203 ods. 1. Ďalej argumentoval tým, že podstatou nepriznania trov exekúcie prvostupňovým súdom je skutočnosť, že prvostupňový súd údajne nemôže zaviazať oprávneného na úhradu trov exekúcie len preto že povinný bol vymazaný z obchodného registra ex offo bez právneho nástupcu a že podľa prvostupňového súdu údajne samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania nemôže maž za následok automatické prenesenie povinnosti znášať trovy exekúcie na oprávneného čím nie sú podľa prvostupňového súdu splnené predpoklady pre použitie § 203 Exekučného poriadku. S uvedeným názorom prvostupňového súdu súdny exekútor nesúhlasil, pretože inštitút zavinenia sa aplikuje v prípade rozhodnutia o trovách iba vtedy ak existujú obaja účastníci exekučného konania, t.j. oprávnený a povinný. V prípade zániku jedného z účastníkov exekučného konania je preto povinnosť súdu rešpektovať zákonný nárok exekútora na trovy exekúcie, ktorý vyplýva z ustanovení § 196, § 199 a § 200 ods. 1,2 Exekučného poriadku.
Podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. roti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.
Z toho dôvodu o odvolaní súdneho exekútora rozhodoval sudca.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku platného a účinného v čase, kedy došlo k začatiu súdneho konania, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
V zmysle citovaných zákonných ustanovení rozhodol súd o zastavení exekúcie, pretože mal za preukázané, že v priebehu exekúcie došlo ku takej skutočnosti, ktorá zakladá dôvod jej neprípustnosti, a preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a súčasne ju zastavil. Podnetu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie pre bezmajetnosť povinného súd nemohol vyhovieť, nakoľko výmaz právnickej osoby z Obchodného registra v dôsledku jej zrušenia bez likvidácie podľa § 68 ods. 6 Obchodného zákona nepredstavuje totožný pojem bezmajetnosti v zmysle § 57 ods. 1 písm. h/ EP.
Dôvod neprípustnosti exekúcie bol založený výmazom povinného z Obchodného registra, teda zánikom povinného ako obchodnej spoločnosti podľa ustanovenia § 62 a násl. zákona č.513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Jednou z podmienok je i spôsobilosť byť účastníkom konania, teda procesná spôsobilosť, ktorá musí byť splnená počas celého konania.
Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.
Podľa § 18 OZ zákon priznáva právnickej osobe spôsobilosť mať práva a povinnosti.
Podľa § 20a/ ods. 2 OZ právnická osoba zapísaná v obchodnom registri alebo v inom zákonom určenom registri zaniká dňom výmazu z tohto registra, pokiaľ osobitné zákony neustanovujú inak.
Podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku platného a účinného v čase, kedy došlo k začatiu súdneho konania, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku môže súd exekúciu zastaviť na návrh alebo bez návrhu.
Vzhľadom na citované právne ustanovenie a zistený skutkový stav súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ pretože účastník konania, ktorý je právnickou osobou zanikol bez právneho nástupcu.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
O trovách exekúcie súd rozhodol nasledovne: k zastaveniu exekúcie došlo na základe § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku lebo povinný bol počas konania vymazaný z obchodného registra, čím stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti. Povinný ktorý hradí trovy exekúcie už neexistuje a preto ho súd nemôže zaviazať na náhradu trov exekúcie. Súd nemohol zaviazať ani oprávneného v zmysle § 203 ods. 1 Exekučného poriadku pretože nezavinil zastavenie exekúcie a Exekučný poriadok v citovanom ustanovení v § 203 ods. 1 Exekučného poriadku presne stanovuje podmienky za ktorých možno zaviazať oprávneného nahradiť trovy exekúcie a pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automatický pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Súd má za to, že oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie z dôvodu že v čase jeho podania t.j. 7.8.2009 nemohol automaticky predpokladať, že jeho podanie nie je dôvodné a že povinný dňa 3.8.2011 bude vymaznaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, čím súd mal za to, že oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie.
Súd tiež nemohol zaviazať oprávneného na náhradu trov v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku keďže exekúcia nebola zastavená na základe § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, ktorý je jediným dôvodom pre jeho použitie.
Z ustálenej judikatúry vyplýva, že medzera v právnej úprave nemôže mať za následok porušenie základného práva garantovaného v Ústave SR. V takomto prípade je potrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nie len že neporušoval ale naopak garantoval ( nález Ústavného súdu SR IIÚS 31/04).
Súd pri priznaní trov exekúcie súdnemu exekútorovi vychádzal tiež zo skutočnosti, že súdny exekútor je vždy povinný vykonať úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky. Nemôže návrh na výkon rozhodnutia odmietnuť a z toho dôvodu by nebolo spravodlivé, aby úkony, ktoré je povinný vždy zo zákona vykonať znášal sám.
Na základe vyššie citovaného súd zaviazal na úhradu trov exekúcie oprávneného, pretože súdnemu exekútorovi náhrada trov exekúcie zo zákona patrí a povinného nemožno na náhradu trov exekúcie zaviazať nakoľko tento bol dňa 3.8.2011 vymazaný z obchodného registra.
Podľa ustanovenia § 196 čís. 233/1995 Z.z. za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom DPH podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o DPH.
Vyúčtovaním trov exekúcie zo dňa 10.4.2012 súdny exekútor žiadal priznať na trovách exekúcie sumu 39,83 Eur a to podľa ustanovenia § 14 ods. 1 vyhlášky čís. 288/1995 Z.z. na základe, ktorej ak je súdny exekútor vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 Eur. Zároveň súdny exekútor nakoľko je platiteľom DPH si účtoval 20 % DPH vo výške 6,64 Eur, teda spolu 39,83 Eur.
Dňa 28.7.2014 oprávnený doručil tunajšiemu súdu stanovisko k odvolaniu súdneho exekútora, v ktorom uviedol, že exekučný súd správne postupoval keď súdnemu exekútorovi náhradu exekučných trov nepriznal a poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie, resp. podľa ustanovenia § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,. preto v danom prípade nie je daný žiadny zákonný dôvod na zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie, pričom súd nemôže účastníkovi konania uložiť povinnosť nad rámce zákona. Ďalej mal za to, že po zániku povinného už nie je možné exekúciu zastaviť s odkazom na ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku. Preto navrhol uznesenie okresného súdu č.k. 20Er/1847/2009-9 zo dňa 25.4.2012 ako vecne správne potvrdiť.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd po preskúmaní vyčíslenia trov exekúcie a exekútorského spisu považoval za účelné vynaložené a priznal poverenému súdnemu exekútorovi trovy v minimálne výške.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I v 3 písomných vyhotoveniach.
Podľa ust. § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa ust. § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti.