Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8CoP/45/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miloša Greguša a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Moniky Géciovej, PhD. v právnej veci manželky C. L. nar. XX.X.XXXX prihlásenej k trvalému pobytu v L. na T. ulici č. XX zastúpenej advokátskou kanceláriou IURISTICO s. r. o., so sídlom kancelárie v Košiciach na Cimborkovej ulici č. 13 a manžela Bc. G. L. nar. X.X.XXXX bývajúceho v L. na T. ulici č. XX v konaní o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému N. L. nar. XX.X.XXXX zastúpeného kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice na čas po rozvode o odvolaní manžela proti rozsudku Okresného súdu Košice II č.k. - 128 zo dňa 22.2.2021 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Manželka n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozviedol manželstvo účastníkov konania. Výrokom II. na čas po rozvode zveril mal. N. do osobnej starostlivosti matky. Výrokom III. rozhodol, že obaja rodičia sú oprávnení a povinní mal. N. zastupovať a spravovať jeho majetok. Výrokom IV. určil manželovi povinnosť prispievať na výživu mal. N. sumou 100 Eur mesačne vždy k 20. dňu v mesiaci vopred matke počnúc právoplatnosťou rozsudku opakovane do budúcna. Výrokom V. styk otca s mal. N. neupravil. Výrokom VI. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Rozhodnutie o rozvode manželstva odôvodnil v zmysle ust. § 18, § 19 ods. 1, § 22 a § 23 Zákona o rodine tým, že manželstvo účastníkov konania je trvalo rozvrátené a dlhodobo nefunkčné, manželia spolu nežijú a nevedú spoločnú domácnosť takmer 10 rokov. V manželstve nie je prítomná vzájomná citová náklonnosť, manželská podpora a starostlivosť, pričom tento rozvrat pretrváva dlhú dobu. Napriek manželovmu nesúhlasu s rozvodom manželstva súd prvej inštancie nevidel legitímny dôvod na udržiavanie takéhoto nefunkčného zväzku len s ohľadom na manželove náboženské presvedčenie. Konštatoval, že manžel s výnimkou listu, ktorý napísal manželke v roku 2011, nepodnikol žiaden ústretový krok na záchranu manželstva. Úpravu výkonu rodičovských práv a povinností manželov k mal. N. na čas po rozvode a úpravu styku odôvodnil v zmysle ust. § 24, § 25 Zákona o rodine. Mal za nesporné, že od ukončenia spolužitia rodičov starostlivosť o maloletého zabezpečovala výlučne manželka. Ohľadom zverenia maloletého do výchovy zisťoval názor dieťaťa so zohľadnením jeho rozumovej vyspelosti a schopnosti vyjadriť svoj názor, keďže mal. N. je dieťaťom vo veku blízkom dospelosti, a teda svoj názor nepochybne formulovať vedel. Poukázal na to, že zo spoločnej domácnosti odchádzali, keď mal asi 6 rokov a odvtedy s otcom nie je v žiadnom kontakte. Súd prvej inštancie vychádzal aj z okolností ukončenia spolužitia rodičov a záverov znaleckého dokazovania v konaní, ktorým súd upravoval výkon rodičovských práv a povinností k maloletým deťom do rozvodu manželstva,

ktoré svedčia o tom, že všetky ich deti majú k manželovi negatívny vzťah, boja sa ho a vyhýbajú sa stretnutiam s ním. Psychologička vyslovene neodporúčala upraviť styk manžela s deťmi z dôvodu vysokej miery rizikovosti, na základe čoho došlo až k zákazu jeho styku s deťmi. Na základe týchto skutočností bol súd prvej inštancie presvedčený, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o mal. N. by rozhodne nebola v jeho najlepšom záujme. Maloletý nemá k manželovi vytvorený adekvátny vzťah. Súd prvej inštancie však rozhodoval na základe aktuálne zisteného stavu a v čase súdneho rozhodnutia mal preukázané, že v najlepšom záujme maloletého bude ponechať ho vo výlučnej osobnej starostlivosti matky, čo korešponduje aj s prejaveným názorom maloletého, ktorý dostatočne zrozumiteľne a nespochybniteľne formuloval svoj názor. Zároveň rozhodol o práve rodičov mal. N. zastupovať a spravovať jeho majetok tak, ako to vyplýva z ust. § 28 Zákona o rodine, ktorý v ods. 3 vymedzuje, kedy rodičovské práva a povinnosti vykonáva len jeden z rodičov. V prejednávanej veci žiaden z rodičov nebol obmedzený ani pozbavený rodičovských práv, preto nebol daný legitímny dôvod, aby maloletého zastupovala a spravovala jeho majetok len manželka. Pri rozhodovaní o úprave styku vychádzal zo správy kolízneho opatrovníka, že maloletý má záujem budovať si vzťah s manželom a stretávať sa s ním, avšak na základe dohody, nie prísne formálnej úpravy. Nakoľko sám maloletý prejavil vôľu obnoviť vzťah s manželom, manželka názor syna akceptovala a navrhla styk neupravovať. Manžel sa taktiež nedomáhal striktnej úpravy styku s maloletým, preto súd prvej inštancie rozhodol o neupravení styku manžela s mal. N.. Pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti manžela voči maloletému súd prvej inštancie vychádzal z ust. § 62 Zákona o rodine a zo zásady, že ak sa rodič o dieťa osobne stará, plní si svoju vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení, ako je zabezpečenie bývania, stravy, ošatenia, zdravotnej starostlivosti a pod. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, má povinnosť prispievať na jeho výživu výživným, ktoré ak sa rodičia nedohodnú, určí súd. Uviedol, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča. V danom prípade mal preukázané, že príjem manžela je o cca 100 Eur vyšší, ako príjem manželky. Považoval za dôvodné určiť výživné pre mal. N. v sume 100 Eur mesačne, ktoré je primerané možnostiam manžela a zodpovedajúce potrebám dieťaťa. Konštatoval, že manžel, napriek prezentovanej nízkej životnej úrovni až na hranici biedy, vlastní byt darovaný jeho matkou a vlastní nehnuteľnosť v k.ú. Sokoľ. Jeho majetkové pomery sú výrazne priaznivejšie ako pomery matky. Pokiaľ argumentoval, že je úverovo zaťažený, súd prvej inštancie dal do pozornosti ust. § 62 ods. 5 Zákona o rodine ktorý hovorí, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Nebral do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Zdôraznil, že manžel musí nakladať s finančnými prostriedkami tak, aby predovšetkým neohrozil výživu svojho dieťaťa. O trovách konania rozhodol podľa .

3. Proti tomuto rozsudku, len proti výrokom I, II, IV a V podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie manžel z dôvodu, že konanie má iné vady, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci pretože súd prvej inštancie nesprávne a neúplne zistil skutočný stav veci. Namietal, že manželka v návrhu na rozvod manželstva uviedla viaceré chybné tvrdenia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vynechal viaceré časti vyjadrení zúčastnených strán a neposudzoval viaceré porušenia platných zákonov a medzinárodných zmlúv a dohovorov, čo v celkovom rozhodnutí viedlo k nesprávnym záverom a rozhodnutiu súdu. Uviedol, že manželstvo uzavreli dňa 30.5.1991 v Sobášnej sieni Mestského úradu v Stropkove a následne v sobotu 1.6.1991 v Rímskokatolíckom kostole Najsvätejšej Trojice v Stropkove. Nie je pravdou, že by sa spoznali počas jeho vysokoškolského štúdia, pretože on v tom čase pracoval ako banský merač a manželka bola v rozpore s terajšími predpismi ubytovaná na Medických internátoch, ale neštudovala už na vysokej škole. Taktiež nie je pravdou, že sa zapísal na vysokú školu, keď sa narodil syn N.. V tom čase študoval už jeden rok. Ďalšie klamstvo, ktoré uviedla manželka je, že s nikým nechodila a nemá priateľa. Toto môže vyvrátiť ich najstaršia dcéra C.. Zdôraznil, že nebolo zaznamenané a posúdené v rozsudku to, že obidvaja účastníci konania, ako aj všetky ich deti, sú kresťania, rímokatolíci a pri uzavretej sviatosti manželstva, ktorá sa uskutočnila tri dni po civilnom sobáši, si ako manželia potvrdili slávnostnou prísahou manželský zväzok, ktorý nie je možné rozviesť

- rozdeliť a prízvukoval to v písomnom a slovnom vyjadrení pred súdom, ako aj uplatnenie výhrady vo svedomí. Zdôraznil, že Slovenská republika v Ústave garantuje zaručenie ústavných práv každému občanovi SR, najmä právo slobodného prejavovania a vykonávania viery a náboženstva. SR deklaruje prednosť schválených uzatvorených medzinárodných zmlúv pred zákonmi. Medzinárodná zmluva uzatvorená medzi SR a Svätou stolicou garantuje a uznáva právo katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej členov na slobodné a nezávislé pôsobenie, ktoré zahŕňa najmä verejné vyhlásenie, hlásanie a uskutočňovanie katolíckej viery, slobodu pri plnení poslania katolíckej cirkvi, vykonávanie jej kompetencií ustanovených kánonickým právom. Poukázal na to, že podľa záväzného kánonu katolíckej

cirkvi, platne uzavreté a zavŕšené manželstvo nemôže byť rozviazané nijakou ľudskou mocou a z nijakého dôvodu, iba smrťou. V katolíckej cirkvi neexistuje možnosť rozvodu manželstva. Platne uzavreté manželstvo ostáva platným do smrti jedného z manželov, resp. po preskúmaní cirkevného súdu pri žiadosti o anuláciu manželstva môže súd (cirkevný) rozhodnúť o nulite manželstva (nie o rozvode). Preto žiada o zrušenie výroku I rozsudku o rozvode manželov s ponechaním súčasného stavu odlúčených manželov. Po podaní návrhu na metropolitný arcibiskupský súd na nulitu manželstva bude postup po rozhodnutí o nulite manželstva podľa zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Skutočnosť, že deti, ktoré pochádzajú z jeho manželstva, boli viac ako desať rokov oddelené od neho manželkou, zavádzané a nebol im dovolený žiadny kontakt s ním, je porušením práv detí, práv druhého rodiča a výrazne to narušilo ich psychický i fyzický vývoj a zanechalo to nenapraviteľné dôsledky na ich životoch. Namietal, že súd prvej inštancie nedostatočne skúmal, akým vážnym porušením bolo zobratie detí manželkou a absolútna nemožnosť ich kontaktovať s ním, zvlášť pri mal. N.ovi a nemožnosť ich výchovy ním. Samotná manželka potvrdila, že on mal. N. rozmaznával a nikto sa ho nemohol dotknúť. Aj to ilustruje, že mal. N. chránil a staral sa o neho. Uviedol, že ani v súčasnej dobe sa mu nepodarilo skontaktovať s mal. N.. Súd prvej inštancie neskúmal, napríklad prostredníctvom výpovede syna, ako prežíval desať rokov bez neho. Manželka navykla všetky deti, že žiť s ňou je to správne a že manžel sa o nich nezaujíma, pritom opak bol pravdou. On však nevedel, kde sú, na akú školu chodia, aj keď o to v osobnom liste manželku pred jedenástimi rokmi prosil a žiadal. Nezvratné chyby štátu a kolízneho opatrovníka, ktorý sa nestaral, že mal. N. si fakticky jeho nepamätá a je nezdravo naviazaný na manželku, je možné napraviť tak, že súd určí pravidelný mesačný počet dní jeho starostlivosti o syna a stanoví aj striedavú starostlivosť prostredníctvom oboch rodičov. Poukázal na to, že rodičovské práva a povinnosti patria obom rodičom. Starostlivosť o deti a ich výchova sú právom a povinnosťou rodičov. Namietal aj nesprávne určenie sumy výživného pre mal. N.. Konštatoval, že oproti pomerom, ktoré boli v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, došlo k výrazným zmenám z dôvodu tehotenstva dcéry C. a jej zhoršeného zdravotného stavu. Bol nútený jej požičať 2.500 Eur (vzal si pôžičku), v byte sa mu pokazil vodovod v kuchyni a nemá žiadne finančné prostriedky na jeho opravu. Od RTVS mu prišla upomienka na neuhradenie poplatkov za rozhlas a televíziu za sedem rokov v sume 357,28 Eur, pritom vôbec nemá televízor a jeho finančné prostriedky len na zabezpečenie stravy vychádzajú na necelé 3 Eurá, čo je v súčasnosti nedostatočné na zabezpečovanie základných ľudských existenčných podmienok. Nemôže si dovoliť kúpiť nové okuliare, nie to ešte nejaké lieky či vitamíny. Jedno teplé jedlo si môže urobiť asi trikrát do týždňa, a to prevažne cestoviny, kašu alebo ryžu. Navrhol, aby odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku I a nerozhodol o rozvode manželov, ale ponechal v platnosti súčasný stav manželstva (v odlúčení), kým arcibiskupský metropolitný súd rozhodne o nulite manželstva podľa zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou. Ďalej žiada zmenu výroku o výchove maloletého tak, že tento bude zverený do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov a úpravu styku s maloletým žiada postupne od troch dní mesačne vyššie. Nanovo žiada rozhodnúť aj o úprave príspevku na výživu maloletého na sumu 50 Eur mesačne, ktoré bude posielať vždy k 20. dňu v mesiaci na bankový účet maloletého.

4. Manželka vo vyjadrení k odvolaniu manžela uviedla, že ich manželstvo bolo platne uzatvorené výlučne civilnou občianskou formou na príslušnom Matričnom úrade - Mestskom úrade v Stropkove. Cirkevný obrad bol len slávnostným potvrdením už platne uzatvoreného manželstva bez akýchkoľvek právnych účinkov. Zdôraznila, že Slovenská republika sa v zmysle neviaže na nijakú ideológiu ani náboženstvo, a preto náboženský právny systém nie je pre slovenské súdy pri rozhodovaní relevantný. Konštatovala, že ich manželstvo je trvalo rozvrátené, dlhodobo nefunkčné a neplní svoju spoločenskú funkciu v žiadnom ohľade. Skutočné dôvody snahy manžela o formálne zachovanie ich manželstva majú výlučne religióznu povahu, čo korešponduje aj s jeho návrhom manželstvo až do rozhodnutia o nulite manželstva príslušným cirkevným orgánom zachovať. K upieraniu jeho rodičovských práv uviedla, že to bolo práve jeho neadekvátne správanie vedúce až k nutnosti zakázať mu styk s deťmi. Manžel túto situáciu nijako neriešil, o záchranu vzťahu s ich deťmi sa nepokúšal, o mal. N. sa dlhé roky aktívne nezaujímal. Pokiaľ ide o zverenie mal. N. do jej osobnej starostlivosti a neupravenie styku manžela s ním uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zohľadňuje dostatočne, zrozumiteľne a nespochybniteľne sformulovaný názor ich syna na obnovenie kontaktu s manželom, avšak výlučne na základe dohody a nie prísne formálnou úpravou, ako aj obsahovo zhodné odporúčanie kolízneho opatrovníka. Manžel si neupravenie jeho styku so synom mylne vykladá ako nemožnosť styku, čím opomína skutočnosť, že v budovaní narušeného vzťahu so synom mu nikto a nič nebráni. Napriek tomu manžel nevyužíva ani túto možnosť. Namietala aj nezmyselnosť a nevykonateľnosť jeho navrhovanej úpravy striedavej osobnej starostlivosti. V súvislosti s namietanou

výškou výživného a poukazom na zmenu jeho finančných pomerov uviedla, že manželom deklarované výdavky majú prevažne výnimočnú povahu, nevyznačujú sa periodicitou a preto nemôžu mať žiaden vplyv na výšku výživného určenú súdom prvej inštancie. Má za to, že určené výživné v sume 100 Eur mesačne netvorí ani 10 % jeho priemerného čistého príjmu, je pri zohľadnení majetkových pomerov manžela primerané jeho možnostiam a zároveň zodpovedá odôvodneným potrebám ich syna. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 113,39 Eur.

5. Manžel vo vyjadrení k vyjadreniu manželky uviedol, že v tom čase platný Zákon o rodine neumožňoval iné uzavretie manželstva, ako pred orgánom štátu, preto s manželkou formálne museli absolvovať tzv. civilný sobáš. Normálny a všetkými členmi rodiny a hostí akceptovaný a realizovaný sobáš a uzavretie manželstva aj podľa kánonického práva katolíckej cirkvi uskutočnili dňa 1.6.1991 v kostole. Zopakoval svoje tvrdenie o nemožnosti rozvodu medzi dvoma rímokatolíkmi s odvolaním sa na základné práva a slobody zakotvené SR, medzinárodnými zmluvami a platnými zákonmi. K nefunkčnosti ich manželstva poznamenal, že odkedy manželka zobrala pred desiatimi rokmi deti a odišla, neurobila žiaden krok z normalizovaniu vzťahov medzi nimi a navrátením možnosti spoluvýchovy a starostlivosti oboch manželov o deti. K možnosti výchovy mal. N. a stretávania sa s ním uviedol, že zatiaľ ani jeden pokus o kontaktovanie a možnosť stretnutia sa so synom sa neuskutočnil, pretože sa s ním nevedel skontaktovať ani prostredníctvom sms, zavolania a mailových pokusov o spoločné stretnutie a výlety spolu aj so starším synom D.. Zdôraznil, že za optimálnu formu starostlivosti o maloletého považuje striedavú osobnú starostlivosť. Keďže však mal. N. nevidel desať rokov, žiadal o postupnú úpravu stretávania sa po malých časových úsekoch tak, že po určitej dobe sa umožní striedavá starostlivosť. K vyživovacej povinnosti pre mal. N. uviedol, že v súčasnej dobe nemá dostatočné prostriedky na základnú výživu, lieky, teplú stravu a opravu vodovodnej batérie v kuchyni, elektrických zástrčiek, nehovoriac už o prostriedkoch na rekreáciu a dovolenku. V dôsledku toho, že postupne platil lieky, potraviny a ďalšie veci pre najstaršiu dcéru C. a jej priateľovi na cestu do USA, keď si od neho pod zámienkou pôžičky vylákali vyše 4.000 Eur a nesplatili mu ich, ani jeho matke, musí splácať aj tieto naviac požičané peniaze. Uviedol, že v súčasnosti prežíva mesačne len z 20 stravných lístkov, ktoré dostane od zamestnávateľa, preto v súčasnosti aj ním navrhovaná suma 50 Eur pre mal. N. je nad hranicou jeho možnosti. Nevidí nič zlé na tom, aby výživné na mal. N. platil bezhotovostnou formou na jeho bankový účet, preto navrhuje, aby výživné platil bezhotovostne na manželkin bankový účet, prípadne na jeho vlastný bankový účet. Nesúhlasí s tým, aby mal platiť manželke náhradu trov konania. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

6. Manželka vo vyjadrení k vyjadreniu manžela uviedla, že zotrváva na tom, že ich manželstvo bolo z občianskoprávneho hľadiska platne uzatvorené civilnou formou, ktorá bola v tom čase jediná prípustná. Uzavretá zmluva medzi SR a Svätou stolicou kladie manželstvo uzavreté podľa kánonického práva na roveň civilného manželstva, nevylučuje však bez ďalšieho rozvod. Keďže Vatikánska zmluva rozvod nezmieňuje, jej prednosť v zmysle SR pred zákonmi je vo veciach rozvodu bez právneho významu. Zdôraznila, že vzťahu medzi manželom a mal. N. žiadnym spôsobom nebráni, rozhodnutie súdu prvej inštancie sledovalo najlepší záujem a nespochybniteľne sformulovaný názor ich syna. Poprela, že by sa manžel opakovane pokúšal o kontaktovanie a stretnutie s mal. N.. Zdôraznila, že manžel ani jeden pokus o kontakt nepreukázal. Čo sa týka nákladov na výživu mal. N., poukázala na jeho problémy s pečeňou a zubami, ako aj na potrebu bezlaktózovej a bezlepkovej diéty. Naviac zdôraznila, že v školskom roku 2021/2022 maloletý prestupuje zo základnej školy na strednú školu. Trvá na určenom výživnom v sume 100 Eur, ktoré netvorí ani 10% z priemerného čistého príjmu manžela a zároveň žiada, aby ich poukazoval k jej rukám tak, ako to určil súd. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v sume 226,78 Eur.

7. Ďalšie podania do spisu zaslané neboli.

8. Konania vo veciach rozvodu manželstva sa prejednávajú a rozhodujú podľa .

9. Podľa , na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia , ak tento zákon neustanovuje inak.

10. Podľa , názor maloletého zisťuje súd spôsobom zodpovedajúcim jeho veku a vyspelosti. Podľa povahy veci zisťuje súd názor maloletého bez prítomnosti iných osôb.

11. Podľa § 43 ods. 1 Zákona o rodine, maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. V konaniach, v ktorých sa rozhoduje o veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa, má maloleté dieťa právo byť vypočuté. Názoru maloletého dieťaťa musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti.

12. Podľa článku 10 bod 1 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou manželstvo uzavreté podľa kánonického práva, ktoré spĺňa aj podmienky uzavretia manželstva ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky má na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie a účinky ako manželstvo uzavreté občianskou formou. Štátnu evidenciu manželstiev uzavretých podľa kánonického práva a ich zápis v matrike do knihy manželstiev upravuje právny poriadok Slovenskej republiky.

13. Podľa článku 10 bod 2 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou rozhodnutie Katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva sa oznámi na žiadosť jednej zo stránok Slovenskej republike. Slovenská republika bude ďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho poriadku.

14. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

15. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

16. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario v spojení s a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona a rodine a zákonne vo veci rozhodol, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje.

17. Odvolací súd uvádza, že Zákon o rodine chápe manželstvo ako trvalé životné spoločenstvo muža a ženy, avšak netrvá bezpodmienečne na jeho zachovaní. Za podmienok v ňom ustanovených umožňuje jeho zrušenie rozvodom manželstva. Základným predpokladom pri zrušení manželstva rozvodom je skutočnosť, že manželia alebo jeden z nich po vzájomnom správaní sa neriadia pravidlami ustanovenými Zákonom o rodine (§ 18 a § 19) a že toto správanie so zreteľom na jeho dĺžku a intenzitu spôsobuje vážny rozvrat medzi manželmi. Pritom úvaha o možnosti plnenia účelu manželstva je v podstate úvahou o možnosti plnenia základných funkcií manželstva. K zrušeniu manželstva rozvodom možno pristúpiť iba v odôvodnených prípadoch, keď manželstvo vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je vážny a trvalý bez možnosti o obnovenie jeho základných funkcií, nemôže plniť svoj účel, pričom od manželov už nemožno ani očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia a ak pritom bol zohľadnený záujem maloletých detí v prípade, že z takéhoto manželstva pochádzajú.

18. Odvolací súd po zohľadnení všetkých skutočností vo vzťahu k predmetu odvolacieho konania dospel k totožnému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že manželstvo účastníkov konania nemôže a ani neplní svoj účel vzhľadom na rozvrat manželských vzťahov, ktorý je dlhodobý, vážny a trvalý, bez možnosti obnovenia jeho základných funkcií a so zreteľom na jednoznačný postoj manželky ani nemožno očakávať, že manželské spolužitie niekedy obnovia. Rozvrat manželstva, ako objektívny stav vzájomných vzťahov medzi manželmi, je výsledkom mnohých rôznych príčin, ktoré sa navzájom ovplyvňovali a znásobovali. Z ust. § 23 Zákona o rodine citovaného v napadnutom rozsudku vyplýva zásada objektívneho hľadiska posúdenia podmienok pre rozvod manželstva, t.j. či manželstvo môže plniť svoj spoločenský účel. Pri skúmaní vážnosti rozvratu manželstva je vždy povinnosťou súdu dôsledne zistiť a následne vyhodnotiť najmä vzájomný vzťah medzi manželmi, ako aj dĺžku trvania a intenzitu rozvratu vzťahov medzi nimi a rovnako prihliadnuť na odkázanosť jedného a pomoc druhého manžela.

Na zrušenie manželstva rozvodom nie je právny nárok a Zákon o rodine nevypočítava jednotlivé dôvody, pre ktoré by súd mal povinnosť manželstvo rozviesť. Rozvod manželstva je dôvodný, len ak sú vzťahy medzi manželmi tak vážne narušené a trvale rozvrátené, že manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia. Objektívny a kvalifikovaný rozvrat vzťahov medzi manželmi je daný intenzitou rozvratu, tiež jeho dĺžkou, ktoré sú zahrnuté do požiadavky vážnosti a trvalosti rozvratu. Rozvod má byť takým opatrením, ktoré má umožniť rozchod manželov len vtedy, ak iné riešenie už nezostáva. Náboženské presvedčenie manžela na zachovanie aktuálneho stavu odluky nemôže byť sám osebe dôvodom, aby súd nútil manželku zotrvávať vo vzťahu, ktorý považuje za neperspektívny, pretože na naplnenie účelu manželstva je potrebná snaha obidvoch strán, vzájomné pochopenie a citové zblíženie. Vážnosť a trvalosť rozvratu manželstva účastníkov konania vyplývajú zo skutočností, že už viac ako 10 rokov nežijú spolu ako manželia, žijú oddelene, každý vlastným životom. Nie len manželka, ale ani manžel neprejavil úprimnú snahu o obnovenie spolužitia.

19. Odvolací súd k námietke manžela, že súdy SR z dôvodu uzavretej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou nemôžu rozviesť ich manželstvo uzavreté cirkevnou formou v kostole poukazuje na to, že uvedená zmluva v čl. 10 bod 1 uvádza, že manželstvo uzavreté podľa kánonického práva, ktoré spĺňa aj podmienky uzavretia manželstva ustanovené právnym poriadkom Slovenskej republiky má na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie a účinky ako manželstvo uzavreté občianskou formou. Čiže zrovnoprávňuje uzavretie manželstva cirkevnou a občianskou formou. Rozvod manželstva však ponecháva len na občiansku formu, teda súdnou cestou, čo je definované vo vyššie citovanom čl. 10 bod 2 zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, v ktorom je uvedené, že rozhodnutie Katolíckej cirkvi o nulite manželstva alebo o rozviazaní manželstva sa oznámi na žiadosť jednej zo stránok Slovenskej republike a Slovenská republika bude ďalej konať v tejto veci podľa svojho právneho poriadku.

20. K ďalším odvolacím námietkam manžela odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované zákonné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani aby prebral a riadil sa ním predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj , , , ). Za porušenie tohto základného práva teda nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že súd zistí po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení skutočný stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodne za predpokladu, že jeho skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu súdom by bolo možné uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam.

21. Po preskúmaní spisu a posúdení všetkých relevantných skutočností odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne rozhodol o zverení mal. N. do osobnej starostlivosti manželky, ktorá sa doteraz o neho osobne starala, pričom o jej starostlivosti neboli zistené žiadne pochybnosti. Zverenie mal. N. do osobnej starostlivosti manželke navrhol aj kolízny opatrovník a bola ním plne rešpektovaná aj vôľa maloletého. Uvedené rozhodnutie preto odvolací súd považuje za súladné so zákonom a zároveň je aj v najlepšom záujme maloletého dieťaťa. V súlade zo Zákonom o rodine rozhodol aj o práve rodičov zastupovať a spravovať majetok mal. N. tak, ako to vyplýva z ust. § 28 Zákona o rodine, ktorý v ods. 3 vymedzuje, kedy rodičovské práva a povinností vykonáva len jeden z rodičov. V prejednávanej veci žiaden z rodičov nebol obmedzený ani pozbavený rodičovských práv, preto nebol daný legitímny dôvod, aby bol ktorýkoľvek z nich obmedzený v zastupovaní a spravovaní majetku maloletého.

22. K striedavej osobnej starostlivosti rodičov odvolací súd poznamenáva, že ide o spôsob osobnej starostlivosti o dieťa, ktorý zohľadňuje právo obidvoch rodičov na výchovu dieťaťa po ich rozvode. Striedavá osobná starostlivosť zabezpečuje dieťaťu primeraný kontakt s obidvoma rodičmi, prispieva

k citovej vyrovnanosti a zdravému psychického vývoju detí. Aj zákonodarca však vo všeobecnej časti dôvodovej správy dodáva, že striedavá osobná starostlivosť nie je vhodná pre každé dieťa, ani pre každého rodiča. Súd musí pri všetkých prípadoch rozhodovania o výkone rodičovských práv a povinností, teda nielen pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti, rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy musí prihliadať na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, ako aj na schopnosť rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Zároveň musí súd prihliadať a rešpektovať prejavený názor maloletého dieťaťa s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Maloletý mal v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie 16 rokov, manžela nevidel takmer 10 rokov, o zverení do striedavej osobnej starostlivosti ani neuvažoval. Nebránil sa stretnutiu s manželom, súhlasil, aby kolízny opatrovník poskytol jeho telefónne číslo manželovi, aby ho mohol kontaktovať a dohodnúť si spôsob komunikácie a stretnutí. Z uvedeného odvolaciemu súdu vyplýva, že vzhľadom na vek, rozumovú vyspelosť a prejavenú vôľu mal. N. by striedavá osobná starostlivosť v tomto prípade bola kontraproduktívna a nie v najlepšom záujme maloletého. Taktiež pevné určenie času stretávania sa manžela s maloletým, ktorý je už v podstate vo veku blízkom dospelosti a má vlastné voľnočasové priority, by nebolo v jeho záujme. Manžel si musí uvedomiť, že vo vzťahu k mal. N.ovi stratil 10 rokov jeho života a je teraz v prevažnej miere na ňom, aby synovi ukázal cestu k sebe.

23. Zo zákonných ustanovení citovaných v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie týkajúcich sa určovania rozsahu vyživovacej povinnosti rodičov k mal. deťom vyplýva, že kritériami určovania rozsahu výživného sú popri odôvodnených potrebách detí aj možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Pri určovaní konkrétneho rozsahu výživného preto treba vychádzať predovšetkým z toho, aká peňažná suma mesačne je potrebná na úhradu odôvodnených potrieb detí, pričom medzi tieto potreby patria výživa vo vlastnom slova zmysle, hmotné potreby ako sú šatstvo, bielizeň, náklady na bývanie, ako aj potreby súvisiace s rozširovaním a prehlbovaním vzdelania detí, rozvojom ich záujmov na budúce povolanie, kultúrne, športové a rekreačné potreby, t.j. všetky nevyhnutné potreby, ktoré vyžaduje život kultúrneho človeka v súčasnosti. Miera týchto potrieb je odstupňovaná a závisí predovšetkým od veku dieťaťa, jeho zdravotného stavu, pričom ak to možnosti a schopnosti rodičov dovoľujú, má výživné zabezpečovať primeraný podiel na výhodách, ktoré dovoľujú možnosti rodičov. Odôvodnené potreby detí v rovnakom veku a na rovnakom stupni školskej dochádzky sú spravidla rovnaké, pokiaľ nie sú v určitom konkrétnom prípade zvýšené v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu, finančnej náročnosti, záujmovej alebo športovej činnosti, prípadne ak rozumové schopnosti dieťaťa odôvodňujú nadštandardné vzdelávanie dieťaťa, pričom ide o všeobecne známu skutočnosť, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Dokazovať treba len nadštandardné výdavky, resp. potreby dieťaťa, ktoré vybočujú z rámca potrieb iných detí v rovnakom veku. Pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti je súd povinný prihliadať aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Na strane povinných rodičov dieťaťa súd zisťuje ich reálne príjmy, celkové majetkové pomery, nevyhnutné životné náklady a prihliada aj na ich ďalšie zákonné vyživovacie povinnosti. Žiadny účinný zákon v SR nezakotvuje povinnosť rodičov pracovať. Preto je potrebné zisťovať potenciálnu životnú úroveň rodiča, ktorá je limitovaná okrem majetkových pomerov aj jeho finančnými nárokmi na zabezpečenie uspokojenia jeho potrieb. Pri určovaní miery životnej úrovne môže súd vziať do úvahy zistenie a vyčíslenie mesačných nákladov povinného rodiča.

24. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, že určené výživné zodpovedá zákonným kritériám určovania rozsahu výživného s prihliadnutím na príjmy rodičov a správne prihliadal a zohľadňoval ich náklady na živobytie. K odvolacím námietkam manžela poznamenáva, že tieto sú totožné s jeho obranou pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa konajúci súd v napadnutom rozsudku vysporiadal a ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o rozsahu výživného. Odvolací súd poukazuje na to, že pri rozhodovaní o určení výživného sa použijú zásady uvedené v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, z ktorých vyplýva, že obaja rodičia sú povinní prispievať na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov a dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada aj na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. V tomto prípade je nepochybné, že manželka si plní svoju vyživovaciu povinnosť osobnou starostlivosťou, poskytovaním vecných plnení, stravovaním. Je to práve ona, kto zabezpečuje zdroj výživy mal. N. na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho všestranný rozvoj. Vo vzťahu k odvolacím námietkam manžela týkajúcich sa jeho príjmu odvolací súd dodáva, že si je plne vedomí jeho

obmedzených možností, keď zo svojho príjmu podporuje staršie, už plnoleté deti C., I. a Y. avšak to ho nezbavuje jeho zákonnej povinnosti platiť výživné aj na mal. N. tak, aby aspoň čiastočne dokázal uspokojiť jeho základné potreby, pretože určené výživné v sume 100 Eur mesačne (3,33 Eur denne) vzhľadom na jeho vek a potrebu bezlaktózovej a bezlepkovej diéty, reálne nepostačuje ani na jeho dennú stravu.

25. Pretože súd prvej inštancie vo veci správne a zákonne rozhodol a manžel ani v štádiu odvolacieho konania neoznačili také dôkazy, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci, odvolací súd podľa rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a podľa sa v odôvodnení obmedzil iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na zdôraznenie jeho správnosti doplnil ďalšie dôvody.

26. Manželka si v odvolacom konaní uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

27. Podľa , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

28. Podľa , účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu a jeho zástupcovi, ak nejde o trovy konania, ktoré platí štát.

29. Podľa , žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.

30. Podľa , v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov môže súd priznať náhradu trov konania účastníkom, ktorí mali vo veci úspech, proti účastníkom, ktorí úspech nemali, ak to možno spravodlivo požadovať.

31. Podľa , súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.

32. Podľa , o povinnosti nahradiť trovy konania, ak nejde o trovy konania štátu, rozhodne súd len na návrh.

33. Konania vedené podľa sa podstatným spôsobom líšia od sporových konaní vedených podľa . Sporové konanie plní reparačnú funkciu tým, že v jeho rámci dochádza k riešeniu určitého už jestvujúceho sporu o právo, t.j. konkrétneho právneho konfliktu. Naproti tomu, mimosporové konanie plní funkciu preventívnu, pričom jeho cieľom je (v spoločensky najdôležitejších oblastiach), zabezpečiť úpravu pomerov účastníkov do budúcna. Rozdiely medzi oboma druhmi konaní sa prejavujú nielen v spôsobe začatia konania, v postavení účastníkov, v odlišných možnostiach dispozície konaním, v aplikácii rozdielnych procesných zásad, ale aj v otázke náhrady trov konania. Rozdiel od sporového konania, kde sa náhrada trov zásadne riadi zásadou úspechu vo veci, v mimosporových konaniach primárne platí, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Každý z účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, pričom výnimky vyplývajú len z ustanovení až .

34. Prvú výnimku predstavujú konania vo veciach určenia rodičovstva a vo veciach notárskych úschov, v ktorých vzhľadom na povahu týchto konaní, zákon pripúšťa rozhodnutie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu v konaní ( ). Druhou výnimkou je tzv. separácia nákladov ( ), kedy môže súd zaviazať účastníka na náhradu trov konania, ktoré by bez jeho zavinenia neboli vôbec vznikli (napr. v dôsledku neodôvodneného nedostavenia sa na pojednávanie a pod.). Pri rozhodovaní o separátnych trovách však nemožno prihliadať k úspechu v konaní, ani k zavineniu zastavenia konania, nakoľko náhradu (separátnych) trov konania môže znášať aj ten účastník, ktorý mal v konaní úspech ( ), pokiaľ druhému účastníkovi spôsobil vznik trov svojim procesným zavinením. Treťou a poslednou výnimkou je možnosť súdu priznať náhradu trov konania aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé (). Zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov konania priznať, preto meteriálny korektív spravodlivého požadovania náhrady trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní. Treba zároveň zdôrazniť, že pre aplikáciu nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní. Jediným zákonným kritériom je, že je to s ohľadom na okolnosti prípadu spravodlivé.

35. Manželka si v rámci odvolacieho konania uplatnil nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za podanie vyjadrenia k odvolaniu manžela a za dupliku. Dôvod, prečo považuje za spravodlivé, aby jej bol priznaný v mimosporovom konaní nárok na náhradu trov konania bližšie neuviedla. Odvolací súd konštatuje, že predmetom konania je rozvod manželstva. Návrh na rozvod podala ona, manžel s rozvodom nesúhlasil. S konaním o rozvod manželstva účastníkov konania je zo zákona ( ) spojené konanie o úprave pomerov manželov na čas po rozvode k mal. N.ovi, čiže aj o ich výkone rodičovských práv musel súd rozhodovať ex offo. Manželka v odvolaní nenamietala, že manžel v konaní zapríčinil obštrukcie, ktorými zavinil vznik trov, ktoré by jej inak nevznikli. Podanie odvolania je jeho zákonné právo, ktoré sa za obštrukciu považovať nemôže. Odvolací súd nemal v konaní preukázané, prečo by bolo spravodlivé priznať náhradu trov konania manželke. Preto v zmysle v spojení s rozhodol, že manželka nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

36. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom v pomere hlasov 3:0 ( vety druhej ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( a nasl. ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).