Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_17Co-40-2022.pdf
PDF · 103.12 KB
Case nature
Area
Subarea
17Co/40/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej JUDr. Tatianou Andrejcovou, advokátkou, so sídlom Laborecká 1896/58, 066 01 Humenné, proti žalovanému: E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., právne zastúpenému JUDr. Petrom Gdovinom, advokátom, so sídlom Kalininova 675, 066 01 Humenné, o zaplatenie 50.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné, č. k. 6C/19/2021-165 zo dňa 22. februára 2022 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Priznáva žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni 50.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne 1. 1. 2018 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a priznal žalobkyni voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o jej výške rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 50.000 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 1. 1. 2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobkyňa v žalobe poukázala na to, že ako veriteľka uzatvorila 6. 8. 2009 s B. F. ako dlžníkom zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu požičala 166.000 eur a dlžník sa zaviazal vrátiť jej požičané peňažné prostriedky do 30. 9. 2010. Doposiaľ jej vrátil, prostredníctvom žalovaného, iba sumu 10.000 eur. Žalovaný bol sprostredkovateľom pôžičky a mal z toho finančný prospech, čo aj vyhlásil v dohode o pristúpení k záväzku a uznaní dlhu, ktorú uzatvoril so žalobkyňou dňa 19. 4. 2017 a ktorou sa dobrovoľne zaviazal uhradiť jej za pôvodného dlžníka sumu 50.000 eur v lehote do 31. 12 2017. V tejto dohode vyhlásil, že dlh uznáva, čo do dôvodu aj výšky, svoj záväzok však doposiaľ nesplnil.
2. Upomínací súd (Okresný súd Banská Bystrica) v prejednávanej veci vydal dňa 10.3.2021 platobný rozkaz, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. Voči platobnému rozkazu podal žalovaný odpor. Vec bola upomínacím súdom podľa § 10 ods.3 a § 14 ods.3 zákona č. 307/2016 Z.z. postúpená prvoinštančnému súdu
3. Prvoinštančný súd zistil, že žalobkyňa ako veriteľka a B. F. ako dlžník 6. 8. 2009 uzatvorili písomnú zmluvu o pôžičke, na základe ktorej mu žalobkyňa požičala 166.000 eur a dlžník sa zaviazal vrátiť jej
poskytnuté peňažné prostriedky jednorazovo v hotovosti do 30. 9. 2010. V tejto zmluve si zmluvné strany dohodli úrok vo výške 5 % ročne, čo predstavuje 8.300 eur ročne, ktorý bol splatný vždy k 1. 1 za predchádzajúci rok. Strany sporu 19. 4. 2017 uzavreli dohodu o pristúpení k záväzku podľa § 533 Občianskeho zákonníka a o uznaní dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka (ďalej len „dohoda“) Z tejto dohody vyplýva, že pôvodným dlžníkom je B. F., pristupujúcim dlžníkom žalovaný a veriteľom žalobkyňa. Predmetom tejto dohody bolo pristúpenie pristupujúceho dlžníka k záväzku pôvodného dlžníka voči veriteľovi s tým, že pristupujúci dlžník bude povinný uhradiť dlh veriteľovi spoločne a nerozdielne spolu s pôvodným dlžníkom vo výške 50.000 eur. Z článku II. tejto dohody vyplýva, že veriteľ požičal pôvodnému dlžníkovi na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 6.8.2009 sumu 165.969,59 eura (5.000.000 Sk). Do dňa podpísania dohody pôvodný dlžník požičanú sumu veriteľovi vrátil len vo výške 10.000 eur, preto sa pristupujúci dlžník dobrovoľne zaväzuje uhradiť veriteľovi časť dlžnej sumy vo výške 50.000 eur za pôvodného dlžníka, najneskôr do 31. 12. 2017, a to z dôvodu, že z pôžičky mal finančný prospech aj pristupujúci dlžník. Podpisom tejto dohody pristúpil pristupujúci dlžník, so súhlasom veriteľa a na základe žiadosti pôvodného dlžníka, k časti dlhu špecifikovaného v článku II. dohody a stal sa tak, popri pôvodnom dlžníkovi, povinným zaplatiť spoločne a nerozdielne veriteľovi dlh vo výške 50.000 eur. Z článku IV. tejto dohody vyplýva, že pristupujúci dlžník zároveň uznáva svoj dlh voči veriteľovi, čo do dôvodu a výšky 50.000 eur a toto uznanie robí s vedomím, že ide o premlčaný nárok veriteľa proti pôvodnému dlžníkovi. Z článku V. dohody vyplýva, že zmluvné strany svojimi podpismi potvrdzujú, že ich vôľa prejavená v tejto zmluve bola slobodná, vážna a bez omylu. Podpis žalovaného na tejto dohode bol notársky overený dňa 19.4.2017. Žalobkyňa ako príkazca a H. I. ako príkazník uzavreli dňa 13. 7. 2015 príkaznú zmluvu, ktorou sa príkazník zaviazal vykonávať činnosť smerujúcu k vymoženiu splatnej pohľadávky žalobkyne od dlžníka B. F.. Uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru, odbor kriminálnej polície Prešov, ČVS: C./X-VYS- PO-XXX z 31. júla 2020 bolo zastavené trestné stíhanie, začaté na základe trestného oznámenia žalobkyne, vo veci obzvlášť závažného zločinu podvodu z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Zo zápisnice ČVS: J./X-VYS-HE-XXXX z 1. marca 2018, ktorá je súčasťou trestného spisu Okresného súdu Humenné vedeného pod sp. zn. 3T/118/2018 vyplýva, že žalovaný vyjadril ochotu zaplatiť žalobkyni 50.000 eur. H. I. listom z 19. apríla 2017 oznámil žalobkyni, že sa mu podarilo zabezpečiť pristúpenie k záväzku žalovaným.
4. Prvoinštančný súd aplikoval na daný právny vzťah ust. § 34, § 37 ods. 1, § 40a, § 49a, § 100 ods. 1, § 101, § 516 ods. 1, § 517 ods. 2, § 533, § 558, § 657 zákona č. 40/1964 Zb. (ďalej len Občiansky zákonník, resp. OZ), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Zb, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Dospel k záveru, že námietka premlčania vznesená žalovaným je nedôvodná, pretože všeobecná premlčacia doba v danej veci začala plynúť 1. januára 2018 (nasledujúci deň po splatnosti dlhu) a uplynula 1. januára 2021. Žalobkyňa doručila návrh na vydanie platobného rozkazu Okresnému súdu Banská Bystrica 8. decembra 2020, teda pred uplynutím premlčacej doby, preto je námietka premlčania nedôvodná. Ďalej konštatoval, že žalovaný mal pri podpise dohody vedomosť o tom, že záväzok, ku ktorému pristúpil je už premlčaný, keďže poznal obsah zmluvy o pôžičke, do ktorej sám dopisoval dátum splatnosti pôžičky. Mal vedomosť o tom, že žalobkyňa podala žalobu na vrátenie pôžičky, nezaplatila súdny poplatok a jej právo sa následne premlčalo. Ustanovenie § 533 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevylučuje pristúpenie k peňažnému záväzku, ktorý je premlčaný. Keďže splatnosť pôvodného záväzku už uplynula, bolo potrebné stanoviť novú lehotu na plnenie, ktorú si strany dohodli tak, že záväzok žalovaného uhradiť za pôvodného dlžníka sumu 50 000 eur, bude splatný najneskôr do 31.12.2017, pričom zmena záväzku spočívajúca v predĺžení lehoty splatnosti sa týka len pristupujúceho dlžníka a žalobkyne ako veriteľky. Lehota pôvodného dlžníka ostala zachovaná. Súd prvej inštancie považoval dohodu o pristúpení k záväzku a uznanie dlhu špecifikované v dohode z 19.4.2018 za dva právne úkony. Dohoda o pristúpení k záväzku je dvojstranným právnym úkonom, uzatvoreným medzi pristupujúcim dlžníkom a pôvodnou veriteľkou a uznanie dlhu je jednostranným právnym úkonom dlžníka (žalovaného). Oba tieto právne úkony súd prvej inštancie považoval za perfektné, spôsobilé vyvolať následok, ktorý sa s týmito právnymi úkonmi spája. Pristúpením k záväzku dochádza k zmene záväzku v subjektoch záväzkového vzťahu, lebo dochádza k zmene počtu dlžníkov.
Jedná sa o určitú formu zabezpečenia pohľadávky, lebo popri pôvodnom dlžníkovi vstupuje do záväzku aj ďalší dlžník. Pristupujúci dlžník sa nestáva účastníkom základného záväzkového vzťahu ako celku, ale je viazaný iba v rozsahu subjektívnej povinnosti, ktorá zodpovedá dlhu, ku ktorému pristúpil. Vo zvyšku záväzku sú naďalej iba veriteľ a pôvodný dlžník. Pristúpenie k záväzku samo o sebe neznamená generálny vstup tretej osoby do záväzkového vzťahu, keďže právna úprava pripúšťa aj pristúpenie k časti záväzku, nielen pristúpenie k celému záväzku. Možno pristúpiť k peňažnému záväzku, ktorý je splatný, nesplatný, premlčaný, relatívne neplatný, naturálny a pod. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nezistil, aby bola dohoda neplatná pre nedostatok vôle, resp. preto, že žalovaný mal byť uvedený do omylu H. I., ktorý tvrdil, že ide len o formálne podpísanie určitého papiera, ktorý bude neskôr roztrhaný. Skutočnosť, že žalovaný mal vôľu uhradiť žalobkyni za pôvodného dlžníka aspoň sumu 50 000 eur, vyplynula jednak z výpovedi samotnej žalobkyne, z výpovede svedkyne F., svedka I., ale najmä z výpovedi žalovaného v rámci trestného konania, ktoré sa viedlo proti obžalovanému H. I.. Žalovaný v rámci tohto trestného konania vypovedal, že je ochotný žalobkyni vrátiť časť peňazí, ktoré B. F. investoval do jeho nehnuteľnosti, keďže to bral z ľudského hľadiska tak, že znalec ohodnotil investíciu na 50 000 eur. Opakovane povedal H. I., že nemá problém s tým, že žalobkyni uhradí sumu 50 0000 eur. Uviedol, že dohodu podpísal bez nátlaku. H. I. naňho žiaden nátlak nerobil a v zmluve napísal to, na čom sa dohodli a čo bol ochotný akceptovať už od začiatku. Uviedol, že aj pani B. vedela, že je ochotný jej zaplatiť dlh vo výške 50 000 eur. Súd prvej inštancie považoval obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že bol uvedený do omylu H. I., za účelovú. S poukazom na ust. § 49a Občianskeho zákonníka konštatoval, že právny úkon je neplatný len v prípade, ak by osoba, ktorej bol tento úkon určený, omyl vyvolala alebo o tom musela vedieť. V danom prípade žalobkyňa ako druhá účastníčka dohody o omyle nevedela a ani ho nevyvolala. Navyše, podľa ust. § 40a Občianskeho zákonníka, neplatnosti sa nemôže dovolať ten, kto ju sám spôsobil. Žalovaný sa teda nemôže domáhať neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že sám participoval na právnom úkone, ktorý by mal byť vo vzťahu k žalobkyni zavádzajúci v tom, že sa mala mylne domnievať, že žalovaný jej chce zaplatiť 50 000 eur, hoci on to nemyslel vážne. Prvoinštančný súd poukázal na to, že obrana žalovaného bola vyvrátená v každom smere. Žalovaný najprv tvrdil, že dohodu vôbec nepodpísal, neskôr tvrdil, že ju podpísal vo večerných hodinách pod lampou pri reštaurácii a nakoniec bolo preukázané, že jeho podpis na dohode bol overený na notárskom úrade, o čom svedčí nespochybniteľne záznam v osvedčovacej knihe. Záväzok žalovaného voči žalobkyni nevznikol uznaním dlhu, ale dohodou o pristúpení k záväzku. Pri logickom výklade obsahu dohody je zrejmé, že žalovaný dlh, ku ktorému pristúpil (čl. I., II., III. dohody) v čl. IV. uznal a tento článok nemožno vykladať samostatne, ale vo vzťahu k predchádzajúcim článkom, čo nepochybne vyplýva aj z číselného označenia týchto článkov. Žalovaný pred pristúpením k záväzku nemal voči žalobkyni žiaden dlh, samotné uznanie dlhu by tak nebolo logické, lebo žalovaný nemohol vo vzťahu k žalobkyni uznať dlh, ktorý neexistoval. Jeho dlh vznikol až uzatvorením dohody o pristúpení k dlhu iného dlžníka a následne žalovaný tento svoj dlh voči žalobkyni uznal. Je potrebné vykladať postupnosť právnych úkonov vyplývajúcich z dohody tak, že žalovaný najprv pristúpil k dlhu a potom ho uznal, pričom zároveň uznal to, že sa jedná o premlčaný záväzok. Žalovaný sa dostal do omeškania s plnením svojho dlhu 1.1.2018, keďže splatnosť dlhu bola určená do 31.12.2017. Preto prvoinštančný súd priznal žalobkyni taktiež zákonný úrok z omeškania, nakoľko je nepochybné, že žalovaný je v omeškaní s plnením svojho dlhu. O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Úspešnej žalobkyni, priznal voči neúspešnému žalovanému, nárok náhrada trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
5. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný. Namietal, že dohoda o pristúpení k záväzku a uznaní dlhu nespĺňa ani náležitosti pristúpenia k záväzku, ani náležitosti uznania dlhu, v dôsledku čoho ju považuje za absolútne neplatný právny úkon v zmysle ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s tým nemožno súhlasiť ani s právnym názorom súdu prvej inštancie, že pristúpenie k záväzku samo o sebe neznamená generálny vstup tretej osoby do záväzkového právneho vzťahu, obsahom ktorého je spravidla väčšie množstvo subjektívnych práv a povinností a rovnako tak neobstojí poukaz súdu na ustanovenie § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastníci si môžu dohodou zmeniť vzájomné práva a povinnosti. Pokiaľ v článku II. dohody o pristúpení k záväzku a uznaní dlhu došlo k takej podstatnej zmene v obsahu záväzku, ako je posunutie doby splatnosti dlhu pôvodného dlžníka B. F. o viac ako sedem rokov (do 31. decembra 2017), je toto zmluvné ustanovenie, podľa žalovaného, absolútne neplatné v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho
zákonníka, nakoľko svojím obsahom aj účelom odporuje zákonu, resp. zákon obchádza. Súčasne uznanie dlhu nemá zákonom predpísané náležitosti, keďže v ňom absentuje exaktné stanovenie dôvodu vzniku dlhu. Naviac z podaní žalobkyne ani z dôkazov slúžiacich na preukázanie tvrdených skutočností nie je zrejmé, že existoval akýkoľvek dlh medzi žalobkyňou a žalovaným, a teda má za to, že uznanie dlhu je neplatným právnym úkonom. Taktiež spochybňuje svoju vedomosť o premlčaní záväzku, nakoľko je zrejmé, že nešlo o jeho záväzok, ale o záväzok iného dlžníka, pričom žalovaný nebol účastníkom pôvodnej zmluvy o pôžičke. Žalovaný žiadal, aby odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu ako nedôvodnú a neopodstatnenú zamietne a žalobkyňu zaviaže na náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.
6. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že s argumentáciou žalovaného obsiahnutou v odvolaní nesúhlasí, považuje ju za účelovú a nepresvedčivú. Vzhľadom k tomu, že žalovaný pristúpil k premlčanému záväzku, musela dohoda obsahovať nový termín splatnosti, aby mala zmysel a aby bol nárok voči pristupujúcemu dlžníkovi vymáhateľný. Zároveň žalovaný svojím podpisom potvrdil, že jeho vôľa prejavená v tejto zmluve bola slobodná, vážna a bez omylu. Podľa jej názoru súd správne vyhodnotil vznik a existenciu dlhu na základe uzatvorenia dohody o pristúpení k záväzku, ktorý následne žalovaný ďalším právnym úkonom, a to uznaním dlhu, uznal, pričom obidva právne úkony sa nachádzajú na tej istej listine. Preto žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
7. K vyjadreniu žalobkyne žalovaný nepodal odvolaciu repliku.
8. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. (Civilný sporový poriadok - CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) osobou oprávnenou podať odvolanie (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie, ktoré rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP. Odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní do tej miery, že nebol oprávnený rozsudok preskúmať z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne uvedené do uplynutia odvolacej lehoty (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil odvolací súd na úradnej tabuli, ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 17.10.2022 (§ 219 ods. 3 CSP).
9. Prvoinštančný súd správne zistil skutkový stav, správne aplikoval právny predpis, ktorý aj správne vyložil. Na dôvody uvedené v rozsudku prvoinštančného súdu odvolací súd v celom rozsahu odkazuje a stotožňuje sa s nimi (§ 387 ods. 2 CSP) a stotožňuje sa s nimi. Odvolací súd naviac, vzhľadom na odvolacie námietky žalovaného k veci udáva: Prvoinštančný súd správne vyhodnotil platnosť dohody o pristúpení k záväzku, ako aj uznanie záväzku, keďže tieto právne úkony spĺňajú všetky zákonné náležitosti. V dohode je presne špecifikovaný dlh, vo vzťahu ku ktorému žalovaný čiastočne pristúpil, teda, že sa jedná o dlh, ktorý vznikol na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 6.8.2009 s tým, že pristupujúci dlžník sa dobrovoľne zaväzuje uhradiť časť dlžnej sumy vo výške 50 000 eur najneskôr do 31.12.2017, a to z dôvodu, že mal z tejto pôžičky finančný prospech. Tieto skutočnosti nepochybne vyplývajú z textu dohody. Z čl. II vyplýva, že žalovaný pristúpil k dlhu, ktorý je v tomto článku presne špecifikovaný. Z čl. IV vyplýva, že ako pristupujúci dlžník zároveň uznáva svoj dlh, čo do dôvodu a výšky 50 000 eur a toto uznanie robí s vedomím, že sa jedná o premlčaný dlh veriteľa voči pôvodnému dlžníkovi. Obidva právne úkony podľa § 533 OZ - pristúpenie k dlhu a podľa § 558 OZ – uznanie dlhu, sú súčasťou jednej listiny o právnych úkonoch. Vzájomne na seba naväzujú a z kontextu bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, o aký záväzok, v akom rozsahu, voči komu sa jedná. Tieto úkony tak, ako boli vykonané, vrátene vyhlásenia o vedomosti premlčania dlhu, sú podľa § 35 OZ platné. Žalovaný na základe vykonaného dokazovania nemôže relevantne spochybniť skutočnosť, že nemal vedomosť o tom, že dlh pôvodného dlžníka je premlčaný, keďže tento text je jasne uvedený v dohode. Navyše žalovaný sprostredkoval pôžičku pre žalobkyňu (našiel dlžníka, spolu s ňou vybral z banky peniaze na pôžičku, dopísal do zmluvy o pôžičke dátum splatnosti), podľa jeho vyjadrenia sa snažil
o splatenie pôžičky dlžníkom (vymohol 10 000 eur), zabezpečil vymáhača pôžičky (p. I.), teda od počiatku poskytnutia pôžičky mal o nej všetky podstatné informácie. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že možno pristúpiť aj k časti dlhu, keďže zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že pristupujúci dlžník musí nevyhnutne pristúpiť k celému dlhu, nie iba k jeho časti, tak, ako to bolo v tomto prípade. Žalovaný v odvolaní namietal, že pristúpením k záväzku nedochádza k zmene predmetu záväzku, ale iba v subjektoch na dlžníckej strane. Toto konštatovanie nepovažuje ani odvolací súd za sporné, nakoľko k zmene záväzku nedošlo a došlo iba k zmene na dlžníckej strane tým, že v časti záväzku vo výške 50 000 eur, je popri pôvodnom dlžníkovi, povinným subjektom aj ďalší dlžník, a to žalovaný, ktorý v tejto časti za dlh zodpovedá spoločne a nerozdielne s pôvodným dlžníkom, pričom je na žalobkyni, vo vzťahu ku ktorému dlžníkovi uplatní tento svoj nárok žalobou. Žalovaný tvrdil, že uzavretím dohody došlo k posunutiu doby splatnosti pôvodného dlžníka B. F. o viac ako sedem rokov (do 31.12.2017) a toto zmluvné ustanovenie považuje za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, resp. zákon obchádza. Odvolací súd k tomu uvádza, že tak ako správne konštatoval súd prvej inštancie, pokiaľ mala mať dohoda o pristúpení k záväzku a uznaní dlhu reálny význam, teda, aby bola aj vynútiteľná, bolo pri jej uzavretí nevyhnutné určiť splatnosť dlhu, čo žalovaný svojim podpisom aj potvrdil a navyše si vzhľadom na všetky informácie, ktoré o tejto pôžičke mal, musel vedieť, že vo vzťahu k pôvodnému dlžníkovi je dlh premlčaný. Z výsluchu v trestnom konaní taktiež vyplynulo, že prejavil ochotu tento dlh uhradiť, s poukazom na skutočnosť, že pôvodný dlžník investoval túto sumu do prevádzky stavebnín, ktorých je on vlastníkom. Správne preto prvoinštančný súd konštatoval, že predmetná dohoda je platná aj v rozsahu určenia splatnosti dlhu, na základe dohody oboch strán dohody. Žalovaný navyše ani nešpecifikoval konkrétny dôvod neplatnosti dohodnutej splatnosti. Žalovaný namietal, že dlh môže uznať výlučne dlžník a nevyhnutným predpokladom pre platnosť takého úkonu je, že dlh, ktorý dlžník uznal v čase uznania skutočne existoval. K týmto námietkam odvolací súd uvádza, že žalovaný najprv pristúpil k dlhu pôvodného dlžníka, a tým sa stal v časti sumy 50 000 eur spoludlžníkom. Následným úkonom tento dlh uznal, preto ani táto skutočnosť nespôsobuje neplatnosť dohody. Uznanie dlhu vykonal ako spoludĺžník. Odvolací súd na záver udáva, že uznanie záväzku, a to čo i len v časti dlhu spoludlžníkom, má pre spoludlžníka významné procesné dôsledky. Dochádza k preneseniu dôkazného bremena (v tomto rozsahu 50 000 eur) z veriteľa, teda žalobkyne, na žalovaného ako dlžníka, ktorého zaťažuje dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať svoje tvrdenia. Žalovaný dôkazné bremeno neuniesol.
10. Odvolací súd teda, rovnako ako súd prvej inštancie, nezistil žiadne dôvody neplatnosti dohody. Skutkový stav bol dostatočne zistený a tento skutkový stav boli správne aplikované a vyložené príslušne právne normy. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
11. Správne postupoval prvoinštančný súd, ak rozhodol o trovách strán sporu podľa úspechu v prejednávanej veci, čo je v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP. Podľa citovaného zákonného ustanovenia prvoinštančný súd zohľadnil úspech strany v spore v prejednávanej veci a rozhodol, že úspešná žalobkyni má voči neúspešnému žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania s tým, že o výške trov rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník v po právoplatnosti tejto veci podľa § 262 ods. 2 CSP.
12. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní bola žalobkyňa plne úspešnou stranou konania, preto jej patrí nárok náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100 %. O výške tejto náhrady rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným uznesením.
13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).