Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-765-2015.pdf
PDF · 104.24 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/765/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Borisa Minksa, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: E. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. č. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, Šafárikovo nám. 7, Bratislava, zastúpený: JUDr. Bohdan Jakubis, advokát so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o zaplatenie 85,07 eura s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 1. októbra 2014 č. k. 14C/579/2014-53, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o zamietnutí zvyšnej časti návrhu p o t v r d z u j e .
Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa) rozsudkom zo dňa 1. októbra 2014 č. k. 14C/579/2014-53 (napadnutý rozsudok) zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 18,56 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 18,56 eura od 11.04.2011 do zaplatenia to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
V odôvodnení rozsudku uviedol, že navrhovateľ sa návrhom podaným dňa 09.04.2014 domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu sumu 85,07 € spolu s príslušenstvom a náhradu trov konania na tom skutkovom základe, že odporca s jeho právnym predchodcom (spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s.) uzatvoril dňa 13.04.2006 zmluvu č. 212197466, na základe ktorej mu boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré sa zaviazal riadne splatiť. Celková dlžná suma ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 104,98 eura (z toho dlžná istina 85,07 eura, úrok z omeškania vo výške 19,91 eura). Zároveň si uplatnil na zaplatenie úrok z omeškania vyčíslený za obdobie od 11.12.2010 do 10.04.2011 vo výške 1,14 eura a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 85,07 eura od 11.04.2011 do zaplatenia. Titulom náhrady trov konania si uplatnil zaplatenie súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia.
Z vykonaného dokazovania súd prvého stupňa zistil, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 0655/2013/CE uzatvorenej medzi navrhovateľom a spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. dňa 27.06.2013, navrhovateľ nadobudol od svojho právneho predchodcu pohľadávku voči odporcovi titulom zmluvy o splátkovom úvere, pričom táto bola špecifikovaná v prílohe č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok. Postúpenie pohľadávky bolo odporcovi písomne oznámené dňa 09.07.2013. Ako vyplynulo z prílohy zmluvy o postúpení pohľadávok, konečná splatnosť pohľadávky nastala dňa 10.04.2011.
Odporca s právnym predchodcom navrhovateľa uzatvoril dňa 13.04.2006 zmluvu o splátkovom úvere č. 0212197466. Na základe tejto zmluvy bol odporcovi poskytnutý úver vo výške 663,88 eura (20.000,- Sk), ktorý sa zaviazal vrátiť veriteľovi v mesačných splátkach po 18,56 eura (559,- Sk) v období od 10.05.2006 do 10.04.2011. Úroková sadzba bola ustálená vo výške 17,70 % ročne. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatnil na zaplatenie splátky úveru splatné od 10.12.2010 do 10.04.2011 v počte 5 a celkovej výške 85,07 eura. Odporca sa k podanému návrhu na začatie konania a jeho prílohám nevyjadril, hoci mu tie spolu s výzvou na vyjadrenie sa boli doručené dňa 18.08.2014.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade sa navrhovateľ podaným návrhom domáhal zaplatenia dlžnej sumy titulom spotrebiteľského úveru poskytnutého odporcovi jeho právnym predchodcom, a to splátok splatných v období od 10.12.2010 do 10.04.2011 celkove vo výške 85,07 eura, pričom bolo preukázané, že medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom vznikol dňa 13.04.2006 záväzkovoprávny vzťah titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá zmluva podlieha režimu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože bola uzavretá medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti poskytovanie pôžičiek a na druhej strane spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom spĺňa charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené pre spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež obchodné podmienky, ktoré odporca ako dlžník ovplyvniť nemôže, sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov.
Dňa 10.04.2011 nastala konečná splatnosť úveru. Súd prvého stupňa, poskytujúc ochranu odporcovi ako spotrebiteľovi v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. konštatoval, že nakoľko navrhovateľ podal na súde návrh na začatie konania dňa 09.04.2014, tento podal v časti nároku na zaplatenie dlžných splátok za obdobie od 10.12.2010 do 10.03.2011 po uplynutí trojročnej premlčacej doby v zmysle § 101, § 103 Občianskeho zákonníka (ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých splátok a uplynula posledným dňom trojročnej premlčacej doby). Keďže premlčacia doba pre uplatnenie nároku na zaplatenie splátok splatných v období od 10.12.2010 do 10.03.2011 uplynula pred dňom podania návrhu na začatie konania (t.j. pred 09.04.2014), návrh v časti týchto uplatnených splátok z dôvodu premlčania uplatneného nároku, zamietol. Rovnako zamietol návrh v časti uplatneného príslušenstva pohľadávky titulom vyčísleného úroku z omeškania za obdobie od 11.12.2010 do 10.04.2011 ako aj úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 66,51 eura za obdobie od 11.04.2011 do zaplatenia. Čo sa týka nároku na zaplatenie sumy 18,56 eura titulom splátky splatnej dňa 10.04.2011 spolu s úrokom z omeškania, v tejto časti súd považoval návrh za dôvodne podaný, keď odporca dôvodnosť uplatneného nároku nenamietal. Vec právne posúdil podľa § 488, § 489, § 52 ods. 1-3, § 53, § 100 ods. 1, § 101, § 103 OZ, § 2 písm. a/, písm. b/ zákona č. 258/2001 o spotrebiteľských úveroch, § 120 ods. 1 OSP, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Úrok z omeškania priznal v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 OSP, pretože obaja účastníci mali v konaní čiastočný úspech.
Proti uvedenému rozsudku podal v zamietajúcej časti odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že v danej veci úverová zmluva bola uzavretá dňa 13.04.2006, pričom v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 OZ. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 OZ sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na rôzne rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, krajských súdov. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval podľa § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014, pričom návrh na začatie konania podal dňa 09.04.2014. Poukázal na rôzne nálezy Ústavného súdu SR. Podľa jeho názoru aplikovaním § 5b Zákona o ochrane spotrebiteľa súd porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, navyše vzniká reálna hrozba, že súd by
tak spôsobil navrhovateľovi škodu. Žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrhu vyhovieť.
Odporca ani vedľajší účastník sa k odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd ako súdu odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal odvolanie navrhovateľa (§ 212 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti výroku je vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodne-ním napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Koncepcia ust. § 219 OSP vychádza zo zjednodušeného rozhodnutia odvolacieho súdu. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 157 ods. 2 OSP, ale sa len obmedzí na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd zároveň môže doplniť ďalšie dôvody na zdôraznenie správnosti preskúmavaného rozhodnutia. Využitie tohto oprávnenia získava takmer charakter povinnosti v prípade, ak účastník v odvolaní, ktorého dôvodmi je odvolací súd viazaný (§ 212 ods. 1), uvedie úvahy, či už vo väzbe na skutkový stav alebo právne posúdenie, s ktorými sa prvostupňový súd nezaoberal. Veľakrát ide o vyjadrenia, ktoré sú už reakciou na závery prvostupňového súdu, preto logicky predstavujú novú argumentačnú bázu. V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako nedeliteľnej súčasti práva na spravodlivý súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúcu.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa plne stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa uvedenými v napadnutom rozsudku, na tieto poukazuje ako na správne, a preto ich nebude opakovať (§ 219 ods. 2 OSP).
Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uvádza, že z dôvodu nevyhnutnosti urýchlenej transpozície smernice 93/13/EHS do právneho poriadku Slovenskej republiky nedošlo k systematickej úprave problematiky spotrebiteľských zmlúv, ktorá by tvorila harmonický celok so všetkými dotknutými všeobecne záväznými právnymi predpismi. V aplikačnej praxi preto (resp. aj preto) vznikli otázky súvisiace s uplatniteľnosťou ustanovení zákona č. 150/2004 Z. z. (t.j. § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka) v niektorých právnych vzťahoch. Ukázalo sa ako sporné, či je možné predmetné ustanovenia aplikovať pri poskytovaní telekomunikačných služieb, služieb v oblasti energetiky, bankovníctva alebo v právnych vzťahoch regulovaných ustanoveniami Obchodného zákonníka a podobne.
Občiansky zákonník totiž obsahoval po novelizácii zákonom č. 150/2004 Z. z. de facto taxatívny výpočet zmlúv, na ktoré sa mala vzťahovať politika ochrany spotrebiteľa zavedená smernicou 93/13/ EHS. Za spotrebiteľské zmluvy sa tak v zmysle Občianskeho zákonníka považovali: zmluva podľa § 55 (spotrebiteľská zmluva o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch), kúpna zmluva, zmluva o dielo, alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami boli na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Táto formulácia nespĺňala požiadavky smernice 93/13/EHS, keďže uvedená smernica neobsahuje taxatívny výpočet zmlúv, na ktoré sa má vzťahovať politika ochrany spotrebiteľa. Preambula k smernici 93¬¬/13/EHS určuje ako výnimku z aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv len pracovné zmluvy, zmluvy týkajúce sa dedičského práva, rodinného práva, dohody o včlenení a organizácii spoločností a dohody o partnerstve, pričom normatívny text citovanej smernice obsahuje v článku 1 ďalšiu výnimku z pôsobnosti tejto smernice v podobe
zmluvných podmienok vyplývajúcich z niektorých medzinárodných zmlúv.
Okruh právnych vzťahov, na ktoré sa vzťahuje smernica 93¬¬/13/EHS je teda väčší ako okruh právnych vzťahov podľa transpozičného opatrenia Slovenskej republiky - zákona č. 150/2004 Z. z.. Definícia spotrebiteľských zmlúv v zmysle zákona č. 150/2004 Z. z. navyše narážala na odlišnú právnu úpravu obsiahnutú v § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov, podľa ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považovala zmluva uzavretá podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Právna úprava Občianskeho zákonníka obsahujúca vymedzenie spotrebiteľských zmlúv taxatívnym spôsobom bola preto s účinnosťou od 1. januára 2008 zrušená (zákon č. 568/2007 Z. z.) a nahradená novou definíciou, ktorá lepšie korešponduje s požiadavkami smernice 93/13/EHS. Za spotrebiteľskú zmluvu sa podľa platného znenia § 52 Občianskeho zákonníka považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa platného znenia § 52 ods. 2 sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
V slovenskom právnom poriadku jestvuje duálna právna úprava záväzkov, pričom rozlišujeme ich občianskoprávnu a obchodnoprávnu úpravu. Vzťah týchto dvoch kódexov súkromného práva je vzťahom lex specialis ku lex generalis, pričom použitie Občianskeho zákonníka je subsidiárne - právne vzťahy podriadené režimu Obchodného zákonníka sa budú riadiť Občianskym zákonníkom v tých otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje (§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka).
„Kolíznu“ normu subsumujúcu konkrétny právny vzťah (alebo jeho časť) pod režim konkrétneho kódexu (Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka) predstavuje § 261 Obchodného zákonníka. Toto kogentné ustanovenie obsahuje kritériá pre určenie, kedy sa záväzkové vzťahy spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pokiaľ záväzkový vzťah tieto kritériá nenaplní, vzťahuje sa naň právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Na základe uvedeného potom rozlišujeme tzv. relatívne obchodné záväzkové vzťahy, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom iba v prípade, keď všetci účastníci záväzkového vzťahu sú podnikateľmi a absolútne obchodné záväzkové vzťahy, na ktoré sa Obchodný zákonník aplikuje bez ohľadu na povahu účastníka právneho vzťahu. Uvedený systém rozlišovania obchodných záväzkových vzťahov možno ešte doplniť o tzv. fakultatívne obchodné záväzkové vzťahy, v ktorých si zmluvné strany môžu v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti dohodnúť obchodno-právny režim svojho záväzku (§ 262 Obchodného zákonníka).
V aplikačnej praxi vznikla otázka významu rozlišovania, či ide o záväzkový vzťah regulovaný Občianskym zákonníkom alebo Obchodným zákonníkom (ba dokonca otázka významu rozlišovania v rámci Obchodného zákonníka, či ide o absolútny obchodný záväzkový vzťah, fakultatívny obchodný záväzkový vzťah, atď.) vo vzťahu k možnosti aplikácie inštitútu spotrebiteľských zmlúv.
Riešenie tejto otázky má niekoľko rovín, pričom každá z nich nám sama o sebe dáva odpoveď na otázku, či aplikovať inštitút spotrebiteľských zmlúv. Je potrebné: 1. riešiť otázku vzťahu medzi Občianskym a Obchodným zákonníkom 2. zobrať do úvahy existenciu zákona o ochrane spotrebiteľa, s obsahom kogentných noriem verejno- právneho charakteru 3. zohľadniť požiadavky komunitárneho práva - nevyhnutnosť aplikácie eurokonformného výkladu.
Keďže Obchodný zákonník aplikáciu právnej úpravy inštitútu spotrebiteľských zmlúv nevylučuje, ani komplexne neupravuje osobitným spôsobom a ide o kogentné ustanovenie Občianskeho zákonníka, je nevyhnutné ju v skutkovo relevantných právnych vzťahoch aplikovať, pričom nie je relevantné, či ide o relatívny obchodný záväzkový vzťah, absolútny obchodný záväzkový vzťah alebo fakultatívny obchodný záväzkový vzťah.
K uvedenému je potrebné ešte doplniť, že znenie § 52 Občianskeho zákonníka bolo významne korigované. Bol odstránený už spomenutý nevyhovujúci taxatívny výpočet spotrebiteľských zmlúv a
podľa novej definície je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Toto ustanovenie bolo komentované odbornou verejnosťou slovami: „Zákonodarca však pod „právnou formou“ s veľkou pravdepodobnosťou rozumel akýkoľvek zmluvný vzťah (nominátny, formálny či neformálny, dvojstranný aj viacstranný a pod.), ktorý vznikne medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to bez ohľadu na to, ustanovenia akého právneho predpisu sa naň aplikujú.“
Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov obsahoval s účinnosťou od 25.11.2004 ustanovenie § 23a, podľa ktorého sa za spotrebiteľské zmluvy považovali zmluvy uzavreté tak podľa Obchodného ako aj podľa Občianskeho zákonníka. Teda ani zmluvou uzatvorenou podľa ustanovení Obchodného zákonníka nebolo možné obísť inštitút spotrebiteľských zmlúv obsiahnutý v Občianskom zákonníku, a to aj preto, že naň odkazovala kogentná norma obsiahnutá v § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.
Túto konštrukciu prevzal aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ktorý v § 3 ods. 3 zakotvoval právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom sa za takúto zmluvu považovali tak zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Táto konštrukcia odkazu na inštitút spotrebiteľských zmlúv pokrývajúca Obchodný aj Občiansky zákonník bola vypustená novelou č. 397/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. novembra 2008, a to vzhľadom na novelu Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z. z., v zmysle ktorej sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva uzatváraná medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a to bez ohľadu na jej právnu formu.
Odpoveď na otázku aplikovateľnosti inštitútu spotrebiteľských zmlúv vo vzťahoch spravujúcich sa Obchodným zákonníkom významne ovplyvní aj skutočnosť, že tento inštitút je zakotvený v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Smernica je právny nástroj Európskych spoločenstiev, ktorý a priori nedisponuje vlastnosťou priameho účinku, čo znamená, že norma obsiahnutá v smernici štandardne potrebuje pre svoju aplikáciu prenos do právneho poriadku členského štátu. Motívom smernice teda nie je unifikácia právnych poriadkov, ale len vytvorenie platformy pre existenciu elementárnych pravidiel spoločných pre všetky členské štáty, ktoré uľahčia fungovanie vnútorného trhu. V procese prenosu normy obsiahnutej v smernici do všeobecne záväzných právnych predpisov členského štátu však môže dôjsť k nepresnostiam. Keďže tieto nepresnosti môžu viesť k diskrepanciám vo fungovaní vnútorného trhu Európskych spoločenstiev, bola vyvinutá doktrína požadujúca tzv. eurokonformný výklad ustanovení právnych predpisov členského štátu, čo znamená povinnosť štátnych orgánov členského štátu Európskych spoločenstiev (pod tento pojem je potrebné zahrnúť aj súd) vykladať svoje právo v čo najvyššej možnej miere eurokonformne, čiže v súlade s právom Európskych spoločenstiev (t.j. tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný komunitárnou normou)
- v našom prípade v súlade so smernicou 93/13/EHS, ktorá požaduje, aby za tzv. spotrebiteľské zmluvy boli požadované všetky zmluvy medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Takéto použitie eurokonformného výkladu sa týka všetkých ustanovení vnútroštátneho práva (teda nie len transpozičného opatrenia) a je vylúčené, iba ak by išlo o výklad contra legem, alebo ak by došlo k porušeniu všeobecných zásad práva, najmä požiadavky právnej istoty a zákazu retroaktivity. Podľa Súdneho dvora Európskych spoločenstiev je povinnosť eurokonformného výkladu inherentnou súčasťou systematiky Zmluvy o založení ES, pretože umožňuje vnútroštátnemu súdu, aby vo veciach spadajúcich do jeho pôsobnosti zabezpečil plnú účinnosť komunitárneho práva.
Právny vzťah medzi účastníkmi konania treba preto posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z., pretože v danom prípade išlo o poskytnutie úveru (§ 1 ods. 2 písm. e/ Zák. č. 258/2001 Z. z.). Spory týkajúce sa zmlúv o spotrebiteľských úveroch sú občianskoprávnymi vecami a podstata vzťahu založeného poskytnutím spotrebiteľského úveru je občiansko-právna. Argumentácia navrhovateľa ustanoveniami Obchodného zákonníka je potom bezpredmetná.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ktoré nadobudlo účinnosť 1. mája 2014) orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
V preskúmavanom prípade je zrejmé, že prvostupňový súd musel vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, keďže rozhodoval o nároku zo spotrebiteľ-skej zmluvy, teda bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Je nutné zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. účinné od 01.05.2014 je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 01.05.2014. Napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha citovaného ustanovenia § 5b vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu, ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy, ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu vo veci je účinné ustanovenie § 5b citovaného zákona, súd je povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr, t.j. pred účinnosťou zákona. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti výroku o zamietnutí zvyšnej časti návrhu potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože ich náhradu nepožadovali a ani im žiadne trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.