Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_2Co-268-2014.pdf
PDF · 85.45 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/268/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov JUDr. Daniely Babinovej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zastúpeného Havel, Holásek & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Mlynské Nivy 49, Bratislava, proti žalovaným 1/ Y. R., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXX, 2/ B. L., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XX, D., o zaplatenie 544,42 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 19.6.2014 č. k. 5C/140/2013-118 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o čiastočnom zastavení konania.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zastavil konanie v časti zaplatenia 5 % ročného úroku z omeškania od 5.9.2012 do 2.1.2014 a v časti zaplatenia úroku z omeškania zo sumy 554,42 Eur nad 5 % ročne od 3.1.2014 do zaplatenia.
V prevyšujúcej časti návrh zamietol a žiadnemu z účastníkovi nepriznal náhradu trov konania.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že v prejednávanom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu s tým, že normy obchodného práva pri zmluve o úvere sa použijú len dovtedy, kým nenarážajú na ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy, ktoré majú prednosť pred ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa súdu prvého stupňa v danom prípade nie je možné vychádzať z ustanovení Obchodného zákonníka, ktorý stanovuje všeobecnú štvorročnú premlčaciu lehotu, ale je potrebné aplikovať všeobecnú trojročnú premlčaciu dobu na uplatnenie práva na súde, a to v zmysle § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia dodatku k zmluve. Zdôraznil, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal na znenie § 101 Obchodného zákonníka a § 5b zákona č. 102/2014 Zb.. Z úradnej moci súd prvého stupňa prihliadol na premlčanie, a to aj za situácie, keď spotrebitelia, v prejednávanom prípade žalované, nenamietali premlčanie, hoci by v konaní namietať premlčanie mali. Zdôraznil, že premlčacia doba je v danom prípade trojročná a ust. § 5b zákona č. 102/2014 Zb. je procesným ustanovením, ktoré súd musí aplikovať na prejednávaný prípad odo dňa jeho účinnosti, teda od 1.5.2014. Zistil, že u žalovaných v 1. a 2.rade od roku 2009 dochádzalo na bežnom účte k nepovolenému prečerpaniu v dôsledku čoho žalobca úver zosplatnil ku dňu 8.6.2010, čo je v tradičnej histórii uvedené ako ukončenie aktívnej kontokorentnej zmluvy a následne dňa 13.8.2010 zrušil bežný účet žalovaných. K zosplatneniu pohľadávky došlo dňom 8.6.2010, a týmto dňom došlo aj k zániku zmluvy o povolenom prečerpaní, teda k zániku aktívnej kontokorentnej zmluvy. Zdôraznil, že zosplatnením pohľadávky nezaniká záväzok žalovaných ako dlžníkov uhradiť dlžnú pohľadávku veriteľovi, ktorú sú povinní splatiť banke najneskôr
v deň konečnej splatnosti povoleného prečerpania. Tento deň splatnosti sa považuje deň zániku povoleného prečerpania podľa bodu 9.5., podľa ktorého povolené prečerpanie zaniká momentom zániku úverovej zmluvy, na základe ktorej bolo povolené prečerpanie poskytnuté. Žalobca nasledujúci deň po zániku úverovej zmluvy, teda po zosplatnení celej pohľadávky z nepovoleného prečerpania, a to 9.6.2010 mohol uplatňovať žalobou na súde od žalovaných zaplatenie celej dlžnej sumy, teda vrátenie použitých peňažných prostriedkov spolu s úrokmi z prečerpania. Po 9.6.2010 si žalobca nemohol uplatňovať od žalovaných zaplatenie úroku z úveru z povoleného prečerpania, ale len úrok z omeškania podľa § 517 ods. 1, 2 OZ. Žalobca podal žalobu na súd až 27.6.2013, a teda po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty, ktorý uplynula 9.6.2013. Súd prvého stupňa z úradnej povinnosti v zmysle novelizovaného § 5b zákona č. 102/2014, účinného od 1.5.2014, musel prihliadnuť na uplynutie trojročnej všeobecnej premlčacej lehoty na uplatnenie práva na súde zo strany žalobcu, a preto žalobu o zaplatenie istiny vrátane príslušenstva zamietol. Zdôraznil, že v zmysle judikatúry súdov nie je možné uplatňovať na súde príslušenstvo z premlčanej pohľadávky, teda zásadne platí, že keď došlo k premlčaniu pohľadávky - istiny, došlo aj k premlčaniu jej príslušenstva. O trovách konania účastníkov rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..
Proti tomuto rozsudku okrem výroku o čiastočnom zastavení konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol v tejto časti rozsudok zmeniť tak, aby žalobe bolo vyhovené, alternatívne navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V podanom odvolaní žalobca poukazuje predovšetkým na to, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania, preto má za to, že otázka premlčania v tomto prípade sa má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka a nie je preto možné akékoľvek ustanovenia v úprave premlčania vytrhávať z kontextu a aplikovať na ne ustanovenia iného právneho predpisu, a to zrejme iba ad hoc v prospech spotrebiteľa. Žalobca sa domnieva, že ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce inštitút premlčania nie sú ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa, a to tak z hľadiska ich prijatia, ako aj z hľadiska ich obsahu ako celku. Ochrana spotrebiteľa je v právnom poriadku dostatočne zaistená ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách, adhéznych zmluvách, výlučnou občianskoprávnou zodpovednosťou atď., zdalo by sa absurdným, že by chcel zákonodarca spotrebiteľa chrániť ešte navyše tým, že nepripustí použitie tých ustanovení Obchodného zákonníka, ktoré sú nahodilo prísnejšie než im podobné ustanovenia Občianskeho zákonníka. V opačnom prípade sa vytráca zmysle kategórie absolútnych obchodov. Úmyslom zákonodarcu nemohla byť aplikácia Občianskeho zákonníka vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá nie je podnikateľom. Navyše konkrétne inštitúty, ktoré by sa riadili úpravou Občianskeho zákonníka, vždy zákonodarca mohol určiť zvlášť, ak by chcel, tak ako to urobil pri zodpovednosti a spoločných záväzkoch. Žalobca tiež zdôraznil, že k zastaveniu povoleného prečerpania kontokorentného úveru došlo síce 8.6.2010, avšak za moment zániku úverovej zmluvy, a tým pádom k vzniku pohľadávky z nepovoleného prečerpania sa považuje skutočné zrušenie bežného účtu, a to deň 13.8.2010. Žalobca mohol tak prvýkrát uplatniť pohľadávku na súde nasledujúci deň, a to 14.8.2010. Samotným zastavením konania prečerpania nedošlo k zániku zmluvy. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.
Odvolací súd preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, a teda okrem výroku o čiastočnom zastavení konania v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1, 2 O.s.p., spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.
Je potrebné predovšetkým konštatovať, že súd prvého stupňa vo veci dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil, o veci následne správne rozhodol a skutkové zistenia prvostupňového súdu majú oporu vo vykonanom dokazovaní.
Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 - § 110).
Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom k 1.8.2006, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa § 53 ods. 1 citovaného zákona, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).
Podľa §54 ods. 1, 2 citovaného zákona, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, dňa 24.9.2002 uzavreli žalovaní v 1. a 2.rade so žalobcom zmluvu o bežnom účte, ktorá bola nahradená dňa 1.8.2006 dodatkom k zmluve o bežnom účte, ktorého predmetom bolo zriadenie účtu a poskytnutie povoleného prečerpania v prospech žalovaných po splnení podmienok uvedených v obchodných podmienkach banky pre poskytovanie splátkových a kontokorentných úverov o povolených prečerpaní fyzickým osobám a osobám nepodnikateľom s účinnosťou od 1.2.2006. Od 2.8.2006 bolo žalovaným poskytnuté povolené prečerpania k ich bežnému účtu vo výške 14.000,- Sk (464,72 Eur) s tým, že pohľadávka z povoleného prečerpania sa úročila pohyblivou úrokovou sadzbou, ktorej aktuálna výška ku dňu vyhotovenia oznámenia predstavovala 16,10 %.
K nepovolenému prečerpaniu finančných prostriedkov na účte žalovaných došlo v auguste 2009, v dôsledku čoho žalobca dňa 8.6.2010 zosplatnil pohľadávku žalovaných, čím došlo u žalovaných k ukončeniu aktívnej kontokorentnej zmluvy a k zániku úverového rámca stanoveného povoleného prečerpania na základe zmluvy. Žalobca potom ku dňu 13.8.2010 zrušil žalovaným bežný účet.
Odvolací súd zdôrazňuje, že dňom nasledujúcim po zosplatnení pohľadávky, a teda od 9.6.2010 začala plynúť trojročná premlčacia lehota určená v § 101 Občianskeho zákonníka s tým, že jej koniec pripadol na deň 9.6.2013. Žaloba zo strany žalobcu však bola doručená súdu prvého stupňa až dňa 28.6.2013, a teda po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej doby, ktorú súd prvého stupňa vo veci správne aplikoval s poukazom na existenciu § 5b zákona č. 250/2007 Zb. v znení platnom od 1.5.2014. Podstatnou pre posúdenie predmetnej veci bola aplikácia premlčacej lehoty podľa Občianskeho zákonníka, ktorú zvolil súd prvého stupňa a tento postup bol z jeho strany aj riadne zdôvodnený. Súd prvého stupňa poukázal na ust. § 52 v spojení § 54 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva prednostná aplikácia tých noriem práva, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v tomto zmysle ide aj o posudzovanie zmluvných podmienok.
Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na to, že vzťah medzi účastníkmi je vzťahom obchodnoprávnym, a preto sa naň budú primerane vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka, je potrebné zdôrazniť, že nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetný zmluva uzatvorená medzi účastníkmi je zmluvou typovou a žalovaní nepoužili predmet plnenia na podnikania. Rovnako by nemali existovať pochybnosti, že žalobca ako veriteľ je podnikateľom a predmet podnikania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ust. § 54 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občianskoprávne vzťahy. Žalobca v odvolaní poukazuje na ust. § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva, ale podľa obchodného práva. Odvolací súd nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom, avšak ako už bolo vyššie spomínané, predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá v čase uzatvorenia zmluvy bola regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992Zb. a ustanoveniami Občianskeho zákonníka). Ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, a teda ide o typicky občianskoprávny vzťah. Odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s právom Európskej únie, ktoré
umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča Smernica Rady 93/13/EHS (čl. 8 Smernice).
Zmluvnou podmienkou je aj posudzovanie právneho rámca zmluvy, tzn. či ide o aplikáciu obchodného práva alebo občianskeho práva a práve v tomto smere § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje garanciu pre spotrebiteľov v tom zmysle, že si nemôžu zhoršiť svoje zmluvné (a teda i právne) postavenie bez ohľadu na to, aké dojednania sú uvedené v spotrebiteľskej zmluve. Aplikácia § 52 a § 54 Občianskeho zákonníka tak dáva priestor pre použitie občianskoprávnych predpisov aj v otázke premlčania, tieto právne predpisy zaručujú prednostnú aplikáciu tých v spotrebiteľskom právnom vzťahu, ktoré sú pre spotrebiteľov výhodnejšie práve za účelom dodržania princípu zákazu zhoršenia zmluvného postavenia spotrebiteľa v právnom vzťahu s dodávateľom. Súd prvého stupňa napokon správne posúdil okamih, odkedy žalobca mohol uplatniť svoju pohľadávku na príslušnom súde, a teda odo dňa nasledujúceho po zosplatnení pohľadávky žalobcu a nie od okamihu zrušenia bežného účtu žalovaných ako na to poukazuje žalobca v podanom odvolaní. V tejto súvislosti je podstatné, kedy došlo k zosplatneniu pohľadávky, stalo sa tak 8.6.2010, v danom prípade túto okolnosť žalobca ani nenamieta, zrušenie bežného účtu je v tejto súvislosti úkonom technického charakteru a nemá právny význam na určenie okamihu začiatku plynutia zákonom stanovenej premlčacej doby.
Súd prvého stupňa napokon správnym spôsobom rozhodol aj o trovách konania účastníkov vychádzajúc zo znenia § 142 ods. 1 O.s.p., preto odvolací súd s poukazom na uvádzané dôvody rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovaným v tomto štádiu konania trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.