Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24C-159-2012.pdf
PDF · 131.62 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-24C/159/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V v konaní pred samosudkyňou JUDr. Máriou Filovou, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o splnenie povinnosti zaplatiť majetkovú škodu vo výške 125,-€ a nemajetkovú ujmu vo výške 531,07€, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Odporcovi sa n e p r i z n á v a náhrada trov konania.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným súdu dňa 27.9.2012 sa navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu domáhal, aby súd zaviazal odporcu na splnenie povinnosti zaplatiť navrhovateľovi titulom majetkovej škody sumu 125,-€ a titulom nemajetkovej ujmy sumu 531,07€, dôvodiac, že nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V bola navrhovateľovi spôsobená škoda a to tým, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenom čase, do 15 dní odo dňa doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Navrhovateľ ako oprávnený subjekt /veriteľ zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX/ navrhol písomným podaním spísaným podľa ust. §38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. /ďalej Exekučný poriadok/ súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a zákonných ustanovení zo strany dlžníka, a to pre pohľadávku vzniknutú neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX dlžníkom T. I., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci číslo EX 11215/2009 a predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom tunajšiemu súdu ako miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu, ktorý predmetnej exekučnej veci pridelil sp.zn. 37Er 5048/2009. Návrhom doručeným súdu dňa 1.11.2009 súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý v súlade s ust. §44 Exekučného poriadku požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu. Uznesením tunajšieho súdu zo dňa 16.8.2010, vydaným v konaní sp.zn. 37Er 5048/2009, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Navrhovateľ poukázal na ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.2.2002 do 31.5.2010, podľa ktorého súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Uvedené ustanovenie zákona vyhodnotil ako zákonnú povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia žiadosti exekučnému súdu, a to aj v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia súd zamietne, poukázal na to, že exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala známky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v zákonom stanovenej lehote, k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti došlo až po uplynutí tejto lehoty.
Navrhovateľ si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatnil náhradu majetkovej škody, predstavujúcej náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynuli medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,-€, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,-€ a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhodnotením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,-€, celkovo majetkovú škodu navrhovateľ vyčíslil na 125,-€.
Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručených čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nepokladal za dostatočné zadosťučinenie vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu považoval za dôsledok nesústredenej činnosti súdu takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, ktoré exekučný súd vystavil nasledovným rizikám: neskorým ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolventnosti povinného. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Všeobecný súd pri realizácii základného práva na ochranu podľa Ústavy SR a Dohovoru je povinný aplikovať ústavnú požiadavku jednoduchého práva, že každý má právo na rozhodnutie podľa relevantnej právnej normy /Nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 120/2010 z 12.5.2010/. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca 660,-€. V danom prípade uskutočnil výpočet nároku alikvótnym pomerom 55,-€ za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, si uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za poručenie práv navrhovateľa, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky, spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, sumu 531,07€.
Odporca v písomnom vyjadrení s návrhom nesúhlasil, žiadal žalobu zamietnuť. V procesných námietkach poukázal na zmätočnosť podania, ktorú videl v tom, že v žalobe napr. nie je uvedená spisová značka príslušného exekučného konania, chýbajú relevantné údaje ako dátumy doručenia podaní na súd, dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno
znáša navrhovateľ sám. K uvádzaným prieťahom poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu, resp. využil možnosť ústavnej sťažnosti. Odporca poukázal na skutočnosť, že dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žalobný návrh bol podaný pred uplynutím šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, teda mal za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Zároveň informoval súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, adresovaným navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, odporcovi bola doručená všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti a nedoplnil žiadané informácie. V zaujatí stanoviska k nesprávnemu úradnému postupu odporca uviedol, že pojem „nesprávny úradný postup“ nemá legálnu definíciu, v súlade s rozhodcovskou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí -nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí /rozsudok NS SR 4Cdo 24/2004/. Teda akýkoľvek postup súdu, ktorý nájde svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí, nemôže byť oným nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je preto vylúčená. Z navrhovateľom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutí, nakoľko podľa ust. §6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa ust. §44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z citovaných zákonných ustanovení je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je o.i. nevyhnutné, aby nezákonnosť bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorá podmienka nebola v danom konaní splnená. Poukázal na to, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa §45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V zmysle uznesení Ústavného súdu SR z 3.3. 2011, č.k. IV. ÚS 60/2011-13 a z 13. 10.2011, sp.zn. 3Cdo 146/2011 a uznesení Najvyššieho súdu SR z 26.9.201,1 sp.zn. 3MCdo 11/2010a z 29.3.2011 sp.zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku a nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne pravidlá v rámci opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v rozhodovaní o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15- dňovej lehote odporca považoval za nevyhnutné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, táto lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu, ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí. K navrhovateľom tvrdenej existencii prieťahov v konaní uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odporca mal za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov. Súčasne vzniesol námietku premlčania podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z , k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcemu v tom, že okresný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej 15-dňovej lehote, došlo pred dňom 23.4.2009, t.j. tri roky pred dňom, kedy boli odporcovi doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu.
K vyčíslenej výške materiálnej škody odporca poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ v žalobe neuvádza, ži predmetné vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by navrhovateľ musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke, požadovať paušálne sumy za veľmi všeobecne uvádzané činnosti, je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo
podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. V časti navrhovateľovho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odporca poukázal na dve skutočnosti, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu súdu, a že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Navrhovateľ zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva, odporca teda nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. Poukázal na povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa a povedomí, ktoré okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou je vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov, práve uplatňovanie pohľadávok z titulu týchto úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval. Navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, bol predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľa na všetkých úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca vyjadril názor, že navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa s dobrými mravmi, ako aj konštatovanie porušenia práva.
Na pojednávanie sa riadne predvolaní účastníci nedostavili, súd podľa §101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, prihliadajúc na obsah spisu a písomné stanoviská účastníkov k prejednávanej veci.
Súd pri posudzovaní oprávnenosti námietky premlčania žalovaného nároku, vznesenej odporcom, dospel k záveru, že námietka premlčania nie je opodstatnená.
Podľa §1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Podľa §19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia /oznámenia/ rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.
Podľa §19 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené /oznámené/ rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú podľa §7 a §8.
Podľa §19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa §5, odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šesť mesiacov.
Zo spisu tunajšieho súdu sp.zn. 37Er 5048/2009 vyplýva, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručil súdny exekútor súdu dňa 1.11.2009, súd žiadosť zamietol uznesením vydaným dňa 16.8.2010. Súd ustálil, že o tvrdenej škode sa navrhovateľ fakticky dozvedel doručením uvedeného uznesenia, ktoré vtedajší právny zástupca navrhovateľa osobne prevzal v septembri 2010, kedy mal teda reálnu vedomosť o tom, že mu mala vzniknúť škoda a kto škodu spôsobil. Právo na náhradu škody teda navrhovateľ mohol prvýkrát uplatniť na súde v septembri 2010, trojročná premlčacia lehota by uplynula v septembri 2013. Keďže žalobný návrh bol podaný dňa 27.9.2012, navrhovateľ dodržal zákonnú trojročnú lehotu, námietka premlčania je neopodstatnená.
Podľa §3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe d/ nesprávnym úradným postupom.
Podľa §3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa §4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa §3 ods. 1, koná v mene štátu a/ Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu, d/ ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú samosprávu podľa osobitného predpisu, f/ Generálna prokuratúra SR, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní, m/ orgán príslušný podľa písmen a/ až l/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku /§15/, ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Podľa §15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku/ďalej len „žiadosť“/ s príslušným orgánom podľa §4.
Podľa §15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. ako bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
Podľa §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa §16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom od 1.1.2013/, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najneskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
Podaniu žaloby na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu v zmysle uvedených ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. musí predchádzať prerokovanie nároku na príslušnom orgáne na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku, až v prípade neuspokojenia nároku alebo jeho časti týmto orgánom v lehote šiestich mesiacov od doručenia žiadosti, sa môže poškodený domáhať svojho nároku na náhradu škody súdnou cestou.
V danom prípade súd nemal za preukázané, že navrhovateľ skutočne podal na príslušný orgán - Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku, podľa právneho názoru navrhovateľa v zákonom stanovenej 15- dňovej lehote. V zmysle vyjadrenia odporcu dňa 23.4.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, avšak obdržanie žiadosti týkajúcej sa prejednávanej veci odporca nepotvrdil, navrhovateľ v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal, že konkrétna žiadosť ním bola odporcovi doručená a zaevidovaná. Možno len vychádzať z predpokladu, že v množstve žiadostí sa nachádzala aj predmetná žiadosť, relevantný doklad o podaní však nebol súdu predložený, preto súd dospel k záveru, že podmienka na súdne konanie nebola splnená. Vzhľadom na uvedené nemal súd za preukázaný ani rozsah nároku, ktorý mal byť predbežne prerokovaný, rovnako ani stanovisko ministerstva k žiadosti poškodeného. V neposlednom rade treba poukázať na skutočnosť, že prvé žiadosti o prerokovanie odporca prevzal 23.4.2012 a žalobný návrh navrhovateľ podal na súde 27.9.2012, teda pred uplynutím šesť mesačnej lehoty, počas ktorej zo zákona ministerstvo malo uspokojiť nárok poškodeného na náhradu škody, žaloba aj v prípade preukázania podania žiadosti, bola jednoznačne podaná predčasne.
Podľa §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom do 31.12.2012/, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa §9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. /v znení účinnom od 1.1.2013/, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády SR pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b/ Ústavy SR.
Podľa §9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa §9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Navrhovateľ sa nepochybne domáha nároku na náhradu škody poukazujúc na nesprávny úradný postup súdu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda, vzniknutá pred účinnosťou novelizovaného znenia zákona č. 514/2003 Z.z., rovnako nárok na náhradu škody u odporcu /aj keď nepreukázaný v danej veci/ ako aj na súde si uplatnil v čase účinnosti znenia zákona do 31.12.2012. Vzhľadom na to, že ustanovenie §9 zákona č. 514/2003 Z.z. je hmotnoprávne ustanovenie, pričom k dátumu 1.1.2013, t.j. účinnosti novely, nie je žiadne prechodné ustanovenie, je preto nutné aplikovať pre daný prípad znenie zákona do 31.12.2012, teda ustanovenie platné v čase vzniku nároku, resp. v čase uplatnenia nároku poškodeného súdnou cestou.
Podľa článku 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená viacerými faktormi, ako charakterom, právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, správaním účastníkov konania, tiež činnosťou a súčinnosťou štátnych a iných orgánov zúčastnených na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa navrhovateľ obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Nesprávny úradný postup má značný vplyv pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní.
Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.7.2004, nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu a prieťahom v konaní malo dôjsť po účinnosti uvedeného zákona. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je osobitným druhom zodpovednosti a je zodpovednosťou objektívnou, vzniká za splnenia všetkých zákonných podmienok vzniku tejto zodpovednosti, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť za škodu nevznikne, pri splnení všetkých podmienok súčasne sa zodpovednosti za škodu nemožno zbaviť.
Základnými predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú:
- porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť, prieťahy / §3 ods. 1 písm. a/,b/, §5 ods. 1, §6, §9 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z./
- vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom /§3 ods. 1, §17 ods. 1,2,3,4, §18 zákona č. 514/2003 Z.z. a všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka/
- príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.
Z pripojeného exekučného spisu je nepochybné, že súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol po uplynutí pätnásť dňovej lehoty od podania žiadosti, avšak súd dospel k záveru, že na danú vec sa uvedená lehota nevzťahuje a preto jej nedodržaním nemožno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Podľa §44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Z uvedenej dikcie zákona jednoznačne vyplýva, že na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia zákonná lehota nie je daná, ak súd exekútora nepoverí, 15- dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu určiť 15-dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu.
Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že súd porušil svoje zákonné povinnosti nesprávnym úradným postupom spočívajúcom v nečinnosti, resp. prieťahoch v konaní tým, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote, nakoľko zákon takúto lehotu súdu v prípade zamietnutia žiadosti neukladá. V neposlednom rade treba poukázať na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako prieťah zbytočný / čl.48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR/, pri posudzovaní, či prieťah v konaní bol alebo nebol zbytočný, sú rozhodujúce všetky okolnosti konkrétnej veci. Na priznanie oprávnenosti nároku poškodeného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nečinnosťou súdu, musí ísť o taký významný prieťah, ktorý možno kvalifikovať ako neefektívny postup súdu a zbytočný prieťah. Rozhodujúcimi faktormi pre takého posúdenie sú nielen obtiažnosť prejednávanej veci a súčinnosť účastníkov, ale v neposlednom rade aj
stav konkrétneho súdneho oddelenia, ako počet vecí a preťaženosť sudcu, ktorý nepochybne má vplyv na rýchlosť konania súdu. Ak sa navrhovateľ cítil poškodený zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia, mal postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje právo/, mal možnosť už v exekučnom konaní poukázať na nečinnosť súdu formou sťažnosti adresovanej predsedovi súdu, ktorý po prešetrení sťažnosti mohol konštatovať, že sťažnosť je oprávnená a došlo k zbytočnému prieťahu v danom exekučnom konaní.
V konaní navrhovateľ nepreukázal ani splnenie druhej podmienky vyžadovanej zákonom pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a to vznik samotnej škody ako majetkovej ujmy. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, nakoľko sa jedná o náklady vynaložené na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa v súvislosti s realizovaním predmetu jeho obchodnej činnosti. Podnikateľský subjekt znáša aj podnikateľské riziko prípadného ekonomického neúspechu obchodných prípadov, administratívne náklady s tým súvisiace nezakladajú nárok na náhradu škody zodpovedajúcu svojou výškou výške vynaložených nákladov. Súd neprijal tvrdenie navrhovateľa týkajúce sa výšky majetkovej ujmy, samotné tvrdenie bez relevantného dôkazného preukázania, nie je postačujúce. Keďže nebol preukázaný vznik škody, nemohla byť rovnako preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, ktorá porušením povinnosti vznikla.
Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľom v časti žalobného návrhu ohľadom majetkovej škody, súd v uvedenej časti nárok ako nedôvodný zamietol.
V neposlednom rade je nutné poukázať na to, že v danom prípade je nepochybné, že sa jedná o exekučnú vec, v ktorej žiadosť o poverenie bola na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Vzhľadom na problematiku rozhodovania v spotrebiteľských vzťahoch a na rozsiahlu právnu úpravu, týkajúcu sa právnej ochrany spotrebiteľa, súd mal povinnosť aj v rámci exekučného konania skúmať predmetné rozhodcovské rozhodnutie, vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C40/08 /Astrucom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira/, podľa ktorého Smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť primeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa súd uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. S poukazom na uvedené súd posúdil väčšiu zložitosť a náročnosť po právnej stránke a nevyhnutnosť skúmania rozhodcovského rozhodnutia ako exekučného titulu, v zmysle ustanovení Smernice rady 93/13/EHS každá zložka súdneho procesu je povinná skúmať a preverovať, aby nemorálne podmienky spotrebiteľa nezaväzovali v záujem vyššej kvality života.
Pre rozhodnutie súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je postačujúca len žiadosť, ale aj ďalšie podklady, ktoré však príslušným exekútorom nie sú zasielané súdu. Súd neudeľuje poverenia automaticky na žiadosť exekútora, nakoľko ide o súdne rozhodnutie vychádzajúce z objektívneho zistenia a posúdenia veci. Vzhľadom na to, že pre také rozhodnutie nemal súd k dispozícii všetky potrebné podklady, prihliadajúc aj na závažnosť a obtiažnosť spotrebiteľskej veci pri dodržiavaní zvýšenej ochrany spotrebiteľa, ani prípadné nedodržanie lehoty súdom nie je také závažné, ako závažné by bolo porušenie ochrany spotrebiteľa, ktorému zákon prisudzuje mimoriadnu pozornosť.
Podľa §17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné ju uspokojiť inak.
Podľa §17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje najmä s prihliadnutím na: a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Podľa §17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.
Podľa §25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak §26 neustanovuje inak, právne vzťahy vrátane predbežného prerokovaní nároku podľa tohto zákona sa spravujú občianskym zákonníkom.
Navrhovateľ si v konaní uplatňoval aj nemajetkovú ujmu, uviedol, že samotné konštatovanie porušenia práva rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase, nie je dostatočným zadosťučinením.
Súd neprijal právnu argumentáciu navrhovateľa, predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že v danej veci súd nemal povinnosť rozhodnúť v zákonom stanovej lehote, nakoľko zákon v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, žiadnu lehotu nevyžaduje.
Pojem ujma predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď sa jedná o stratu dôveryhodnosti, spochybnenie serióznosti a poctivosti konania poškodeného subjektu, vrátane podnikateľských aktivít. Na rozdiel od škody, ktorá sa musí preukázať, ujma sa zdôvodňuje. Pri stanovení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať závažnosť a intenzitu konania, dosah a motívy konania, úmysel konania a dĺžku protiprávneho konania, pričom všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť nielen z hľadiska konania súdu, ale aj z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia ako právnickej osoby.
Navrhovateľ nijako nešpecifikoval ani nekonkretizoval ako skutočnosť, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vykonanie exekúcie na základe vykonateľného rozhodcovského rozsudku, ohrozila jeho subjektívne práva, nepreukázal, že by daná situácia negatívnym spôsobom ovplyvnila jeho podnikateľskú činnosť, ktorú preukázateľne naďalej vykonáva. Argumentácia navrhovateľa sa javila súdu ako teoretické zdôvodňovanie možných následkov nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, bez potrebnej konkretizácie a zdokladovania údajnej nemajetkovej ujmy. Z rozhodovacej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje aj dohodnuté zmluvné podmienky, často majúce vlastnosti neprijateľných zmluvných podmienok. Finančné profitovanie z týchto úverov v porovnaní s občasným neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika, nemôže mať veľký ekonomický dopad na ďalšiu podnikateľskú existenciu navrhovateľa.
O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 1 O.s.p., odporcovi ako úspešnému účastníkovi v konaní patrí právo na náhradu trov konania, odporca však trovy konania nevyčíslil a súd na jeho strane vznik trov nezistil, preto odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Podľa §4 ods. 1 písm. k/ zákona č. č. 71/1992 Z.z. o súdnych poplatkoch, v platnom znení, od poplatku je oslobodené konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, v dvoch písomných vyhotoveniach, na podpísanom súde. V odvolaní sa má okrem všeobecných náležitostí podľa § 42 ods. 3 O.s.p. uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu ho napáda, v čom rozhodnutie súdu alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
- v konaní došlo k vadám uvedeným v §221 ods. 1,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
- doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§205a/,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 O. s. p., skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.