Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Cob-118-2021.pdf
PDF · 103.44 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/118/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu : eurobus, a.s., Staničné námestie 9, 042 04 Košice, IČO : 36 211 079, zastúpeného IURISTICO s.r.o., Cimborkova 13, 040 01 Košice - Sever, IČO : 36 588 041, proti žalovanému : KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO : 00 585 441, zastúpenému JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom, Vajnorská 55, 831 03 Bratislava, o zaplatenie 8.885,26 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 29Cb/55/2019-137 zo dňa 17. júna 2021 vo výrokoch I. a III., takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 29Cb/55/2019-137 zo dňa 17. júna 2021 vo výrokoch I. a III.
II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 111,73 eur a sumu 40 eur, do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. II. Konanie v prevyšujúcej časti zastavuje. III. Žalobcovi priznáva plnú náhradu trov konania voči žalovanému. IV. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.
2. Súd prvej inštancie toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca žalobou podanou na upomínacom súde (Okresný súd Banská Bystrica) navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu 8.885,26 eur s príslušenstvom, ktorú mal namiesto žalobcu uhradiť Sociálnej poisťovni žalovaný titulom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žalobca v žalobe uviedol, že dňa 1.10.2003 zapríčinil jeho zamestnanec pri výkone zamestnania ako vodič autobusu dopravnú nehodu, pri ktorej utrpel zranenia motocyklista E. H., v dôsledku ktorých bol odo dňa 30.9.2004 uznaný za invalidného. V čase vzniku škodovej udalosti, v čase relevantnom pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, mal žalobca uzatvorenú so žalovaným poistnú zmluvu pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Od okamihu uznania motocyklistku za invalidného mu začala Sociálna poisťovňa vyplácať ako poškodenému invalidný dôchodok. Žalobca dôvodil, že v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov má Sociálna poisťovňa právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Vzhľadom k tomu,
že v čase vzniku škodovej udalosti bol povinne poistený pre prípad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, Sociálna poisťovňa si regresne uplatnila nárok na náhradu škody za vyplatené dôchodkové dávky poškodenému u žalovaného. Žalovaný až do dňa 1.6.2013 riadne preplácal Sociálnej poisťovni náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dôchodkových dávok z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V období od 2.6.2013 do 1.2.2017 si ale žalovaný prestal plniť svoje povinnosti voči Sociálnej poisťovni. Sociálna poisťovňa opakovane vyzývala žalovaného na náhradu škody za vyššie označené obdobie a po viacerých neúspešných pokusoch u žalovaného začala Sociálna poisťovňa vymáhať náhradu škody priamo od žalobcu ako poisteného. Dňa 22.6.2017 vydal Okresný súd Košice I v konaní sp. zn. 36C/17/2017 na základe návrhu Sociálnej poisťovne platobný rozkaz, ktorým žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť Sociálnej poisťovni sumu 8.382,76 eur, ktorá zodpovedá vyplateným dôchodkovým dávkam poškodenému za obdobie od 2.6.2013 do 1.2.2017 a súdny poplatok za návrh na začatie konania vo výške 502,50 eur. Dňa 10.8.2017 na základe označeného platobného rozkazu žalobca zaplatil Sociálnej poisťovni sumu 8.885,26 eur. Žalobca dôvodil, že podľa ust. § 4 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“) účinného v čase, kedy žalovaný prestal nahrádzať Sociálnej poisťovni škodu, poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil príslušným subjektom uplatnené, preukázané a vyplatené náklady zdravotnej starostlivosti, nemocenské dávky, dávky nemocenského zabezpečenia, úrazové dávky, dávky úrazového zabezpečenia, dôchodkové dávky, dávky výsluhového zabezpečenia a dôchodky starobného dôchodkového sporenia, ak poistený je povinný ich nahradiť týmto subjektom. Príslušným subjektom na vyplácanie invalidného dôchodku je v zmysle ust. § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov Sociálna poisťovňa. Argumentoval, že z vyššie uvedeného vyplýva povinnosť žalovaného ako poisťovateľa nahradiť Sociálnej poisťovni vyplatené dôchodkové dávky namiesto žalobcu ako poisteného. Uzavrel, že žalovaný si spočiatku riadne plnil všetky svoje povinnosti a s preplácaním dôchodkových dávok prestal až dňa 2.6.2013, t. j. po deviatich rokoch riadneho plnenia. Dňa 29.3.2019 preto žalovaného vyzval, aby mu najneskôr do 8.4.2019 uhradil dlžnú sumu, avšak táto výzva bola uskutočnená bezúspešne. S prihliadnutím na uvedené navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 8.382,76 eur, ktorú mal žalovaný namiesto neho uhradiť Sociálnej poisťovni z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Zároveň platobným rozkazom Okresného súdu Košice I zo dňa 22.6.2017, sp. zn. 36C/17/2017 bol žalobca zaviazaný na úhradu súdneho poplatku vo výške 502,50 eur, preto navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu aj túto sumu.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, a to v odpore proti platobnému rozkazu, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že dňa 29.3.2019 ho žalobca vyzval na refundáciu sumy vo výške 8.885,26 eur, ktorá pozostáva z dôchodkových dávok vyplatených Sociálnou poisťovňou poškodenému za obdobie od 2.6.2013 do 1.2.2017 vo výške 8.382,76 eur a súdneho poplatku vo výške 502,50 eur ako nákladu spojeného s uplatnením pohľadávky. Na základe uvedeného pristúpil k likvidácii poistnej udalosti. Poukázal na ust. § 11 ods. 6 písm. a) zákona o PZP, podľa ktorého poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný. Uviedol, že v rámci likvidácie poistnej udalosti dňa 10.4.2019 vyzval žalobcu na doloženie dokladov, aby mohol riadne ukončiť šetrenie a likvidáciu poistnej udalosti a poskytnúť prípadné plnenie v zákonom ustanovenej lehote. Po ich obdŕžaní na základe ukončenia likvidácie uhradil žalobcovi uplatnený nárok v celom rozsahu. V kontexte uvedeného argumentoval, že žalobcom uplatňovaný nárok v predmetnom konaní neuhradil na základe žaloby, ale na základe dolikvidovania poistnej udalosti, pričom uplatňovaný nárok bol v čase podania žaloby predmetom šetrenia poistnej udalosti žalovaným. Toho času je ale riadne vysporiadaný, preto s poukazom na hospodárnosť konania by mal žalobca vziať žalobu späť.
4. Po vydaní platobného rozkazu, pred pojednávaním vo veci, vzal žalobca späť žalobu v časti istiny 8.885,26 eur, ktorú mu žalovaný uhradil po podaní žaloby s tým, že konanie v tejto časti navrhol zastaviť. Súd prvej inštancie preto postupom podľa § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. vo výroku II. svojho rozhodnutia v tejto časti konanie zastavil. Žalobca zároveň navrhol, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 111,73 eur, ktorá predstavuje kapitalizovaný úrok z omeškania.
5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázaný skutkový stav tak, ako bol uvedený v žalobe. Dodal, že i keď žalovaný uhradil žalobcovi dlžnú istinu 8.885,26 eur dňa 30.5.2019, s jej úhradou sa dostal do omeškania.
6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 369 ods. 1, 2; 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré upravujú omeškanie dlžníka a nároky veriteľa s tým súvisiace.
7. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že suma 111,73 eur predstavuje úrok z omeškania vyčíslený za obdobie, po ktoré bol žalovaný v omeškaní so zaplatením istiny 8.885,26 eur. Vychádzal z toho, že žalobca mal možnosť požadovať od žalovaného zaplatenie úrokov z omeškania, pretože žalovaný sa dostal do omeškania s plnením z povinného zmluvného poistenia. Preto zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania v súlade s ust. § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka.
8. Procesnú obranu žalovaného vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelovú a zavádzajúcu. Uviedol, že predžalobnú výzvu na zaplatenie žalovaný nesprávne stotožňuje s oznámením o škodovej udalosti. Poukázal, že o vzniku škodovej udalosti bol žalovaný riadne upovedomený už v roku 2003, o čom svedčí fakt, že až do dňa 1.6.2013 preplácal Sociálnej poisťovni náhradu škody z titulu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, čo medzi stranami nebolo ani sporné. Uvedené podľa súdu prvej inštancie jednoznačne vyvracia obranu žalovaného, že uhradil žalobcovi istinu z titulu náhrady škody v rámci zákonnej trojmesačnej lehoty plynúcej odo dňa oznámenia škodovej udalosti. Keďže žalovaný v roku 2013 svojvoľne upustil od ďalšieho plnenia svojich povinností a žalobcovi bola platobným rozkazom uložená povinnosť zaplatiť Sociálnej poisťovni 8.885,26 eur, ktorá suma zodpovedá vyplateným dôchodkovým dávkam namiesto žalovaného, nemal žalobca inú možnosť, ako domáhať sa náhrady škody od žalovaného v súdnom konaní, ktorému predchádzala predžalobná výzva, ktorou žalobca žalovaného vyzval na splnenie si záväzkov. Keďže žalovaný neuhradil žalobcovi istinu v lehote stanovenej v tejto výzve, dostal sa do omeškania. Preto súd prvej inštancie žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 111,73 eur, ktorá predstavuje kapitalizované úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
9. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania voči žalovanému.
10. Proti výrokom I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému prizná voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že nesúhlasí so závermi súdu prvej inštancie a odôvodnenie napadaného rozsudku považuje za nepresvedčivé. Dôvodil, že súd prvej inštancie akceptoval vyjadrenia žalobcu a dôkazy ním predložené bez toho, aby ich konfrontoval s argumentmi žalovaného. Zároveň mal za to, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, čím prijal nezákonný a právne neudržateľný rozsudok, keď sa nesprávne vysporiadal so zásadnými skutočnosťami, a to vo vzťahu k sporným otázkam - vzniku nároku na zaplatenie úroku z omeškania v zmysle ustanovení zákona o PZP.
12. Žalovaný sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, pokiaľ ide o vznik nároku na zaplatenie úrokov z omeškania podľa ust. § 11 ods. 8 zákona o PZP v spojení s § 369 Obchodného zákonníka. Dôvodil, že zákon o PZP je vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnym zákonom v pomere k všeobecnému zákonu, t. j. úprava obsiahnutá v § 11 ods. 6 a ods. 8 zákona o PZP je úpravou „lex specialis“ k úprave obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Ak by sa prijal záver, že nárok na úrok z omeškania, bez ohľadu na ustanovenia zákona o PZP, vzniká aj podľa § 369 Obchodného zákonníka, znamenalo by to, že za jedno omeškanie by poisťovateľ bol povinný platiť úroky z omeškania dvakrát, čo je právne neudržateľné. Mal za to, že nie je možné sankcionovať jedno omeškanie dvoma rôznymi úrokmi. Tvrdil, že pristúpil k likvidácii poistnej udalosti a žalobcovi poskytol poistné plnenie, i keď už
v dobe, keď prebiehalo súdne konanie, ale zdôraznil, že v rámci zákonnej lehoty troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti v zmysle § 11 ods. 6 písm. a) zákona o PZP. Citoval § 11 ods. 7 zákona o PZP, podľa ktorého poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia a tiež ods. 8, podľa ktorého, ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu. Argumentoval, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona o PZP je viazaná na nesplnenie povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a) alebo b) zákona o PZP, účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná. Ako poisťovateľ sa v súvislosti s poskytnutím poistného plnenia preto nedostal do omeškania, keďže s odkazom na vyššie uvedené splnil povinnosť vyplývajúcu mu z § 11 ods. 6 zákona o PZP, keď poskytol žalobcovi uplatňovaný nárok v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia o škodovej udalosti.
13. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, žalovaný mal za to, že konanie pred súdom prvej inštancie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súdu prvej inštancie vytýkal, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, vec nesprávne právne posúdil a v rozpore so zákonom neuviedol, aké skutočnosti považoval za preukázané, ktoré za preukázané nepovažoval, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Preto odôvodnenie napadnutého rozhodnutia považoval za nepreskúmateľné. Uzavrel, že vada konania spočívajúca v nedostatočnom odôvodnení rozsudku je v zmysle ustálenej judikatúry vo svojej podstate porušením základného práva účastníka na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky.
14. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je úplne postačujúce povahe veci a riešeniu spornej otázky, na ktorú odpovedá dostatočne a zrozumiteľne. Pripomenul, že žalovaný na základe poistenej zmluvy uzatvorenej s ním ako poistníkom v prvom období poistné plnenie po riadnom ukončení likvidácie poistnej udalosti poškodenému riadne poskytoval. Následne ale toto plnenie poskytovať prestal a nereagoval ani na opakované výzvy Sociálnej poisťovne. Z tohto dôvodu si Sociálna poisťovňa uplatnila nárok na plnenie voči žalobcovi ako objektívne zodpovednému na náhradu škody návrhom na vydanie platobného rozkazu. Po úhrade nároku na náhradu škody Sociálnej poisťovni si žalobca tento nárok uplatnil voči žalovanému aj v tomto súdnom konaní. Pokiaľ sa žalovaný domáha, aby na začatie jeho omeškania boli aplikované ust. § 11 ods. 6 písm. a), ods. 7 a ods. 8 zákona o PZP, táto jeho úvaha je nesprávna. Jednak pre akékoľvek prešetrenia potrebné k likvidácii poistnej udalosti, ktoré má na mysli tento zákon, už dávno uplynula lehota a určite už boli aj realizované, keď - ako jasne vyplýva z napadnutého rozsudku, k poistnej udalosti došlo dávno a žalovaný už dávno poškodenému dobrovoľne plnil. Následne od týchto plnení svojvoľne upustil a nereagoval ani na opakované výzvy Sociálnej poisťovne. Toto porušenie povinností žalovaného z PZP voči žalobcovi aj poškodenému viedlo k uplatneniu si nároku Sociálnej poisťovne voči žalobcovi ako zodpovednému titulom objektívnej zodpovednosti z prevádzky motorového vozidla. Preto už dávno uplynula akákoľvek lehota na realizáciu šetrenia pre likvidáciu poistnej udalosti, pre ktorú už mal žalovaný priestor. Požiadavka žalobcu k refundácii plnenia, ktorého poskytovanie poškodenému žalovaný svojvoľne ukončil, žalovanému žiaden nový priestor pre šetrenie poistnej udalosti nevytvorila.
15. Ďalej žalobca zdôraznil, že ust. § 11 ods. 8 v spojení s ods. 6 zákona o PZP dopadá len na omeškanie poisťovateľa voči poškodenému. Voči poškodenému sa žalovaný dostal do omeškania už dávno. Predmetné ustanovenie ale nerieši omeškanie poisťovateľa voči inému subjektu (napr. poistenému, teda voči žalobcovi), kde v danom prípade nesplnenie povinností poisťovateľa voči žalobcovi ako poistenému, viedlo k vydaniu platobného rozkazu na návrh Sociálnej poisťovne voči žalobcovi.
16. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, žalobca argumentoval, že ak konanie bolo v časti zastavené (napr. z dôvodu čiastočného späťvzatia žaloby), súd prihliadne na to, či a kto zavinil, že k zastaveniu muselo dôjsť. Vždy platí, že kto zavinil čiastočné zastavenie konania, mal ohľadne tejto časti žaloby neúspech a úspech sa z hľadiska posudzovania náhrady trov konania pričíta druhej strane sporu.
17. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením žalobcu k odvolaniu mu bola doručená dňa 29.9.2021.
18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
20. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.
21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
22. Odvolací súd dospel k záveru, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedajú vykonaným dôkazom. Výsledok hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd prvej inštancie vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a neopomenul žiadnu rozhodujúcu skutočnosť, ktorá vyšla počas konania najavo. Odvolaním napadnuté rozhodnutie vychádza aj zo správneho právneho posúdenia veci.
23. Odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Právne závery súdu prvej inštancie sú v súlade so skutkovými zisteniami.
24. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
25. Z obsahu odvolania v zásade vyplýva, že žalovaný nesúhlasí s právnymi závermi súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že žalovaný má na vec odlišný názor a že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa jeho predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalovaného o nepreskúmateľnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a existencii vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
26. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalovaného a k podstatným tvrdeniam strán sporu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza :
27. Predmetom odvolacieho konania a zásadnou spornou otázkou bolo posúdenie, či sa žalovaný dostal s poskytnutím plnenia z PZP žalobcovi do omeškania. Žalovaný argumentoval najmä tým, že si splnil povinnosť podľa § 11 ods. 6 zákona o PZP, kedy poskytol žalobcovi uplatňovaný nárok v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia o škodovej udalosti, preto o omeškaní na jeho strane nemožno uvažovať.
28. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že o vzniku škodovej udalosti bol žalovaný riadne upovedomený už v roku 2003, o čom nepochybne svedčí aj to, že až do dňa 1.6.2013 preplácal Sociálnej poisťovni náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dôchodkových dávok poškodenému E. H.. Od 2.6.2013 však žalovaný z dôvodov, ktorých logickosť ani nevyhnutnosť neobjasnil, si túto svoju povinnosť voči Sociálnej poisťovni prestal plniť. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že šetrenie potrebné k likvidácii poistnej udalosti bolo žalovaným nepochybne realizované už dávno pred začatím tohto sporu, pretože žalovaný na základe jeho výsledkov až do 1.
júna 2013 preplácal Sociálnej poisťovni náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dôchodkových dávok poškodenému. Vzhľadom na uvedené preto neobstojí obrana žalovaného, že k likvidácii poistnej udalosti pristúpil a žalobcovi poskytol poistné plnenie, i keď už v dobe, keď prebiehalo toto súdne konanie, no stále ešte v rámci zákonnej lehoty troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti.
29. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. ako vecne správny. Rovnako potvrdil výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny. Pokiaľ ide o zastavenie konania v časti istiny 8.885,26 eur, procesne ho zavinil žalovaný, ktorý až po podaní žaloby (ako vyplýva z dôvodov uvedených v odseku 28. tohto rozsudku, žaloba nebola podaná predčasne) zaplatil žalobcovi dlžnú istinu, preto nárok na náhradu trov konania vznikol žalobcovi ako protistrane (§ 256 ods. 1 CSP). Ohľadne príslušenstva pohľadávky bol žalobca rovnako úspešný (výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie), preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi priznal náhradu trov konania.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.
31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.
V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).