Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoPr-1-2024.pdf
PDF · 138.44 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoPr/1/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore žalobkyne A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX C. C., zastúpená URBÁNI & Partners s. r. o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 646 181, proti žalovanému Stredoslovenský ústav srdcových a cievnych chorôb, a. s., so sídlom Cesta k nemocnici 1, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 644 331, zastúpený akl.legal s. r. o., so sídlom Československej armády 25, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 771 651, o určenie, že pracovný pomer sa považuje za uzatvorený na neurčitý čas a pracovný pomer naďalej trvá o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7Cpr/6/2023-136 z 29. januára 2024, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Žalobu o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo 17.12.2019 na dobu určitú a predĺžený dohodu o zmene pracovných podmienok z 30.11.2020 a dohodou o zmene pracovných podmienok z 22.12.2021 na dobu určitú sa od 01.01.2022 považuje za pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas a tento naďalej trvá aj po 31.12.2022, súd prvej inštancie zamietol. Žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v plnej výške. 1.1 Dôvodom podania tejto žaloby žalobkyňou bola pochybnosť na strane žalobkyne, či opätovné uzatvorenie pracovného pomeru na dobu určitú podľa § 252o zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu uzavretia dohody o zmene pracovných podmienok z 22.12.2021 (ďalej len „Zákonník práce“) bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov. Dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti zamestnávateľa je, že sa pracovný pomer považuje za uzatvorený na neurčitý čas. Tvrdeniu zamestnávateľa, že opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu so žalobkyňou bolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov žalobkyňa neuverila z dôvodu vyjadrenia sa a písomného potvrdenia predsedníčky výboru ZO SOZZ a SS A. A. E., že s ňou ako zástupkyňou Základnej organizácie Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb (ZO SOZZ) pri Stredoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb, a. s. Banská Bystrica nebola prerokovaná dohoda o zmene pracovných podmienok A. B. C. zo dňa 22.12.2021. 1.2 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov A. A. E., F. G. C., F. C. H. a I. J. zistil, že podľa pracovnej zmluvy zo 17.12.2019 pracovala žalobkyňa u žalovaného v pozícii lekár, pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú od 01.01.2020 do 31.12.2020. Dohodou o zmene pracovných podmienok z 30.11.2020 bol pracovný pomer žalobkyne predĺžený o rok do 31.12.2021 a ďalšou dohodu o zmene pracovných podmienok z 22.12.2021 sa pracovný pomer
opätovne predĺžil na jeden rok do 31.12.2022 a po 01.01.2023 žalobkyňa už práce u žalovaného nevykonávala. Pracovný pomer žalobkyne dohodou o zmene pracovných podmienok z 30.11.2020 predĺžený do 31.12.2021 mal skončiť v čase mimoriadnej situácie vyhlásenej v súvislosti s ochorením COVID-19 (ktorá bola odvolaná až uznesením vlády SR č. 446 z 13.09.2023 ku dňu 15.09.2023), preto zamestnávateľ (žalovaný) využil možnosť opätovne predĺžiť pracovný pomer žalobkyne na dobu určitú ustanovenú v § 252o Zákonníka práce a pracovný pomer žalobkyne predĺžil opätovne o jeden rok. Žiadosť o prerokovanie opätovného predĺženia pracovného pomeru na dobu určitú so žalobkyňou adresoval zamestnávateľ zástupcom zamestnancov 09.12.2021, v nej konkretizoval, že pracovný pomer žalobkyne by sa mal skončiť dňa 31.12.2021, existuje však možnosť opätovne predĺžiť tento pracovný pomer na dobu určitú podľa § 252o Zákonníka práce a k tomuto kroku žiadal vyjadrenie zástupcov zamestnancov. Písomný súhlas zástupcov zamestnancov s opätovným predĺžením pracovného pomeru u žalobkyne na dobu určitú bol vyhotovený 22.12.2021 s podpisom predsedníčky výboru ZO SOZZ a SS. Súd prvej inštancie konštatoval, že prerokovanie opätovného predĺženia pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú so zástupcami zamestnancov bolo bez akýchkoľvek pochybností v konaní preukázané listinnými dôkazmi a výpoveďami svedkov F. C. H. a I. J., ktoré sa tohto prerokovania ako členky výboru základnej organizácie odborového orgánu zúčastnili. Zákonník práce ani iný právny predpis formu prerokovania zástupcami zamestnancov výslovne neupravuje. Písomná žiadosť, písomná odpoveď a prerokovanie nastolenej otázky tromi členmi výboru základnej organizácie zástupcov zamestnancov zodpovedá prerokovaniu podľa § 237 ods. 1 Zákonníka práce. 1.3 Žalobou uplatnený nárok posúdil súd prvej inštancie podľa ustanovení Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 31.12.2022, kedy malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne. Na prejednávanú vec aplikoval ustanovenie § 77 Zákonníka práce o možnosti zamestnanca uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ustanovenia § 46, § 48, § 59 a § 71 Zákonníka práce vzťahujúce sa k uzatvoreniu pracovného pomeru na dobu určitú a jeho skončenie, § 237 Zákonníka práce o spôsobe prerokovania otázok medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov, § 252o Zákonníka práce umožňujúceho opätovné predĺženie pracovného pomeru dohodnutého na dobu určitú aj v prípade, keď nie sú splnené podmienky na jeho opätovné dohodnutie podľa § 48 ods. 2 Zákonníka práce. Po právnom posúdení prejednanej veci dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ dodržal zákonné podmienky pre opätovné predĺženie pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú, keď v súlade s § 252o ods. 2 Zákonníka práce prerokoval predĺženie pracovného pomeru žalobkyne do 31.12.2022 so zástupcami zamestnancov, preto k zmene pracovného pomeru žalobkyne na pracovný pomer uzatvorený na neurčitý čas nedošlo a jej pracovný pomer skončil uplynutím dohodnutej doby 31.12.2022. Žaloba nebola dôvodná a ako taká súdom prvej inštancie zamietnutá v celom rozsahu. Žalobkyňou navrhnuté dôkazy výsluchom ďalších členov výboru základnej organizácie zástupcov zamestnancov súd prvej inštancie nevykonal z dôvodu chýbajúcej výpovednej hodnoty týchto výpovedí, rovnako tak odmietol žiadať od zamestnávateľa listiny preukazujúce ďalšie žiadosti adresované zástupcom zamestnancov na prerokovanie možnosti opätovného predĺženia pracovného pomeru uzatvoreného na dobu určitú s inými zamestnancami ako nesúvisiace s prejednávaným sporom. 1.4 O povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) po zohľadnení úspechu strán v spore.
2. Žalobkyňa v odvolaní proti tomuto rozsudku za použitia odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) Civilného sporového poriadku (súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci) navrhla odvolaciemu súdu postupom podľa § 384 ods. 1 C. s. p. zopakovať dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, zároveň doplniť dokazovanie výsluchom ďalších dvoch zástupcov zamestnancov A. K. (v rozsudku okresného súdu sa uvádza meno A. C. – poznámka odvolacieho súdu) a A. C. a rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie prejednanie a nové rozhodnutie, prípadne po doplnení dokazovania odvolacím súdom žalobe vyhovieť. 2.1 Žalobkyňa vidí zásadné rozpory vo výpovediach svedkov E., J. a H. ohľadne prerokovania žiadosti zamestnávateľa na vyjadrenie zástupcov zamestnancov k opätovnému predĺženiu pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú. Svedkyňa E. na pojednávaní dňa 04.12.2023 vypovedala s plačom, pričom sa relevantne nevyjadrila k prerokovaniu opätovného predĺženia pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú. Jej odpovede na otázky boli neurčité a všeobecné. Svedkyňa E. oproti svedkom J. a L. uvádzala, že žiadosti vo vzťahu k iným zamestnancom neprerokovávali. Svedkyne J. a L. oproti tomu zhodne vypovedali, že prejednávali určite viac žiadostí. O pravdivosti výpovede svedkyne E. má žalobkyňa
pochybnosti. Za nespornú skutočnosť žalobkyňa považuje, že o žiadosti na prerokovanie predĺženia pracovného pomeru žalobkyne nevedeli všetci členovia výboru zástupcov zamestnancov; lekárski zástupcovia A. K. a A. C. boli vynechaní z prerokovania, čím nebolo dodržané právo zamestnanca. Súd prvej inštancie mal skúmať spôsob prerokovania žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie možnosti opätovného predĺženia pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú, keď ustanovenie § 252o Zákonníka práce nezakladalo žiadnu fikciu o ne/prerokovaní. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že: „Žiadosť zamestnávateľa je jedna vec, ale tu nie je žiadna logika pre spojenie odpovede s takouto žiadosťou. A to vyplýva i zo spisu. Ak boli prerokovaní viacerí zamestnanci zástupcami zamestnancov, potom je pravdepodobné, že toto je výsledok niečoho iného. Súvisí to aj so spontánnou časťou výpovede žalobkyne, ktorá uviedla, že pri podpisovaní Dohody o predĺžení pracovného pomeru o rok jej bolo povedané, že „niečo chýba“, čo u inej zamestnankyne malo byť splnené.“ 2.2 Žalobkyňa je toho názoru, že sa zamestnávateľ voči nej správal účelovo a tzv. covid dôvody pre opätovné predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú boli len formálne, aby nemusel byť pracovný pomer uzatvorený na dobu neurčitú. Príčinou takéhoto správania sa zamestnávateľa bol spor vedený otcom žalobkyne A. F. C., PhD. proti žalovanému, v ktorom jej otec uspel. Voči práci žalobkyne neboli žiadne výhrady, bola zamestnankyňou bez akéhokoľvek konfliktu s riadnym výkonom práce. Svedkyňa E., ktorá písomne poprela prerokovanie predĺženia pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú, zjavne ako zamestnanec podľahla tlaku, nevysvetlila, prečo nebol vykonaný zápis o rokovaní a hlasovaní členov výboru, prečo neoboznámila všetkých členov výboru so žiadosťou a zmarila prerokovanie tejto žiadosti v rozpore s článkami 17 až 20 stanov Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb. Jednoslovnú odpoveď podpísanú len svedkyňou E. bez jasného určenia obsahu a cieľa, ako i zamestnanca, ktorého sa týka, bez preukázania, že žiadosť zamestnávateľa adresovaná zástupcom zamestnancov bola riadne cez vnútornú podateľňu zaevidovaná tak, ako to uvádzal svedok F. C., nepovažuje žalobkyňa za dôkaz o prerokovaní žiadosti zamestnávateľa podľa § 252o Zákonníka práce. Žalobkyňa preto nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie uvádzaným v bode 52 odôvodnenia rozsudku, že nepochybným spôsobom bolo preukázané prerokovanie žiadosti zamestnávateľa o predĺžení pracovného pomeru žalobkyne. 2.3 Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k názoru, že podmienky na opätovné predĺženie pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú podľa § 252o Zákonníka práce boli splnené. Počas krízy spôsobenej šírením ochorenia COVID-19 boli zamestnanci s pracovným pomerom na dobu určitú obzvlášť ohrozenou skupinou pri „prepúšťaní“ (nepredĺžení pracovnej zmluvy na neurčitý čas). Ustanovenie § 252o Zákonníka práce umožnilo s cieľom udržania pracovných miest a predchádzania nárastu nezamestnanosti na prechodnú dobu predĺžiť opätovne pracovný pomer na dobu určitú aj nad rámec § 48 ods. 2 Zákonníka práce. Na žalobkyňu sa toto ustanovenie nevzťahovalo. U žalovaného bolo bežné, že po dvoch pracovných pomeroch na dobu určitú sa pracovný pomer predĺži na dobu neurčitú. Vyplývalo to nielen z organizačnej štruktúry, ale aj jej miesta lekára, ktoré nezaniklo a nebolo vytvorené len v súvislosti s mimoriadnou situáciou. Žalovaný mal takéto skutočnosti uviesť do žiadosti o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru žalobkyne, čo neurobil. Hmotnoprávna podmienka na opätovné predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú podľa § 252o Zákonníka práce u žalobkyne splnená nebola, preto nastala fikcia o zmene pracovného pomeru na dobu neurčitú.
3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaný opakoval, že zástupcovia zamestnancov riadne prerokovali žiadosť zamestnávateľa podľa § 252o Zákonníka práce, o čom vypovedali zhodne svedkyne E., J. i H.. Zhodne uviedli, že prerokovanie v dňoch 20. alebo 21.12.2021 sa týkalo pracovného pomeru žalobkyne a súhlasné stanovisko vyjadrili písomnou formou s podpisom predsedníčky Základnej odborovej organizácie. Za irelevantné označil pracovné zaradenie členov odborovej organizácie. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že záležitosti zamestnanca, ktorý vykonáva určitý druh práce, sa musí zúčastniť taký člen odborovej organizácie, ktorý vykonáva ten istý druh práce. A. K. (opäť inak označený svedok ako „A. K.“ – poznámka odvolacieho súdu) je lekár, ale p. C. nie je a nikdy lekárom nebol. Členovia odborovej organizácie nie sú rozdelení na lekárskych a iných zástupcov, všetci členovia odborovej organizácie, resp. výboru sú si rovní vo svojich právach a povinnostiach s výnimkou predsedu odborovej organizácie. Tvrdenie žalobkyne, že „vynechanie lekárskych zástupcov“ je porušením jej práv, považuje žalovaný za absurdné. Ak sa prerokovania v rámci odborovej organizácie zúčastnili traja členovia výboru z piatich, toto zasadnutie bolo uznášanieschopné, súladné s vnútornými predpismi odborovej organizácie. Svedkyňa E. potvrdila, že odborovej organizácii bola doručená žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru žalobkyne, ktorú predsedníčka odborovej organizácie prerokovala so svojím výborom. Žalovanému ako zamestnávateľovi doručila predsedníčka odborovej organizácie súhlasné stanovisko, ktoré bolo pevne spojené s dokumentom
žalovaného, je teda nepochybné, že súhlasné stanovisko sa týkalo žalobkyne a nie inej osoby, resp. „niečoho iného“, ako to uvádza žalobkyňa. Žalovaný za irelevantné považuje, či pracovné miesto žalobkyne po skončení jej pracovného pomeru dňom 31.12.2022 uplynutím času existovalo, keď žalobkynin pracovný pomer neskončil výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, kedy nemožno počas dvoch mesiacov znovu utvoriť zrušené pracovné miesto. V čase predĺženia pracovného pomeru žalobkyne trvala mimoriadna situácia v súvislosti s ochorením COVID-19 a žalovaný zákonným spôsobom využil zákonnú možnosť predĺžiť pracovný pomer žalobkyne opäť na dobu určitú o ďalší rok. Pracovný pomer bol predĺžený na základe dvojstranného právneho úkonu, žalobkyňa dohodu o predĺžení pracovného pomeru na znak súhlasu podpísala. Súčasťou dohody o zmene pracovného pomeru bolo aj konštatovanie, že pracovný pomer sa predlžuje v súlade s ustanovením § 252o Zákonníka práce. 3.1 Prerokovanie žiadosti zamestnávateľa sa uskutočnilo v súlade so stanovami odborovej organizácie. Svedkyňa E. pri výsluchu vysvetlila, prečo a za akých okolností podpísala potvrdenie o tom, že predĺženiu pracovného pomeru žalobkyne na dobu určitú nepredchádzalo prerokovanie žiadosti zamestnávateľa podľa § 252o Zákonníka práce. Jasne uviedla, že sa jednalo o ľudskú chybu, kedy ju A. C., otec žalobkyne počas jej pracovnej zmeny vyzval na podpísanie uvedeného dokumentu ním pripraveného vopred. Žalovaný popiera tvrdenie žalobkyne, že svedkyňa E. vypovedala na pojednávaní s plačom a že jej výpoveď nemá žiadnu logiku. Na žiadosť súdu doručil žalovaný do súdneho spisu osobný spis žalobkyne, ktorého súčasťou je aj dokument Žiadosť o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru a stanovisko zástupcov zamestnancov k nemu, ktoré sú pevne spojenými dokumentami tak, ako to potvrdila vo svojej výpovedi aj svedkyňa E.. Či bola žiadosť a odpoveď odborovej organizácie zaevidovaná cez vnútornú internú podateľňu žalovaného nemá žiaden vplyv na to, že medzi žalovaným a odborovou organizáciou došlo k písomnému prerokovaniu predĺženia pracovného pomeru žalobkyne. Žalovaný odmieta tvrdenie žalobkyne, že si nesplnil povinnosť oznámiť súdu prvej inštancie mená osôb pôsobiacich ako zástupcov zamestnancov. Žalovanému bola súdom prvej inštancie uložená povinnosť oznámiť mená zástupcov zamestnancov, ktorí prerokovali žiadosť zamestnávateľa o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru žalobkyne z 09.12.2021. Túto povinnosť si žalovaný splnil podaním z 13.12.2023. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že nevypočutím svedkov A. K. a C. nebolo možné z jej strany zistiť, či prerokovanie žiadosti a akým spôsobom prebehlo. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie vykonal vo veci všetky potrebné dôkazy súvisiace s prejednávanou vecou. Žalovaný tým, že informoval zástupcov zamestnancov o svojom zámere predĺžiť pracovný pomer žalobkyne podľa § 252o Zákonníka práce o jeden rok a umožnil zástupcom zamestnancov vyjadriť sa k zamýšľanému konaniu, literu zákona naplnil. 3.2 K tvrdeniam žalobkyne, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil podľa § 252o Zákonníka práce a že jej pracovný pomer mal byť predĺžený na dobu neurčitú žalovaný uvádza, že žiaden pracovnoprávny ani iný predpis neustanovuje, že pracovný pomer na dobu určitú musí byť zo strany zamestnávateľa predĺžený, resp. zmenený na pracovný pomer na dobu neurčitú. Zákonodarca neuložil zamestnávateľom povinnosť, aby predĺženie pracovných pomerov podľa § 252o Zákonníka práce osobitne odôvodňovali. Zo žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru so žalobkyňou jasne vyplývalo, že mieni postupovať podľa § 252o Zákonníka práce, zástupcovia zamestnancov teda mali všetky relevantné informácie a s predĺžením pracovného pomeru na dobu určitú so žalobkyňou súhlasili. Žalovaný navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobkyne potrebu nariadenia odvolacieho pojednávania nezistil. Odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. Dokazovanie na odvolacom súde podľa § 384 ods. 1, 2 C. s. p. prichádza do úvahy, ak odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a je potrebné dokazovanie zopakovať alebo ak súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté stranami sporu, ktoré bolo potrebné vykonať pre správne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd má povinnosť nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C. s. p. vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Odvolací súd nepovažuje za potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie. Prejednanie veci na odvolacom pojednávaní nevyžaduje dôležitý verejný záujem, keďže ide o individuálny pracovný spor. Odvolací súd na základe uvedeného prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a rešpektujúc ustanovenie § 383 C. s. p. pri posúdení dôvodnosti odvolania žalobkyne vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý považuje za zistený v potrebnom rozsahu a vyplývajúci z vykonaných dôkazov. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ďalšie dôkazy navrhnuté
žalobkyňou nebolo potrebné pre správne právne posúdenie veci vykonať z dôvodu ich nadbytočnosti. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie (okrem aplikácie ustanovenia § 77 Zákonníka práce, ktorého väzbu na prejednávanú vec súd prvej inštancie ani neodôvodnil), považuje odvolací súd za správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. ako vecne správny potvrdil stotožňujúc sa aj s odôvodnením tohto rozhodnutia, na ktoré v podrobnostiach bez potreby ich opakovania poukazuje a len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odpovie odvolací súd na podstatné námietky žalobkyne vyjadrené v odvolaní.
5. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné objasniť, že žaloba žalobkyne nie je žalobou podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku v spojení s § 77 Zákonníka práce, umožňujúceho uplatniť na súde nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru. Podľa § 77 Zákonníka práce môže zamestnanec ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou. Pracovný pomer žalobkyne neskončil žiadnym z tam uvedeným spôsobov, ale uplynutím času, preto žaloba podľa § 77 Zákonníka práce neprichádza do úvahy. Žalovaná formulovala žalobný návrh o určenie, či tu právo je alebo nie je (či jej pracovný pomer trvá), preto ide o žalobu podľa § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku prípustnú, ak je na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Odvolací súd nepovažuje za správny názor žalobkyne vyjadrený na prvej strane žaloby, že žalobkyňa je od súdneho poplatku oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. d) bod 2 zákona č. 71/1992 Z. z. o súdnych poplatkoch z dôvodu, že uplatňuje nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, ktorý ale nemá vplyv na prípustnosť žaloby o určenie, že jej pracovný pomer neskončil a trvá aj po 01.01.2023. Súd prvej inštancie, i keď v dôvodoch rozhodnutia odcitoval ustanovenie § 77 Zákonníka práce neposudzoval platnosť skončenia pracovného pomeru žalobkyne ku dňu 31.12.2022, ale práve žalobkyňou uplatnený nárok o určenie, či pracovný pomer trvá aj po 31.12.2022 z dôvodu, že podľa § 252o ods. 2 Zákonníka práce sa zmenil na pracovný pomer na neurčitý čas. Tým, že Okresný súd Banská Bystrica, ktorému bola vec z dôvodu kauzálnej príslušnosti Okresným súdom Zvolen postúpená spor meritórne prejednal, aj bez osobitného vyjadrenia súdu prvej inštancie je možné vyvodiť, že takúto žalobu považoval za prípustnú, s čím odvolací súd súhlasí.
6. Správne v bode 43 odôvodnenia sformuloval súd prvej inštancie podstatnú otázku, ktorú bolo potrebné v konaní riešiť, či pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným dohodnutý na dobu určitú skončil uplynutím dohodnutej doby dňa 31.12.2022 alebo či sa s poukazom na § 252o Zákonníka práce zmenil tento pracovný pomer na pracovný pomer na dobu neurčitú a naďalej trvá. Súdom prvej inštancie zistený skutkový stav možno zhrnúť tak, že pracovnou zmluvou zo 17.12.2019 vznikol medzi žalobkyňou a žalovaným pracovný pomer na dobu určitú od 01.01.2020 do 31.12.2020, podľa ktorej mala žalobkyňa vykonávať prácu lekára v Stredoslovenskom ústave srdcových a cievnych chorôb, a. s. Banská Bystrica. Dohodou o zmene pracovných podmienok z 30.11.2020 sa zmenil obsah pracovnej zmluvy tak, že sa pracovný pomer predĺžil na ďalšiu dobu určitú do 31.12.2021. Týmito dojednaniami už boli naplnené podmienky pre dojednanie pracovného pomeru na dobu určitú ustanovené v § 48 ods. 2 Zákonníka práce, že pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky, pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát. Pracovný pomer žalobkyne podľa dohody o zmene pracovných podmienok z 30.11.2020 mal skončiť 31.12.2021 v čase mimoriadnej situácie vyhlásenej vládou Slovenskej republiky v súvislosti s ohrozením verejného zdravia II. stupňa z dôvodu ochorenia COVID-19 spôsobeným koronavírusom SARS-CoV-2. Zákonník práce v § 252o s podnázvom Prechodné ustanovenie v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 umožnil pracovný pomer dohodnutý na určitú dobu, ktorý sa mal podľa § 59 ods. 2 skončiť v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 alebo do dvoch mesiacov po ich odvolaní, u ktorého nie sú splnené podmienky na jeho predĺženie podľa § 48 ods. 2, predĺžiť jedenkrát najviac o jeden rok. Podmienkou výnimky z § 48 ods. 2 Zákonníka práce bolo, že zamestnávateľ predĺženie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu podľa ods. 1 vopred prerokuje so zástupcami zamestnancov, inak sa pracovný pomer bude považovať za uzatvorený na neurčitý čas. Pracovný pomer žalobkyne neskončil v čase mimoriadnej situácie, ale sa mal skončiť v čase mimoriadnej situácie (prvá veta § 252o ods. 1 Zákonníka práce) a jeho predĺženie bolo prípustné za splnenia hmotnoprávnej podmienky prerokovania jeho predĺženia so zástupcami zamestnancov. Na základe listiny v kópii na č. l. 28 spisu a v origináli v osobnom spise žalobkyne v prílohovej obálke na č. l. 121 spisu súd prvej inštancie zistil, že si zamestnávateľ podaním žiadosti Základnej organizácii Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb pri Stredoslovenskom ústave
srdcových a cievnych chorôb, a. s. Banská Bystrica k rukám predsedníčky výboru A. A. E. túto povinnosť splnil, keď zástupcov zamestnancov žiadal o vyjadrenie s odôvodnením, že vláda SR uznesením č. 695 z 24.11.2021 vyhlásila núdzový stav dňom 25. novembra 2021 na obdobie 90 dní na postihnutom území, ktorým je celé územie Slovenskej republiky, preto mieni predĺžiť pracovný pomer žalobkyne A. B. C., ktorý by mal skončiť uplynutím dohodnutej doby dňa 31.12.2021 podľa § 252o Zákonníka práce opäť na jeden rok. Výslovne žiadal zástupcov zamestnancov o vyjadrenie sa k predĺženiu pracovného pomeru zamestnanca o jeden rok. Na rube fotokópie tejto žiadosti na č. l. 28 spisu je tiež fotokópia odpovede zástupcov zamestnancov s podpisom predsedníčky ZO SOZZ a SS A. A. E. z 22.12.2021 iba slovom „SÚHLASÍM“. Svedkyňa E. sa pred súdom vyjadrila, že túto žiadosť obdržala zospinkovanú aj s textom, do ktorej bolo možné vpísať odpoveď. Žalovaný opakovane v konaní uvádza, že tieto listiny boli pevne spojené, čím chce vyvrátiť tvrdenia žalobkyne, že predkladaný súhlas zástupcov zamestnancov s dátumom 22.12.2021 bez podrobnejšieho popisu, k čomu sa vyjadrený súhlas vzťahuje môže patriť k žiadosti o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru s iným zamestnancom, prípadne sa vzťahuje k inej veci. Zospinkovanie kancelárskou spinkou nie je možné považovať za pevné spojenie dvoch listín. Nahliadnutím do originálov žiadosti o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru a tvrdenej súhlasnej odpovede zástupcov zamestnávateľov odvolací súd konštatuje, že považuje za preukázané tvrdenie žalovaného, že súhlas zástupcov zamestnancov z 22.12.2021 predkladaný v konaní sa vzťahuje práve k žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru žalobkyne pod č. 17233/2021 z 09.12.2021, keď priložením listín k sebe je viditeľné, že otvory po kancelárskej spinke na jednej aj druhej listine sa úplne zhodujú, obe listiny na zhodnom mieste v ľavom hornom rohu boli preložené a súhlasí aj spôsob viazania týchto listín originál textu na prednej strane rub čistý.
7. Žalobkyňa tvrdí, že na zistenie rozhodujúcich skutočností bolo potrebné vykonať ňou navrhnuté dôkazy, vypočuť ďalších dvoch členov výboru základnej organizácie odborového zväzu A. K. a p. C. a zisťovať, akým spôsobom a či vôbec k prerokovaniu žiadosti zamestnávateľa o stanovisko zástupcov zamestnancov svedkami E., J. a H. došlo, keď o tom neexistuje žiadny záznam okrem jednoslovného vyjadrenia podpísaného predsedníčkou základnej organizácie odborového zväzu. 7.1 Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bol už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s článkom 46 ods. 1 a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (porovnaj rozhodnutia NS SR sp. zn. 9Cdo/213/2021, 7Cdo/154/2020, 4Cdo/100/2018). Súd prvej inštancie v bode 54 odôvodnenia rozsudku uviedol, že dôkaz výsluchom svedkov A. K. a p. C. považoval za nadbytočný a zároveň, že ich výsluchom nebolo možné overiť alebo vyvrátiť skutočnosť, či k prerokovaniu žiadosti zamestnávateľa došlo. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ak sa členovia výboru A. K. a p. C. nezúčastnili rokovania výboru základnej organizácie odborového zväzu v zložení A. E., F. C. H. a I. J., žalobkyňou navrhnuté dôkazy výsluchom dvoch členov výboru nedisponujú vypovedacou potenciou k predmetu sporu a vykonanie týchto dôkazov bolo nadbytočné, keď výsluchom troch členiek výboru základnej organizácie odborového zväzu a listinou o písomnom súhlase členov výboru s predĺžením pracovného pomeru žalobkyne bola bez pochýb táto skutočnosť preukázaná. Ďalší žalobkyňou navrhnutý dôkaz vyžiadať od žalovaného iné žiadosti o prerokovanie žiadosti zamestnávateľa o predĺženie pracovného pomeru s inými zamestnancami je bez relevantnej súvislosti s prejednávanou vecou.
8. Vypočutím si zvukového záznamu z pojednávania uskutočneného dňa 04.12.2023 si odvolací súd overil, že súd prvej inštancie oboznámil strany sporu so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v súdnom spise a informoval aj o existencii protokolu Inšpektorátu práce Banská Bystrica č.: IBB-06-75-2.3/P-E24, A25-23 z 08.03.2023 o výsledku inšpekcie práce u žalovaného zameranej na kontrolu dodržiavania ustanovení Zákonníka práce vo vzťahu k zamestnankyni A. B. C., konkrétne vznik, zmena, predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú a skončenie pracovného pomeru a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania zamestnankýň F. A. M. a A. D.. Aj v tomto protokole sa konštatuje existencia žiadosti zamestnávateľa o prerokovanie predĺženia pracovného pomeru A. B.
C. o jeden rok podľa § 252o Zákonníka práce a súhlasné stanovisko zástupcov zamestnancov k tomuto úkonu. Výkonom inšpekcie nebolo zistené nelegálne zamestnávanie A. B. C., A. D. a F. A. M.. Tvrdenie žalobkyne prednesené na pojednávaní dňa 29.01.2024, že jej personalistka žalovaného p. D. mala pri predložení podpisu zmluvy na dobu určitú povedať, že na zmluve inej zamestnankyne je podpis p. E. a na jej zmluve nie je dôkazom podložené nebolo, ale naopak vyvrátené listinami kontrolovanými už Inšpektorátom práce Banská Bystrica v marci 2023 a v rovnakom znení predloženými do súdneho konania. Splnenie hmotnoprávnej podmienky prerokovania predĺženia pracovného pomeru na dobu určitú zástupcami zamestnancov podľa § 252o Zákonníka práce u žalobkyne vzhľadom na predložené listinné dôkazy nie je možné spochybniť výpoveďami svedkov E., C., H. a J., ktoré sa líšia v tom, či v decembri 2021 prerokovávali žiadosti o predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú aj u iných zamestnancov, keď vypovedajúci svedkovia nemuseli v čase týchto úkonov na prelome rokov 2021 a 2022 im venovať takú pozornosť, aby si zapamätali mená pracovníkov a dátumy prerokovávania žiadostí o predĺženie ich pracovného pomeru a vypovedali o tom s presnosťou koncom roku 2023. Z ich výpovedí je možné vyvodiť len to, že žalovaný opakovane postupoval podľa § 252o Zákonníka práce, čomu nasvedčuje aj spôsob predloženia žiadosti zamestnávateľa zástupcom zamestnancov o stanovisko, ku ktorej bola pripojená odpovedná listina s pripraveným textom, do ktorého mohla A. A. E. dopísať len stanovisko zástupcov zamestnancov, dátum a pripojiť svoj podpis. Takémuto záveru nasvedčuje vyhotovenie listiny, vyjadrenia zástupcov zamestnancov, kde sa za originál textu môže považovať iba text „SÚHLASÍM“, dátum 22.12.2021 a podpis E., všetko ostatné je fotokópia pôvodného textu.
9. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku nebol uplatnený dôvodne.
10. Podľa odôvodnenia odvolania žalobkyne odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku použila z dôvodu, že nepovažuje za správne skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že žiadosť zamestnávateľa adresovaná zástupcom zamestnancov bola členmi výboru základnej organizácie odborového zväzu prerokovaná a zástupcovia zamestnancov prostredníctvom predsedníčky A. E. vyjadrili súhlas s predĺžením pracovného pomeru žalobkyne o ďalší rok. Poukazuje na rozdiely vo výpovediach svedkov E., J. a H. o tom, či v rovnaký deň ako mali prejednávať žiadosť o stanovisko k predĺženiu pracovného pomeru žalobkyne prejednával výbor základnej organizácie odborového zväzu aj iné žiadosti zamestnávateľa a spochybňuje listinný dôkaz predložený v origináli, na ktorom je s originálnym podpisom svedkyne E. vyjadrený súhlas zástupcov zamestnancov. Odvolací súd tak ako v bode 8 tohto odôvodnenia opakuje, že nahliadnutím do osobnej zložky žalobkyne, ktorá je prílohou súdneho spisu odvolací súd zistil, že v žiadosti zamestnávateľa o stanovisko zástupcov zamestnancov bol ako dôvod opätovného predĺženia pracovného pomeru žalobkyne na jeden rok uvedený dôvod vyplývajúci z § 252o Zákonníka práce. K tejto žiadosti bola pripojená odpoveď, do ktorej postačovalo doplniť text stanoviska, dátum a podpis predsedníčky základnej organizácie odborov. Táto listina spolu s výpoveďami troch svedkýň, ktoré sa prerokovania žiadosti zamestnávateľa zúčastnili, potvrdzuje obranu žalovaného a vyvracia pochybnosti žalobkyne o existencii výstupu z rokovania zástupcov zamestnancov k jej osobe. K rozdielnostiam vo výpovediach svedkýň E., J. a H. odvolací súdu opakuje, že je prirodzené, ak si svedkyne J. a H. presne nespomínali, či práve v rovnaký deň rokovali o viacerých žiadostiach zamestnávateľa o stanovisko k predĺženiu pracovného pomeru niektorého zamestnanca, keď aj svedkyňa E. si musela tieto skutočnosti overovať v dokumentoch. Podozrivé (vo význame spochybňujúce pravdivosť výpovede svedkov) by skôr bolo, keby všetky svedkyne vypovedali úplne rovnako bez akýchkoľvek odchýlok. Vtedy by mohlo byť tvrdené, že na výpoveď pred súdom boli pripravené a neodpovedali spontánne a pravdivo.
11. Z dôvodu neexistencie iného výstupu o rokovaní výboru základnej organizácie odborového zväzu než jednoslovného stanoviska spochybňuje žalobkyňa aj akt prerokovania žiadosti zamestnávateľa zástupcami zamestnancov. Súd prvej inštancie správne v bode 46 odôvodnenia uvádza, že ustanovenie § 237 ods. 1 Zákonníka práce ani iný zákonný predpis neupravuje formu a spôsob rokovania zástupcov zamestnancov o záležitostiach, týkajúcich sa zamestnávania. Súd prvej inštancie uzavrel, že prerokovanie žiadosti zamestnávateľa bolo uskutočnené písomnou formou, ktorú zákon nevylučuje. Súčasťou súdneho spisu sú stanovy Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb účinné od 10. septembra 2021, v ktorých sú ustanovené zásady rokovania a rozhodovania orgánov odborového zväzu tak, že orgán (podľa organizačnej štruktúry odborového zväzu sa za odborový orgán považuje aj výbor základnej odborovej organizácie - článok 26 stanov) je uznášaniaschopný, ak je prítomná nadpolovičná väčšina jeho členov. Rozhodnutie orgánu základnej odborovej organizácie sa
prijíma na jeho zasadaní súhlasom nadpolovičnej väčšiny prítomných členov, ak nie je texte týchto stanov alebo v inom dokumente upravujúcom vnútornú činnosť slovenského odborového zväzu v osobitných prípadoch určené inak, rozhodnutia sa prijímajú spravidla verejným hlasovaním. Za príslušný odborový orgán, s ktorým má zamestnávateľ podľa Zákonníka práce rokovať, sa podľa článku 36 stanov považuje výbor základnej odborovej organizácie. V mene základnej odborovej organizácie koná navonok predseda základnej odborovej organizácie ako štatutárny orgán. 11.1 Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že neexistuje žiaden právny predpis upravujúci spôsob prerokovania konkrétnych otázok zástupcami zamestnancov. Súd ani nie je oprávnený skúmať spôsob interného prerokovania určitej otázky príslušnou odborovou organizáciou a posudzovať platnosť aktu obsahujúceho prejav vôle zástupcov zamestnancov. Spôsob prerokovania určitej otázky zástupcami zamestnancov je vecou vnútornej záležitosti odborovej organizácie (porovnaj rozhodnutie NR SR sp. zn. 4Cdo 131/2021 z 28. marca 2023). Ak z piatich členov výboru sa rokovania o záležitosti týkajúcej sa žalobkyne zúčastnili traja členovia výboru základnej organizácie, tento orgán bol uznášaniaschopný a tromi členmi výboru prijaté stanovisko je pre posúdenie možnosti predĺženia pracovného pomeru podľa § 252o Zákonníka práce relevantné. Žalobkyňa bezdôvodne vytýka, že o žiadosti zamestnávateľa o zaujatie stanoviska k predĺženiu jej pracovného pomeru na dobu určitú neboli informovaní všetci členovia výboru základnej organizácie. Stanovy Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb nevyžadujú na prijatie rozhodnutia základnej odborovej organizácie konajúcej prostredníctvom výboru účasť všetkých členov výboru. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj výtku vznesenú žalobkyňou, že o možnosti predĺženia jej pracovného pomeru vo funkcii lekár mal rokovať člen výboru základnej organizácie v rovnakej funkcii. Takýto názor nie je podporený stanovami Slovenského odborového zväzu zdravotníctva a sociálnych služieb ani iným predpisom. 11.2 Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov považuje odvolací súd za správne.
12. Pod odvolací dôvod o nesprávnom právnom posúdení veci možno vztiahnuť argumentáciu žalobkyne, že hmotnoprávna podmienka možnosti tretieho predĺženia jej pracovného pomeru na dobu určitú ustanovená v § 252o Zákonníka práce nebola splnená. Tento názor žalobkyne je vyvrátený vykonanými dôkazmi preukazujúcimi, že zamestnávateľ predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú so žalobkyňou podľa § 252o ods. 1 Zákonníka práce prerokoval. Ustanovenie § 252o Zákonníka práce sa vzťahovalo na žalobkyňu z dôvodu, že jej pracovný pomer už bol dohodnutý dvakrát na dobu určitú a tretíkrát mohol pracovný pomer na dobu určitú predĺžiť zamestnávateľ len podľa Prechodného ustanovenia v čase mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19 § 252o Zákonníka práce. Aj právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považuje odvolací súd za správne.
13. I keď žalobkyňa nepoužila v priebehu celého konania slovo „Diskriminácia“, z jej vyjadrení o účelovom konaní zamestnávateľa pre spor vedený s jej otcom, v ktorom žalovaný neuspel možno vyvodiť, že žalobkyňa sa domnieva, že sa k nej zamestnávateľ z dôvodu vedenia súdneho sporu s jej otcom (ktorého existencia v konaní nebola preukázaná ani skúmaná) sa choval rozdielne ako k iným zamestnancom, pretože bolo v organizácii žalovaného obvyklé, že po dvoch pracovných pomeroch na dobu určitú sa uzavrel pracovný pomer na dobu neurčitú. Žalobkyňa toto svoje tvrdenie o spôsobe správania sa žalovaného k iným zamestnancom a k sebe nepreukázala ani nenavrhla dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zo Zákonníka práce nie je možné vyvodiť, že po dvoch pracovných pomeroch na dobu určitú vzniká zamestnancovi nárok na uzavretie pracovného pomeru na dobu neurčitú. V opätovnom predĺžení pracovného pomeru so žalobkyňou aj počas mimoriadnej situácie odvolací súd vidí práve záujem žalovaného o prácu žalobkyne a nie účelový postup zamestnávateľa. Za podstatné pre tento spor odvolací súd považuje, že pracovný pomer žalobkyne na dobu určitú od 01.01.2022 vznikol na základe súhlasného stanoviska oboch strán pracovnoprávneho vzťahu. Zákonné podmienky pre vznik tohto pracovnoprávneho vzťahu splnené boli, preto k predĺženiu pracovného pomeru žalobkyne na dobu neurčitú podľa § 252o Zákonníka práce nedošlo. Žaloba nebola dôvodná a súd prvej inštancie ju zamietol správne.
14. Odvolanie žalovanej nebolo spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o veci samej ani v závislom výroku o trovách konania, ktoré zodpovedá výsledku sporu. Odvolací súd z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil ako vecne správny.
15. O povinnosti žalobkyne zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p., ktoré sa v zmysle § 396 ods. 1 C. s. p. vzťahujú aj na odvolacie konanie. V odvolacom konaní sa za úspešnú stranu sporu považuje žalovaný, ktorému voči neúspešnej žalobkyni vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
14. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C. s. p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis (§ 127 ods. 1 C. s. p.).
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C .s p.)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)
Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C. s. p.).
Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s § 436 ods. 1 C. s. p.).