Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_26CoE-114-2015.pdf
PDF · 98.18 KB
Case nature
Area
Subarea
26CoE/114/2015
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátom JUDr. Martinom Máčajom, Pribinova 25, Bratislava a Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: Q. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX/X, O., o vymoženie sumy 605,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno č. k. 4Er/642/2008-86 zo dňa 14. novembra 2013, jednohlasne, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 4Er/642/2008-86 zo dňa 14. novembra 2013 z r u š u j e .
Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol, že o náhrade trov exekúcie súdneho exekútora rozhodne v osobitnom uznesení.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len “OSP“), § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, § 39, § 53 ods. 1, 4 písm. r), 5, § 54 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“ alebo „EP“) a § 45 ods. 1, § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
Súd prvého stupňa uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 24.09.2008 domáhal voči povinnému vykonania exekúcie na zaplatenie pohľadávky vo výške 605,46 eura s príslušenstvom a trov exekúcie. Ako exekučný titul predložil oprávnený rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej rozhodcovskej a.s, vedený pod sp. zn. SR 05909/08 zo dňa 01.07.2008. Okresný súd Komárno vydal dňa 31.10.2008 poverenie na vykonanie exekúcie č. 5401*030959 v konaní vedenom pod sp. zn. 4Er/642/2008 (EX 8355/08) pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého.
Mal za to, že právnym základom na vydanie predmetného rozhodcovského rozsudku bola zmluva o úvere č. 4073640 zo dňa 04.02.2008. Z predloženej zmluvy o úvere a z bodu 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je evidentné, že obsahujú rozhodcovskú doložku. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na
udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce prípadné spory majú byť riešené dohodou zmluvných strán, ak však nedôjde k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní. Súd prvého stupňa pri zisťovaní, či nejde o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, skúmal všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Poukázal na to, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu, preto takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka neplatná.
Súd prvého stupňa uviedol, že rozhodcovská doložka predmetného rozhodcovského rozsudku je v zmysle citovaných zákonných ustanovení neplatná, exekučný titul vydaný na základe takejto neplatnej rozhodcovskej doložky je materiálne nevykonateľný, čo predstavuje neodstrániteľnú prekážku brániacu vykonaniu exekúcie, preto súd prvého stupňa exekúciu podľa § 57 ods. 2 EP v celom rozsahu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie.
Namietol, že súd prvého stupňa neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S poukazom na rozsiahlu slovenskú, českú a európsku judikatúru uviedol, že nie je mysliteľné, aby najvyššia civilnosúdna inštancia Nemecka a ústavná inštancia Českej republiky, sa zásadne odchyľovala od rozhodovacej činnosti slovenských súdov ako komunitárnych súdov. Ďalej uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočné zistenie skutkového stavu a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 zákona o rozhodcovskom konaní, avšak ak nedôjde k včasnému splneniu formálnych a materiálnych podmienok obsiahnutých v týchto ustanoveniach, zanikne právomoc všeobecného súdu meritórne rozhodovať o veci zrealizovaním úplného judiciálneho procesu. Nerešpektovaním vyššie uvedeného by teda mohlo dôjsť k tomu, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní by stratil vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného v ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Súd prvého stupňa nebol podľa názoru oprávneného povinný skúmať to, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi, z dôvodu, že v čase vydania rozhodnutia bola SR právnym štátom, a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak však žalovaný (dlžník) takto nepostupoval, nemožno za súčasného právneho stavu zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom, nakoľko exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom a naprávať pasivitu účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný. Oprávnený poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré je potrebné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv, t. j. i v predmetnej veci, pretože oprávnený sa domnieval, že v konaní pred exekučným súdom mal výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne ako s dlžníkom. Exekučný súd argumentoval postavením oprávneného ako podnikateľa. Mal za to, že súd napadnutým uznesením vylúčil akúkoľvek možnosť podať opravný prostriedok vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. V súvislosti s rozhodcovskou doložkou a jej rozporu s dobrými mravmi, uviedol, že exekučný súd bol v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom bolo v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Bolo potrebné dodať, že právny poriadok SR neumožňuje exekučnému súdu skúmať otázku platnosti rozhodcovskej doložky, avšak ak by odvolací súd i napriek tomu usúdil, že bol oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený mal za to, že táto je platná. Podľa názoru oprávneného nebolo možné posúdiť zmluvu o úvere ako zmluvu o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, z dôvodu, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (VPPÚ) v bode 19 sa účastníci konania dohodli, že sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Namietal i nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania súdom v napadnutom rozhodnutí. Konštatoval, že
povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t. j. i s bodom 6 VPPÚ, neoddeliteľnej súčasti zmluvy o úvere, v zmysle ktorého, ak sa stane splatný celý dlh naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, zaväzuje sa dlžník zaplatiť veriteľovi i úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh, až do dňa jeho uhradenia. Tento úrok má výlučne sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v tom prípade, ak poruší zmluvné podmienky (nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve o úvere). Uviedol, že výška úrokov z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. Z uvedeného dôvodu, ako i s ohľadom na skutočnosť, že oprávnený nežiadal od povinného zabezpečenie úveru, si účastníci dohodli úroky z omeškania a takto prejavenú vôľu účastníkov by mal aj súd rešpektovať. V súvislosti s dohodnutým úrokom z omeškania poukázal na ust. § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozhodnutie NS SR č. k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, ako aj na ďalšie rozhodnutia NS SR, v ktorých sa najvyšší súd zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné sa zo strany odporcov odvolávať na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, a to povinnosti platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Oprávnený v súvislosti s poplatkom za poskytnutie úveru uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať odplatu - v tomto prípade príslušný poplatok, ktorý pozostával v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. V závere svojho odvolania k poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ sa povinný zaviazal uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok sumu 1,99 eura ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenou. Zdôraznil, že v predmetnej veci exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie, t. j. exekučný súd nezistil žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou.
Na podklade uvedených skutočností žiadal napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, príp. alternatívne navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Druhá prejudiciálna otázka znie, či v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Tretia prejudiciálna otázka znie, či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Taktiež v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP a žiadal súd, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Mal za to, že všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Dňa 19.12.2013 bolo súdu prvého stupňa vrátené poverenie z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva, ako aj trov exekúcie podľa § 60 ods. 1 písm. e) Exekučného poriadku.
Oprávnený podaním zo dňa 19.08.2014 oznámil, že trvá na podanom odvolaní, v dôsledku čoho sudca súdu prvého stupňa predložil vec odvolaciemu súdu.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. i) OSP zrušiť, pretože dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP.
Odvolací súd mal z obsahu spisu preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 10.09.2008, kedy bola pred súdnym exekútorom spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené dňa 28.10.2008 požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd prvého stupňa dňa 31.10.2008 udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie na podklade vykonateľného rozhodnutia - Stáleho rozhodcovského súdu, č. k. SR 05909/08 zo dňa 01.07.2008. Súd prvého stupňa uznesením č. k. 4Er/642/2008-45 zo dňa 23.05.2013, vydaným vyššou súdnou úradníčkou, exekúciu zastavil. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený odvolanie. Vo veci opätovne rozhodol zákonný sudca, a to napadnutým uznesením o zastavení exekúcie.
Podľa § 60 ods. 1 Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie vydané exekútorovi podľa § 44 exekútor bezodkladne vráti súdu, ak a) súd rozhodol o vylúčení exekútora (§ 30), b) exekútor upustil od vykonania exekúcie (§ 46 ods. 3), c) súd zastavil exekúciu (§ 57), d) súd vydal poverenie pre iného exekútora (§ 57 ods. 2), e) sa exekučné konanie skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie.
Poverenie na vykonanie exekúcie oprávňuje exekútora na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie pohľadávky (práva na nepeňažné plnenie) oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov povinného, osôb povinných na súčinnosť, ako aj tretích osôb. Len poverenie oprávňuje exekútora na takéto zásahy. Ak pominú dôvody a predpoklady na vykonávanie týchto procesných úkonov (vylúčenie exekútora, upustenie od vykonávania exekúcie, zastavenie exekúcie, poverenie vydané súdom pre iného exekútora a vymoženie pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie), exekútor musí poverenie vrátiť súdu.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu, najmä oznámenia súdneho exekútora o vrátení poverenia z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, jej príslušenstva, ako aj trov exekúcie dospel k záveru, že pominuli dôvody, pre ktoré bolo vydané napadnuté uznesenie. Mal pritom za to, že ku skončeniu exekúcie došlo iným spôsobom, predpokladaným Exekučným poriadkom, a to vymožením pohľadávky, jej príslušenstva a trov exekúcie, a preto by bolo nehospodárne exekúciu zastaviť aj podľa § 57 Exekučného poriadku, a to i napriek tomu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vecne správne. Z uvedeného teda vyplývalo, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní oprávneného proti napadnutému uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa exekúciu zastavil, došlo k vymoženiu pohľadávky s príslušenstvom, ako aj trov exekúcie, teda exekučné konanie v čase rozhodovania odvolacieho súdu
bolo potrebné považovať za skončené a nebolo možné ho skončiť aj zastavením exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa musel podľa § 221 ods. 1 písm. i) OSP zrušiť.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Súd v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, na ktoré odkazuje oprávnený, je povinný prerušiť konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej otázke), kde v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva potrebného pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Nie je možné však povinnosť vnútroštátneho súdu požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke vykladať absolútne. Predpokladom tejto povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre danú konkrétnu vec, nakoľko zmyslom a cieľom predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad a používanie komunitárneho práva a nie vyriešenie konkrétneho sporu. Vyžaduje sa teda bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom, nie otázku akademickú, nesúvisiacu s vecou.
Odvolací súd dáva oprávnenému do pozornosti ustanovenie § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Exekučný poriadok tak vylučuje použitie ustanovení OSP, ktoré umožňujú súdu za určitých okolností konanie prerušiť. Exekučné konanie sa prerušuje iba ak to výslovne určuje osobitný predpis, t.j. v ostatných prípadoch prerušenie konania prípustné nie je. V tomto prípade žiadny osobitný predpis možnosť prerušenia konania neupravuje, preto odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Exekučný poriadok je vo vzťahu k Občianskemu súdnemu poriadku zákonom osobitným, kde platí zásada „lex specialis derogat legi generali“. To znamená, že ak iba ak Exekučný poriadok nemá špeciálnu právnu úpravu, platia ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. V tomto prípade možnosť prerušenia exekučného konania vylučuje samotný Exekučný poriadok vo svojom ustanovení § 36 ods. 5, ktorým je potrebné sa riadiť, preto z uvedeného dôvodu neprichádza v exekučnom konaní do úvahy možnosť prerušenia konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP ani podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.
Navyše vo vzťahu k návrhu na prejudiciálne konanie odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-168/05, C-240/98 až C- 244/98, C-76/10, C-243/08, C-237/02, C-40/08), Ústavného súdu SR (IV. ÚS 55/2011, III. ÚS 372/2011-18) a Najvyššieho súdu SR (6 Cdo 143/11, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 228/2011) jednak vo vzťahu k neprijateľným podmienkam a jednak aj vo vzťahu k možnosti aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a to s poukazom na ustanovenia § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.
Odvolací súd na podklade uvedeného dospel k záveru o neexistencii potreby predkladať citované otázky Súdnemu dvoru EÚ, nakoľko uvedené predbežné (prejudiciálne) otázky si na základe konštantnej judikatúry vie súd vyriešiť sám. Predbežné otázky citované odvolateľom preto nemajú právnu relevanciu pre danú vec, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.
Taktiež odvolací súd nie je ani toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.