Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_5Csp-59-2021.pdf
PDF · 101.46 KB
Case nature
Area
Subarea
5Csp/59/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Stará Ľubovňa, sudkyňou JUDr. Emíliou Mišenkovou, v sporovej veci žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35831154, právne zastúpený: JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, XXX XX D., v konaní o zaplatenie 516,20 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 516,20 eur s príslušenstvom z titulu porušenia zmluvných podmienok Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ uzatvorenej medzi jeho právnym predchodcom – Všeobecná úverová banka a.s. a žalovanou dňa 17.12.2015. Na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok bola pohľadávka voči žalovanej z titulu nezaplateného úveru postúpená žalobcovi ako postupníkovi.
Okresný súd Banská Bystrica v upomínacom konaní dňa 30.3.2021 vydal platobný rozkaz pod sp. zn. 21Up/229/2021, ktorým návrhu žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Žalovanej sa nepodarilo doručiť platobný rozkaz, preto vec bola predložená na rozhodnutie tunajšiemu súdu ako súdu príslušnému na jej prejednanie.
Súd zaslal žalobu a jej prílohy žalovanej spolu s výzvou, aby sa k žalobe a jej prílohám vyjadrila v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Žalovanej bola súdna zásielka doručená dňa 9.11.2021, žalovaná na výzvu súdu nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila.
Nakoľko predmetom sporu je zaplatenie sumy 516,20 eur s príslušenstvom, pričom ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1.000,- eur, pojednávanie nebolo potrebné podľa § 297, písm. b/ CSP nariadiť. Podľa § 219 ods. 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 28.10.2022 o 13.00 hod. oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu dňa 7.10.2022.
Súd vykonal dokazovanie oboznámením žaloby a príloh k nej pripojených, zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 17.12.2015, prehľadom splátok a úhrad, predžalobnou upomienkou zo dňa 26.6.2018, oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 10.8.2018 a zistil tento skutkový stav:
Právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka, a.s. uzatvoril so žalovanou dňa 17.12.2015 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, predmetom ktorej bolo poskytnutie bezúčelového spotrebného úveru vo výške 590,- eur s lehotou splatnosti 108 mesiacov. Čerpanie úveru jednorazovo prebehlo dňa 17.12.2015, celkový počet splátok mal byť 108 s dátumom prvej anuitnej splátky 15.1.2016 a poslednej 15.12.2024, čo predstavuje aj termín konečnej splatnosti. Výška úrokovej sadzby bola dohodnutá vo výške 17,90 % ročne, mesačná anuitná splátka vrátane poistného vo výške 11,50 eur, ročná percentuálna miera nákladov 20,13 % a celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť predstavovala sumu 1.201,62 eur. Treťou upomienkou – pokusom o zmier zo dňa 26.6.2018 právny predchodca žalobcu upozornil žalovanú na pohľadávku po lehote splatnosti vo výške 44,05 eur, vyzval ju na okamžité zaplatenie dlžnej sumy a zároveň ju upozornil na právo banky odstúpiť o zmluvy o úvere. Z poštového podacieho hárku je zrejmé, že uvedená upomienka bola žalovanej odoslaná dňa 26.6.2018. Následne právny predchodca žalobcu listinou označenou ako „Výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom“ zo dňa 10.8.2018 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovanú na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom, a to v lehote 7 dní odo dňa doručenia jeho výzvy. Predmetná výzva bola právnemu predchodcovi vrátená s oznámením doručovateľa, že adresát si zásielku v odbernej lehote neprevzal. Na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej medzi spoločnosťou VÚB, a.s. ako postupcom a spoločnosťou Intrum Slovakia s.r.o. ako postupníkom dňa 14.2.2020 a Žiadosti o postúpenie a prevod zo dňa 8.7.2020 bola pohľadávka voči žalovanej postúpená žalobcovi.
Zistený skutkový stav súd podriadil pod tieto zákonné ustanovenia:
Podľa § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka sa zmluvou o úvere zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktoré sa má vykonať v splátkach, môže dodávateľ uplatniť právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky a keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva.
Podľa § 565 Občianskeho zákonníka, ak ide o plnenie v splátkach, môže veriteľ žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky, len ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Toto právo však môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky.
Podľa § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), na účely tohto zákona sa rozumie spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania.
Podľa § 2 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch, na účely tohto zákona sa rozumie veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti.
Podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť v záhlaví zreteľne označená názvom zmluvy, ktorý obsahuje slová „spotrebiteľský úver“ v príslušnom gramatickom tvare.
Podľa § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie ustanovení § 7 ods. 19 až 42.
Podľa § 17 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, práva vyplývajúce zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere neprechádzajú a veriteľ ich nemôže previesť na tretiu osobu; to neplatí, ak prechádza alebo sa postupuje pohľadávka so všetkými právami s ňou spojenými a
a) ide o prechod alebo postúpenie z veriteľa oprávneného poskytovať spotrebiteľský úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu na veriteľa podľa § 20 ods. 1 písm. a), banku, zahraničnú banku alebo pobočku zahraničnej banky, a b) prechádza alebo postupuje sa pohľadávka po konečnom termíne splatnosti spotrebiteľského úveru alebo pohľadávka, ktorá sa stala splatnou pred termínom konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru.
Podľa § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Podľa § 215 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
Súd dospel k právnemu záveru:
20. Na základe vykonaného dokazovania súd považuje za nesporné, že medzi právnym predchodcom žalobcu – Všeobecná úverová banka, a.s. – a žalovanou bola dňa 17.12.2015 uzatvorená Zmluva
o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý bezúčelový spotrebiteľský úver vo výške 590,- eur s výškou mesačnej splátky 11,50 eur, celkovým počtom splátok 108 a celkovou čiastku, ktorú má dlžník zaplatiť 1.201,62 eur. Predmetná zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Žalovaná právnemu predchodcovi žalobcu uhradila titulom poskytnutého úveru sumu 310,54 eur.
S poukazom na ustanovenia § 7 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch súd preskúmaval, či veriteľ postupoval s odbornou starostlivosťou pri preverovaní bonity dlžníka – žalovanej pri poskytovaní úveru.
Súd poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C- 377/14, ktorý rozhodol, že v spotrebiteľských zmluvách sú súdy povinné ex offo skúmať existenciu neprijateľných zmluvných podmienok. Okrem uvedenej povinnosti možnosť judikatúry Súdneho dvora EÚ vyvodiť okrem iného aj povinnosť súdov skúmať pri spotrebiteľských zmluvách bonitu spotrebiteľa (C - 679/18) a údaje týkajúce sa RPMN (C - 76/10) a v prípade zistených nedostatkov na tieto pri rozhodovaní prihliadať. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-679/18 vyplýva: „Články 8 a 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady87/102 EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu ukladajú povinnosť preskúmavať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v článku 8 tejto smernice, podľa ktorej veriteľ musí pred uzatvorením zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú požiadavky podľa uvedeného článku 23. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú vykladať ďalej v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa posúdiť pred uzatvorením zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny v dobe primeranej jeho možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne, a to v trojročnej premlčacej dobe.“
Cieľom § 7, ako aj § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch je, že veriteľ je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky ako aj skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzatvorením zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napríklad predpokladaný príjem a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa pritom vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napríklad možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme najmä ním aj preukázaných, tak aj z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci rozpočet, a to tak stranu príjmov, ako aj stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver, preskúmať jeho konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo
inej činnosti, náklady na bývanie, dopravu, domácnosť, vyživovaciu podobnosť a podobne. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 k otázke skúmania bonity spotrebiteľa uviedol: „Podľa článku 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48 ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102 EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzatvorením zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné od spotrebiteľa, a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môže túto povinnosť zachovať.“
Žalobca k žalobe pripojil doklad o skúmaní bonity žalovanej vo vzťahu k žiadosti o úver s požadovanou výškou úveru 590,- eur. Z údajov žalobcu získaných v rámci tohto skúmania (č.l. 9 a nasl. spisu) vyplýva, že žalovaná bola v čase uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy ekonomicky neaktívna, v časti profesia je uvedené: NEZAMESTNANÝ, ŠTUDENT, DOCHODCA, MATERSKÁ. V časti označenej ako „Finančná situácia žiadateľa“ je uvedené, že jej čistý mesačný príjem za posledný mesiac, predchádzajúci mesiac a ďalší predchádzajúci mesiac predstavoval sumu 0,00 eur. Zo žiadosti nie je zistiteľné, či žalobca pred uzatvorením zmluvy dotazoval žalovanú aké má náklady na domácnosť, na živobytie, resp. iné výdavky. Zo Žiadosti o flexipôžičku (č.l. 8 p.v.) taktiež vyplýva, že žalovaná bola v tom čase slobodná, starala sa o 3 deti (počet vyživovaných detí: 3; počet členov rodiny: 4), bývala u rodičov.
Keďže zo Žiadosti o flexipôžičku nebolo zrejmé, či a akým spôsobom právny predchodca pred uzavretím zmluvy so žalovanou overoval jej bonitu a výšku jej životných nákladov, vyzval súd žalobcu výzvou zo dňa 20.1.2022, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia tejto výzvy ozrejmil, akým spôsobom právny predchodca žalobcu (VÚB a.s.) overoval príjmy a výdavky žalovanej A. B., prípadne aby predložili doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovanej pred tým, než právny predchodca žalobcu uzatvoril so žalovanou dňa 17.12.2015 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“. Výzva bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená dňa 24.1.2022. Žalobca na výzvu súdu nereagoval, žiadne dôkazy o overovaní bonity žalovanej právnym predchodcom žalobcu súdu nepredložil.
Vzhľadom k uvedenému má súd za to, že právny predchodca žalobcu nepostupoval pri skúmaní bonity žalovanej s odbornou starostlivosťou. Pokiaľ právny predchodca žalobcu ako veriteľ využil ľahkomyseľnosť, resp. finančnú tieseň žalovanej, musí niesť dôsledky, a to aj pri nedbanlivosti pri overovaní si bonity žalovanej, jej životných nákladov a celkovej schopnosti splácať úver. Poskytnutý úver v zmysle § 11 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch teda podľa názoru súdu preto nebolo možné platne predčasne zosplatniť postupom podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka.
Následne malo dôjsť dňa 14.2.2020 k postúpeniu uplatnenej pohľadávky zo Všeobecnej úverovej banky, a.s. na žalobcu. Uvedené postúpenie pohľadávky však spôsobilo, že žalobe nemôže byť vyhovené ani čiastočne. Podstatnou otázkou pri každej žalobe je to, či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu, rovnako je súd povinný preskúmavať pasívnu vecnú legitimáciu žalovanej. Hmotné právo definuje vecnú legitimáciu ako stav vyplývajúci z hmotného vzťahu, teda nárokov, ktorých sa žalobca domáha. Postup a podmienky platnosti postúpenej pohľadávky upravuje § 17 zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase postúpenia pohľadávky. V zmysle cit. zákonného ustanovenia ak v prejednávanej veci súd dospel k záveru, že k platnému predčasnému zosplatneniu úveru ku dňu 10.8.2018 nedošlo, uvedené je potrebné považovať za neplatný právny úkon. Pohľadávka z neho nemohla byť predmetom postúpenia ani z dôvodu, že konečná splatnosť úveru mala nastať podľa zmluvy až 15.12.2024. Keďže pohľadávka nemohla byť predmetom postúpenia, na strane žalobcu absentuje aktívna vecná legitimácia.
Z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie tejto žaloby, súd jeho žalobný návrh zamietol.
O trovách konania súd rozhodol takto:
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva (uznesenie NS SR z 28.2.2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod R 72/2018).
Riadiac sa vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami a citovaným právnym názorom Najvyššieho súdu SR, súd žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd v dvoch písomných vyhotoveniach.
Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech rozhodnutie bolo vydané. Podľa § 363 CSP sa v odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.