Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Co-357-2014.pdf
PDF · 104.44 KB
No categories available
3Co/357/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci navrhovateľa: F. Q., M.. XX.X.XXXX, A. Q. J. XXXX/X, Q., št. občan SR, zast. Mgr. Andrej Gundel, advokát, AK Ventúrska 14, Bratislava proti odporcovi: AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s., IČO 35 858 699, so sídlom Panónska cesta 39, 851 04 Bratislava, zast. Mgr. Marián Baláž, advokát so sídlom Tešedíkova č. 59, Bratislava, o vyplatenie mzdy s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 5. novembra 2012, č. k. 11C/371/2009-162, jednohlasne (pomerom hlasov 3:0) takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 5.11.2014 č. k. 11C/371/2009-162 sa potvrdzuje.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 178,78 Eur k rukám právneho zástupcu odporcu, Mgr. Mariána Baláža, advokáta, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 4.979 Eur s príslušenstvom, titulom nevyplatenej časti mzdy za mesiace január, marec a september 2006, apríl, jún, november, december 2007 a január 2008, nevyplatenej mzdy za nočnú prácu a prácu nadčas, ktorú počas tohto obdobia odpracoval. Navrhovateľa zaviazal na náhradu trov právneho zastúpenia 1.120,61 Eur, na účet právneho zástupcu odporcu.
Právne odôvodnenie svojho rozhodnutia založil na hmotnoprávnych ust. § 97 ods. 1, ods. 7, § 98 ods. 2, § 118 ods. 1 a 2, § 121 ods. 1 a ods. 2 zák.č. 311/2001 Z.z. v platnom znení (ďalej „ Zákonník práce“), na procesnoprávnych ust. § 79 ods. 1, § 101 ods. 1, § 120 ods. 1 a §§ 125 a 132 zák.č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej „ O.s.p.“) a k skutkovým zisteniam uviedol, že v prvom rade skúmal, či navrhovateľ, ktorý na základe pracovnej zmluvy vykonával u odporcu práce predajcu, v žalovanom období vykonával práce nadčas, podľa § 97 ods. l Zák. práce. Do pozornosti dal i navrhovateľom vyčíslenú náhradu mzdy za uvedené obdobie v celkovej výške 5.311,02 Eur, s poukazom na petit návrhu, v ktorom žiadal priznať náhradu mzdy len vo výške 4.979 Eur. Poukázal na vykonané dôkazy, najmä svedecké výpovede svedkov T. Q. J. I. G., ktorými mal za preukázané, že podľa dohody so zamestnávateľom predajcovia na pracovisku mali byť v čase od 8.00 do 21.00 hod., so zaužívanou praxou, podľa ktorej sa predajňa nezatvorila o 21.00 hod., často sa zatváralo aj o 22.30 resp. 23.00 hod. alebo aj po polnoci, ak sa čakalo na zákazníka, ktorý bol na ceste do Bratislavy, alebo sa vybavovali iné obchody. Svedkovia vypovedali aj to, že ich A. mali vždy podpísané svojím nadriadeným, napriek tomu nemali nikdy žiadne nadčasy preplatené. V prípade, že bolo potrebné rozpracované obchodné prípady dokončiť a zaúčtovať v ten istý deň v pokladni, aj navrhovateľ ako predajca musel zotrvať na pracovisku aj po 21.00 hod. Predajcovia, teda aj navrhovateľ, mali nerovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, ktorý v tom ktorom mesiaci určoval manažér, vždy na začiatku mesiaca. Výkon prác z hľadiska časového bol flexibilne prispôsobovaný
predajnosti vozidiel a predajca bol hmotne zainteresovaný na predaji vozidla províziou, ktorá bola podľa svedkov nosnou odmenou za jeho prácu. Výška provízie, ktorá bola určovaná na začiatku mesiaca, sa v priebehu mesiaca nemenila, išlo o pomerne stabilnú zložku mzdy predajcu a jej vyplatenie bolo viazané na ukončenie obchodného prípadu, bez ohľadu na to v ktorú dennú či nočnú hodinu sa tak stalo. Svedok Oláh uviedol, že individuálna evidencia skutočne odpracovaného času zamestnanca, vymedzeného príchodom na pracovisko a odchodom z neho, nemala význam pre odmeňovanie pracovníkov. Podľa svedka v A., podpísaných bezprostredne nadriadeným, sa vykazoval len základný počet odpracovaných hodín, ktoré však nezodpovedali počtu skutočne odpracovaných hodín v tom-ktorom dni a mesiaci.
Súd prvého stupňa uviedol, že odporca prepočítal nadčasy navrhovateľa v jednotlivých žalobou vymedzených mesiacoch, údaje z evidencie pracovného času a údaje zo mzdového listu priradil ku každému jednotlivému kalendárnemu dňu v týždni, v rámci žalovaného obdobia tak, aby bolo možné zistiť, či navrhovateľ vykonával prácu nadčas a ak áno, či mu vznikli aj nároky za túto prácu. Súčasne v ňom zohľadnil poskytnutie prestávky na odpočinok a občerstvenie v zákonom určenej výške. Z týchto prepočtov, ktoré v tabuľkovom vyjadrení (č.l. 148 až č.l. 152 súdneho spisu) predložil aj navrhovateľovi, mal súd preukázané, že v mesiaci 04/2007, 06/2007, 11/2007, 12/2007 a 1/2008 navrhovateľ nemal nadčasy oproti mesačnému fondu pracovnej doby. Priemerný pracovný fond v tom ktorom mesiaci vychádzal z pracovnej zmluvy. Odporca predložil súdu originál listín, ktorými preukazoval, že evidencia pracovného času bola podpisovaná tak zástupcom odporcu ako aj samotným navrhovateľom. Listiny predložil aj s dokumentmi, ktoré sa spolu s evidenciou obvykle archivujú, napr. dovolenkové lístky, doklad o neprítomnosti navrhovateľa na pracovisku z dôvodu ošetrenia lekárom. Odporca preukázal hodnovernosť tejto evidencie, ktorá bola podporená aj údajmi vyplývajúcimi zo súpisu obchodných prípadov, ktoré v konaní na základe výzvy navrhovateľa riadne predložil a ktoré korešpondovali s údajmi evidencie pracovného času A.. Konajúci súd poukázal aj na to, že navrhovateľ si počas trvania pracovného pomeru u odporcu neuplatňoval žiadne mzdové nároky súvisiace s nadčasovou a ani nočnou prácou a nedôvodnosť požadovaného nároku na mzdové zvýhodnenie za nočnú prácu, vyplýva aj zo samotného oznámenia Inšpektorátu práce Bratislava, ktoré súdu predložil sám navrhovateľ.
Súd prvého stupňa zhrnul, že navrhovateľ v tomto konaní nemal k dispozícii doklady preukazujúce opodstatnenosť jeho nároku, na ich predloženie vyzval odporcu, ktorý všetky navrhovateľom i súdom požadované listiny v origináloch riadne predložil. Dokazovaním vykonaným obsahom týchto listín ako aj zo svedeckých výpovedí nebolo však možné konkretizovať, kedy navrhovateľ ostal na pracovisku, nebolo možné zistiť a preukázať ani či navrhovateľ nadčasy vôbec mal. Záver Inšpektorátu práce o existencii nadčasov vychádzal iba z porovnania údajov vyplývajúcich z evidencie pracovného času (A.) s údajmi zo mzdového listu. Tento záver bol ale podľa prepočtu nadčasov, vypracovaného odporcom, nesprávny. Detailnému prepočtu nadčasov predložených odporcom navrhovateľ neoponoval a ani jeho správnosť nespochybnil. Pokiaľ aj z prepočtu nadčasov predloženého odporcom vyplývalo, že navrhovateľ vykonával prácu nadčas, jej rozsah nepresiahol 150 hodín ročne, v zmysle dojednaní pracovnej zmluvy navrhovateľa, z ktorej vyplývalo dojednanie mzdy aj s prihliadnutím na prípadnú prácu nadčas v zmysle § 87 ods. 2 Zák. práce. Preto mu nárok na mzdu v zmysle § 121 ods. l Zák. práce nevznikol. Súd prvého stupňa uviedol, že výpoveďou navrhovateľa i svedkov mal preukázané, že v niektorých prípadoch bolo navrhovateľovi poskytnuté za prácu nadčas náhradné voľno a vtedy mu mzdové zvýhodnenie nepatrí. V mzdových listoch navrhovateľa sú odpracované dni a hodiny v jednotlivých mesiacoch vykázané podľa stanoveného fondu pracovného času po vykázaní dní sviatkov, dovoleniek a práceneschopnosti. Nie sú v nich vykázané dni, ktoré navrhovateľ reálne odpracoval, resp. v ktorých dňoch čerpal náhradné voľno.
Podľa súdu prvého stupňa, vzhľadom k tomu, že z predložených listín nevyplýval nárok, ktorý si navrhovateľ v konaní uplatňoval, upustil od výpočtu jeho priemerného hodinového zárobku. Žalobný návrh ako nedôvodný zamietol, keď uzavrel, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho v konaní zaťažovalo, keď i sám navrhovateľ konštatoval stav dôkaznej núdze na jeho strane. Dôvodnosť žalovaného nároku nepreukázali ani dôkazy, ktoré súdu predložil odporca, či už na žiadosť navrhovateľa alebo na výzvu súdu. Zdôraznil, že pre toto konanie ako pre konanie sporové platí prejednávacia zásada, podľa ktorej tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať pre ne dôkazy, je vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkaznú. Dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania, postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola
v konaní preukázaná tak, aby ju súd uznal ako pravdivú. Z podanej žaloby bolo súdu zrejmé, čoho sa navrhovateľ voči odporcovi domáha, aj z akého dôvodu, nárok navrhovateľa bol ohraničený čo do výšky, žaloba teda spĺňala požiadavky procesných pravidiel určených v § 79 a 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Navrhovateľ však žalovaný nárok žiadnym spôsobom čo do výšky nepreukázal. Uviedol síce sumu, zaplatenia ktorej sa v tomto konaní domáha, avšak zo žiadneho tvrdenia navrhovateľa ani zo žiadneho ním označeného dôkazu ani z vykonaného dokazovania nevyplynulo, z akého dôvodu požaduje práve žalovanú sumu. Navrhovateľ nakoniec sám konštatoval stav dôkaznej núdze na jeho strane.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. a v spore úspešnému odporcovi priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za prevzatie zastúpenia, písomné vyjadrenie k žalobe zo dňa 7.12.2009, za účasť na nemeritórnom pojednávaní konanom dňa 20.2.2012, meritórnom pojednávaní dňa 21.5.2012, 2.7.2012, 3.10.2012 a 5.11.2012, za ktoré mu patrí odmena podľa § 10 ods. 1 v spojení s § 14 ods. 1 písm. a/, b/ a c/, ods. 5 písm. b/, § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov odmena vo výške 6 x 170,97 Eur + 1 x 42,74 Eur (odmena vo výške 1 za účasť na nemeritórnom pojednávaní) + režijný paušál 2 x 6,95 Eur + 5 x 7,63 Eur, teda odmena spolu 1.120,61 Eur. O povinnosti navrhovateľa zaplatiť náhradu trov konania advokátovi odporcu rozhodol podľa § 149 ods. l O.s.p. Súd prvého stupňa upozornil aj na to, že navrhovateľovi uznesením č. k. 11C 371/09-60 zo dňa 11.2.2010 priznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov, v dôsledku čoho s prihliadnutím na výsledok konania v spore úspešného odporcu poplatková povinnosť nezaťažuje (§ 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení).
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ žiadajúc, aby odvolací súd v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil. V odvolaní poukázal na protokol Inšpektorátu práce z výkonu inšpekcie, zameranej na dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, v ktorom bolo jednoznačne konštatované , že prešetrením bol zistený rozdiel medzi navrhovateľom skutočne odpracovaným a odporcom zaplateným časom v jednotlivých mesiacoch. Bol zistený nesúlad medzi údajmi uvedenými v A. a počtom odpracovaných hodín zaznamenaných na mzdovom liste. Na základe tohto zistenia preto navrhovateľ spochybnil hodnovernosť A., ako dokumentov o potvrdení odpracovaného času, nakoľko v údajoch uvedených v A. sa vykazoval len základný počet odpracovaných hodín, vzhľadom na čo nemusia odrážať skutočne strávenú dobu na pracovisku. Keďže A. nemusia zodpovedať reálne odpracovaným hodinám v danom mesiaci, nemožno ich hodnotiť ako spoľahlivý podklad pre spracovanie mzdy a považovať za dôkaz o dochádzke zamestnanca do práce. Navrhovateľ zastával názor, že súd v danom prípade bol povinný za účelom detailného zistenia skutkového stavu vykonať ďalšie dokazovanie, ktorým by sa potvrdilo prekročenie zmluvne dohodnutého počtu odpracovaných hodín. Konajúci súd ale zistený nesúlad pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy a nezisťoval tak ďalšie skutočnosti rozhodné pre posúdenie oprávnenosti jeho nároku, čím neboli dané predpoklady pre zamietnutie žaloby. Napadnutý rozsudok považoval v celom rozsahu za nedostatočne odôvodnený, vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň aj nedostatočne zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa.
K odvolaniu sa vyjadril odporca a s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 3 Cdo 61/2006 poukázal na neopodstatnenosť námietky navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa, nakoľko ak by aj navrhovateľom tvrdené nedostatky prvostupňového rozsudku boli opodstatnené, nepredstavovali by vadu spočívajúcu v nesprávnom právnom posúdení. Dal do pozornosti, že ak navrhovateľ v odvolaní spochybnil aj hodnovernosť výkazov práce („A.“), v konaní predložených odporcom, na predloženie týchto dokladov ho vyzval sám navrhovateľ z dôvodu, že sám nedisponoval žiadnym dôkazným prostriedkom preukazujúcim nárok uplatnený žalobou. Odporca túto požiadavku splnil, predložil autentické výkazy podpísané nielen ním ale aj navrhovateľom a navyše aj spolu s dokumentmi, ktoré sa s nimi obvykle archivujú (dovolenkové lístky, doklad o neprítomnosti na pracovisku z dôvodu ošetrenia lekárom a pod.). Po predložení týchto dokladov navrhovateľ požiadal súd, aby uložil odporcovi ďalšiu povinnosť - predložiť súpis obchodných prípadov, ktoré uskutočnil navrhovateľ v čase, kedy bol na pracovisku podľa výkazu práce. Odporca tento doklad predložil, pričom aj z neho vyplynulo, že obchodné prípady navrhovateľ zrealizoval v mene odporcu len v dňoch, ktoré boli uvedené v skôr predložených výkazoch práce. Z týchto dôkazných prostriedkov nepochybne vyplynul záver o nedôvodnosti nároku uplatneného žalobou, ktorý súd prvého stupňa podľa názoru odporcu správne vzal do úvahy, pri rozhodovaní vo veci samej. Z navrhovateľom ďalej označených
dôkazných prostriedkov (svedeckých výpovedí) nebolo možné zistiť, či navrhovateľ v žalovanom období vykonal pre zamestnávateľa prácu nadčas v rozsahu prevyšujúcom 150 hodín ročne. Napriek tomu, že navrhovateľ po predložení výkazov práce tieto začal spochybňovať (keďže existenciu nároku navrhovateľa nepotvrdili), odporca doplňujúcimi dôkaznými prostriedkami podporil ich hodnovernosť. Navrhovateľ na druhej strane hodnovernosť týchto dôkazov relevantne nespochybnil. Súd prvého stupňa pritom v priebehu súdneho konania vykonal všetky návrhy na doplnenie dokazovania, ktoré navrhovateľ požadoval a keďže odporca preukázal neopodstatnenosť jeho nároku a ten nemal iné návrhy na doplnenie dokazovania, záver súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom, je podľa odporcu opodstatnený. Navyše bez ohľadu na existujúcu dôkaznú núdzu navrhovateľa zamestnávateľ vykonal aj prepočet nadčasov vyplývajúcich z výkazov práce, z ktorého vyplynulo, že navrhovateľ nemá nárok na náhradu mzdy, ktorej zaplatenia sa domáha a nepreukázal ani, že mu nebola zaplatená časť mzdy za ním odpracovaný čas. Odporca napokon poukázal na skutočnosť, že navrhovateľ neoponoval prepočtu nadčasov predloženého zamestnávateľom a ani nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti svojho nároku. Odporca na základe uvedeného považoval odvolanie navrhovateľa v celom rozsahu za nedôvodné, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku za vecne správny a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 178,78 Eur (1x 170,97 Eur + režijný paušál v sume 7,81 Eur) za vyjadrenie k odvolaniu.
Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) a keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejednalo sa o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, vo veci súd prvého stupňa nerozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne a presvedčivo odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky na preukázanie svojich tvrdení v občianskom súdnom konaní je elementárnou povinnosťou účastníkov konania, všeobecne uloženou v ust. § 120 ods. 1 O.s.p.. Ide o povinnosť toho z účastníkov konania, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v občianskom súdnom konaní preukázaná. V sporovom konaní ovládanom princípom kontradiktórnosti a prejednacou zásadou sú to účastníci, ktorí rozhodujú o tom, ktoré skutočnosti a dôkazy predložia na zdôvodnenie a preukázanie svojich tvrdení. Účastníkov konania teda zaťažuje povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázania tvrdených skutočností. Od toho do akej miery si splnia túto povinnosť, je závislý aj ich úspech, resp. neúspech v konaní. Účastník, ktorý hoci bol poučený súdom, neoznačil dôkazy potrebné k preukázaniu svojich tvrdení, nesie za predpokladu, že ním tvrdená skutočnosť nebola inak preukázaná, nepriaznivé následky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe ostatných vykonaných dôkazov. Rovnaké následky bude mať konanie aj takého účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, ale hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyplynulo do záveru, že výsledok dokazovania nepotvrdil pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon tým vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Hmotné právo určuje, kto musí čo preukázať preto, aby nastal určitý právny účinok, teda kto má dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno teda zaťažuje toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú.
V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 4.979 Eur titulom nevyplatenej časti mzdy za mesiace január, marec a september 2006, apríl, jún, november, december 2007 a január 2008, nevyplatenej mzdy za nočnú prácu a prácu nadčas, ktorú počas tohto obdobia odpracoval. Dôvodnosť návrhom požadovanej sumy navrhovateľ preukazoval výkazmi práce (A.), Protokolom Inšpektorátu práce z výkonu inšpekcie, svedeckými výpoveďami, jeho
vlastnou evidenciou odpracovaných hodín v dotknutom období a žiadosťou o skončenie pracovného pomeru dohodou. Za stavu absolútnej dôkaznej núdze navrhovateľa, nedisponujúceho ani len výplatnými páskami, či inými listinnými dôkazmi preukazujúcimi a ohraničujúcimi jeho nárok (s výnimkou vlastnej evidencie v dotknutých mesiacoch odpracovaných hodín) a za situácie, v ktorej v priebehu celého konania nebol v stave dostupnými dôkaznými prostriedkami vyšpecifikovať žalovanú sumu z hľadiska hmotnoprávnych ustanovení § 97 o práci nadčas, § 98 o nočnej práci, § 118 ods. 1 v spojení s ust. § 134 Zákonníka práce o mzde a zisťovaní priemerného zárobku, ktoré by osvedčovali nielen výšku, ale vôbec existenciu žalovaného nároku, súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dôkazov predložených odporcom (prepočtom nadčasov navrhovateľa v ním vymedzených mesiacoch, porovnaním údajov z evidencie pracovného času a údajov zo mzdového listu, priradiac tieto k jednotlivým dňom v týždni) za účelom zistenia, či v dotknutom období navrhovateľ prácu nadčas vykonával a či mu vznikli aj nároky za túto prácu. Z listín predložených odporcom spolu s archivovanými dokladmi v podobe dovolenkových lístkov, dokladov o neprítomnosti navrhovateľa z dôvodu poskytnutia lekárskej starostlivosti a pod., podporených súpisom obchodných prípadov vybavených navrhovateľom v dotknutom období navrhovateľom uplatnený nárok nevyplynul. Navrhovateľ napriek jeho vlastným tvrdeniam nepreukázal ani to, že by sa žalovaného alebo akéhokoľvek iného peňažného nároku domáhal počas trvania pracovného pomeru s odporcom a opak tvrdeného nemôže preukazovať ani do jeho žiadosti o skončenie pracovného pomeru zakomponované oznámenie, že ku dňu skončenia pracovného pomeru si vysporiada všetky náležitosti súvisiace so skončením pracovného pomeru voči zamestnávateľovi a tak isto žiada, aby si zamestnávateľ voči jeho osobe (zamestnancovi) vysporiadal svoje náležitosti (bez ich bližšieho určenia). Len samotné presvedčenie navrhovateľa o existencii jeho nároku, ktoré podľa neho osvedčuje Protokol Inšpektorátu práce z výkonu inšpekcie, ako nosný dôkaz i jeho odvolacích dôvodov, z ktorého vyplýval nesúlad medzi údajmi uvedenými v A. a počtom skutočne odpracovaných hodín zaznamenaných na mzdovom liste, nemôže nahradiť preukázanie uplatneného nároku a odobriť záver o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa, ktorý podľa názoru odvolateľa bol povinný vykonať ďalšie dokazovanie za účelom zistenia detailného stavu veci.
V súvislosti s navrhovateľom podaným odvolaním považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním (§ 212 ods. 1 O.s.p.), podľa ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu ako i kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla určuje rozsah, v akom má byť napadnuté rozhodnutie odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaval len v rozsahu odvolacích dôvodov navrhovateľa obsiahnutých v podanom odvolaní, ktoré ale v prejednávanej veci neboli spôsobilé spochybniť závery súdu prvého stupňa. Pre zdôraznenie ich správnosti považuje odvolací súd za potrebné zopakovať, že navrhovateľ v priebehu konania len tvrdil svoj nárok, bez jeho čo i len čiastočného osvedčenia (rozdiel v odpracovanom čase za mesiac január 2008 v počte 20 hodín podľa Protokolu..., vyvrátil odporca predložením tzv. „prepočtu nadčasov “ktorý nespochybnil ani sám navrhovateľ) či už listinnými dôkazmi alebo výpoveďami ním navrhnutých svedkov. Navrhovateľom tvrdené skutočnosti boli vykonaným dokazovaním, v ktorom súd prvého stupňa bremenom preukazovania zaťažil najmä odporcu, vyvrátené. Navrhovateľ do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, aj napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p. nepreukázal svoj nárok ani jeho vlastnou evidenciou odpracovaných hodín, nerozporoval dôkazy predložené odporcom a ani nenavrhol vykonať žiadne iné, konkrétne dôkazy preukazujúce jeho nárok So zreteľom na zásady sporového konania, súd prvého stupňa nebol povinný doplniť dokazovanie vykonaním účastníkmi konania nenavrhnutých dôkazov. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodnil vyhodnotením skutkového stavu a aplikáciou zodpovedajúcich hmotnoprávnych i procesných ustanovení. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že z podaného návrhu bolo zrejmé, čoho a aj z akého dôvodu sa navrhovateľ voči odporcovi domáha, jeho nárok bol ohraničený čo do výšky a návrh teda spĺňal požiadavky procesných pravidiel určených v § 79 a 42 ods. 3 O.s.p.. Navrhovateľ síce uviedol sumu, zaplatenia ktorej sa domáha, ale zo žiadneho jeho tvrdenia ani zo žiadneho ním označeného dôkazu a ani z vykonaného dokazovania nevyplynul dôvod, pre ktorý požaduje nárok práve v uplatnenej výške. Tvrdenia navrhovateľa vychádzajúce z jediného dôkazného prostriedku , Protokolu Inšpektorátu práce, o vzniknutom rozdiele odpracovaných hodín boli prepočtami odporcu (ktoré neboli navrhovateľom sporované) vyvrátené. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje
práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To plne platí aj pri uplatňovaní zákonných práv vyplývajúcich zo zákonníka práce.
S ohľadom na uvedené, rešpektujúc koncentračnú zásadu konania a za stavu, kedy navrhovateľ sám konštatoval stav dôkaznej núdze na jeho strane, odvolací súd nenašiel v rozhodnutí súdu prvého stupňa pochybenia a jeho rozhodnutie (vrátane správneho výroku o trovách konania) ako vecne správne podľa ust. § 219 ods.1,2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/ a § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v sume 178,78 Eur, a to za 1 úkon právnej služby á 170,97 Eur - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 30. 5. 2013 a režijný paušál 1x á 7,81 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.