Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-12-2014.pdf
PDF · 139.69 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/12/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v právnej veci žalobcov: 1/ Ing. U. P., bytom V., Q. XX, zastúpeného advokátom JUDr. Patrikom Benčíkom, so sídlom Prešov, Františkánske námestie 4, 2/ MUDr. H. P., rod. S., bytom V., Q. XX, prechodne bytom V., S. XX, zastúpenej advokátom JUDr. Patrikom Holingom, so sídlom Košice, Hlavná 25, proti žalovaným: 1/ Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Bratislava, Tomášikova 48, IČO: 00 151 653, 2/ U. S., bytom V., B. XXX/XX, 3/ X. S., bytom V., B. XXX/XX, žalovaní v 2. a 3. rade zastúpení: HMG & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefanovičova 12, IČO: 35 885 459, 4/ Ing. H. B., bytom V., E. X, 5/ U. B., bytom V., E. X, o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, na odvolanie žalovaných v 1. - 5. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 15.10.2013 pod č. k. 29C/188/2005-1016, jednohlasne takto
rozhodol:
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, že návrh žalobcov v 1. a 2. rade z a m i e t a.
odôvodnenie:
Okresný súd Prešov vyššie označeným rozsudkom určil, že Zmluva č. 537/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam - parcele č. 360/1 o výmere 142 m2, zapísanej na LV č. XXXX, a parcele č. 359 o výmere 389 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. V., zo dňa 3.5.1996, uzavretá medzi žalovaným v 1. rade na strane záložného veriteľa a žalobcami v 1. a 2. rade ako záložnými dlžníkmi a žalovanými v 4. a 5. rade ako záložnými dlžníkmi, je neplatná. Zároveň rozhodol, ž o trovách konania a trovách štátu bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým žalobcovia v 1. a 2. rade žalobou pôvodne doručenou súdu dňa 26.8.2005 a upravenou podaním doručeným súdu dňa 27.2.2009 žiadali, aby súd určil, že záložné právo zriadené na základe Zmluvy č. 537/96 zo dňa 3.5.1996 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
- parc. č. 360/1 o výmere 142 m2 zapísanej na LV č. XXXX a parc. č. 359 o výmere 389 m2 zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. V., nevzniklo.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.3.2011 pod č. k. 13Co/12/2010-686, okrem iného, pripustil zmenu návrhu tak, že súd určuje, že Zmluva č. 537/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam
- parcele č. 360/1 o výmere 142 m2, zapísanej na LV č. XXXX, a parcele č. 359 o výmere 389 m2, zapísanej na LV č. XXXX, k. ú. V., zo dňa 3.5.1996, uzavretá medzi žalovaným v 1. rade na strane záložného veriteľa a žalobcami v 1. a 2. rade ako záložnými dlžníkmi a žalovanými v 6. a 7. rade (v tomto konaní už žalovanými v 4. a 5. rade) ako záložnými dlžníkmi, je neplatná.
Žalovaní so žalobou nesúhlasili a túto žiadali v celom rozsahu zamietnuť.
Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že dňa 3.5.1996 uzavrel žalovaný v 1. rade ako veriteľ so spoločnosťou Opal spol. s r.o., Prešov, ako dlžníkom v zastúpení žalobcom v 1. rade a žalovaným v 4. rade Úverovú zmluvu č. 414-1044845-579-01/750-8 (č. l. 24). Podľa článku V. zmluvy návratnosť úveru bola zabezpečená zriadením záložného práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, k. ú. V., a to podľa záložnej zmluvy zo dňa 3.5.1996 č. 537/96, k hnuteľným veciam: 27 ks elektrotechnického zariadenia uvedených v Znaleckom posudku č. 1/1996 Ing. Q. E. podľa záložnej zmluvy č. 355/96 zo dňa 3.5.1996 a ručiteľskými vyhláseniami č. 1 a č. 2 zo dňa 3.5.1996. Ručiteľské vyhlásenie č. 1 bolo uzavreté medzi žalovaným v 1. rade a žalobcami v 1. a 2. rade, v zmysle ktorého sa žalobcovia v súlade s ust. § 546 - 550 Obč. zákonníka zaviazali uhradiť úver s príslušenstvom v prípade, ak v lehote splatnosti tento neuhradí klient (spoločnosť Opal spol. s r.o., Prešov). Totožné ručiteľské vyhlásenie bolo uzatvorené so žalovanými v 4. a 5. rade ako ručiteľské vyhlásenie č. 2.
Zároveň bola dňa 3.5.1996 (č. l. 14) uzavretá Zmluva č. 537/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam v zmysle ust. § 297 - 299 Obch. zákonníka a § 151a) až § 151g) Obč. zákonníka na zabezpečenie pohľadávky z úveru, a to k parc. č. 360/1, stavbe súp. č. XXXX na LV č. XXXX a parc. č. 359 na LV č. XXXX, k. ú. V.. Touto zmluvou sa záložca zaviazal, že počas trvania záložného práva majetok uvedený v čl. I./1 zmluvy nescudzí, nedaruje alebo nezaťaží v prospech iného. Podľa článku II. zmluvy, cena založenej nehnuteľnosti bola určená podľa vyhl. č. 465/91 Zb. vo výške 787.000,- Sk na základe Znaleckého posudku Ing. X. J. č. 16/96. Podľa článku IV. zmluvy, ak záložca poruší podmienky úverovej zmluvy ako aj tejto zmluvy, najmä ak nedôjde k dohodnutému finančnému plneniu z týchto zmlúv alebo ak záložný veriteľ odstúpi od úverovej zmluvy hoci aj len sčasti, záložca súhlasí:
- s predajom založenej veci priamo na základe súdnoznaleckého posudku (vo výnimočnom prípade za cenu určenú dohodou), alebo
- s predajom na verejnej dražbe, alebo
- s prenajímaním založenej nehnuteľnosti inému do doby vyrovnania celej veriteľovej pohľadávky zabezpečenej touto zmluvou.
Vklad záložného práva bol povolený Správou katastra Prešov dňa 20.5.1996 pod č. V 1346/1996. Spoločnosť Opal spol. s r.o. ako dlžník uzavrel so žalovaným v 1. rade mandátnu zmluvu podľa § 566 Obch. zákonníka v predmete realizácie záložného práva podľa zmluvy č. 355/96, a žalobcovia, žalovaní v 4. a 5. rade so žalovaným v 1. rade mandátnu zmluvu o predmete realizácie záložného práva podľa Zmluvy č. 537/96. Dňa 15.8.1997 bol uzatvorený Dodatok č. 1 k Úverovej zmluve č. 414-104-845-579-01/750-8 v predmete zmeny splátok úveru, a dňa 16.12.1998 Dodatok č. 2 o doplnení čl. V. bodu 1 ods. b/ o zabezpečení návratnosti úveru zriadením záložného práva k 27 ks elektrotechnického zariadenia podľa Zmluvy č. 355/96, a osobnému automobilu BMV 525 ŠPZ: POH 74-79 podľa záložnej zmluvy č. 393/98 zo dňa 16.12.1998. Dňa 8.9.2000 bolo oznámené dlžníkovi odstúpenie od úverovej zmluvy zo strany veriteľa podaním zo dňa 31.8.2000, okrem ustanovenia čl. V. zmluvy - zabezpečenie pohľadávky úveru s tým, že zostatok úveru k 31.8.2000 predstavuje sumu 4.710.000,- Sk z titulu nesplatených splátok, 393.582,30 Sk z titulu neuhradených riadnych úrokov a sumu 8.143,10 Sk z titulu neuhradených úrokov z omeškania. Dňa 30.6.2005 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávky medzi žalovaným v 1. rade a pôvodne žalovaným 3. rade (TOP Development, a.s.), v predmete pohľadávky z vyššie označenej zmluvy o úvere vo výške 5.549.169,10 Sk vrátane zabezpečenia pohľadávky, a dňa 20.6.2008 medzi pôvodne žalovaným v 3. rade spoločnosťou (TOP Development, a.s.) a žalovanou v 2. rade s totožným predmetom postúpenia.
Naliehavý právny záujem na zmenenom návrhu, podľa názoru okresného súdu, žalobcovia odôvodnili tým, že bez súdom vyslovenej neplatnosti záložnej zmluvy by bolo ohrozené ich vlastnícke právo k zaťaženým nehnuteľnostiam existenciou reálnej hrozby, jeho straty realizáciou záložného práva za účelom uspokojenia pohľadávky z úverovej zmluvy, čo bolo v priebehu súdneho konania aj riadne preukázané doručením oznámení o výkone záložného práva podaním zo dňa 3.5.2012. Pasívna legitimácia žalovaných v 1., 4. a 5. rade je daná titulom osôb zúčastnených na uzavretí Záložnej zmluvy č. 537/96 zo dňa 3.5.1996, ktorej neplatnosti sa žalobcovia v 1. a 2. rade domáhajú, žalovanej v 2. rade ako veriteľky pohľadávky zo zmluvy o úvere zabezpečenej záložnou zmluvou na základe zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 20.6.2008, a jej manžela - žalovaného v 3. rade na základe existencie ich bezpodielového spoluvlastníctva, do ktorého patrí aj pohľadávka žalovanej v 2. rade.
Pokiaľ žalobcovia v 1. a 2. rade namietali neplatnosť záložnej zmluvy nedostatkom právnej subjektivity veriteľa a záložného veriteľa zmluvy o úvere a záložnej zmluvy č. 537/96, uzavretých dňa 3.5.1996, ich námietka je nedôvodná vzhľadom na zápis Slovenskej sporiteľne, a.s., mestskej pobočky Prešov, ako organizačnej zložky v obchodnom registri od 8.3.1995 do 2.9.2004, ktorá bola vymazaná z obchodného registra dňa 3.9.2004.
Žalobcovia v 1. a 2. rade odôvodňovali neplatnosť záložnej zmluvy viacerými právnym skutočnosťami, v prvom rade nenadobudnutím účinnosti úverovej zmluvy, a to nesplnením odkladacej podmienky podľa čl. VIII/5 titulom neexistencie ručiteľského záväzku č. 1 žalobcov v 1. a 2. rade, čo malo byť konštatované aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.2.2003 pod sp. zn. 2Cb/509/00, ktorým bola žaloba voči žalobcom ako ručiteľom pohľadávky z úverovej zmluvy zamietnutá.
Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, predovšetkým svedeckými výpoveďami zamestnancov žalovaného v 1. rade, že v čase uzavretia úverovej zmluvy existoval platný ručiteľský záväzok žalobcov v 1. a 2. rade. Označený rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.2.2003 zamietnutie žaloby voči žalobcom v 1. a 2. rade ako ručiteľom z úverovej zmluvy neodôvodňoval neexistenciou, resp. neplatnosťou ich ručiteľského záväzku, ale nepredložením jeho originálu zo strany veriteľa. Aj z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 7NcCb/1/2008 zo dňa 1.7.2008, ktorým boli žalovaní v 4. a 5. rade zaviazaní na zaplatenie pohľadávky z predmetného úveru titulom ručiteľského vyhlásenia č. 2, je zrejmé, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu platnej a účinnej úverovej zmluvy, ktorej platnosť a účinnosť musel súd posudzovať ako predbežnú otázku, v opačnom prípade by v uvedenom konaní nemohol zaviazať žalovaných v 4. a 5. rade ako ručiteľov. Keďže v čase rozhodnutia Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 7NcCb/1/2008 zo dňa 1.7.2008 už bolo známe rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 21.2.2003 pod sp. zn. 20Cb/509/2000, ktorým bola zamietnutá žaloba voči žalobcom v 1. a 2. rade titulom ručiteľského vyhlásenia č. 1 k predmetnému úveru, je nesporné, že tento nedospel k záveru, že nepredloženie originálneho ručiteľského vyhlásenia k predmetnému úveru zo strany žalobcov v 1. a 2. rade by malo za následok absolútnu neplatnosť úverovej zmluvy.
Pokiaľ ide o vymedzenie podmienky uvedenej v čl. VIII/5 úverovej zmluvy, ktorý stanovuje odkladaciu podmienku, z tohto vymedzenia nie je zrejmé, aké doklady sú potrebné pre nadobudnutie účinnosti zmluvy. V tejto súvislosti uzavrel, že úverová zmluva v časti vymedzenia odkladacej podmienky v tomto článku je pre neurčitosť neplantá z dôvodu neuvedenia presnej špecifikácie dokladov, ktorých predloženie je potrebné pre účely nadobudnutia účinnosti zmluvy, aj keď preukázateľne tak, ako to vyplynulo z výsledkov vykonaného dokazovania, všetky listiny, ktoré mali byť podmienkou nadobudnutia účinnosti zmluvy v zmysle znení predchádzajúcich článkov zmluvy, zo strany dlžníka predložené boli. Neplatnosť tohto článku však nespôsobuje neplatnosť celej úverovej zmluvy.
Ďalej žalobcovia v 1.a 2. rade namietali neplatnosť čl. V zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi z dôvodu hrubého nepomeru hodnoty predmetu zabezpečenia k zabezpečovanej pohľadávke s príslušenstvom, a to s poukazom na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.12.2008 pod sp. zn. 3Co/67/2008, ako aj na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora, v zmysle ktorej je právna ochrana zavedená Smernicou č. 93/13/EHS z 5.4.1993 založená na tom, že spotrebiteľ vzhľadom na predávajúceho alebo dodávateľa je v slabšej pozícií, pokiaľ ide o jeho schopnosť vyjednávať a úroveň jeho znalosti. V tejto súvislosti súd uzavrel, že v danom prípade na právnu úpravu úverovej zmluvy, ako aj právne vzťahy z nej vyplývajúce, je nutné aplikovať ust. § 1, § 3 ods. 4 a § 4 Obch. zákonníka. Úprava úverovej zmluvy je okrem tzv. absolútneho obchodu charakterizovaná aj tým, že bola uzavretá medzi dvoma podnikateľskými subjektmi, a to bankou a spoločnosťou s ručením obmedzeným. Čo sa týka námietky žalobcov vo vzťahu „prezabezpečenia“ pohľadávky, vyplývajúcej z úverovej zmluvy tým, že hodnota zabezpečovacích inštitútov formou záložnej zmluvy k nehnuteľnostiam č. 537/96, k hnuteľným veciam č. 355/96 a ručiteľských záväzkov predstavuje 300 % hodnoty zabezpečovacej pohľadávky z úverovej zmluvy, je táto námietka, podľa názoru súdu, nedôvodná. Pre rozhodnutie súdu je totiž rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané, že výška nesplatenej pohľadávky z úveru predstavuje vrátane príslušenstva sumu 400.000,- eur, teda dosahuje takmer dvojnásobok výšky poskytnutého úveru po vyše 18 rokoch od jeho čerpania. V čase uzavretia úverovej zmluvy bol žalobca v 1. rade spolu so žalovaným v 4. rade spoločníkom a štatutárnym zástupcom spoločnosti dlžníka. V rozhodnom období mal predmetný úver charakter tzv. refinančného úveru, ktorý zabezpečoval krytie skôr poskytnutých úverov spoločnosti dlžníka.
Poskytovaním týchto úverov zo strany žalovaného v 1. rade sa mal zabezpečiť ozdravný proces úverovej politiky Slovenskej sporiteľne, ktorá v tom čase disponovala veľkým množstvom tzv. chorých úverov, t.j. dlhodobo nesplácaných najmä vo vzťahu k podnikateľským subjektom, poskytovaných po roku 1990 v súvislosti s rozvojom podnikateľskej činnosti. Teda výška hodnoty zabezpečenia k hodnote poskytovaného úveru nie je v rozpore s ust. § 265 Obch. zákonníka.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 24.3.2011 pod č. k. 13Co/12/2010-686 uložil súdu prvého stupňa zaoberať sa otázkou, či by banka - žalovaný v 1. rade pristúpil k uzavretiu úverovej zmluvy v prípade akýchkoľvek výhrad dlžníka voči predloženým zmluvným podmienkam. V tejto súvislosti okresný súd vypočul svedkov Ing. Andrej Q. V. a Ing. I. B., ktorí pôsobili na vedúcich pozíciách regionálnej pobočky žalovaného v 1. rade v V.. Menovaní uviedli, že ústredie banky vypracovávalo komplexné znenie úverových zmluvných podmienok pre ten-ktorý úverový produkt, ktoré oni, a ani ďalší podriadení bankoví úradníci neboli oprávnení meniť. Súčasne zo strany žalobcov nebol predložený, resp. označený akýkoľvek relevantný dôkaz preukazujúci, že zo strany dlžníka v čase uzavretia úverovej zmluvy boli prednesené akékoľvek výhrady s predloženými zmluvnými úverovými podmienkami. Predmetná úverová zmluva totiž predstavovala tzv. refinančný úver poskytnutý na žiadosť dlžníka, ktorým sa riešila otázka porušovania jeho platobnej disciplíny so splácaním skôr poskytnutých úverov, a bolo na slobodnej vôli dlžníka ako podnikateľského subjektu, či návrh úverovej zmluvy s uvedenými zmluvnými podmienkami vrátane zabezpečenia úveru príjme alebo nie; v opačnom prípade by zrejme banka pristúpila k vymáhaniu nesplácaných skôr poskytnutých úverov využitím inštitútov exekučného konania.
Žalobcovia v 1. a 2. rade ďalej namietali, že odstúpením zmluvy o úvere došlo k zániku pohľadávky veriteľa vrátane záložného práva. V tejto súvislosti okresný súd citoval čl. IV/5/d/ úverovej zmluvy, podľa ktorého bol veriteľ oprávnený od úverovej zmluvy odstúpiť celkom alebo sčasti, a to najmä ak došlo k vážnemu ohrozeniu návratnosti úveru. Keďže dlžník sa na vzájomnom rokovaní s veriteľom dňa 4.8.2000 zaviazal uhradiť dlžné záväzky do 30.8.2000, ktoré nesplatil, veriteľ od zmluvy o úvere odstúpil, okrem čl. V zmluvy, obsahom ktorého je zabezpečenie pohľadávky z úveru. Preto nemohlo záložné právo zaniknúť, a to už aj s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Obo/102/99, podľa ktorého, ak bola pohľadávka veriteľa vyplývajúca zo zmluvy o úvere zabezpečená záložným právom, odstúpením veriteľa od zmluvy o úvere záväzok záložného dlžníka nezanikol.
Súčasne sa súd prvého stupňa zaoberal aj námietkou žalobcov v 1. a 2. rade ohľadom absolútnej neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva č. 537/96 pre rozpor jej čl. 1 s ust. § 574 Obč. zákonníka, ktorým sa záložca zaviazal počas trvania záložného práva majetok tvoriaci predmet zabezpečenia a špecifikovaný v bode 1 nescudziť, nedarovať ani nezaťažovať v prospech iného. V tejto súvislosti okresný súd uviedol, že záväzok, ktorým sa dlžník vopred vzdáva svojich práv, ktoré vzniknú v budúcnosti, je treba považovať za neplatný, lebo sa prieči ust. § 574 ods. 2 Obč. zákonníka. Uvedené záväzky sú preto v rozpore s dobrými mravmi a priečia sa zákonu (§ 39 Obč. zákonníka) a zmluvy o nich sú neplatné. Okresný súd už v prvšom rozsudku konštatoval, že čiastočnú neplatnosť zmluvy treba posudzovať v zmysle § 41 Obč. zákonníka rovnako, ako čiastočnú neplatnosť ktoréhokoľvek právneho úkonu bez ohľadu na to, či ide o zmluvu podliehajúcemu vkladovému konaniu alebo nie. Ak je teda neplatná len časť zmluvy a túto časť podľa citovaného zákonného ustanovenia možno oddeliť od ostatnej platnej časti právneho úkonu, je prípustné, aby plantá časť zmluvy bola zavkladovaná a návrh na vklad bol zamietnutý len pokiaľ ide o deliteľnú neplatnú časť úkonu (R2/1994). Záložné právo v zásade nebráni záložnému dlžníkovi nakladať so zálohom. Pokiaľ zákon neustanoví niečo iné, môže záložný dlžník záloh opätovne založiť, scudziť alebo zriadiť k nemu vecné bremeno. Preto akékoľvek dojednanie, ktorým je záložný dlžník obmedzený alebo vylúčený vo výkone vlastníckeho práva, je neplatné. Na základe uvedeného preto súd dospel k záveru, že zmluvné dojednanie, ktorým sa záložca zo záložnej zmluvy zaviazal predmet zálohu nedarovať, nescudziť alebo nezaťažiť v prospech iného, je neplatné pre rozpor s ust. § 574 Obč. zákonníka, ale nakoľko ide o zmluvné dojednanie oddeliteľné od ostatnej časti záložnej zmluvy, nemá za následok absolútnu neplatnosť zmluvy ako celku.
Krajský súd v Prešove už vyššie označeným uznesením zo dňa 24.3.2011 uložil súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie so zameraním, či záložná zmluva zo dňa 3.5.1996 obsahuje podrobnú a presnú úpravu podmienok, za ktorých bude záloh predaný veriteľom priamo tretej osobe, teda či obsahuje zvlášť spodný limit predajnej ceny, teda minimálnu cenu, alebo určenie podmienok, za ktorých bude stanovená, pričom tieto pravidlá musia byť dostatočne konkrétne a určité v zmysle ust. § 37 Obč. zákonníka, ako aj ďalšie podmienky týkajúce sa predaja na verejnej dražbe, priamym predajom alebo
prenajatím inému do doby vyrovnania celej veriteľovej pohľadávky. V tejto súvislosti okresný súd citoval čl. IV/1 záložnej zmluvy č. 537/1996. Taktiež poukázal na ust. § 299 ods. 1 až 3 Obch. zákonníka (v znení účinnom od 1.3.1996 do 14.11.1996), z ktorého mimo iného vyplýva, že podľa právnej úpravy účinnej v dobe uzavretia záložnej zmluvy, ktorá zabezpečovala záväzok obchodného záväzkového vzťahu podľa § 299 ods. 2 Obch. zákonníka, táto poskytovala záložnému veriteľovi oprávnenie predať založenú nehnuteľnosť na verejnej dražbe, pokiaľ na taký výkon záložného práva včas upozornil záložcu a záložného dlžníka alebo iným vhodným spôsobom, pokiaľ tak určovala záložná alebo iná zmluva, a uspokojiť svoju zabezpečenú pohľadávku z výťažku predaja zálohu.
Pretože v tom čase platná právna úprava v ust. § 299 ods. 2 Obch. zákonníka neobsahovala úpravu podmienok realizácie výkonu záložného práva tvoriaceho zabezpečenie obchodno-právnych vzťahov, je potrebné, aby jeho podrobná úprava bola zakotvená v zmluve o zriadení záložného práva uzatvorenej medzi záložným veriteľom, záložným dlžníkom, prípadne záložcom. Podľa názoru súdu, záložná zmluva, ktorá sa týka hlavne nehnuteľných vecí, musí obsahovať podrobnú a presnú úpravu podmienok, za ktorých bude záloh predaný veriteľovi priamo tretej osobe, tzv. predaj z voľnej ruky; teda záložná zmluva musí hlavne obsahovať tzv. minimálnu cenu alebo určenie podmienok, za ktorých bude táto cena stanovená, pričom tieto pravidlá musia byť dostatočne konkrétne a určité v zmysle ust. § 37 ods. 1 Obč. (rozsudok NS ČR zo dňa 24.11.1998, sp. zn. 29Cdo/363/1998, 21Cdo/159/2006 zo dňa 21.11.2006).
V súvislosti s týmto skúmaním súd prvého stupňa uzavrel, že záložná zmluva č. 537/96 zo dňa 3.5.1996 neobsahuje podrobnú a presnú úpravu podmienok, za ktorých bude záloh predaný veriteľom priamo tretej osobe, keďže neobsahuje aspoň spodný limit predajnej ceny, teda tzv. minimálnu cenu, ani podmienky, za ktorých táto cena bude stanovená. Napriek tomu, že uvedené zmluvné dojednanie uvádza podmienky výkonu záložného práva priamym predajom na základe súdno-znaleckého posudku, nejde o dostatočne určité zmluvné dojednanie, keďže z neho nie je zrejmé, či sa bude pri výkone záložného práva vychádzať z ceny určenej podľa znaleckého posudku, ktorý bol podkladom pri uzavretí záložnej zmluvy, resp. z ceny podľa znaleckého posudku v čase začatia výkonu záložného práva s uvedením, či by takto určená cena predstavovala tzv. spodný limit predajnej ceny. Zároveň za dostatočne určité súd nepovažoval podmienky výkonu záložného práva prenajímaním založenej nehnuteľnosti z dôvodu neexistencie podrobnej úpravy prenajímania predmetu zálohu s uvedením ceny prenájmu, resp. spôsobu jej určenia, vrátane podmienok započítavania výnosov z prenájmu na pohľadávku záložného veriteľa voči dlžníkovi predmetnej úverovej zmluvy.
Na základe týchto zistení preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že predmetná záložná zmluva je pre jej neurčitosť v čl. IV/1 v zmysle § 37 Obč. zákonníka neplatná z dôvodu, že neobsahuje presnú a podrobnú úpravu podmienok výkonu záložného práva k predmetu zálohu. Absolútne neplatnou je aj pre rozpor s § 299 Obch. zákonníka, ale aj pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obch. zákonníka.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p. tak, že o týchto bude rozhodnuté v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal žalovaný v 1. rade odvolanie, ktorým žiadal o jeho zmenu tak, aby návrh žalobcov bol v celom rozsahu zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Má za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Záložná zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom (§ 151b ods. 4 Obč. zákonníka, účinného k 3.5.1996), keď jednoznačne a nezameniteľne označuje osoby záložného veriteľa, záložcov, záloh a zabezpečovanú pohľadávku. S týmto názorom vyslovil súhlas aj Katastrálny úrad v Košiciach, Správa katastra Prešov, tým, že povolil na základe záložnej zmluvy dňa 20.5.1996 vklad záložného práva do katastra nehnuteľností pod V/1346/1996. Právna úprava platná v čase uzavretia záložnej zmluvy nevyžadovala, aby zmluvy o zriadení záložného práva obsahovali presnú a podrobnú úpravu podmienok výkonu záložného práva k predmetu zálohu a nevyžaduje to ani súčasná právna úprava záložných práv. Záložná zmluva upravovala v čl. V/1 ako možné spôsoby realizácie záložného práva: predaj založenej veci na základe súdnoznaleckého posudku alebo predaj na verejnej dražbe, prípadne prenajímaním založenej nehnuteľnosti inému do doby vyrovnania celej veriteľovej pohľadávky. Nezakazovala však výkon záložného práva spôsobom upraveným právnymi predpismi, ktoré upravujú výkon záložného práva. Z toho je zrejmé, že absencia podrobnej úpravy podmienok výkonu záložného práva k zálohu v
záložnej zmluve nespôsobuje jej neplatnosť, pretože také záložné právo je možné vykonať v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú výkon záložného práva (napr. zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov), resp. pohľadávka zabezpečená záložným právom zakladala nárok záložného veriteľa na prednostné uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní v prípade exekučnej dražby nehnuteľnosti (§ 157 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku, účinného k 3.5.1996). Navyše, potreba presnej a podrobnej úpravy podmienok výkonu záložného práva v záložnej zmluve nie je vyžadovaná žiadnym právnym predpisom. Čo sa týka výkonu práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, teda že nepožíva právnu ochranu podľa § 265 Obch. zákonníka, v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zásady poctivého obchodného styku“ nie je v Obchodnom zákonníku a ani v inom zákone komplexne definovaný. Zásady poctivého obchodného styku treba chápať ako pravidlá slušného správania sa podnikateľov, ktoré dodržujú všetci čestní a poctiví obchodníci. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku iba stroho konštatuje, že záložná zmluva je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom nešpecifikuje, v čom vidí jej rozpor so zásadami poctivého obchodného styku, čo žalovaný v 1. rade považuje za nedostatočné zdôvodnenie. Skutočnosť, že v čl. V/1 záložnej zmluvy nie je podrobná a presná úprava podmienok výkonu záložného práva, neznamená, že záložné právo nie je možné vykonať v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú výkon záložného práva. Z uvedeného je zrejmé, že výkon záložného práva (formou dobrovoľnej dražby alebo exekučnej dražby) je upravený priamo v príslušných zákonoch, a teda také konanie, ktoré je predpokladané a upravené zákonom, nemôže byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V tejto súvislosti upozornil, že prax má často snahu ustanovenie § 265 Obch. zákonníka využívať, resp. zneužívať aj v prípadoch, keď niektorá zo strán si chce jeho uplatnením kompenzovať vlastné riziko pri obchodovaní, prípadne svoju neschopnosť alebo nepozornosť pri uzatváraní zmlúv. V takom prípade by toto ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. Napokon, riadne a včasné plnenie záväzkov je jednou zo zásad poctivého obchodného styku. Upriamil pozornosť aj na ustanovenie § 41 Obč. zákonníka ohľadom toho, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu. Záložné právo má v prvom rade zabezpečovaciu funkciu tým, že zabezpečuje pohľadávku záložného veriteľa už od okamihu svojho vzniku, vedie (motivuje) dlžníka k tomu, aby pohľadávku záložného veriteľa dobrovoľne splnil, a záložnému veriteľovi poskytuje istou, že sa bude môcť uspokojiť zo zálohu, ak nebude jeho pohľadávka riadne a včas splnená. Ak nebola pohľadávka záložného veriteľa riadne a včas splnená, uplatní sa uhradzovacia funkcia záložného práva; záložný veriteľ je oprávnený uspokojiť sa zo zálohu bez toho, že by sa musel spoliehať na to, že sa domôže úhrady svojej pohľadávky z majetku dlžníka. Ak by aj pripustil, že ustanovenie čl. IV/1 záložnej zmluvy mohlo byť neplatné, išlo by iba o neplatnú časť zmluvy, ktorú je možné podľa § 41 Obč. zákonníka oddeliť od ostatnej platnej časti právneho úkonu, t.j. nespôsobovala by neplatnosť záložnej zmluvy ako celku. Záložná zmluva v tomto prípade jasne, určito a zrozumiteľne obsahuje náležitosti vyžadované pre záložné zmluvy uvedené v § 151b ods. 4 Obč. zákonníka (účinného k 3.5.1996). Zopakoval, že ak by boli ustanovenia tohto článku neplatné, neznamenalo by to, že také záložné právo nie je možné vykonať, pretože výkon záložného práva (formou dobrovoľnej dražby alebo exekučnej dražby) je upravený priamo v príslušných zákonoch. Pre prípad, ak by odvolací súd mienil potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa, žalovaný v 1. rade žiadal, aby odvolací súd podľa § 238 ods. 3 O.s.p. vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie aj žalovaní v 2. a 3. rade (U. S., X. S.), ktorým žiadali zmeniť rozsudok tak, aby návrh žalobcu bol zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V súvislosti s dôvodmi nesprávneho právneho posúdenia veci uviedli, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil, keď dospel k záveru, že žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení o vyslovenie neplatnosti záložnej zmluvy z dôvodu, že záložná zmluva neobsahuje podrobnú a presnú úpravu podmienok, za ktorých bude záloh predaný veriteľom priamo tretej osobe, tzv. predaj z voľnej ruky, najmä neobsahuje minimálnu cenu alebo určenie podmienok, za ktorých bude táto cena stanovená, ako aj nesprávne posúdil otázku neplatnosti dojednania, ktorým sa záložca záložnej zmluvy zaviazal predmet zálohu nedarovať, nescudziť alebo nezaťažiť v prospech iného. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 574 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého, dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Ako už bolo uvedené v ich doterajších vyjadreniach, záväzok záložcu nescudziť, nedarovať alebo nezaťažiť predmet zálohu je prejavom slobodnej vôle záložcu, vyjadrený v záložnej zmluve, ktorú záložca podpísal. Navyše, záložca sa nevzdáva práva disponovať s nehnuteľnosťou, iba sa dočasne zaväzuje svoje právo nerealizovať, a preto nie je možné vôbec hovoriť o vzdaní sa práva ako takom. Právo nakladať s predmetom
vlastníctva má vlastník od vzniku vlastníckeho práva, a preto nie je zrejmé, ktoré z uvedených práv (práva scudziť, darovať alebo zaťažiť záloh) mohli záložcovi ako vlastníkovi veci vzniknúť až v budúcnosti, t.j. ktorými z nich záložca ako vlastník zálohu nedisponoval v čase uzavretia záložnej zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na to, že Občiansky zákonník v obdobnom prípade stanovuje len neúčinnosť dohody zakazujúcej zriadiť záložné právo voči tretím osobám a nie jej neplatnosť (§ 151d ods. 6 Obč. zákonníka). Pokiaľ ide o posúdenie neplatnosti dojednania upravujúceho priamy predaj zálohu veriteľom tretej osobe pri realizácii záložného práva pre absenciu úpravy jeho presných podmienok, v tejto súvislosti uviedol, že záložná zmluva obsahuje ustanovenie o cene na základe znaleckého posudku pri priamom predaji zálohu, či ako rovnako tak obsahuje špecifikáciu zálohu. V čase uzavretia záložnej zmluvy (3.5.1996) bol inštitút záložného práva v obchodnoprávnych vzťahoch upravený v § 299 Obch. zákonníka s podporným použitím ustanovení § 151a až § 151g Obč. zákonníka, na základe ktorých sa pri dohode o možnosti predaja zálohu iným vhodným spôsobom výslovne nevyžadovalo podrobné určenie podmienok priameho určenia podmienok záložného práva; inak by zrejme zákonodarca túto požiadavku výslovne upravil. Preto žalovaní v 2. a 3. rade majú za to, že ak podmienky realizácie záložného práva priamym predajom neboli podrobne určené v záložnej zmluve (táto obsahovala len dohodu o možnosti realizácie záložného práva), v prípade, ak by záložný veriteľ v rámci realizácie záložného práva zvolil nevhodný spôsob predaja zálohu, mal sa žalobca právo brániť a napádať samotný výkon záložného práva, nehovoriac o tom, že by sa bezpochyby jednalo o menej časté prípady (ako plošné vyhlasovanie neplatnosti záložných zmlúv na základe názoru vysloveného súdom prvého stupňa), keďže záložný veriteľ by zrejme sám konal na vlastnú škodu, lebo prirodzene má záujem na predaji zálohu za čo najvyššiu cenu. Postoj súdu prvého stupňa k posúdeniu (ne)platnosti dojednania o priamom predaji záložného práva a vyvodzovanie neplatnosti celej záložnej zmluvy z tohto dôvodu nielen narúša stav akejkoľvek právnej istoty vlastníckych vzťahov vlastníkov, ktorí nadobudli vlastnícke právo pri realizácii záložného práva, ale preferuje a podporuje neplnenie záväzkov ich dlžníkmi spoliehajúc sa na nemožnosť ich uspokojenia prostredníctvom zabezpečovacích inštitútov zriadených v zmysle doslovnej dikcie zákona, čo odvolatelia považujú za neakceptovateľný stav v právnom štáte (s kontinentálnym systémom - písaným právom), obzvlášť ak záložca má možnosť domáhať sa nápravy v prípade reálneho ohrozenia jeho práv. V danom prípade záložné právo slúžilo na zabezpečenie úveru spoločnosti Opal, spol. s r.o., Prešov, v ktorej bol žalobca v 1. rade konateľom a ktorý dokonca osobne dohadoval so žalovaným v 1. rade podmienky úveru. Teda tento žalobca bol riadne oboznámený s obsahom záložnej zmluvy a túto podpísal, čo znamená, že v čase podpisu zrejme nemal žiadne výhrady vo vzťahu k úprave postupu realizácie záložného práva priamym predajom zálohu, a svojím podpisom vyjadril tak súhlas s jej obsahom. K posúdeniu oddeliteľnosti dojednaní záložnej zmluvy považovaných súdom prvého stupňa za neplatné a (ne)platnosti záložnej zmluvy ako celku, žalovaní v 2. a 3. rade uviedli, že trvajú na tom, že záložná zmluva je platná v celom rozsahu. Oddeliteľnosť prípadne neplatného dojednania o možnom priamom predaji zálohu pri realizácii záložného práva potvrdzuje aj judikatúra, na ktorú poukazuje súd prvého stupňa v odôvodnení. Z obsahu a povahy záložnej zmluvy vyplýva, že tak časť upravujúcu priamy predaj zálohu pri realizácii záložného práva, ako aj časť obmedzujúcu záložcu pri nakladaní so zálohom, je možné oddeliť od ostatnej časti záložnej zmluvy, a pri realizácii záložného práva postupovať zákonom upraveným predajom zálohu na dražbe; aj po oddelení časti záložnej zmluvy, ktorú súd prvého stupňa považoval za neplatnú, záložná zmluva má všetky zákonom vyžadované náležitosti a jej zostávajúci obsah je dostatočne určitý a zrozumiteľný, neodporuje dobrým mravom, zákonu, ani ho neobchádza, a preto je možné považovať záložnú zmluvu za platnú. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo/2531/2005, 21Cdo/159/2006.
Nakoniec, pripustenie zmeny žaloby odvolacím súdom nasledované zrušením rozsudku súdu prvého stupňa a vrátením veci na opätovné prejednanie s názorom (pokynmi) odvolacieho súdu, na čo musí súd prvého stupňa v ďalšom konaní zamerať dokazovanie, ako má skúmať platnosť záložnej zmluvy, považujú žalovaní v 2. a 3. rade za postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím bola narušená zásada dvojinštančnosti súdneho konania ohľadom zmeneného návrhu na začatie konania, keďže súdu prvého stupňa bolo odvolacím súdom stanovené, ako má vykonať dokazovanie a naznačený právny názor odvolacieho súdu. S ohľadom na pripustenie zmeny žaloby, na usmerňovanie činnosti súdu prvého stupňa v konaní o zmenenej žalobe nebol dôvod, a zmenená žaloba mala byť súdom prvého stupňa prejednaná nezávisle a nestranne bez akýchkoľvek usmernení. Zároveň si títo žalovaní uplatnili aj náhradu trov odvolacieho konania. Taktiež pre prípad, ak by odvolací súd mienil potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa, žiadali, aby v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Rozhodnutie o absolútnej neplatnosti záložnej zmluvy z dôvodu
nedostatočnej úpravy podmienok výkonu záložného práva vo vzťahu k priamemu predaju zálohu v prípade žalobcu v 1. rade ako najväčšej banky v SR koncom 90-tych rokov vyvolá stav právnej neistoty v značnom počte prípadov a otvorí priestor pre špekulatívne spochybňovanie vlastníctva nehnuteľností nadobudnutých tretími osobami v rámci realizácie záložného práva. V tejto súvislosti poukázali aj na výsluch zamestnancov žalovaného v 1. rade (najmä A. Q. V. a T. B.).
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podali odvolanie aj žalovaní v 4. a 5. rade, ktorým žiadali zmeniť rozsudok tak, aby návrh žalobcov bol zamietnutý, alternatívne zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, a to aj vrátane pripustenia dovolania pre otázku zásadného právneho významu. Ich odvolanie je v podstate obsahovo totožné s odvolaním žalovaných v 2. a 3. rade.
Žalobca v 1. rade sa vyjadril k odvolaniam žalovaných podaním zo dňa 7.9.2015, ktorým žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny. Žalobkyňa v 2. rade sa na odvolanie žalovaných písomne nevyjadrila.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaných v 1. - 5. rade podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 2, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že aj keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, nesprávne ho právne posúdil. Z tohto dôvodu sú odvolania žalovaných v podstate dôvodné.
Odvolací súd zopakoval dokazovanie Zmluvou č. 537/96 o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 3.5.1996 (č. l. 14), konkrétne s obsahom jej čl. IV/1, a dospel k tomuto záveru:
Označená zmluva o zriadení záložného práva k označeným nehnuteľnostiam bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., Bratislava, pobočka Prešov, zastúpená Ing. U. V., ako záložným veriteľom, a Ing. U. P. a jeho manželkou MUDr. H. P., rod. S. (v tomto konaní žalobcami v 1. a 2. rade). Jej predmetom podľa čl. I je zriadenie záložného práva k nehnuteľnostiam, a to parc. č. 360/1 o výmere 142 m2 a parc. č. 359 o výmere 389 m2, zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. V., a to na zabezpečenie pohľadávky z úveru v sume 7.200.000,- Sk, vyplývajúcej z úverovej zmluvy 414-1044845-579-01/750-8 z toho istého dňa.
V čl. IV/1 zmluvy (výhradné dispozičné právo) bolo dohodnuté, že ak záložca poruší podmienky úverovej ako aj tejto zmluvy, najmä ak nedôjde k dohodnutému finančnému plneniu z týchto zmlúv alebo ak záložný veriteľ odstúpi od úverovej zmluvy hoci aj len sčasti, záložca súhlasí:
- s predajom založenej veci priamo na základe súdnoznaleckého posudku (vo výnimočnom prípade za cenu určenú dohodou), alebo
- s predajom na verejnej dražbe, alebo
- s prenajímaním založenej nehnuteľnosti inému do doby vyrovnania celej veriteľovej pohľadávky zabezpečenej touto zmluvou.
Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom vyhovel návrhu žalobcov v 1. a 2. rade ohľadom neplatnosti označenej záložnej zmluvy z dôvodu, že záložná zmluva neobsahuje podrobnú a presnú úpravu podmienok, za ktorých bude záloh predaný veriteľom priamo tretej osobe, keďže neobsahuje aspoň spodný limit predajnej ceny, teda tzv. minimálnu cenu, ani podmienky, za ktorých táto cena bude stanovená. Zároveň za dostatočne určité nepovažoval podmienky výkonu záložného práva prenajímaním založenej nehnuteľnosti z dôvodu neexistencie podrobnej úpravy prenajímania predmetu zálohu s uvedením ceny prenájmu, resp. spôsobu jej určenia, vrátane podmienok započítania výnosov z prenájmu na pohľadávku záložného veriteľa voči dlžníkovi z predmetnej úverovej zmluvy. Na základe uvedeného dospel k záveru, že predmetná záložná zmluva je pre neurčitosť tohto článku v zmysle § 37 Obč. zákonníka absolútne neplatná nielen pre rozpor s ustanovením § 299 Obch. zákonníka za použitia § 37 Obch. zákonníka, ale aj pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 Obch. zákonníka.
Podľa § 299 ods. 1, 2, 3 Obch. zákonníka (účinného od 1.3.1996 do 14.11.1996), záložné právo možno zriadiť na určitú dobu, do určitej výšky a pre určitý druh pohľadávok, ktoré vniknú záložnému veriteľovi voči dlžníkovi v budúcnosti. Záložný veriteľ môže pri výkone svojho záložného práva predať na verejnej dražbe založenú nehnuteľnosť alebo iný záloh, ktorý má u seba alebo s ktorým je oprávnený nakladať, ak na tento zamýšľaný výkon záložného práva včas upozorní záložcu a dlžníka; ak to určuje zmluva,
môže záložný veriteľ predať záloh aj iným vhodným spôsobom. Záložný veriteľ vydá bez zbytočného odkladu dlžníkovi výťažok predaja prevyšujúci jeho zabezpečenú pohľadávku po odpočítaní účelne vynaložených nákladov.
Právo predať záloh na verejnej dražbe má záložný veriteľ zo zákona. Nemusí byť teda dohodnuté v zmluve na rozdiel od iného spôsobu predaja. Predaj zálohu, či už ide o vec hnuteľnú alebo nehnuteľnú, na verejnej dražbe predpokladá včasné upozornenie záložcu i dlžníka na zamýšľaný predaj.
Podľa názoru odvolacieho súdu, je dôvodná obrana žalovaného v 1. rade ako záložného veriteľa zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, a to v tom, že záložná zmluva zo dňa 3.5.1996 obsahuje všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom (§ 151b ods. 4 Obč. zákonníka, účinného k 3.5.1996), keď jednoznačne a nezameniteľne označuje osoby záložného veriteľa, záložcov, záloh a zabezpečovanú pohľadávku. Právna úprava platná v čase uzavretia záložnej zmluvy nevyžadovala, aby zmluvy o zriadení záložného práva obsahovali presnú a podrobnú úpravu podmienok výkonu záložného práva k predmetu zálohu, pričom nevyžaduje to ani súčasná právna úprava záložných práv. Teda i prípadná absencia podrobnej úpravy podmienok výkonu záložného práva k zálohu v záložnej zmluve nespôsobuje jej neplatnosť, pretože také záložné právo je možné vykonať v súlade s právnymi predpismi, ktoré upravujú výkon záložného práva (napr. zákon č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách v znení neskorších predpisov), resp. pohľadávka zabezpečená záložným právom zakladá nárok záložného veriteľa na prednostné uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní v prípade exekučnej dražby nehnuteľnosti podľa § 157 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku, účinného k 3.5.1996. Navyše, potreba presnej a podrobnej úpravy podmienok výkonu záložného práva v záložnej zmluve nie je vyžadovaná žiadnym právnym predpisom.
Pokiaľ ustanovenie § 299 ods. 2 Obch. zákonníka dáva možnosť záložnému veriteľovi pri výkone svojho záložného práva predať založenú nehnuteľnosť aj iným vhodným spôsobom určeným v zmluve, v tejto súvislosti odvolací súd považuje čl. IV/1 záložnej zmluvy ohľadom dojednaného spôsobu realizácie záložného práva za jasný a zrozumiteľný, neodporujúci dobrým mravom a z týchto dôvodov za platne uzavretý.
Aj keď okresný súd v súvislosti s podrobnou presnou úpravou podmienok, za ktorých bude záloh predaný veriteľovi tretej osobe, tzv. predaj z voľnej ruky, poukazuje na niektoré rozsudky Najvyššieho súdu ČR (sp. zn. 29Cdo/363/98 zo dňa 24.11.2006, sp. zn. 21Cdo/159/2006 zo dňa 21.11.2006), a to ohľadom náležitostí, ktoré má záložná zmluva obsahovať v náväznosti na spôsob realizácie záložného práva, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že práve napadnutý čl. IV/1 zmluvy tieto náležitosti konkretizuje, keď v ňom stanovuje spôsob stanovenia ceny priamo na základe súdnoznaleckého posudku (vo výnimočnom prípade za cenu určenú dohodou) a taktiež spôsob a podmienky realizácie záložného práva (predajom na verejnej dražbe) alebo prenajímaním založenej nehnuteľnosti do doby vyrovnania celej veriteľovej pohľadávky zabezpečenej touto zmluvou. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil, ak čl. IV/1 záložnej zmluvy považoval za neplatný a z tohto dôvodu považoval za absolútne neplatnú podľa § 37 Obč. zákonníka aj záložnú zmluvu ako celok.
Čo sa týka dôvodov ohľadom neplatnosti tak úverovej zmluvy ako aj zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, uvádzanými žalobcami v 1. a 2. rade tak v návrhu na začatie konania ako aj počas celého prvostupňového konania, s týmito dôvodmi sa súd prvého stupňa náležite vysporiadal. Preto v tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom v tejto časti (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Čo sa týka dôvodu žalobcov v 1. a 2. rade, že odstúpením od zmluvy o úvere došlo k zániku pohľadávky veriteľa vrátane záložného práva, odvolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/102/99, podľa záverov ktorého, ak bola pohľadávka veriteľa vyplývajúca zo zmluvy o úvere zabezpečená záložným právom, odstúpením veriteľa od zmluvy o úvere záväzok záložného dlžníka nezanikol.
Keďže zopakovaním dokazovania záložnou zmluvou č. 537/96 zo dňa 3.5.1996, následne jej čl. IV/1, neboli splnené podmienky pre potvrdenie rozsudku (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1 O.s.p.), odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej tak, že návrh žalobcov v 1. a 2. rade ako nedôvodný zamietol (§ 220 O.s.p.).
Vzhľadom na výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania (§ 151 ods. 3 O.s.p.), tento súd rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.
Z predloženého spisu ďalej vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením zo dňa 24.7.2013 pod č. k. 29C/188/2005-956 konanie voči žalovaným v 2. a 3. rade (pôvodne žalovaným: 2/ AGRO TRADE & CONSULTING s.r.o., so sídlom Bardejov, Nám. SNP 1, IČO: 36 209 449, 3/ TOP Development, a.s., so sídlom Trnava, Františkánska 4, IČO: 35 899 140) zastavil. Žalobcov v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 2. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 544,82 eur na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Ďalej žalobcov v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 3. rade trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 547,30 eur na účet jeho právneho zástupcu, taktiež do 3 dní od jeho právoplatnosti.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov a žalovaného v 3. rade podal odvolanie žalovaný v 3. rade, ktorým žiadal v tomto výroku uznesenie zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. O odvolaní žalovaného v 3. rade rozhodne odvolací súd osobitným uznesením (§ 224 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 3 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 2:1.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.