Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17Co-1027-2015.pdf
PDF · 77.58 KB
Case nature
Subarea
17Co/1027/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľky U. P., št. občianky SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom A. T., O. sady XX/XX, právne zastúpená JUDr. H. P., advokátom so sídlom A. T., L. XX, proti odporcovi G. P., št. občanovi SR, nar. XX.XX.XXXX, bytom A. T., O. sady XX/XX, o nariadenie predbežného opatrenia, na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Trenčín zo dňa 17.8.2015, č.k. 20C/298/2015-32, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu mení tak, že nariaďuje predbežné opatrenie takto:
„Odporcovi zakazuje vstupovať do bytu č. XX nachádzajúceho sa vo vchode č. XX na 3. poschodí bytového domu s.č. XX postaveného na parc. č. XXX v k.ú. A. T. na adrese O. X. XX/XX v A. T..“
Navrhovateľke ukladá podať návrh na začatie konania o vylúčenie odporcu z užívania bytu do 30 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala, aby odporca do skončenia konania vo veci samej nevstupoval do bytu č. XX nachádzajúceho sa vo vchode č. XX na 3. poschodí bytového domu s.č. XX postaveného na parc. č. XXX v k.ú. A. T. na adrese O. X. XX/XX v A. T. (ďalej byt účastníkov). Vychádzajúc z právneho posúdenia podľa § 76 ods. 1 písm. g) O.s.p., umožňujúceho dočasný zákaz vstupu do bytu pri dôvodnom podozrení z násilia okresný súd konštatoval, že navrhovateľka býva najneskôr od 23.6.2015 na inom mieste ako v byte účastníkov, čím nie je splnená základná podmienka spoločného bývania obete a páchateľa násilia v tom istom byte vyžadovaná § 76 ods. 1 písm. g) O.s.p. Tiež nemal za dostatočne osvedčené násilie voči navrhovateľke, pretože absentovali dôkazy k tejto skutočnosti, ktorými môžu byť najmä lekárske správy, zápisnice polície, trestné oznámenia a pod. Vo vzťahu k maloletej (16 ročnej) dcére účastníkov okresný súd konštatoval, že neexistuje dôvodná obava o jej zdravie a život, čo dovodzuje z toho, že matka opustila byt účastníkov a dcéru tam s odporcom nechala. Čo sa týka plnoletého syna účastníkov, tu okresný súd konštatoval, že ani fyzický konflikt, ku ktorému došlo medzi ním a odporcom dňa 7.8.2015 nebol násilím voči nemu, pretože sa tu stretli rovnocenné strany. K deťom účastníkov bývajúcim v byte účastníkov napokon okresný súd konštatoval, že ani nie sú účastníkmi tohto konania.
Proti uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zmeniť a návrhu vyhovieť. Za nesprávny považovala záver okresného súdu, že v byte účastníkov nebýva a ponechala tam s odporcom maloletú dcéru. Navrhovateľka takéto skutočnosti v návrhu neuviedla. Uviedla, že mimo bytu účastníkov odišla iba na čas svojej PN, po tom ako bola ohrozená odporcom. Násilie, ktorého sa odporca dopúšťa voči navrhovateľke, podľa nej dostatočne vyplýva z priestupkového spisu, ktorý navrhovateľka pripojila k odvolaniu. Záver o tom, že nebolo dostatočne preukázané tak
považovala za nesprávny. Poukázala na to, že odporca dokonca porušil zákaz vstupovať do bytu daný mu políciou pri jeho vykázaní z bytu účastníkov. Za nesprávny považovala aj záver okresného súdu, že maloletá dcéra účastníkov nie je účastníčkou tohto konania. K odvolaniu tiež priložila lekárske správy o svojom zdravotnom stave zhoršenom v dôsledku správania sa odporcu. Napokon navrhovateľka žiadala priznať náhradu trov konania.
Odporcovi nebolo napadnuté rozhodnutie ani odvolanie proti nemu doručované (§ 75 ods. 8 O.s.p.)
Krajský súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že je potrebné uznesenie okresného súdu zmeniť podľa ust. § 220 O.s.p., pretože nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 1 a ods. 2 O.s.p., podľa ktorých možno v tejto veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania
Predbežné opatrenie (ust. § 74 - § 76 O.s.p.) je rozhodnutím dočasnej povahy, ktorým sa upravujú pomery účastníkov na čas, pokiaľ nie je rozhodnuté s konečnou platnosťou o veci samej. Úlohou predbežného opatrenia je zamedziť vzniku ujmy, ktorá tu inak bezprostredne hrozí, a ktorej je nevyhnutne potrebné predísť. Pretože je predbežné opatrenie operatívnym rozhodnutím súdu s osobitným dôrazom na rýchlosť rozhodnutia o ňom, a prichádza do úvahy v stave bezprostredne hroziacej ujmy, nie je prakticky možné pre zisťovanie podkladov rozhodnutia o predbežnom opatrení dodržanie rovnakého procesného postupu, aký je možný a nevyhnutný pri rozhodnutí vo veci samej. Skutkové východiská rozhodovania o predbežnom opatrení tak spravidla nie je možné zistiť s takou presnosťou, ako pri konečnom rozhodovaní vo veci samej. Súd tak nemôže od navrhovateľa predbežného opatrenia žiadať, aby preukázal svoje tvrdenia tak, ako by to bolo potrebné pre rozhodnutie vo veci samej. Skutkový obraz veci pri predbežnom opatrení musí byť súd schopný vytvoriť aj z oveľa menej preukazných podkladov a musí pri jeho vytváraní postupovať zvlášť precízne. O to viac vo veciach, v ktorých sú skutkové východiská z princípu veci založené na iných ako hmotných, najmä) listinných podkladoch, teda typicky v prípade domáceho násilia.
Domáce násilie sa pravidelne odohráva v úzkom uzavretom prostredí, často len medzi obeťou a páchateľom. Principiálne je mu prítomný strach obete z páchateľa, vrátane strachu pred priamymi ako aj nepriamymi následkami oznámenia domáceho násilia. K požiadavke preukázania domáceho násilia preto treba voči potenciálnej obeti pristupovať mimoriadne citlivo. Rovnako tak k hodnoteniu podkladov, z ktorých súd danosť domáceho násilia dovodzuje.
Okresný súd v napadnutom rozhodnutí kladie dôraz na lekárske správy, trestné oznámenie a pod. Opomenul, že aj s týmito listinami je záver o pôvode poškodení zdravia spravidla založený len na tvrdení poškodeného, a že neraz boli takéto listiny podkladom aj v prípadoch nedôvodného obvinenia z domáceho násilia alebo dokonca pri zneužití postavenia obete domáceho násilia. Dokonca práve v týchto situáciách by si „obeť“ dala záležať na čo najhmatateľnejších dôkazoch.
Na druhej strane tu môže byť skutočná obeť dlhodobého, postupne sa stupňujúceho domáceho násilia. Spočiatku neprikladá jeho prejavom ani náležitý význam, neskôr tají jeho stopy, zvyká si na strach a bojí sa následkov obrany proti páchateľovi. Až v štádiu, ktoré vníma ako bezvýchodiskové sa odhodlá vzdorovať a prezentuje svoju situáciu tam, kde myslí, že sa jej môže dostať ochrany. Takýmto prvým miestom nemusí byť lekár, ani polícia, ale cez svoju optiku môže obeť za náležité miesto považovať práve súd. A sotva by bolo správne odmietnuť ochranu, pretože násilie nie je nijako zachytené v lekárskych správach, či akýchkoľvek iných listinách.
Je tak náročnou úlohou súdu, aby pri rozhodovaní o predbežnom opatrení týkajúcom sa domáceho násilia dokázal z dostupných podkladov čo najpresnejšie zistiť skutkové východiská svojho rozhodovania. Rovnako tu platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, a tak možno v jednom prípade mať domáce násilie osvedčené aj len z výpovede obete a v inom nemusí postačovať ani mnoho lekárskych potvrdení, či trestných oznámení. Nebol tak principiálne správny záver okresného súdu o nedostatočnom
preukázaní násilia pre „nepredloženie relevantných a hodnoverných dôkazov deklarujúcich, že telesná alebo duševná stránka nesú stopy psychického alebo fyzického násilia“, najčastejšie lekárskych správ, zápisníc polície, trestných oznámení a pod.
Rovnako nebolo náležité vyhodnotenie fyzického násilia zo dňa 7.8.2015 medzi odporcom a synom účastníkov, ktoré okresný súd považoval za konflikt rovnocenných strán, a preto nie za násilie. Okresný súd izoluje jednotlivé okolnosti situácie a nevníma ju ako celok. Uvedený stret vyhodnocuje v jeho priebehu z hľadiska priameho pôvodcu fyzického kontaktu a pomeru síl. Nevníma, že bol vyvrcholením dlhodobo neznesiteľnej atmosféry vytváranej v domácnosti odporcom. Bitke celej rodiny nepripisuje náležitý význam. Pritom sa v civilizovanej spoločnosti jedná o krajne neprijateľný jav v akomkoľvek spoločenstve, tobôž v najužšej rodine. Je jednoznačným prejavom nezdravých pomerov a neraz pri takýchto udalostiach dochádza k závažným následkom na zdraví alebo aj živote. Celkovú situáciu o existencii dlhodobého násilného správania zo strany odporcu a jeho stupňovanie uvedený konflikt iba dokresľoval.
Rovnako nebolo správne vidieť v incidentoch riešených políciou v roku 2006 a 2009 dávne udalosti, ktoré po takom čase neohrozujú navrhovateľku a nebolo správne vidieť v pokusoch o odchod navrhovateľky z bytu účastníkov stav, ktorý násilie voči navrhovateľke vylučoval. Naopak, aj tieto skutočnosti iba dotvárajú ucelený obraz, že situácia je dlhodobá a navrhovateľka sa ju pod tlakom udalostí snažila riešiť sama. Skutočnosť, že domáce násilie sa vyvíja dlhší čas, a to i niekoľko rokov, a že sa mu obeť snaží predísť, nemôže predstavovať prekážku pri poskytnutí súdnej ochrany.
Napokon nesprávne sa okresný súd zaoberal otázkou účastníctva detí účastníkov v tomto konaní. Ako osoby s odvodeným právom bývania sú rovnako chránené ako rodič. Aby bolo pre vec významné aj správanie sa voči ním, a najmä aby sa ochrana poskytnutá v podobe navrhovateľkou požadovaného predbežného opatrenia vzťahovala aj na deti účastníkov, nebolo potrebné aby boli účastníkmi konania.
Z navrhovateľkou prezentovaných skutočností, tak možno mať za osvedčené, že odporca je dôvodne podozrivý z násilia voči nej. Navrhovateľka prezentovala vývoj správania sa odporcu, stupňovanie sa jeho negatívnych prejavov až po fyzický konflikt za účasti účastníkov a ich detí. Prezentovala snahu o riešenie situácie, tak za pomoci polície ako aj snahou o zmenu bydliska, až napokon sa sama dostavila na súd a požiadal o ochranu formou svojho podania do zápisnice. Súčasne sú tieto skutočnosti prezentované dostatočne vierohodne z podaní robených priamo navrhovateľkou, či z jej výpovedí, čiastočne vyplývajú aj zo spisových materiálov polície, a nevznikajú tak zásadné pochybnosti o ich pravdivosti.
Vzhľadom na uvedené krajský súd napadnuté rozhodnutie okresného súdu zmenil a predbežné opatrenie nariadil podľa § 76 ods. 1 písm. g) O.s.p. Krajský súd súčasne uložil navrhovateľke podať návrh vo veci samej (ust. § 76 ods. 3 O.s.p.). Náhrada trov konania bude predmetom rozhodnutia vo veci samej (§ 145 O.s.p.)
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e odvolanie p r í p u s t n é .