Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-112-2022.pdf
PDF · 105.59 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/112/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Benkovičovej a sudcov JUDr. Ľubice Bundzelovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, B., zastúpený Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s. r. o., IČO: 36 865 281, so sídlom Hlavná 31, Trnava, proti žalovanej C. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, B., zastúpenej JUDr. Vladimír Vágó, advokát, so sídlom Šafárikova 431/4, Galanta, o určenie užívania veci patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35C/25/2020-80 zo dňa 28.02.2022, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu sa v časti II. a III. výroku p o t v r d z u j e .
Žalovanej priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
Okresný súd Galanta, ako súd prvej inštancie, odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného pod sp. zn. 17C/4/2018 (I. výrok). Ďalej žalobu v celom rozsahu zamietol (II. výrok). O trovách konania rozhodol tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením (III. výrok).
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že nehnuteľnosti evidované Okresným úradom Galanta, katastrálnym odborom, pre kat. úz. B. D. zapísané na LV č. XXXX sú oprávnení užívať žalobca ako aj žalovaná v celom rozsahu, ďalej uloženia povinnosti žalovanej odovzdať žalobcovi kľúče od stavby rodinného domu so súpisným číslom XXXX na parc. č. XXX/XXX
- zastavané plochy a nádvoria o výmere 158 m2 ako aj kľúče od vonkajšej brány oplotenia pozemkov zapísaných na LV č. XXXX.
Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 3, § 123, § 144, § 146 ods. 1, § 149, § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby žalobcu. Má za preukázané, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov (ďalej aj „BSM“) zaniklo rozvodom manželstva ku dňu 03.11.2017, ktoré doposiaľ nebolo vysporiadané a ustanovenia § 144 a § 146 OZ sú aplikovateľné na vzťahy medzi bývalými manželmi aj pri zániku spoločného majetku, ktoré nebolo vyporiadané, pričom § 146 OZ je možné aplikovať aj po zániku manželstva za použitia § 853 OZ (R 17/1967). K námietke žalovanej o nedostatku naliehavého právneho záujmu pri určení, že žalobca a žalovaná sú oprávnení užívať nehnuteľnosti v celom rozsahu, by táto bola na mieste, ak by žalobca žiadal len všeobecné určenie, že bývalý manžel je oprávnený užívať predmet
svojho vlastníctva, kedy by nebola jeho právna istota ohrozená. V konaní však mal za preukázané, že v súčasnosti nehnuteľnosti užíva výlučne žalovaná a žalobca deklaruje tento stav zmeniť, pretože medzi stranami sporu nedošlo k dohode. Konštatoval, že pôvodne medzi stranami sporu existovala dohoda, na základe ktorej po odchode žalobcu zo spoločnej domácnosti nehnuteľnosti užívala žalovaná, ktorá uhrádzala všetky úvery a náklady spojené s užívaním nehnuteľností, keďže žalobca deklaroval, že na tieto náklady neprispieval a záujem o užívanie nehnuteľnosti nejavil ani po tom, ako mu žalovaná odovzdala kľúče od brány a domu dňa 19.01.2018, čo potvrdil svojim podpisom na listine predloženej žalovanou. K otázke ohľadne predstavy užívania nehnuteľnosti do budúcna sa žalobca vyjadril tak, že majú s dcérou nárok bývať v dome, užívať aspoň jednu z nehnuteľností, čím mal na mysli byt, ktorý taktiež patrí do nevyporiadaného BSM. Právo užívať veci v BSM majú obaja manželia spoločne a to s poukazom na hlavnú zásadu manželského majetkového práva a to rovnoprávnosť manželov v manželských vzťahoch, teda právo užívania je potrebné priznať obom manželom rovnako v celej veci. Ak by sa v určitom prípade o užívaní bývalí manželia nedohodli, má právo ktorýkoľvek z nich obrátiť sa na súd so žiadosťou o rozhodnutie (R 42/1964, uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 28.07.2005, sp. zn. 22Cdo/2263/2004). O inom postupe by bolo možné uvažovať len v prípade, že by strany sporu mali v BSM alebo vo vlastníctve dve veci slúžiace aspoň približne rovnocenne rovnakému účelu (napr. dva byty), (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 30.08.2006, sp. zn. 22Cdo/1374/2005). Má za preukázané, že do masy BSM bývalých manželov patria dve nehnuteľnosti a to dom v kat. úz. B. D. a byt slúžiace rovnakému účelu. Podľa výsledkov mimosúdnych rokovaní, na ktoré žalobca odkazoval vo vyjadreniach v konaní o vyporiadanie BSM, sa strany sporu dohodli na tom, že dom nadobudne do vlastníctva žalovaná a byt žalobca. Žalovaná užíva dom sama od roku 2017, od kedy uhrádza všetky náklady s ním spojené. Postup žalobcu, ktorý sa v samostatnom konaní domáha určenia, že obaja bývalí manželia sú oprávnení užívať nehnuteľnosť v celom rozsahu, len vo vzťahu k jednej z týchto nehnuteľností (a to tej, ktorú užíva žalovaná), považoval okresný súd za konanie v rozpore s dobrými mravmi, nepožívajúce právnu ochranu. O reálnom nezáujme žalobcu riešiť konkrétnu nezhodu v právach a povinnostiach vyplývajúcich z BSM vyplýva aj z toho, že ani v navrhnutom výroku rozhodnutia neformuloval vhodný spôsob užívania predmetnej nehnuteľnosti, ale konkrétnu predstavu o rozsahu a spôsobe užívania spoločnej veci alebo vynakladania nákladov spojených s jej užívaním a udržiavaním neprezentoval ani na priamu otázku okresného súdu pri výsluchu a ak by rozhodnutie malo v konečnom dôsledku nahradiť dohodu o právach a povinnostiach vyplývajúcich z BSM, navrhovaný výkon rozhodnutia by bol nevykonateľný, keďže žiadnu takú úpravu neobsahoval, z ktorého dôvodu žalobu zamietol. Ohľadne nároku žalobcu na uloženie povinnosti žalovanej odovzdať žalobcovi kľúče od domu a vonkajšej brány mal za nepreukázané, že by žalovaná predmetné kľúče žalobcovi neprávom zadržiavala, keď z listinného dôkazu vyplynulo, že dňa 19.01.2018 odovzdala žalobcovi kľúče od domu ako aj od brány, čo potvrdil svojim podpisom a tiet to potvrdil pri svojom výsluchu. Nemal za preukázané, že by predmetné kľúče v súčasnosti neumožňovali žalobcovi prístup do nehnuteľností, pričom žalobca potvrdil, že sám použiteľnosť kľúčov nikdy neoveroval, mala to zisťovať jeho dcéra v bližšie nezistenom období, pričom vyjadrenia žalobcu sa v priebehu konania menili, z ktorého dôvodu ich považovala za nedôveryhodné. V žalobe sám žalobca potvrdil opustenie spoločnej domácnosti dňa 09.12.2016, pričom kľúče mu mala žalovaná zobrať až neskôr po jednom z ďalších fyzických útokov a zároveň uviedol, ani 18.01.2018 mu žalovaná kľúče neodovzdala, pričom pri výsluchu uviedol, že dom opustil bez toho, aby si vzal kľúče a ohľadne stretnutia dňa 19.01.2018 k nemu potvrdil, že kľúče od žalovanej prevzal čoho dôkazom je jeho podpis na listiny to potvrdzujúcej. Keďže mal za preukázané prevzatie kľúčov od žalovanej dňa 19.01.2018 a žalovaná zámky na nehnuteľnosti nemenila, nepreukázal, že by boli nefunkčné preto žalobu zamietol. Mal za to, že nie je možné jednému z BSM podielových spoluvlastníkov ukladať povinnosť vydať druhému spoluvlastníkovi ďalšiu sadu kľúčov a to bez náhrady len z dôvodu, že prvý spoluvlastník tou pôvodnou z akéhokoľvek dôvodu nedisponuje, keď žalovaná žalobcovi kľúče odovzdala dňa 19.01.2018 a preto jej nemožno uložiť povinnosť vydať vec, ktorú u seba nemá.
O trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie konkrétne do II. a III. výroku a žiadal, aby odvolací súd odvolaným napadnuté rozsudky zmenil.
Podstatou odvolacích námietok žalobcu boli nesprávne skutkové zistenia a nesprávne posúdenie veci [§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP]. Mal za to, že vzhľadom na žalobný návrh bolo nevyhnutné sa vysporiadať s otázkou, či medzi sporovými stranami existovala dohoda, ktorá by bola podkladom pre daný stav, t. j. výlučné užívanie nehnuteľnosti žalovanou, ktorá skutočnosť nebola ani sporná vzhľadom na tvrdenie strán sporu. Vyčítal okresnému súdu záver uvedený v bode 26 odôvodnenia o existencii dohody, na základe ktorej po jeho odchode zo spoločnej domácnosti nehnuteľnosti užívala výlučne žalovaná, ktorý záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je v priamom rozpore so skutkovým stavom, pričom poukázal na bod 11 odôvodnenia rozsudku a to konkrétne výsluch žalovanej zo dňa 09.02.2022, podľa ktorého konverzácia o tom, kto bude nehnuteľnosť užívať neprebehla, nedohodli sa. S poukazom na výpoveď samotnej žalovanej bolo preukázané, že neexistovala žiadna dohoda medzi stranami sporu, v zmysle ktorej by bola žalovaná oprávnená výlučne užívať predmetnú nehnuteľnosť, preto mu nebolo zrejmé, na základe akých úvah, z akého skutkového stavu dospel okresný súd k záveru o existencii dohody o užívaní nehnuteľnosti, z ktorého dôvodu je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a arbitrárny. Žalovaná uvádzala ubližovanie a ohrozovanie jej osoby žalobcom, pričom vzhľadom na dané tvrdenia je nelogické, aby v roku 2016 dobrovoľne opustil spoločnú domácnosť, v tom čase aj s maloletou dcérou, pričom vo výpovedi uvádzal, že ich napádala fyzicky práve žalovaná. Popieral že mal byť agresorom a dobrovoľne by opustil domácnosť, ku ktorým okolnostiam sa žalovaná nevedela vyjadriť a to ani k dôvodu, pre ktorý s maloletou dcérou odišli z nehnuteľnosti pred Vianocami. Navyše on vedel uviesť presný deň odchodu zo spoločnej domácnosti, ako aj dôvod odchodu, v porovnaní s výpoveďou žalovanej, v ktorej tvrdeniach boli zjavné rozpory a to aj ohľadne kľúčov od nehnuteľností. Bolo nelogické, aby mal kľúče k dispozícii už v roku 2016, čo uvádzala žalovaná, keď ich následne požadoval v roku 2018, keď tvrdenie žalovanej o strate kľúčov ním považoval za účelové a porovnaním verzii tvrdených sporovými stranami možno dospieť jednoznačne ku konštatovaniu, že jeho tvrdenie bolo pravdivé a bol nútený s maloletou dcérou opustiť spoločnú domácnosť neočakávane v noci po fyzickom útoku žalovanej, teda v deň opustenia domácnosti si kľúče nevzal, nemal ich, preto ich následne požadoval od žalovanej ešte v roku 2018. Okresný súd sa nekriticky stotožnil s tvrdeniami žalovanej bez toho, aby v kontexte zisteného skutkového stavu tvrdenia žalovanej vyhodnotil, ako aj v kontexte jej účelových a zavádzajúcich tvrdení. Žalovaná sa nikdy nedomáhala vylúčenia jeho osoby z užívania predmetných nehnuteľností, pokiaľ by mala z neho skutočne strach, nie je zrejmé z akého dôvodu nevyužila zákonné prostriedky, ktorými mohla práve dané docieliť, čo nepochybne prispieva k spochybneniu dôveryhodnosti tvrdení žalovanej. Otázka vyporiadania zaniknutého BSM a priebeh mimosúdnych rokovaní je úplne irelevantná vo vzťahu k predmetu konania. Nesúhlasil taktiež s konštatovaním okresného súdu o jeho reálnom nezáujme riešiť konkrétnu nezhodu v právach a povinnostiach, nie je mu zrejmé do akej miery sa okresný súd oboznamoval s konaním o vyporiadanie BSM, pričom návrh podával práve on a tiež vyvíjal snahu k zisteniu rozsahu BSM. Práve obštrukciami zo strany žalovanej prichádzalo k neúmernému predlžovaniu konania o vyporiadanie BSM, ako aj mimosúdnych rokovaní. Taktiež mu nebolo zrejmé, na základe akých úvah okresný súd konštatoval, že jeho konanie je v rozpore s dobrými mravmi, keď žalovaná užíva všetky nehnuteľnosti patriace do BSM (prenajíma spomínaný byt, z čoho dosahuje príjem) a on nemá prístup, ako aj ich dcéra k nehnuteľnostiam, preto inicioval predmetné konanie. Taktiež nesúhlasil s konštatovaním okresného súdu o zmene jeho vyjadrení počas sporu, keď práve žalovaná účelovo uvádzala odporujúce a nelogické tvrdenia, jeho vyjadrenia okresný súd zhodnotil z hľadiska ich dôveryhodnosti, čo však neučinil vo vzťahu tvrdeniam žalovanej, ktoré prevzal bez kritického zhodnotenia. Za nerelevantnú považoval otázku úhrady nákladov spojených s užívaním nehnuteľností k predmetu konania. O náhradu nákladov ho žalovaná nikdy nežiadala, preto nebolo zrejmé, z akého dôvodu venoval okresný súd danej otázke pozornosť. Otázka existencie, resp. neexistencie dohody bola v konaní jednoznačne preukázaná. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nepreukázaní zadržiavania kľúčov žalovanou, pretože kľúče mu boli odovzdané v mesiaci január 2018, boli vyskúšané jeho právnym zástupcom, ktorá skutočnosť nevylučuje následnú výmenu zámkov zo strany žalovanej a je nelogické, aby sa ich vydania domáhal, ak by tomu tak nebolo. Opakovane poukázal na dôveryhodnosť tvrdení žalovanej a jeho v konaní, keď on nezapieral podpísanie listiny z januára 2018, podľa ktorej mu boli kľúče k danému dňu odovzdania vyskúšané, avšak okresný súd sa nekriticky stotožnil s tvrdením žalovanej, že zámky nemenila, pričom nikdy neuviedol, že by mu mala byť vydaná kópia funkčných kľúčov bez náhrady a nemal problém uhradiť náklady s tým spojené. Za predpokladu, že by disponoval kľúčami, by neinicioval dané konanie, pričom žalovaná nie je ochotná kľúče dobrovoľne vydať, čoho dôkazom je jej tvrdenie na pojednávaní dňa 09.02.2022.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Považovala za zavádzajúce tvrdenie žalobcu ohľadne hodnotenia dôkazov okresným súdom k existencii určitej forme dohody o užívaní nehnuteľnosti po odchode žalobcu zo spoločnej domácnosti, keď okresný súd jasne vysvetlil a odôvodnil z akých zistení a skutočností vychádzal pri skúmaní predmetnej otázky. Po odchode žalobca zo spoločnej domácnosti prestal automaticky prispievať na akékoľvek výdavky spojené s domácnosťou, všetky výdavky hradila ona, čo potvrdil aj žalobca. V dohode, kto a ako bude predmetné nehnuteľnosti užívať došlo najneskôr dňa 19.01.2018, kedy podľa danej dohody ju mal žalobca informovať o vôli vstúpiť do domu, na ktorú skutočnosť upozorňovala na pojednávaní dňa 09.02.2022 s tvrdením, „dohodli sme sa, že keď príde do domu, tak ma musí upozorniť a nemôže odtiaľ brať veci“. Predmetné vyjadrenie nespochybňoval ani žalobca, ktorý mohol ihneď reagovať. Navyše od 19.01.2018, odkedy žalobca prevzal kľúče od nehnuteľnosti, nikdy nechcel a neinicioval vstup do nehnuteľnosti, ktoré jej tvrdenia žalobca ani nerozporoval. Vedenie konania o vyporiadanie BSM na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17C/4/2018, ako aj kto nadobudne ktoré nehnuteľnosti nie je medzi stranami sporu už dávno sporné, pričom predmetné nehnuteľnosti nadobudne z BSM do výlučného vlastníctva ona. Rovnako za zavádzajúce považovala tvrdenia žalobcu o nemožnosti dostať sa k určitým dokumentom potrebným pri vyporiadaní BSM, pretože žalobca v konaní o vyporiadanie BSM žiadal predložiť výpisy z účtov staré aj 10 rokov, ktorými ani nedisponovala. K odovzdaniu kľúčov od domu a od brány poukázala na deň 19.01.2018 kedy boli žalobcovi aj podľa jeho zhodného tvrdenia odovzdané, pričom nebol preukázaný opak, teda že by kľúče nepasovali a to, že ich správnosť mala údajne overovať ich dcéra, od ktorej mal mať žalobca iba sprostredkované informácie, poukázala na uplynutie času ku dňu podania žaloby v roku 2020. Trvala na tom, že žalobca pri opustení spoločnej domácnosti v roku 2016 si zobral aj kľúče od domu, pričom popierala náhly odchod žalobcu z dôvodu napádania jeho osoby ňou, z ktorého dôvodu si nemal vziať kľúče, keď vzhľadom na vyšportovanú postavu žalobcu a jej výšku 150 cm a váhu 50 kg, je dané tvrdenie žalobcu prinajmenšom zvláštne, práve ona bola nútená niekoľkokrát podať na žalobcu oznámenie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Potom čo žalobca začal koncom roka 2017 tvrdiť, že kľúče (už) nemá, mu ich odovzdala dňa 19.01.2018.
Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej poukázal k otázke hradenia výdavkov spojených s užívaním nehnuteľnosti na bod 25 odvolania. K údajnej dohode o užívaní nehnuteľnosti zo dňa 19.01.2018 uviedol, že sa nemožno stotožniť s tým, že obsahovo predstavovala dohodu o užívaní a opätovne poukázal na výpoveď žalovanej na pojednávaní dňa 09.02.2022. K nedomáhaniu sa vstupu do nehnuteľnosti poukázal na právo nehnuteľnosť užívať, ktorý je širším pojmom než bývanie a ak by sa pripustil jeho nezáujem v dome bývať, nemožno to vykladať tak, že by nemal záujem nehnuteľnosť užívať a do nej vstupovať, pričom tvrdenie žalovanej o nedomáhaní sa vstupu do nehnuteľnosti považoval za zavádzajúce, keď sa daného domáhal v roku 2018 ako aj v roku 2020 pred podaním žaloby. K otázke odovzdania kľúčov poukázal na obsah odvolania, pričom ich odovzdanie nevylučuje následnú výmenu zámku. Ďalej zotrval na obsahu podaného odvolania.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a §381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom II. a III. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX, patriace do zaniknutého BSM, sú oprávnení užívať žalobca ako aj žalovaná v celom rozsahu a tiež odovzdania kľúčov od stavby rodinného domu a od vonkajšej brány oplotenia pozemkov.
Predmetný nárok žalobcu vyplýva z ust. § 146 ods. 1 OZ. Právo domáhať sa ochrany podľa daného ustanovenia má každý z manželov nielen v prípade, keď došlo k nezhode v rámci spoločného užívania veci, ale tiež v prípade, keď jeden bráni druhému v užívaní spoločnej veci. Právo na užívanie veci v BSM patrí každému z manželov bez zreteľa na to, kto a v akej miere sa o nadobudnutie veci pričinil.
Žalobcom uvádzaná nehnuteľnosť patrí do zaniknutého BSM, ktorú užíva výlučne žalovaná po odchode žalobcu aj s maloletou dcérou zo spoločnej domácnosti v roku 2016. Žalobca sa v prejednávanej veci ohľadne užívania spoločnej veci domáhal určenia, že sú ju oprávnení užívať obaja bývalí manželia, teda doposiaľ bezpodieloví spoluvlastníci spoločne.
S poukazom na daný žalobný návrh odvolací súd konštatuje, že žalobca sa de facto domáha nároku vyplývajúceho mu z právnej úprav, teda zákonného nároku, nedomáha sa žalobným návrhom či už striedavého užívania alebo úpravy užívania v určitom období žalobcom a následne žalovanou tak ako dané vyplýva z nezhody o právach a povinnostiach vyplývajúcich z BSM podľa právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 146 ods. 1 OZ. Deklarovať právo žalobcu, ktoré je vyplývajúce z právnej úpravy OZ nie je opodstatnené a prípustné a nezodpovedá nezhode bývalých manželov k majetku patriaceho do zaniknutého BSM.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom II. výroku ako vecne správny potvrdil, aj keď z iných dôvodov.
Pokiaľ ide o II. nárok žalobcu o vydanie kľúčov od spoločnej nehnuteľnosti, tak v uvedenom smere považuje odvolací súd skutkové zistenia a závery prvoinštančného súdu za správne a poukazuje na ne. Aj odvolací súd uvádza, že žalobca nepreukázal dôvodnosť daného nároku o vydaní kľúčov, ktoré podľa listinného dôkazu zo dňa 19.01.2018 boli žalobcovi odovzdané, pričom žalobca nepreukázal, že predmetné kľúče sú nepoužiteľné na vstup do nehnuteľností. Správne okresný súd v bode 30 odôvodnenia rozsudku poukázal na rozpory vo výpovedi žalobcu, ktoré rozpory vyplývajú aj vzhľadom na obsah podanej žaloby, konkrétne bod 7, podľa ktorého mu mala žalovaná pri jednom z ďalších fyzických útokov zobrať kľúče od nehnuteľnosti, avšak pri výsluchu žalobca tvrdil, že nehnuteľnosť opustil bez kľúčov. Preto v uvedenom smere odvolací súd poukazuje na konštatovanie okresného súdu ohľadne nároku žalobcu na vydanie kľúčov uvedené v bode 30 odôvodnenia, na ktoré odkazuje.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom II. a III. výroku ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V predmetnom prípade bola v odvolacom konaní plne úspešná žalovaná, preto jej podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. V zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trnave, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).