Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_25P-117-2014.pdf
PDF · 88.17 KB
No categories available
25P/117/2014
Uznesenie
Okresný súd Bratislava IV, v Bratislave, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: L. bytom u matky, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa rodičov: matka - H., zastúpená advokátkou JUDr. Danielou Ježovou, LL.M, PhD., so sídlom Javorinská 13, Bratislava a otec - L., zastúpený advokátom JUDr. Mariánom Ševčíkom, CSc., so sídlom Nezábudková 22, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava IV, so sídlom Hanulova 9/A, Bratislava, o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, takto
rozhodol:
Súd námietke o nedostatku právomoci Okresného súdu Bratislava IV nevyhovuje.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava I dňa 16.04.2014, postúpeným na Okresný súd Bratislava IV dňa 30.04.2014, sa otec domáhal úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému L. tak, že žiadal maloletého zveriť do svojej osobnej starostlivosti a matku zaviazať na vyživovaciu povinnosť.
Svoj návrh otec odôvodnil tým, že matka maloletého sa jednostranne, bez jeho súhlasu rozhodla zmeniť maloletému bydlisko a presťahovala sa s ním do P.. O svojom presťahovaní ho informovala len e-mailom a znemožnila mu akúkoľvek formu styku s maloletým. Dodal, že nemá žiadnu vedomosť o tom, v akých podmienkach maloletý žije, či má vytvorené podmienky pre svoj harmonický duševný a fyzický rozvoj, nevie ako sa bude uskutočňovať jeho povinná školská dochádzka a v akej forme sa bude uskutočňovať jeho stretávanie sa s ním.
Na pojednávaní súdu dňa 03.06.2015 matka vo svojej výpovedi uviedla, že s maloletým žije v P. od apríla 2014.
V písomnom podaní doručenom súdu dňa 27.07.2015 žiadala matka konanie zastaviť pre nedostatok právomoci slovenských súdov konať a rozhodovať vo veci, keďže maloletý má svoj obvyklý pobyt v P.. Uviedla, že maloletý s ňou žije v P. od apríla 2014 až do súčasnosti, navštevuje tam povinnú školskú dochádzku, venuje sa tam aj mimoškolským záujmovým krúžkom, má tam priateľov a zázemie. Dodala, že s maloletým majú v P. vytvorené všetky sociálne väzby a návrat na Slovensko neplánuje. Má za to, že maloletý, v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, má a v čase podania návrhu aj mal obvyklý pobyt na území P., pričom podstata zmeny obvyklého pobytu je viazaná na úmysel vytvoriť v danom štáte centrum záujmov maloletého, s tým, že tento úmysel musí mať stabilnú povahu. Časový aspekt nie je,podľa vyjadrenia matky, rozhodujúci. Zdôraznila, že maloletý sa v čase podania návrhu nachádzal na území P., kde od 18.04.2014 navštevuje základnú školu, má tam svojho detského doktora, priateľov, ovláda reč a má tam vytvorené sociálne a kultúrne väzby a za svoj domov považuje P.. Uviedla, že účelom Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 je, aby záležitosti týkajúce sa maloletých detí boli prejednávané v krajine, kde sa toto dieťa najviac zdržuje, kde chodí do škôlky a do školy, kde má svojich priateľov, pretože práve súdy tejto krajiny vedia najlepšie posúdiť jeho potreby. Preto je nepochybné, aby o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému rozhodovali súdy v P., a to aj s poukazom na to, že kolízny opatrovník ani súd nevedia zhodnotiť pomery v P. a nevedia reálne hájiť záujmy maloletého dieťaťa žijúceho v P., ktoré je začlenené do prostredia a systému P.. Poukázala aj na hospodárnu stránku veci, keďže pojednávania sa konajú cez pracovné dni, kedy sa ona aj s maloletým nachádzajú v P., pričom za účelom pojednávania budú musieť pricestovať na Slovensko. Takisto aj všetky dôkazy sú väčšinou v P. jazyku a bude ich potrebné pre účely súdneho konania prekladať. Vedenie súdneho konania na Slovensku by bolo spojené s potrebou častého cestovania maloletého na Slovensko, pričom by to narušilo jeho celkový režim, školskú dochádzku a navštevovanie mimoškolských aktivít. Slovenské súdy by v prípade rozhodovania o tejto veci nevedeli náležite posúdiť miestne pomery a zvyky, na ktoré treba pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému prihliadať. Poukázala aj na dĺžku pobytu maloletého v P. (10 mesiacov v roku 2012 s otcom a následne od apríla 2014 do súčasnosti s mňou), pričom aj zo samotnej výpovede maloletého na pojednávaní dňa 03.06.2015 vyplýva, že sa s prostredím v P. zžil. Otázka, či bolo dieťa do danej krajiny premiestnené so súhlasom druhého rodiča alebo bez, nemá pri posudzovaní právomoci súdu, podľa názoru matky, žiadny právny význam. Účelom určenia právomoci je dosiahnutie, aby o veci starostlivosti o maloletého rozhodoval súd, ktorý je k maloletému najbližšie, najlepšie pozná jeho pomery a vie najobjektívnejšie posúdiť výkon rodičovských práv a povinností k maloletému s prihliadnutím na pomery, v ktorých maloletý žije.
Podľa článku 8 ods.1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len „Nariadenie“), súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania.
Podľa článku 9 ods. 1 a 2 Nariadenia, keď sa dieťa oprávnene presťahuje z jedného členského štátu do iného členského štátu a nadobudne tam nový obvyklý pobyt, súdy členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa si zachovávajú, ako výnimku z článku 8, právomoc počas trojmesačného obdobia po presťahovaní vo veci zmeny rozsudku o práve styku, ktorý bol vydaný v tomto členskom štáte predtým, ako sa dieťa presťahovalo, ak nositeľ práva styku na základe rozsudku o práve styku má naďalej svoje obvyklý pobyt v členskom štáte pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa. Odsek 1 sa neuplatňuje, ak sa nositeľ práva styku, ktorý je uvedený v odseku 1 podrobil právomoci súdov členského štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa účasťou na konaní pred týmito súdmi bez toho, aby namietal ich právomoc.
Podľa článku 10 Nariadenia, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.
Podľa článku 12 Nariadenia, súdy členského štátu pri výkone svojej právomoci podľa článku 3, na základe návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc v každej veci, ktorá sa týka rodičovských práv a povinností a ktorá súvisí s týmto návrhom, ak:
a) aspoň jeden z manželov má rodičovské práva a povinnosti k dieťaťu a
b) manželia a nositelia rodičovských práv a povinností prijali právomoc týchto súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
Právomoc založená podľa odseku 1 zanikne, akonáhle:
a) rozsudok o návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva sa stal právoplatným;
b) v prípade, že k dátumu uvedenému v písm. a) sa konanie o rodičovských právach a povinnostiach neskončilo, rozsudok v tomto konaní sa stáva právoplatným;
c) konania uvedené v písm. a) a b) sa skončili z iného dôvodu.
Súdy členského štátu majú takisto právomoc v otázkach rodičovských práv a povinností aj v iných konaniach, ako sú konania uvedené v odseku 1, ak:
a) dieťa má vo vzťahu k tomuto členskému štátu podstatnú väzbu, najmä na základe skutočnosti, že jeden z nositeľov rodičovských práv a povinností má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte, alebo že dieťa je štátnym príslušníkom tohto štátu; a
b) všetci účastníci konania prijali právomoc súdov výslovne alebo iným jednoznačným spôsobom v čase začatia konania, a ak je to v najlepšom záujme dieťaťa.
Podľa článku 17 ods. 1 Nariadenia, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.
Podľa článku 2 ods. 11 Nariadenia, pojem "neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie" znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak:
a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a
b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Podľa článku 2 ods. 9 Nariadenia, pojem "opatrovnícke právo" zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa.
Podľa všeobecného pravidla zakotveného v článku 8 ods.1 Nariadenia vo veciach rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, majú právomoc súdy toho členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania s výhradou ustanovení č.l. 9, 10 a 12 Nariadenia, ktoré riešia zachovanie právomoci súdov členského štátu pôvodného obvyklého pobytu dieťaťa v prípadoch oprávneného presťahovania a neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania. Otázka oprávnenosti presťahovania maloletého dieťaťa resp. jeho neoprávneného premiestnenia je nevyhnutná pre určenie miesta obvyklého pobytu maloletého dieťaťa. Po začatí konania si súd v zásade zachováva svoju právomoc, aj keby dieťa počas konania nadobudlo nový obvyklý pobyt v inom členskom štáte (zásada perpetuatio fori). Táto právomoc automaticky neprechádza na súd iného členského štátu, ak by dieťa počas konania nadobudlo obvyklý pobyt v inom členskom štáte. Zmena obvyklého pobytu dieťaťa počas konania preto sama o sebe neznamená zmenu alebo zánik právomoci.
Za rozhodujúce kritérium pre určenie právomoci súdov členských štátov vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu sa považuje jednak obvyklý pobyt dieťaťa a jednak posúdenie, či došlo k oprávnenému presťahovaniu maloletého dieťaťa z jedného členského štátu do iného členského štátu, alebo či došlo k jeho neoprávnenému premiestneniu alebo zadržaniu. Na základe vyššie uvedeného, je preto pre posúdenie otázky, či súdy Slovenskej republiky majú v tejto konkrétnej veci právomoc konať aj po presťahovaní resp. premiestnení maloletého, dôležité posúdiť, kde je obvyklý pobyt maloletého dieťaťa v spojení s tým, či došlo k oprávnenému presťahovaniu dieťaťa alebo k jeho neoprávnenému premiestneniu či zadržaniu. O oprávnené presťahovanie ide v zmysle Nariadenia, ako aj ustálenej judikatúry vtedy, keď nositeľ rodičovských práv a povinností na základe súdneho rozhodnutia, alebo na základe zákona členského štátu pôvodu, bol oprávnený presťahovať dieťa do iného členského štátu, bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Čo sa týka pojmu „obvyklý pobyt“, súd konštatuje, že tento pojem konkrétne nevymedzujú zákony Slovenskej republiky a ani medzinárodné zmluvy - dohovory. Otázku obvyklého pobytu musí súd vždy vykladať v súlade s cieľmi a účelom Nariadenia a takisto ju musí posudzovať na základe individuálnych skutkových okolnosti toho-ktorého prípadu. Všeobecne sa ním však chápe pobyt, kde sa chce osoba zdržiavať, kde sa reálne, fyzicky väčšinu roka nachádza, kde je centrum jej záujmu (práca, škola). Pri posúdení otázky, či má osoba obvyklý pobyt na území určitého štátu, musí súd brať do úvahy všetky relevantné skutočnosti konkrétneho prípadu so zameraním sa najmä na trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobyt na území členského štátu. V prípade maloletého dieťaťa zhodnocuje to, kde sa dieťa zdržiava na základe dohody rodičov, alebo iných rozhodných skutočností. Dočasné, či protiprávne opatrenie jedného z rodičov na pobyte dieťaťa bez ďalšieho nič nemenia. Samotné presťahovanie sa do iného štátu totiž samo o sebe nezakladá automaticky obvyklý pobyt maloletého dieťaťa, premiestneného bez súhlasu druhého rodiča, resp. bez predchádzajúcej rodičovskej dohody (rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) zo dňa 22.10.2010 - vec C-497/10 PPU Barbara Mercredi proti Richardovi Chaffeovi). Vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora (prvá komora) takisto hovorí, že medzi kritériami, vo svetle ktorých má vnútroštátny súd stanoviť obvyklý pobyt dieťaťa, treba uviesť najmä podmienky a dôvody pobytu dieťaťa na území členského štátu, ako aj jeho štátnu príslušnosť.
Súd pri preskúmavaní otázky právomoci posúdil všetky skutkové okolnosti tohto konkrétneho prípadu a dospel k záveru, že právomoc Okresného súdu Bratislava IV konať vo veci návrhu otca na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu je daná a trvá aj naďalej. Pre posúdenie právomoci je rozhodujúci čl. 8 Nariadenia, ktorý jasne ustanovuje, že právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu majú súdy toho členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania. Z obsahu spisu vyplýva, že maloletý od svojho narodenia, s výnimkou 10 mesiacov v roku 2012, žil a býval na území Slovenskej republiky, kde mal vytvorené zázemie, navštevoval tu predškolské zariadenie a v školskom roku 2013/2014 nastúpil do prípravného ročníka základnej školy. V apríli 2014 sa s ním matka presťahovala do P., pričom návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému podal otec na súde už dňa 16.04.2014. Takisto je preukázané, že otec nedal súhlas k presťahovaniu sa maloletého zo Slovenskej republiky do P. a k tomuto došlo na základe jednostranného rozhodnutia matky, bez predchádzajúcej dohody rodičov. Keďže rodičovské práva a povinnosti k maloletému v čase premiestnenia maloletého do P. neboli upravené žiadnym súdnym rozhodnutím a ani jeden z rodičov nemal výkon rodičovských práv k dieťaťu pozastavený či obmedzený, je na mieste zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti k maloletému L. mali a aj majú obaja rodičia (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine) a pri ich výkone sú rovnoprávni. V bežných veciach môže rozhodovať každý z rodičov aj samostatne, avšak o podstatných veciach týkajúcich sa maloletého sa musia obaja rodičia vzájomne dohodnúť. Až v prípade, ak sa rodičia nedohodnú, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd (§ 35 Zákona o rodine). Premiestnenie maloletého dieťaťa do iného štátu je podstatnou záležitosťou týkajúcou sa výkonu rodičovských práv a povinností k dieťaťu a ak chce rodič svoje dieťa presťahovať do iného štátu, na to, aby konal oprávnene, potrebuje súhlas druhého rodiča. Ak mu druhý rodič súhlas nechce udeliť, je možné požiadať súd v štáte obvyklého pobytu dieťaťa o vyslovenie súhlasu s presťahovaním, a teda o nahradenie súhlasu druhého rodiča. Ak rodič svoje dieťa premiestni do iného štátu bez súhlasu druhého rodiča a bez súhlasu súdu, ide o neoprávnené premiestnenie. V tomto prípade súd konštatuje, že matka na súd nepodala návrh na rozhodnutie o nezhode rodičov o vysťahovaní sa maloletého do P. a na premiestnenie maloletého nemala ani súhlas otca, ktorý naviac bezprostredne po presťahovaní sa matky a maloletého do P. podal na súd návrh na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému, v ktorom žiadal zverenie maloletého do svojej osobnej starostlivosti.
Súd sa vysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami tohto prípadu a miesto obvyklého pobytu maloletého dieťaťa skúmal s prihliadnutím na skutočnosť, kde sa má dieťa zdržiavať na základe dohody rodičov alebo iných rozhodných skutočností. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Nariadenia možno zhrnúť, že pod miestom obvyklého pobytu maloletého dieťaťa v tomto prípade treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle rodičov (vykonávajúcich spoločne opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením a týmto obvyklým miestom je Slovenská republika. Obaja rodičia totiž boli v čase premiestnenia maloletého nositeľmi opatrovníckeho práva, t.j. práv a povinností súvisiacich so starostlivosťou o maloletého, najmä práva určiť miesto jeho pobytu a teda ani jeden z nich nemohol rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa (resp. o jeho zmene) bez súhlasu druhého rodiča. Súd má za to, že opatrovnícke právo otca v tomto prípade bolo porušené, keďže otec so zmenou pobytu maloletého zo Slovenskej republiky do P. nesúhlasil a o nezhode rodičov nerozhodoval ani súd, keďže matka žiadny návrh v tomto smere nepodala. V danom prípade je teda nepochybné, že k oprávnenému premiestneniu maloletého dieťaťa do P. neprišlo a nový obvyklý pobyt v P. dieťa nenadobudlo, keďže neboli splnené podmienky v č.l. 10 Nariadenia. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, že námietke vznesenej matkou na nedostatok právomoci Okresného súdu Bratislava IV nevyhovel, keďže právomoc slovenských súdov je daná dňom začatia konania a je zachovaná aj v súčasnosti.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava IV, písomne, v troch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O. s. p.).