Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1Co-371-2015.pdf
PDF · 84.1 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/371/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa: C.. W. T., O.. X.X.XXXX, V. X. B., F. XXXX/X, zastúpeného: LYSO & PARTNERS, spol.s r.o., so sídlom v Hlohovci, Námestie Sv. Michala 30/27, IČO: 36 862 347 proti odporcovi: eurobus, a.s., so sídlom v Košiciach, Staničné námestie 9, IČO: 36211079, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom v Bratislave, Dostojevského rad 4, IČO: 00151700, v konaní o náhradu škody, o odvolaní vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 5. marca 2015 č.k. 24C/204/2007-123 takto
rozhodol:
Z r u š u j e uznesenie a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol, že prerušuje konanie do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
V odôvodnení uviedol, že predmetom konania je peňažný nárok navrhovateľa uplatnený voči odporcovi vo výške vo výške 77.703,- Sk, pozostávajúci zo sumy 65.689,- Sk titulom náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a zo sumy 12.014,- Sk titulom náhrady nákladov na trovách právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli pri uplatnení nároku v trestnom konaní, vedenom pred Okresným súdom Nitra pod sp. zn. 1T/57/2006 proti zamestnancovi odporcu C. G., M. Y. XX.X.XXXX viedol autobus prevádzkovaný odporcom, pričom nerešpektoval červený signál semaforu, vošiel do križovatky, kde sa zrazil s osobným motorovým vozidlom, ktoré viedol navrhovateľ, následkom čoho navrhovateľ utrpel podvrtnutie krčnej chrbtice s následnou práceneschopnosťou. Následkom dopravnej nehody vznikla navrhovateľovi škoda titulom bolestného, ďalej titulom straty na zárobku a titulom nákladov na trovy právneho zastúpenia, vzniknutých pri uplatnení nároku v trestnom konaní.
Ďalej uviedol, že navrhovateľ podaním zo dňa 11.5.2009 žiadal, aby súd prerušil konanie podľa ust. § 109 ods.1 písm. b) O.s.p. a podal Ústavnému súdu SR návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka, v znení zákona č.404/2004 Z.z. s Ústavou Slovenskej republiky, pričom svoj návrh odôvodnil nasledovne: „Ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka upravuje náhradu škody na zdraví, ktorá sa prejavuje vo forme náhrady za stratu na zárobku počas doby práceneschopnosti. Ide o dobu, po ktorú zamestnaná osoba poberá náhrady príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti od zamestnávateľa podľa § 7 zák. č. 462/2003 Z.z. o náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca alebo dávky nemocenského podľa predpisov o nemocenskom poistení. Súčasná právna úprava náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa nachádza v ust. § 446, ktoré bolo do Občianskeho zákonníka zakomponované zákonom č. 404/2004 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 1.8.2004. Podľa citovaného ustanovenia sa náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Podľa názoru navrhovateľa, týmto zákonom došlo k zásadnému popretiu princípu náhrady skutočnej majetkovej ujmy poškodeného. Tento princíp, ktorý vo všeobecnosti platí v zodpovednostnom práve, nahradil uvedený zákon princípmi, ktoré platia vo verejnom poistnom práve. Poškodený sa tým dostal do takého právneho postavenia, ako keby bol fiktívne zúčastnený na zákonnom úrazovom poistení, na základe ktorého sa odškodňujú pracovné úrazy a choroby z povolania, za ktoré zodpovedá zamestnávateľ. Právna úprava tohto odškodnenia je zakotvená v zákone č.461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, v znení neskorších prepisov. Podľa pôvodného znenia ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka, platného do 1.8.2004, sa náhradou za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorá vznikla v dôsledku poškodenia zdravia, rozumel rozdiel medzi priemerným zárobkom poškodeného v dobe predtým, ako došlo k poškodeniu zdravia a skutočnou výškou nemocenského, ktoré mu bolo vyplatené podľa predpisov o nemocenskom poistení. Priemerný mesačný zárobok sa vypočítal podľa pracovnoprávnych predpisov. Rozdiel medzi doterajším priemerným mesačným zárobkom a výškou vyplatených nemocenských dávok, ktoré poberal zamestnanec podľa predpisov o nemocenskom poistení, predstavoval reálnu majetkovú stratu, na ktorej náhradu mal poškodený nárok. Išlo o úpravu, ktorá bola zrozumiteľná a zodpovedala zásade súkromného práva, že poškodenému sa má nahradiť skutočná majetková strata, ktorú mu zodpovedný subjekt spôsobil. V zmysle súčasnej právnej úpravy sa má poškodenému poskytnúť náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ktorá sa posudzuje a určuje rovnako, ako úrazový príplatok podľa zákona o sociálnom poistení, čo je spravidla nižšia suma, než akú predstavuje skutočná majetková strata poškodeného, ku ktorej dôjde v dôsledku jeho pracovnej neschopnosti. Súčasná právna úprava nie je kompatibilná ani s obdobnými právnymi úpravami v ostatných členských štátoch Európskej únie. Vzhľadom na to, že úrazový príplatok predstavuje redukované odškodnenie, ktoré sa riadi princípmi verejného poistenia, táto právna úprava vo svojich dôsledkoch popiera princíp súkromného práva, že poškodenému sa má hradiť skutočná majetková strata, ktorú utrpí v dôsledku škodovej udalosti. Navrhovateľ poukázal na článok 20 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého zákonodarca nesmie vo svojej zákonodarnej činnosti z práva na vlastníctvo nikoho vylúčiť. To platí pritom nielen v prípade všeobecnej úpravy vlastníckeho práva (§ 123 a nasl. Obč. zákonníka), ale aj vtedy, ak ide o vlastnícke práva určitej skupiny osôb, ktoré spĺňajú rovnaké podmienky. Je potrebné vziať do úvahy, že majetok fyzických a právnických osôb tvoria okrem vecí aj práva a iné majetkové hodnoty. Bolo by neúnosné, ak by Ústava poskytovala ochranu len vlastníctvu vecí, ale ostatnému majetku nie. Aj ochrana vlastníctva iného majetku ako sú veci, musí byť primeraná podstate a významu chráneného záujmu a charakter a intenzita tejto ochrany tak môžu byť iné ako v prípade vlastníckeho práva k veci. V zmysle ust. čl. 20 ods. 1 Ústavy SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. V zmysle ust. čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Ust. § 446 Obč. zákonníka nerešpektuje zásadu rovnosti v právach na strane jednej - u škodcu a na strane druhej - u poškodeného. Táto právna úprava preferuje ochranu vlastníctva škodcu pred ochranou vlastníctva poškodeného. Navrhovateľ poukázal na citáciu z dôvodovej správy k návrhu zákona č. 404/2004 Z.z., keď predkladateľ novely vo vzťahu k navrhovanej zmene ustanovenia § 446 Občianskeho zákonníka uvádza: „V tejto súvislosti je potrebné zosúladiť nároky podľa § 446 až 448, t.j. náhradu škody počas trvania pracovnej neschopnosti, náhradu škody po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri invalidite a náhradu nákladov na výživu pozostalých, nakoľko v týchto prípadoch je potrebné použiť jednotný postup pre zisťovanie priemerného (tzv. pôvodného) zárobku poškodeného ako denného vymeriavacieho základu poškodeného dosiahnutého v nasledujúcom období v súlade so Zákonom o sociálnom poistení. Predkladateľ týmto návrhom reaguje i na podnety zo strany poisťovateľov, ktorí uhrádzajú tieto náhrady titulom zákonného poistenia zo zodpovednosti za škody pri dopravných nehodách a odporúčajú ustanoviť rovnaký spôsob ako pri pracovných úrazoch.“ Navrhovateľ mal za to, že zákonodarca odôvodnil potrebu zmeny zákona tým, že k tomu dali podnet poisťovne, ktorým predošlý právny stav z pochopiteľných dôvodov nevyhovoval. Domnieval sa preto, že spravodlivému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody, môže zodpovedať len také usporiadanie vzťahov medzi poškodeným a tým, kto škodu spôsobil, pri ktorom dochádza k úplnému odstráneniu ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Z tohto hľadiska mal za to, že súčasná právna úprava náhrady za stratu na zárobku za dobu pracovnej neschopnosti podľa ust. § 446 Občianskeho zákonníka je v rozpore s Ústavou SR a to konkrétne s článkom 20 ods. 1 veta druhá, ako aj s článkom 12 ods. 1.“
Poukazom na znenie ust. § 420 ods. 1, § 442 ods.1, § 427 ods.1 a 2, § 445, § 446 Občianskeho zákonníka, ust. § 446 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom do 31.7.2004, trestný rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 1T/57/2006-86 zo dňa 20.11.2006, ktorým bol zamestnanec odporcu, C. G., uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví navrhovateľa podľa § 158 Trestného zákona, ktorého výrokom o vine je súd v občianskoprávnom konaní v zmysle ust. § 135 ods.1 O.s.p. viazaný, ust. § 85, § 86, § 87 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, čl. 20 ods. 1 Ústavy SR konštatoval, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s argumentáciou navrhovateľa, že súčasná právna úprava, priznávajúca náhradu za stratu na zárobku, predstavuje redukované odškodnenie, ktoré popiera princíp náhrady skutočnej majetkovej ujmy poškodeného. Ak by totiž pri rozhodovaní o uplatnenom nároku navrhovateľa vychádzal zo súčasnej právnej úpravy náhrady za stratu na zárobku (§ 446 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom od 1.8.2004), návrh by mal zamietnuť, pretože navrhovateľovi vedľajší účastník na strane odporcu už zaplatil náhradu, ktorá zodpovedá úrazovému príplatku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, vo výške 11.285,- Sk. Doplnil, že spravodlivému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody, môže zodpovedať len také usporiadanie vzťahov medzi poškodeným a tým, kto škodu spôsobil, pri ktorom dochádza k úplnému odstráneniu ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Takémuto spravodlivému usporiadaniu vzťahov zodpovedal princíp náhrady straty na zárobku v zmysle pôvodnej právnej úpravy, podľa ktorej sa poskytlo odškodnenie v rozsahu rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného pred poškodením a nemocenskými dávkami počas práceneschopnosti. Vyslovil, že je presvedčený o tom, že súčasná právna úprava náhrady za stratu na zárobku za dobu pracovnej neschopnosti podľa ust. § 446 Občianskeho zákonníka, je v rozpore s Ústavou SR a to konkrétne s článkom 20 ods. 1 veta druhá v spojení s článkom 12 ods. 1, pretože neumožňuje poškodenému subjektu, ktorému vznikla škoda na zdraví a s tým súvisiaca strata na zárobku počas práceneschopnosti, domôcť sa náhrady škody v tom rozsahu, v akom mu skutočne vznikla.
Po právnom posúdení veci podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p., § 18 ods.1 písm. d), § 37 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, v znení neskorších zmien, uzavrel, že pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s Ústavou SR, preto konanie prerušil s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia predloží Ústavnému súdu SR návrh na zaujatie stanoviska.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie vedľajší účastník. Podľa jeho obsahu navrhol zrušiť napadnuté uznesenie a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, majúc za to, že nie je dôvod na prerušenie konania a v danej veci je možné riadne pokračovať a rozhodnúť bez prerušenia konania. Návrh na predloženie veci na rozhodnutie Ústavnému súdu SR na vyslovenie nesúladu ust. § 446 Občianskeho zákonníka s Ústavou SR označil za účelový, motivovaný snahou o oddialenie súdneho rozhodnutia vo veci samej a prerušenie konania za odporujúce zásade hospodárnosti a rentability pri vedení súdneho konania.
Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka uviedol, že sa s argumentáciou súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení stotožňuje a považuje ho za správne. Navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že v prípade, ak súd dospeje k názoru, že právny predpis je v rozpore s ústavou, v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. musí konanie prerušiť a za nesprávny označil argument vedľajšieho účastníka, že súd si mal riešiť svoj názor o nesúlade ust. § 446 Občianskeho zákonníka s Ústavou sám ako právnu otázku.
Odporca sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadril.
Odvolací súd (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal uznesenie a dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani pre potvrdenie a ani pre zmenu uznesenia, ale je ho potrebné zrušiť. Súd prvého stupňa totiž zaťažil konanie a následne rozhodnutie takou vadou konania, na ktorú odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, keďže mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
V danom prípade napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol, že prerušuje konanie do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Z odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že tak rozhodol podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..
Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo s medzinárodnou zmluvu, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tomto prípade postúpi návrh Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Citované ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nemožno v jeho dvoch zložkách, t.j. prerušení konania a podanie (postúpenie) návrhu Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, od seba oddeliť. Dôvodom pre prerušenie konania podľa tohoto ustanovenia môže byť totiž len podanie (postúpenie) návrhu Ústavnému súdu. Ak nie je taký návrh, nemôže byť ani konanie prerušené z tohto dôvodu.
Z enunciátu napadnutého uznesenia, ani z jeho obsahu a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by bol na Ústavný súd podaný návrh na zaujatie stanoviska. Nie je z neho zrejmé, do právoplatného skončenia akého konkrétneho konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, prvostupňový súd konanie v danej veci prerušil.
Za takejto situácie potom súd prvého stupňa prerušil konanie bezdôvodne.
Práve z týchto dôvodov odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako podľa ust. § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Keďže odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie z vyššie uvedených dôvodov, nie je v danej procesnej situácii namieste, aby sa odvolací súd zaoberal ostatnými odvolacími námietkami vedľajšieho účastníka prednesenými v jeho odvolaní. Len pre úplnosť, v súvislosti s argumentáciu navrhovateľa i námietkami vedľajšieho účastníka v odvolaní, odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v rámci ktorej sa súdy zaoberali otázkami týkajúcimi sa povinnosti súdu iniciovať na základe odôvodneného návrhu účastníka konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. konanie pred ústavným súdom, či právomoci všeobecného súdu na preskúmanie rozpornosti všeobecne záväzného predpisu s ústavou, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ako napr. III. ÚS 99/08 z 1. apríla 2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 47/96 z 22. júla 1996).
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.