Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Cob-75-2014.pdf
PDF · 99.84 KB
No categories available
5Cob/75/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Škraba a členov JUDr. Petra Šama a JUDr. Romana Tótha, v obchodnej veci žalobcu: KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., so sídlom Hradec Králové, Československé armády 954/7, IČO: 247 85 199, ČR, zastúpeného: Advokátska kancelária Gallo, s.r.o. so sídlom Martin, Jilemnického 4012/30, IČO: 36 715 352, proti žalovanému: L. V., nar. XX.X.XXXX, bytom V. XXX, zastúpenému advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom Svidník, Sovietskych hrdinov 163/66, o zaplatenie 4.838,52 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 25.3.2014 pod č.k. 4Cb/9/2013-68, jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania.
Žalobca je povinný nahradiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania vo výške 19,61 eur na účet jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Okresný súd Svidník vyššie označeným rozsudkom konanie v časti o zaplatenie 238,26 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 19.8.2010 až do zaplatenia zastavil. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovanému náhradu trov konania na účet jeho právneho zástupcu vo výške 405,67 eur, taktiež do 3 dní od jeho právoplatnosti.
Vychádzal z odôvodnenia návrhu, ktorým sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia 4.838,52 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že uzavrel so žalovaným dňa 11.7.2008 Úverovú zmluvu č. 582003331 (ďalej len „zmluvy“) so spoločnosťou Santander Consumer Finance, a.s. (v súčasnosti CASPER Consumer Finance, a.s.) so sídlom Šafranková 1, Praha 5, ČR, IČO: 25103768. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy sú Všeobecné zmluvné podmienky (ďalej len „VZP“). Žalovaný podnikal pod obchodným menom L. V., s miestom podnikania V. XXX, IČO: 37773844, pričom ukončil svoju podnikateľskú činnosť 18.1.2012, čím zanikla jeho právna subjektivita ako fyzickej osoby - podnikateľa. Z tohto dôvodu žalobca uplatňuje svoju pohľadávku voči nemu ako fyzickej osobe. V súlade s uzatvorenou zmluvou boli žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vo forme úveru v celkovej výške 5.576,58 eur na kúpu motorového vozidla. V súlade s úverovými podmienkami sa žalovaný zaviazal splatiť poskytnutý úver formou pravidelných mesačných splátok v celkovom počte 48 po 211,15 eur splatných vždy k 11. dňu toho-ktorého mesiaca. Mesačná splátka pozostáva zo splátky istiny, úroku v zmysle dohodnutej ročnej úrokovej sadzby vo výške 27,50 % a splátky poplatku za spracovanie úveru vo výške 18,36 eur. Konečná výška úveru (zahŕňajúca istinu úveru, úrok v zmysle dohodnutej úrokovej sadzby, poplatok za spracovanie úveru, náklady na poistenie) tak predstavovala sumu 10.135,20 eur. Z tohto úveru žalovaný zaplatil 22 splátok pri ročnej percentuálnej miere nákladov 38,65 %. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný neplnil riadne a včas povinnosti zo zmluvy, predchodca žalobcu ako veriteľ využil v súlade s čl.
6.3.1 VZP svoje právo a odstúpil od zmluvy, pričom odstúpenie od sa stalo účinným 18.8.2010. Žalobca ako postupník uzavrel dňa 29.11.2011 s veriteľom zo zmluvy o úvere zmluvu o postúpení pohľadávok, na základe ktorej nadobudol pohľadávku voči žalovanému so všetkými právami s tým spojenými. Preto si uplatňuje proti žalovanému 4.838,52 eur, ktorá pozostáva z položiek a) neuhradené splátky splatné do dňa odstúpenia veriteľa od zmluvy v celkovej výške 633,45 eura, b) zvyšná časť istiny úveru splatná od okamihu účinnosti odstúpenia od zmluvy v celkovej výške 3.744,62 eur, c/ neuhradená časť poplatku za spracovanie úveru vo výške 422,28 eur splatná od okamihu účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy podľa bodu 6.3.4. písm. d) VZP, zmluvnej pokuty vo výške 38,17 eur v súlade s bodom 7.1 písm. e) VZP, splatnej od okamihu účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy.
Žalovaný v odpore, ako aj počas konania pred súdom prvého stupňa, žiadal návrh zamietnuť s tým, že v predmete veci ide o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, platný v čase podpísania zmluvy, čo znamená, že ku dňu 11.7.2008 neobsahovala náležitosti vyžadované v § 4 ods. 2 písm. g) - konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, písm. i) - výšku, počet splátok úrokov a iných poplatkov a písm. k) - priemernú hodnotu RPMN, čo všetko v súvislosti s § 4 ods. 3 písm. b), veta druhá, znamená, že úver je bezúročný a bez poplatkov. Titulom odstúpenia od zmluvy žalobcom mu chýba právny nárok, podľa ktorého si nárokuje preplatenie uplatnenej sumy, pretože vo veci prichádza do úvahy jedine bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ by aj došlo k uplatneniu nároku titulom bezdôvodného obohatenia, nárok by bol premlčaný uplynutím 2-ročnej premlčacej doby. Žalovaný úverovú zmluvu uzatváral ako občan - nepodnikateľ, teda fyzická osoba. To, že v zmluve je uvedené SZČO, bolo uvedené iba pre posúdenie zárobkových pomerov.
Aplikáciou § 101 až 110, § 451 ods. 2, § 457, § 48 ods. 2 a § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobca návrh na začatie konania doručil súdu 3.5.2013 a listom z 11.6.2010 od zmluvy odstúpil. Teda dňa 12.6.2010 si mohol právo po prvýkrát uplatniť na súde. Odstúpením od zmluvy sa táto podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka zrušuje s právnymi účinkami ex tunc a žalobca už v súdnom konaní nemôže uplatňovať nárok z titulu zrušenej zmluvy, ale len z dôvodu, že sa žalovaný na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právo na vydanie z bezdôvodného obohatenie premlčuje za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Keďže žalovaný vzniesol námietku premlčania celého nároku, súd na túto námietku prihliadol. Avšak bez povšimnutia nemôže zostať skutočnosť, že došlo k odstúpeniu od zmluvy listom z 11.6.2010, teda dňom nasledujúcim (12.6.2010) začala plynúť 2-ročná premlčacia doba, ktorá márne uplynula dňa 12.6.2012. Keďže návrh na začatie konania bol podaný na súde dňa 3.5. 2013, podlieha premlčaniu. Z tohto dôvodu sa súd prvého stupňa ani ďalej dôvodmi návrhu nezaoberal. Zdôraznil, že predmet sporu má spotrebiteľský charakter, a preto pri uplatnení práva je potrebné vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalovaný na pojednávaní potvrdil, že zmluvu uzatvoril ako občan spotrebiteľ, a skutočnosť, že v zmluve je uvedené SZČO, bolo iba pre posúdenie jeho zárobkových príjmov, pretože auto kúpil už 9-ročné.
Keďže žalobca vzal návrh späť v rozsahu 328,26 eur s príslušenstvom, okresný súd pripustil späťvzatie návrhu a konanie v tejto časti zastavil (§ 96 O.s.p.).
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalovanému priznal ich náhradu, pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia v celkovej výške 405,67 eur.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania podal žalobca odvolanie, ktorým žiadal v tejto časti zrušiť rozsudok a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, alebo zmeniť ho tak, aby žalobe bolo v celom rozsahu vyhovené. V odvolaní predovšetkým namietal nesprávny záver okresného súdu, ak konštatoval, že právny vzťah medzi stranami sa má podriadiť režimu Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu je nesprávny aj právny záver, že jeho návrh bol podaný po uplynutí 2- ročnej premlčacej doby. Aplikovanie ustanovení Občianskeho zákonníka na predmetné konania, podľa jeho názoru, nie je v súlade s platnou právnou úpravou a negarantuje spravodlivé riešenie prípadu. Slovenská republika ako členský štát EÚ mala zabezpečiť, aby sa nekalé podmienky neuplatňovali v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany dodávateľa, a ak sa napriek tomu také podmienky uplatnia, nemajú byť záväzné pre spotrebiteľa a zmluva má byť naďalej záväzná pre zmluvné strany za týchto podmienok, ak jej plnenie môže pokračovať bez neprimeraných ustanovení. Cieľom prijatia spotrebiteľskej právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu spotrebiteľom a tak vyvážiť objektívne existujúcu nerovnováhu v zmluvnom vzťahu medzi spotrebiteľom a dodávateľom, a nie presunúť ťažisko
na druhú stranu váh a porušiť tak zásadu rovnakého zaobchádzania. Právne vzťahy založené zmluvou o úvere (§ 497 Obchodného zákonníka) zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu tzv. absolútnych obchodov. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod, dokonca vylučuje dohodu strán o voľbe Obchodného zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 (tzv. voľbu práva). Možno dospieť k záveru, že pre právne vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú Obchodným zákonníkom, si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným právnym predpisom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ustanovenie § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka je ustanovením kogentným, t.j. nepripúšťa jeho modifikáciu ani vylúčenie jeho normatívneho (zaväzujúceho) účinku dohodou zmluvných strán. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútnym obchodom, strany sa budú v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere riadiť práve Obchodným zákonníkom. Preto aj premlčanie ako také je upravené týmto zákonom. V tejto súvislosti poukázal na niektoré rozhodnutia krajských súdov, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obo 56/2007, v ktorom sa uvádza: „keďže uplatnená pohľadávka vyplýva zo zmluvy o úvere, súd prvého stupňa rovnako správne aplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže v prípade tohto zmluvného typu ide o absolútny obchod, takže nie je relevantné, že žalovaná nie je podnikateľkou. S prihliadnutím na všetky okolnosti tohto obchodného záväzkového vzťahu dospel odvolací súd k záveru, že aj výklad príslušných ustanovení Obchodného zákonníka súdom prvého stupňa je správny“.
Ďalej uviedol, že Zákon o spotrebiteľských úveroch nevylučuje aplikáciu ustanovení osobitných zákonov a nepreferuje výlučne aplikáciu Občianskeho zákonníka v prípade spotrebiteľských úverov. Modifikovať však účinky odstúpenia od zmluvy alebo premlčania, ktoré sú rozdielne pre Občiansky zákonník a pre Obchodný zákonník, je podľa jeho názoru neprípustné a zároveň by takáto modifikácia bola pre rozpor so zákonom aj neplatná. Preto úverová zmluva uzavretá medzi predchodcom žalobcu a žalovaným patrí medzi absolútne obchody a tak sa na právny vzťah ňou založený ako na celok budú v súlade s platnými právnymi predpismi aj judikatúrou vzťahovať ustanovenia Obchodného zákonníka, t.j. vrátane ustanovení upravujúcich premlčanie a podobne. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky. Teda inštitúty premlčania a odstúpenia od zmluvy sú generálne upravené zákonom, a teda nemôžu byť posudzované ako podmienka zmluvy v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z týchto dôvodov nemôže nastať právna neistota pre spotrebiteľa. Práve naopak, zákon výslovne ustanovuje, kedy a za akých podmienok môže oprávnená strana odstúpiť od zmluvy a takisto pri úverovej zmluve exciplitne stanovuje 4-ročnú premlčaciu dobu, v rámci ktorej sa veriteľ môže úspešne domáhať priznania svojho práva na súde, čo sa stalo aj v tomto prípade. V opačnom prípade sa možno domnievať, že sa spotrebiteľ nechráni len pred neprijateľnými podmienkami a dojednanými zmluvnými podmienkami, ale zároveň sa mu poskytuje ochrana aj pred samotnou zákonnou úpravou. Žalobca si uplatnil na súde nárok, ktorý je v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch, a dožaduje sa vrátenia istiny, spolu s príslušnými poplatkami, ktoré boli uvedené priamo v zmluve, ako aj vo VZP. Nárok veriteľa na uplatnenie poplatkov predpokladá aj samotná Smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES. Žalovaný ani raz nespochybnil jednak uzavretie úverovej zmluvy za účelom kúpy motorového vozidla, ako ani skutočnosť, že finančné prostriedky za účelom kúpy boli veriteľom vyplatené dodávateľovi tovaru. Mal možnosť oboznámiť sa so samotnou zmluvou a jej podmienkami, bol uzrozumený s poplatkami, pričom ak by so zmluvou nesúhlasil, mal možnosť ju odmietnuť podpísať. Poukázal aj na skutočnosť, že nie veriteľ, ale práve žalovaný ho vyhľadal za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na financovanie kúpy motorového vozidla.
Zároveň žalobcovi nie je zrejmé, z akého dôvodu sa prvostupňový súd stotožnil s tvrdením žalovaného, že úverovú zmluvu uzatváral ako občan, hoci v nej jasne v kolónke „klient“ vystupuje ako fyzická osoba - podnikateľ. Aj z predložených listinných dôkazov je zrejmé, že žalovaný uzavrel úverovú zmluvu v čase, keď ešte vykonával podnikateľskú činnosť v zmysle zápisu v Živnostenskom registri Obvodného úradu Stropkov, č. živ. registra 711-4025. Podľa údajov uvedených v aktuálnom výpise zo živnostenského registra, žalovaný ukončil svoju podnikateľskú činnosť k 18.1.2012. Teda aplikovanie ustanovení Občianskeho zákonníka na predmetné konanie nie je v súlade s platnou právnou úpravou a negarantuje spravodlivé riešenie prípadu. V zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia úverovej zmluvy, spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania, alebo podnikania. V nadväznosti na znenie samotnej úverovej zmluvy je jednoznačne preukázané, že žalovaný ju uzavrel v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti, pričom sa jedná o absolútny obchod, a to aj v súvislosti s posúdením námietky premlčania jeho nároku.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zo dňa 17.6.2014 žiadal potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti ako vecne správny. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej pomoci, a to za vyjadrenie k odvolaniu.
Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa zvyšný návrh žalobcu po jeho čiastočnom späťvzatí návrhu zamietol, v tejto súvislosti správne zistil skutkový stav a správne ho aj právne posúdil. Preto odvolací súd plne odkazuje na zdôvodnenie rozsudku okresným súdom v jeho napadnutej časti, vrátane výroku o trovách prvostupňového konania (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti a vo veci samej, a k odvolacím dôvodom žalobcu odvolací súd dopĺňa:
Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Odvolací súd na sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že v danom prípade v uzavretej zmluve zo dňa 11.7.2008 žalovaný vystupuje nie ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba, a to i napriek tomu, že v nej uviedol svoje IČO a právnu formu podnikania SZČO. Tieto ním uvedené údaje v zmluve ešte neznamenajú, že ju uzavrel ako podnikateľ, čo vysvetlil na pojednávaní pred súdom prvého stupňa, ak uviedol, že tieto údaje sú v zmluve obsiahnuté iba z dôvodu posúdenia jeho zárobkových príjmov. Tým súd prvého stupňa jednoznačne mal za preukázané, že úverovú zmluvu uzavrel nie ako podnikateľ, ale ako fyzická osoba.
Preto niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy nemala dopad aj právna ochrana vyplývajúca z § 54 Občianskeho zákonníka. Teda aj odvolací súd považuje spotrebiteľské zmluvy vzhľadom na vzťah medzi podnikateľom a nepodnikateľom a so zreteľom na nepodnikateľský účel zmluvy za typické občiansko-právne vzťahy. Žalobca v odvolaní poukazuje na ustanovenie § 261 ods. 3 písm. b) Obchodného zákonníka, z ktorého odvodzuje použitie ustanovení o premlčaní nie podľa občianskeho práva, ale podľa práva obchodného. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že úver je absolútnym obchodom a že na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná vec je však o spotrebiteľskej zmluve, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou (zákon č. 634/1992 Z.z. s ustanoveniami Občianskeho zákonníka). V prejednávanom prípade ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda ide o typicky občiansko-právny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občiansko-právne vzťahy. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo/20/09, rozsudok OS Banská Bystrica vo veci 61Cb/221/09). S účinnosťou zákona č. 150/2004 Z.z. (1.1.2004) došlo k zásadnej zmene spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1 „spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie nevýhodnejšieho podnikateľského práva a nie občianskeho práva na spotrebiteľský vzťah, vrátane premlčania, predstavuje takéto zhoršenie postavenia spotrebiteľa. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, odvolací súd nepochyboval, a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (predtým porov. § 23a zákona č. 634/1992 Z.z., ktorý za spotrebiteľskú zmluvu neskôr označil explicitne aj zmluvu podľa Obchodného zákonníka ... „za spotrebiteľskú zmluvu sa považuje zmluva podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ...“).
Niet preto dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov vyplývajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval, resp. postupníka jeho pohľadávky, a odsúval uplatnenie práva na súde.
Predmetná vec sa týka práva Európskej únie (Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na dodávateľov a významne chráni spotrebiteľov. Je však treba povedať, že ak sa neberie do úvahy výber programu a podpis, tak spotrebiteľ takmer žiadnym spôsobom neparticipuje na koncipovaní zmluvy. Preto sa dá plne pochopiť pomerne silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka. Faktická nerovnosť medzi dodávateľom a spotrebiteľom pri vzájomnej kontraktácii je zjavná a viaceré rozhodnutia Súdneho dvora na to poukazujú (napr. rozsudok C-168/05 Mostaza Claro, bod 25, 26, 27). Taktiež odvolací súd nemá pochybnosti o súlade ustanovenia § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka s právom Európskej únie, ktoré umožňuje členským štátom prijať na ochranu spotrebiteľov aj prísnejšie ustanovenia, než aké odporúča označená smernica.
Treba pripomenúť, že v danom prípade ide o formulárovú zmluvu o úvere, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. ich nedá do súladu s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v zmysle § 879f ods. 3, 4, tak sa dostáva do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 Občianskeho zákonníka). O takýto rozpor ide aj vtedy, ak sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie. To sa týka práve posúdenia výhodnejšieho práva pre spotrebiteľa ohľadom premlčania.
Pre úplnosť odvolací súd dáva do pozornosti zistenie textu v úverovej zmluve na č.l. 10 (na jej prvej strane v závere), kde sa uvádza ročná percentuálna miera nákladov podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ku dňu 11.7.2008 (ku dňu písania úverovej zmluvy predstavuje 38,65 %). Už aj z tohto textu úverovej zmluvy vyplýva, že bola so žalovaným uzavretá ako so spotrebiteľom. Aj na základe tohto zistenia nemožno uznať v podstate najpodstatnejšiu odvolaciu námietku žalobcu, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu úverovej zmluvy so všetkými následkami, teda aj ohľadom premlčania, podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože ide o absolútny obchod a žalovaný úverovú zmluvu uzavrel ako podnikateľ, nie osoba fyzická. Nakoniec, žalobca ani v odvolaní neodmieta, že si uplatnil na súde nárok, ktorý je v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch, ktorý nárok predpokladá aj samotná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES. Aj z tohto dôvodu sú ostatné dôvody odvolania nepodstatné. Preto správne rozhodol súd prvého stupňa ak z dôvodu premlčania nároku zvyšný nárok žalobcu zamietol.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Úspešnému žalovanému priznal ich náhradu pozostávajúcu z uplatnených trov právneho zastúpenia predstavujúcich odmenu za poskytnutie právnych služieb advokátom. Žalovanému tak priznal náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v zmysle § 10 ods. 1, § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 17.6.2014 v sume 160,99 eur, k tomu prislúchajúci režijný paušál v sume 8,04 eur a uplatnenú 20 % DPH zo sumy 169,03 eur (33,81 eur) Celkom tak trovy právneho zastúpenia žalovaného v odvolacom konaní predstavujú sumu 202,84 eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.