Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7CoPr-2-2024.pdf
PDF · 82.26 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoPr/2/2024
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Mgr. N. R., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v G., na ul. S. Q. č. 1, toho času vo G., na ul. Y. č. XXX/X, proti žalovanému: Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, na ul. Pribinovej č. 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 3.215,62 eur, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 11.03.2024 č.k. 8Cpr 4/2023 -144, takto
rozhodol:
Potvrdzuje uznesenie.
Žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým uznesením konanie zastavil a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že vo vzťahu k uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 3.215,62 eur titulom peňažnej náhrady za vykonanú služobnú pohotovosť podľa ust. § 69 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 84 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, nie je daná právomoc súdu prejednať a rozhodnúť žalobcom uplatnený nárok
3. Civilný sporový poriadok v ust. § 161 ods. 1 ukladá súdu povinnosť kedykoľvek počas konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“), pričom tieto procesné podmienky predstavujú súhrn daností, ktorými musí súd disponovať na to, aby vec mohol prejednať a rozhodnúť. Jednou z dôležitých procesných podmienok na strane súdu je najmä podmienka právomoci súdu na konanie a rozhodovanie vo veci. Nedostatok právomoci spôsobuje vždy neodstrániteľnú vadu konania a nevyhnutným následkom je jeho zastavenie.
4. Z ust. § 1 ods. 1 a 2, § 3 Zákona o štátnej službe vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu z dôvodu pohotovosti podľa ust. § 69 ods. 1 písm. c) v spojení s ust. § 84 ods. 4 Zákona o štátnej službe, je vecnou týkajúcou sa služobného pomeru a o tejto veci by mal rozhodovať minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány.
5. Pri riešení otázky právomoci súdu prejednať a rozhodnúť nárok žalobcu uplatnený v konaní sa dospelo k záveru, že vo vzťahu k nároku žalobcu na peňažnú náhradu titulom pohotovosti podľa § 69 ods. 1 písm. c) v spojení s § 84 ods. 4 Zákona o štátnej službe nie je daná právomoc civilného súdu prejednať a rozhodnúť nárok uplatnený žalobcom. V tejto súvislosti súd poukázalo na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27.04.2023, č.k.20Co/13/2023-65, podľa ktorého vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby príslušníka policajného zboru nemožno bez ďalšieho považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne.
O nároku žalobcu preto musí rozhodnúť (v prvom stupni) príslušný orgán, ktorého rozhodnutie je možné (po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu) preskúmať súdom v rámci tzv. správneho súdnictva.
6. Prvoinštančný súd preto v zmysle ust. § 9 C.s.p. konanie zastavil, avšak spor iniciovaný žalobou nepostúpil ministrovi vnútra Slovenskej republiky, nakoľko táto vec už bola raz postúpená a to uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20.12.2022, č.k. 34C 59/2022-85, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.01.2023.
7. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 262 ods. 1 a § 256 ods.1 C.s.p.
8. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol uznesenie zmeniť tak, aby žalovaný bol zaviazaný na zaplatenie finančnej náhrady za preukázateľne vykonanú služobnú pohotovosť uvedenú v žalobe. Ako dôvod uviedol, že žalovaná strana namieta vykonanú služobnú pohotovosť, pričom argumentuje tým, že táto bola vykonaná nie predpísaným spôsobom v zmysle platného nariadenia a interného predpisu a taktiež nebola nahodená do IS SAP, kde sa eviduje dochádzka, služobná pohotovosť a ďalšie náležitosti služobnej činnosti. Predmetná námietka je nedostatočná na preukázanie tvrdenej skutočnosti, že nie je podstatná forma vykonanej služobnej pohotovosti, ale to, že táto bola skutočne a preukázateľne fyzicky vykonaná.
9. Hoci súd správne zistil skutkový stav, pri vydaní svojho rozhodnutia sa prvotne zaoberal právomocou súdu prejednať a rozhodnúť nárok žalobcu uplatnený v tomto konaní, kde o nároku žalobcu musí rozhodnúť v prvom stupni príslušný vyšší orgán, ktorým je minister vnútra Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie je možné po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu preskúmať súdom v rámci tzv. správneho súdnictva. Prejednávaná vec, ako sa na to správne poukazuje v odôvodnení rozhodnutia, síce už bola raz postúpená uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20.12.2022 č.k. 34C 59/2022-85 ministrovi vnútra Slovenskej republiky, avšak minister v danej veci nerozhodol.
10. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
11. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
12. Jednou z procesných podmienok, za ktorých súd môže konať vo veci, je právomoc súdu, jej splnenie musí byť skúmané vždy ex offo.
13. Civilný sporový poriadok vymedzuje právomoc súdov tak, že spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv prejednáva a rozhoduje nezávislý a nestranný súd, ak taká právomoc nie je zákonom zverená inému orgánu (čl. 1 CSP) a súdy podľa § 3 CSP prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon (§ 4 CSP). Civilný sporový poriadok nestanovuje taxatívny výpočet právnych vecí, ktoré sa subsumujú pod pojem súkromnoprávne spory, resp. spory.
14. Za súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba pokladať spory vyplývajúce z majetkových vzťahov fyzických a právnických osôb, majetkových vzťahov medzi týmito osobami a štátom, ako aj zo vzťahov vyplývajúcich z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony. Občiansky zákonník, ako legislatívny základ všetkých občianskoprávnych vzťahov, upravuje teda všeobecné majetkové a osobné vzťahy založené na princípe právnej rovnosti (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a autonómie (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka) ich subjektov, t. j. právnej možnosti na základe vlastného rozhodnutia fyzických, právnických osôb a štátu usporiadať si vzájomné práva a povinnosti odlišne od zákona. Charakteristickým znakom týchto vzťahov je rovnocenné postavenie subjektov, pri ktorom jeden z účastníkov nemôže jednostranným úkonom založiť povinnosť druhého účastníka a nemôže ani autoritatívne vynucovať splnenie povinnosti druhého subjektu.
15. Od súkromnoprávnych vzťahov je potrebné odlíšiť verejnoprávne vzťahy, ktoré sú upravené normami verejného práva, a ktoré sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp subordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci) ukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným spôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V týchto vzťahoch vystupuje do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle podriadeného účastníka.
16. Všeobecné ustanovenie o ochrane subjektívnych práv je dané v § 4 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že proti tomu, kto právo ohrozí alebo poruší, možno sa domáhať ochrany u orgánu, ktorý je na to povolaný. Ak nie je v zákone ustanovené niečo iné, je týmto orgánom súd. Citované ustanovenie obsahuje zákaz odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae), ako aj právomoc k poskytnutiu ochrany. Túto právomoc má v občianskoprávnych veciach všeobecne, ak nie je ustanovené niečo iné, súd. To znamená, že k tomu, aby k poskytnutiu ochrany bol povolaný (a oprávnený) iný orgán, je potrebné, aby tak výslovne ustanovil zákon.
17. Zodpovedanie otázky, či vec patrí do právomoci súdu v zmysle uvedených ustanovení, spočíva v ustálení právneho vzťahu, z ktorého žalobca vyvodzuje žalobou uplatnený nárok (predmet súdneho konania).
18. V prejednávanej veci sa žalobca proti žalovanému domáha zaplatenia sumy 3.215,62 eur z titulu peňažnej náhrady za vykonanú služobnú pohotovosť podľa ust. § 69 ods. 1 písm. c) Zákona o štátnej službe, ktorá patrí policajtovi v zmysle ust. § 84 ods. 4 Zákona o štátnej službe okrem služobného príjmu.
19. Služobný pomer policajtov je inštitútom verejného práva. Tento služobný pomer nevzniká totiž zmluvou, ale rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru a po celú dobu trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typický pomer súkromnoprávny, kde účastníci majú rovnaké postavenie. To sa prejavuje aj v právnej úprave služobného pomeru, medziiným v úprave rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich z tohto pomeru. Služobné pomery policajtov sú založené na výraznom zastúpení prvku podriadenosti a nadradenosti ich subjektov. Právna úprava služobného pomeru policajtov odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci. Použitie Zákonníka práce na právne vzťahy týkajúce sa služobného pomeru policajtov je vylúčené (§ 2 ods. 1 Zákonníka práce).
20. Konanie vo veciach služobného pomeru policajta osobitným spôsobom upravujú ustanovenia § 231 až § 247a Zákona o štátnej službe. Konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon (§ 232 Zákona o štátnej službe). Osobitosť tohto špecifického právneho vzťahu sa potom prejavuje v tom, že spory, ktoré sú spojené so vznikom, zmenou, trvaním, či zánikom služobného pomeru, ako aj akékoľvek nároky z neho vyplývajúce, neprejednávajú súdy v civilnom sporovom konaní podľa zákona č. 160/2015 Z.z., ale podliehajú súdnemu prieskumu podľa zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (§ 6 ods. 1, § 7 písm. h) zákona č. 162/2015 Z.z.). Účastníkom týchto právnych vzťahov sa teda poskytuje súdna ochrana v správnom súdnictve.
21. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby príslušníka policajného zboru nemožno bez ďalšieho považovať pre ich povahu za veci súkromnoprávne. Služobný pomer je a bol vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva, vznikol mocenským aktom služobného orgánu, čo sa prejavuje aj v právnej úprave spojenej so vznikom, zmenou a zánikom štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok (nároky na zaplatenie náhrady za služobnú pohotovosť podľa § 84 ods. 4 Zákona o štátnej službe), teda inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o odmeňovaní policajta podľa piatej časti Zákona o štátnej službe (Platové náležitosti a ďalšie náležitosti).
22. Zákon o štátnej službe ustanovenia, ktoré by zakladali právomoc súdu podľa § 3 CSP neobsahuje. Z ustanovenia § 3 Zákona o štátnej službe je zrejmé, že menom polície vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona koná a rozhoduje minister vnútra Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány, a to v konaní upravenom v dvanástej časti tohto zákona (§ 231 a nasledujúce). Právomoc ministra vnútra Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovených orgánov konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru je ustanovením § 3 Zákona o štátnej službe daná nielen vo veciach
vzniku, zmeny či zániku služobného pomeru, ale aj pre nároky s tým súvisiace. O nároku žalobcu preto musí rozhodnúť (v prvom stupni) príslušný vyššie označený orgán, ktorého rozhodnutie je možné (po právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho orgánu) preskúmať súdom v rámci tzv. správneho súdnictva.
23. Keďže v prejednávanej veci o opätovnom nároku žalobcu nemôže rozhodovať súd v civilnom konaní, nakoľko na to nemá právomoc, čo predstavuje neodstrániteľnú vadu konania, súd prvej inštancie správne postupoval ak konanie zastavil. Odvolací súd preto postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil.
24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy nevznikli.
25. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).