Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_10Co-87-2015.pdf
PDF · 92.09 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/87/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 25C/301/2012-100 zo dňa 28. októbra 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uložiť odporcovi povinnosť zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať v okolnosti, že vo veci navrhovateľa (v pozícii oprávneného) exekučný súd nerozhodol o žiadosti oprávneného o udelenie poverenia v zákonnej 15-dňovej lehote, ale „s omeškaním“ viac než 211 dní. Súd I. stupňa ustálil, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. tamojšieho súdu 20Er/2883/2011), v ktorej bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, bola dňa 14.6.2011 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť (vrátane priložených listinných dôkazov) preskúmal a v tejto spojitosti (aj) vyzval rozhodcovský súd na predloženie zmluvy o úvere a dokladu o doručení rozhodcovského rozsudku; následne uznesením zo dňa 2.11.2011 predmetnú žiadosť zamietol. Následne okresný súd vyslovil niekoľko samostatných dôvodov vedúcich k zamietnutiu návrhu. Primárne konštatoval, že zákonná lehota 15 dní neplatí v prípade zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. Zároveň zadefinoval nesprávny úradný postup a konštatoval, že tento nepredstavuje samotná rozhodovacia činnosť, ktorá je podstatou výkonu súdnictva. Pokiaľ teda exekučný súd preskúmával súvisiace podklady, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a túto nie je možné považovať za nesprávny úradný postup a ani konanie vykazujúce znaky zbytočných prieťahov. Okresný súd za relevantnú považoval aj povinnosť exekučného súdu z úradnej moci (napr. rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C- 40/08) preskúmať neprimeranosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskom vzťahu. V tejto spojitosti zdôraznil, že súd automaticky nevydáva poverenia, ale vychádza z individuálneho posúdenia jednotlivej veci. S poukazom na závery aplikačnej činnosti Ústavného súdu SR (vyvolané práve postupom navrhovateľa) taktiež platí, že pri zohľadnení navrhovateľom iniciovaného vysokého počtu exekučných vecí, je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania dotknutých konaní. Zároveň navrhovateľ/oprávnený nevyužil žiaden prostriedok na odstránenie (tvrdeného) negatívneho stavu spočívajúceho v (údajnom) nekonaní exekučného súdu. Okresný súd doplnil, že navrhovateľ nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy; osobitne vo vzťahu k posudzovanému individualizovanému exekučnému konaniu. Samostatným výrokom zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie konania (podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a súčasne i podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) do rozhodnutia ústavného súdu o jeho ústavnej sťažnosti. Konštatoval, že nadriadený súd o otázke vylúčenia zákonného sudcu, ktorú je oprávnený riešiť, už rozhodol. Vo výroku o trovách konania okresný súd vyslovil (s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.), že procesne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si ju neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že za situácie, kedy sa odporca k návrhu nevyjadril a zároveň bolo potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise, nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Taktiež však (súčasne) namietal, že okresný súd nesprávne prejednal vec v jeho neprítomnosti, lebo (on) predložil riadne zdôvodnenú žiadosť o zrušenie pojednávania. V tejto spojitosti tvrdil, že nemal možnosť vyjadriť sa k prednesom odporcu, k vykonaným dôkazom a ani sám nemohol navrhnúť dôkazy na podporu jeho tvrdení. Zdôrazňoval, že nebol oboznámený s vyjadrením protistrany. Upozornil tiež na to, že pôvod listinných dôkazov nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Okresný súd si mal (údajne) obsah a rozsah dokazovania určiť (bez akéhokoľvek zdôvodnenia) sám. Meritórne rozhodnutie označil taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Zároveň ale tvrdil, že o návrhu na prerušenie konania nebolo vôbec rozhodnuté. Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Súdu prvého stupňa navrhovateľ vytýkal (i) viacero omylov; napr. mal konštatovať, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Osobitne navrhovateľ zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Odvolateľ ďalej uviedol, že okresný súd ignoroval všetky tvrdenia o vzniku škody z titulu (celkových) administratívnych výdajov. V tejto časti považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, je neakceptovateľné, aby okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými vetami ako v iných rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník - povinný. Navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, okresný súd však dokazovanie neprípustne skrátil, pričom odvolateľa nepoučil ani podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Súčasne však tvrdil, že takýto znalecký posudok predložil a okresný súd sa s ním neoboznámil, hoci uvádzal, že navrhovateľ uplatňovanú škodu nepreukázal. V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu označil za vnútorne rozporné; na jednej strane bolo zistené, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pre ktorú nečinnosť sa nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nebolo konštatované.
Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie procesných práv účastníkov je práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. Z obsahu spisu tiež vyplýva, že spoločne s predvolaním na pojednávanie bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené (dňa 19.9.2014) i vyjadrenie odporcu vo veci samej. Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka navrhovateľa o tom, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Predvolanie navrhovateľa na pojednávanie zároveň obsahovalo (aj) jeho poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a okresný súd v rámci dokazovania sa oboznámil i so znaleckým posudkom (zdôrazňovaným odvolateľom). Vzhľadom na nesplnenie primárnej podmienky zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci - nepreukázanie nesprávneho úradného postupu - sú zároveň nadbytočné (čo i len hypotetické) úvahy ohľadne dotknutého znaleckého posudku, týkajúceho sa (údajnej) majetkovej škody. Predvolanie na termín pojednávania (28.10.2014 - streda) navrhovateľ prevzal (už) dňa 19.9.2014, napriek tomu až 23.10.2014 (štvrtok; navyše minútu pred ukončením úradných hodín) vykonal elektronické podanie obsahujúce „Návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo korešponduje s nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“ sudcu. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska pracovných dní - pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 200km) fakticky zmaril efektívne využitie ustanovenia § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel, t.j. neuvedenie dátumu podania (údajnej) ústavnej sťažnosti - nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania.
Neopodstatnenou je odvolacia námietka smerujúca proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania. Napriek vnútornej rozpornosti navrhovateľom predloženej kvalifikácie tej istej (tvrdenej) skutočnosti
- podanie ústavnej sťažnosti - ako obligatórneho, ako aj fakultatívneho dôvodu prerušenia konania, okresný súd dospel k správnemu záveru a vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti/rýchlosti konania. Zodpovedá totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (náležite) postupoval v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení (doručené navrhovateľovi 23.5.2013 - č.l. 25 spisu). Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013. či 4 Cdo 317/2013 z 25.6.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti. Nadväzne nebol dôvod na „vyčkanie“ na právoplatnosť výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, o ktorom procesnom návrhu navrhovateľa (jednoznačne) rozhodnuté bolo. Závery o nedôvodnosti návrhu na prerušenie konania možno v plnej miere vztiahnuť aj k odvolacej námietke, v zmysle ktorej konajúci sudca nemohol (z dôvodu nedostatku svojej nestrannosti) vydať meritórny rozsudok. Niet totiž dôvodu pre opätovné preskúmavanie ne/zaujatosti zákonného sudcu
Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané (aj) oboznámením podstatného obsahu dotknutého exekučného spisu - sp. zn. 20Er/2883/2011, ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve navrhovateľom.
Taktiež je v úplnom rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolacia námietka, v zmysle ktorej súd zistil, že o návrhu nebo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote a pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Naopak, okresný súd jednoznačne pomenoval/označil dôvody relatívne dlhšieho rozhodovania o žiadosti na udelenie poverenia. Právnej úprave nezodpovedajúcou je i požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (bez ohľadu na to, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.
V rámci meritórneho posúdenia odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia vo vzťahu ku konkrétnym vecným dôvodom zamietnutia návrhu. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j. najmä vysvetlenie, prečo v dotknutej exekučnej veci „neplatí“ 15 dňová lehota na rozhodnutie o žiadosti na vydanie poverenia; spotrebiteľský rozmer posudzovaného vzťahu; či aplikačnú prax Ústavného súdu SR), na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie. Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. Takisto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so závermi, ktoré nevyslovil. Z tohto pohľadu napríklad odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil, keď konštatoval, „že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, či „že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami napadnutého rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenie odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov. Z titulu nepreukázania primárnej podmienky - nesprávneho úradného postupu - predmetného zodpovednostného vzťahu sú, vzhľadom na ich kumulatívny charakter, bezpredmetné námietky odvolateľa ohľadne ďalších podmienok (škoda, resp. nemajetková ujma; príčinná súvislosť).
Nenáležitým je i tvrdenie navrhovateľa o formulárovom charaktere odôvodnenia rozsudku. Naopak, práve navrhovateľom predložené odvolanie je svojou zmätočnosťou (napr. namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané bolo) a odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (popísaným vyššie) ilustráciou nesprávneho šablónovitého/typového podávania odvolaní. V protiklade s uvedeným odôvodnenie napadnutého rozhodnutia ako celok spĺňa zákonné parametre a rozhodne ho nemožno považovať za svojvoľné, či arbitrárne. Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.
Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok vo veci samej ako vecne správny. Viazanosť odvolacieho súdu konkrétnymi dôvodmi odvolania bola významná i pre potvrdenie výroku o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania. Odvolateľ síce výslovne uvádzal, že napáda rozsudok okresného súdu v celom rozsahu, ale vo vzťahu k predmetnému výroku neposkytol žiadnu konkrétnejšiu argumentáciu. Nedôvodnosť tvrdenia navrhovateľa o konaní a rozhodovaní vylúčeným sudcom, či o nerozhodnutí o dotknutom procesnom návrhu (ktoré hypoteticky okrajovo mohli spochybňovať daný výrok) je vysvetlená a konštatovaná vyššie.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.