Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_10CoE-47-2015.pdf
PDF · 89.1 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoE/47/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, proti povinnému: K. N., nar. X. K. XXXX, bytom Q. XXX, o 276 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Galanta z 21. augusta 2014 č. k. 5Er/433/2014 - 31, Ex 4442/14 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (inak žiadosť z 10. februára 2014 došlú súdu 27. marca 2014). Toto rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/ a § 44 ods. 2 a 3 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); § 45 ZoRK (zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení); § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a/ a b/ a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného v čas uzavretia zmluvy a tiež § 25 ods. 1 a 2 novšieho zákona č. 129/2010 Z. z.; § 3 ods. 1, § 52, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/ a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 ods. 1 a bodu 1 písm. e/ a q/ prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“) i s odkazmi na závery z niektorých rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD“) v tzv. spotrebiteľských veciach. Vecne mal za to, že tu bolo treba usúdiť na neprijateľnosť a neplatnosť zmluvnej podmienky reprezentovanej samostatnou rozhodcovskou zmluvou (v odôvodnení uznesenia inak označovanou aj za „doložku“ /?/), uzavretou spolu so zmluvou o úvere. Dojednanie spôsobovalo podľa súdu prvého stupňa značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán v neprospech spotrebiteľa, ak smerovalo k vylúčeniu možnosti prejednania veci všeobecným (rozumej nie rozhodcovským) súdom a takto i k povinnosti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu v prípade iniciovania sporu veriteľom (čo inak v praxi býva pravidlom); pričom takto nebola daná ani právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie ním sporu účastníkov a ani rozhodcovský rozsudok nešlo považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom na zrušenie uznesenia a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala nesprávnosťou právneho posúdenia veci, majúc predovšetkým za to, že samostatná rozhodcovská zmluva tu bola individuálne vyjednaná a preto nemôže mať charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky a ani z dostupnej judikatúry SD či vnútroštátnych slovenských súdov vo veciach ochrany spotrebiteľa nemožno vyvodiť oprávnenie exekučného súdu nahrádzať pasivitu spotrebiteľa (predstavovanú nepodaním žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku práve pre popretie platnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. neodstúpením od takejto zmluvy). Ani výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve potom nie sú podľa nej právne opodstatnenými, ak výber jednej z alternatív riešenia sporov je na žalobcovi a tým môže byť podľa okolností prípadu i spotrebiteľ.
Povinný odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) v medziach odvolania oprávnenej celú vec (žiadosti o poverenie) a to bez pojednávania (pretože nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany oprávnenej tak logicky za nedôvodné.
Predovšetkým totiž odvolací súd nemal ani v tejto veci dôvod (a to napriek presne opačnému názoru oprávnenej), pre ktorý by nemal súhlasiť s podstatou argumentácie použitej súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného postupu a týmto (okresným súdom) pojatej aj do odôvodnenia napadnutého uznesenia. Práve pre správnosť a i objektívnu argumentačnú presvedčivosť (objektívnu z pohľadu schopnosti presvedčiť každého s výnimkou niekoho majúceho nespochybniteľný záujem na inom výsledku konania) takto súdom prvého stupňa predostretých dôvodov by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom s odvolaním sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko tu však bol i nesúhlas oprávnenej s takýmito dôvodmi (v odvolaní) a tým vyvolaná potreba vyporiadania sa aj s tzv. odvolacími námietkami (ktorá povinnosť je tu však napokon prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci s výnimkou prípadov len paušálneho opakovania už v prvom stupni uplatnených dôvodov, o aký tu ale nešlo), odvolací súd považuje za potrebné doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte toto :
Už súdom prvého stupňa správne použité ustanovenie § 44 ods. 2 E. p. (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu) zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to, že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne-(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže obrazné posvätenie exekúcie bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že „odobrenie“ exekúcie (teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu), je možným len v prípade nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo titul).
Stále preto treba trvať i na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde podstatným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície opravného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom (rozhodnutím iného orgánu než súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - odhliadnuc od možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu udeľovania poverenia exekútorovi); môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností odoprieť vykonateľnosť. Hoci v tejto súvislosti možno akceptovať potenciálnu námietku, že tu z pohľadu dopracovania sa oprávneného k vymoženiu pohľadávky ide o rozdiel nevýznamný, z pohľadu právom poskytovaných možností ide naopak o rozdiel zásadný. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť donucované najskôr k udeľovaniu poverení (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v každom prípade) a až následne byť oprávnené uvažovať o zastavení exekúcie. Záujem na takomto výklade ale zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon alternatíva k zamietnutiu žiadosti o poverenie reprezentovaná možnosťou zastavenia exekúcie z tu diskutovaného dôvodu je opodstatnenou a zároveň i náležitým procesným nástrojom len tam, kde práve v dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.
Za správnu však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať ani tú interpretáciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ O. z. (resp. tiež príslušných ustanovení rozhodcovskej zmluvy použitej v prejednávanej veci) predostieranú odvolaním, ktorej účelom bolo presvedčiť, že už poskytnutie možnosti výberu orgánu majúceho vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešnej oprávnenej, tak i dnešného povinného) treba považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z pohľadu rešpektovania domácich i európskych štandardov ochrany spotrebiteľa k takémuto účastníkovi zmluvného vzťahu dostatočne šetrným a preto nemôže byť považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Opodstatnenými boli totiž výhrady súdu prvého stupňa voči rozhodcovskej zmluve založené ako na úprave z ustanovenia § 53 ods. 1 O. z., ktoré obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; tak i na úprave v odseku 4 rovnakého paragrafu, ktorá sa okrem tam uvedeného výpočtu zmluvných podmienok považovaných za neprijateľné (a preto i podľa ďalšieho 5 tu oboznamovaného paragrafu za neplatné) vyznačuje tiež tým, že tam uvedený výpočet je len (tu por. i použitie výrazu „najmä“ v uvodzovacej vete ustanovenia) demonštratívny (príkladmý bez možnosti nahliadania naň ako na úplný).
Takto ale samozrejme musela byť celkom bez nádeje na úspech obhajoba exekučného titulu oprávnenou založená na tom, že by tu patričnú rovnováhu v právach a povinnostiach, či presnejšie nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa malo zabezpečovať dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu vyriešiť zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcovským, tak i všeobecným súdom.
Je totiž opäť súčasťou konštantnej a relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry) i záver, podľa ktorého možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom); predovšetkým ale nevyhnutné je naďalej trvať i na ďalšom (oprávnenej zaiste známom už z iných skorších vecí za jej účasti prejednaných aj rozhodnutých v minulosti tunajším odvolacím súdom) a síce, že značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa spôsobuje už to, ak spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného takouto silnejšou stranou spotrebiteľského vzťahu (zmluvným partnerom spotrebiteľa). Túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať).
Práve o takýto súdom prvého stupňa správne kvalifikovaný prípad nanútenia vôle dnešnej oprávnenej povinnému (spotrebiteľovi) šlo aj v tu posudzovanej veci.
Napokon oprávnená podľa názoru odvolacieho súdu nemohla uspieť ani s obhajobou ňou v minulosti zvoleného postupu, založenou na samostatnosti rozhodcovskej zmluvy (ktorá by takto mala mať charakter individuálneho dojednania, nespadajúceho pod súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách). Individuálnosť vyjednania totiž nie je závislou od fyzického oddelenia časti dojednaní od iných (tým, že niektoré z nich alebo aj len jedno celkom konkrétne dojednanie bude zanesené do samostatnej zmluvy), ale v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu dodávateľom, či prinajmenšom takúto zmluvu odmietnuť bez rizika následku v podobe neuzavretia s ním ďalšej rovnako dodávateľom pripravenej formulárovej zmluvy (tu úverovej), na ktorej uzavretí spotrebiteľ naopak záujem má. Ani v prejednávanej veci pritom nešlo o prípad žiadnej odchýlky od zásady, podľa ktorej vyjednávacie možnosti spotrebiteľa vo vyššie naznačenom smere je povinný preukazovať ten, kto hodlá samostatnú rozhodcovskú zmluvu udržať pri živote, teda dodávateľ a zároveň tu z ničoho nešlo dovodiť, žeby sa oprávnenej takéto dôkazné bremeno podarilo uniesť. Už pokúsiť sa o to bolo obtiažne, ak odvolaciemu súdu je známa ani tu nevyvrátená prax oprávnenej spočívajúca v uzavieraní oboch zmlúv ten istý deň s podpisom zmlúv zo strany oprávnenej až po povinnom, čím si oprávnená zjavne nechávala otvorené i obrazné zadné dvierka (tu rozumej podržanie si ňou možnosti na prípadnú neochotu povinného uzavrieť rozhodcovskú zmluvu reagovať neuzavretím ani zmluvy úverovej) a už takto dodávateľom vytvorený stav časovej tiesne spotrebiteľa pri rozhodovaní sa s evidentnou viazanosťou oboch zmlúv (pri nepreukázaní opaku) treba považovať za neakceptovateľný. Na práve opísanom nazeraní nemôže absolútne nič zmeniť ani formulárovou rozhodcovskou zmluvou oprávnenej predpokladaná možnosť odstúpenia spotrebiteľa od nej, ak táto je podmienená urobením tak v relatívne krátkej 14-dňovej lehote a písomnou formou odstúpenia, teda s požiadavkami na nepochybne podstatne vyššiu mieru vloženia sa spotrebiteľa do problému, než akú u priemerného spotrebiteľa (nevenujúceho spravidla množstvu mu podsúvaných a málokedy zrozumiteľne vysvetlených dojednaní potrebnú či často ani žiadnu pozornosť) možno očakávať.
Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než k tomu, ku ktorému už dospel pred ním súd prvého stupňa, čiže k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej zmluvy tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku (slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Logickým dôsledkom toho bol i ďalší správny záver okresného súdu o tom, že neplatná rozhodcovská zmluva nemohla založiť ani právomoc rozhodcovského súdu (tu rozhodcu JUDr. Miroslava Ráca, konajúceho za Stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou rozhodcovskou, a.s., Bratislava, Karloveské rameno 8) na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Odvolací súd preto podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Pre úplnosť na margo námietky odvolaním sa na rozdiely medzi postupom podľa použitého ust. § 44 ods. 2 E. p. a tým podľa tu naopak priamo nepoužitého § 45 ZoRK (hoci by obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia mohol zvádzať k opačnému záveru) možno doplniť, že aj keby šlo o prípad postupu podľa druhého z nich a namietalo by sa už stratou jeho účinnosti, toto v čase rozhodovania v prvom stupni ešte platilo a bolo účinným (k jeho vypusteniu zo zákona došlo až s účinnosťou od 1. januára 2015, tu por. i čl. I bod 75 a čl. III zákona č. 336/2014 Z. z.) a na prípady exekúcií v tzv. spotrebiteľských veciach na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných pred uzákonením inštitútu spotrebiteľského rozhodcovského konania pamätá nové prechodné ustanovenie § 243d E. p. (zanesené doň zákonom č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej tiež len „ZoSRK“, prijatým súbežne s vyššie spomínanou novelizáciou ZoRK) a to konkrétne jeho odsek 2, podľa ktorého na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (odkaz poznámkou č. 4ead v E. p. práve na ZoSRK) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 (čím treba mimo akúkoľvek pochybnosť rozumieť záujem zákonodarcu na dobehnutí všetkých exekúcií vedených na podklade rozhodcovských rozsudkov pred 1. januárom 2015 a k takémuto dňu ešte neskončených podľa celého sumára právnych predpisov upravujúcich problematiku exekúcií na podklade rozhodcovských rozsudkov a platiacich do dňa predchádzajúceho súčasnému nadobudnutiu účinnosti zákonov č. 335/2014 Z. z. a 336/2014 Z. z., čiže vrátane už dnes zrušeného § 45 ZoRK - tu napokon por. tiež čl. V body 7 a 49 a čl. VIII zákona č. 335/2014 Z. z.).
O trovách odvolacieho konania (obdobne ako ani súd prvého stupňa o trovách konania pred ním) nerozhodoval, keď tu zamietnutie žiadosti exekútora o poverenie nie je konečným rozhodnutím, ale len podkladom pre následné zastavenie exekúcie (§ 44 ods. 3 veta prvá E. p.) s povinnosťou vyporiadania sa s otázkou trov až v takomto (ďalšom) rozhodnutí (§ 57 ods. 2, § 58 ods. 6 a § 203 E. p. per analogiam). Práve absencia rozhodnutia o trovách konania v rozhodnutí súdu prvého stupňa je potom aj dôvodom, pre ktorý je súd prvého stupňa povolaný rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania skončeného týmto uznesením (§ 224 ods. 4 O. s. p. per analogiam).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.