Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_9CoE-22-2015.pdf
PDF · 120.17 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoE/22/2015
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25, 811 09 Bratislava a spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B. O. XXX, štátnemu občanovi SR, o vymoženie 754,20 eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 2Er/381/2006-22 zo dňa 28.5.2012 a o jeho návrhu na prerušenie konania, zhodou hlasov členov senátu, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie.
Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a na podanie návrhu Ústavnému súdu Slovenskej republiky na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s článkom 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Trovy exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že oprávnený sa podaným návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vymoženia sumy 754,20 eur (22.721,- Sk) a trov v zmysle notárskej zápisnice JUDr. Ondreja Ďuriača č. N 4775/2005, NZ 44485/2005 zo dňa 25.9.2005. Výrok o neprípustnosti a zastavení exekúcie právne zdôvodnil ustanovením § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Citoval ustanovenia §§ 39, 54 ods. 1 a 558 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, pri preskúmavaní zmluvy o úvere, notárskej zápisnice a splnomocnenia zistil, že pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu zákona. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve o úvere a teda nešlo o slobodný výber zástupcu zo strany povinného. Taktiež plnomocenstvo udelené na uznanie dlhu bolo urobené ako súčasť zmluvy o úvere v deň jej uzavretia, teda v čase, keď povinný nemohol byť v omeškaní so splácaním úveru. Vyslovil názor, že ak splatný dlh v čase udelenia plnomocenstva na uznanie dlhu ešte neexistoval, potom vopred udeleným plnomocenstvom na uznanie dlhu za povinného došlo k odňatiu práva povinného ako
spotrebiteľa „za seba uznať svoj dlh v čase jeho splatnosti“ a notárska zápisnica z uvedeného dôvodu nie je spísaná osobou oprávnenou na uznanie platného dlhu a oprávnený nemá exekučný titul v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a to vykonateľnú notársku zápisnicu. Notárska zápisnica ako exekučný titul je v rozpore so zákonom, nemá vlastnosť materiálnej vykonateľnosti a na základe nej nie sú splnené zákonné podmienky na vedenie exekúcie. S poukazom na citované zákonné ustanovenia a na uvedené skutočnosti prvostupňový súd aj bez návrhu vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Napadol ním celé uznesenie, ktorým navrhol zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že tento rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Vo vzťahu k uvedenému poukázal na to, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu nesprávne, uviedol, že súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Poukázal na možnosť vykonania exekúcie aj na podklade notárskej zápisnice, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd, podľa jeho názoru, nedisponuje právomocou umožňujúcu mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovať výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny. Mal za to, že všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s platnými predpismi. Uviedol, že povinnému nič nebránilo využiť možnosť domáhať sa nápravy cestou zrušenia zápisnice de iure, alebo domáhať sa náhrady škody. Vzhľadom na to, že platná notárska zápisnica má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, exekučný súd musí s takýmto titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného sudu, v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) exekučného titulu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozsudok všeobecného súdu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení, zároveň nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne
dodatočnú príležitosť na to, ak bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Taktiež nesúhlasí s konštatovaním exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti. Aj túto otázku súd nesprávne právne posúdil. Inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzavretím zmluvy, na základe ktorej vznikol. Povinný mohol svoj dlh uznať už v čase uzavretia zmluvy o úvere s oprávneným. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti, a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ustanovenie § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na jeho ustanovenie § 39. Zároveň žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Toto právo ostalo povinnému v plnej miere zachované a mohol ho kedykoľvek platne využiť. Poukázal na to, že
ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom, tak by mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Zároveň upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom a na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie, nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na uvedené považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.
Podaním zo dňa 26.7.2012 oprávnený navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis. zn. I.ÚS 120/2012 - 12, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“. V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie
podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z exekučného
poriadku nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný poriadok umožňoval a aproboval notársku
zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných pokút) (§ 41 ods. 3 a § 240a Exekučného poriadku). Súd považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo pre rozpor so zákonom. Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Sudca nijako nevysporiadal s výkladovými pravidla uvedenými v Smernici Rady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1. Opravným prostriedkom sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny právny prostriedok, ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnych otázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a následnej aplikácii vnútroštátnym súdom SR. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia
vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol preto konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o formovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky v znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy?
2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?
Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 21.2.2013 č.k. 9CoE 67/2012-44 že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania, nevyhovel návrhu oprávneného na podanie žiadosti Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej otázke a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Na základe dovolania oprávneného Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 18.12.2014 pod č.k. 2Oboer/84/2013-93 zrušil uznesenie Krajského súdu v Prešove z 21. februára 2013 č.k. 9CoE 67/2012-44 v napadnutej časti a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že oprávnený vo svojom odvolaní navrhol aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 (prvá veta) Ústavy SR, avšak odvolací súd o tomto procesnom návrhu nerozhodol a neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré sa s uvedeným návrhom na prerušenie konania nezaoberal, čím odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p..
Predmetom odvolacieho konania zostal len výrok prvostupňového uznesenia o neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Naviac musí odvolací súd rozhodnúť podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. o návrhu oprávneného na prerušenie konania.
Po doručení spisu odvolaciemu súdu tento opätovne preskúmal napadnutú časť
uznesenia, ako aj návrh oprávneného na prerušenie konania a to bez zopakovania či doplňovania dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa. Preto tak urobil bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutej časti uznesenia bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený toto uznesenie preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.s.p). Po takomto preskúmaní napadnutého uznesenia dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie oprávneného, ani jeho návrh na prerušenie konania, nie sú opodstatnené.
Pred rozhodnutím o podanom odvolaní sa musel odvolací súd v prvom rade vyporiadať s dôvodnosťou návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p..
Aj podľa právneho názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v uznesení sp. zn. 2Oboer/84/2013 zo dňa 18.12.2014, vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom (oprávneným) patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejednaného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Nie sú ešte postavené normy komunitárneho práva, ktorých výkladu sa dovolateľ (oprávnený) domáhal.
Podľa zákonného ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.
Exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť (§ 3 ods. 5 Exekučného poriadku a § 251 ods. 3 O.s.p.) s výnimkami stanovenými osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (platný do 31.12.2005). Uvedená úprava sa nevzťahuje aj na návrh (podnet) oprávneného, aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. konanie prerušil a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre tvrdený „rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok“. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že síce v zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak. Exekučný poriadok v § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť na návrh účastníka exekučné konanie, okrem zákonom stanovených prípadov. Preto ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. možno aplikovať aj na exekučné konanie, a teda možno exekučné konanie prerušiť, ak o to žiadal súd, nie však oprávnený. Niet zákonného dôvodu, aby o prerušení nerozhodol súd, ktorý takýto návrh postúpil Ústavnému súdu. Súd však nie je povinný takémuto návrhu (podnetu) účastníka vyhovieť. Vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. R 53/1999 prerušiť konanie možno len vtedy, ak k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka
veci, je v rozpore s Ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, dospel súd a nie účastník konania.
Návrh na zistenie nesúladu všeobecne záväzného právneho predpisu s Ústavou SR môže podať len sudca pri prejednávaní konkrétneho prípadu.
Súd preruší konanie až potom, čo podal návrh na prerušenie Ústavnému súdu.
V rámci skúmania podmienok na postup podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. je všeobecný súd oprávnený posudzovať, či zákon je v súlade s Ústavou SR. Zo strany všeobecného súdu nejde o prekročenie
právomoci (R 70/2007). Podľa názoru odvolacieho súdu v preskúmavanej veci nejde o nesúlad s § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku s Ústavou SR, konkrétne s jeho článkom I. ods. 1.
Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy SR, „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu, ani náboženstvo“. Právny štát je štátom, v ktorom vládne právo. „Štát, štátne orgány môžu postupovať len na základe práva a len spôsobom stanoveným právom“ (článok 2 ods. 2 Ústavy SR). Vládcom, ktorý prikazuje všetkým a každému, je zákon.
Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I.ÚS 87/93, Pl.ÚS 16/95, III.ÚS 356/2006). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/2009).
Súlad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s ústavnými princípmi vyplývajúcimi z citovaných článkov Ústavy SR vyplýva z ustálenej súdnej praxe, napr. z uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 375/2012 z 30.4.203, sp. zn. 3MCdo 11/2010 z 26.9.2011, sp. zn. 2MCdo 1/2012 z 31.1.2013, sp. zn. 5MCdo 6/2012 z 29.4.2013.
Z týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že nemá pochybnosti o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s Ústavou SR (konkrétne článkom 1 ods. 1). Preto nevyhovel návrhu oprávneného na prerušenie konania, ani návrhu na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade podľa § 109 ods. 1, písm. b) veta druhá O.s.p..
Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti výroku uznesenia o vyhlásení exekúcie v celom rozsahu za neprípustnú a o zastavení exekúcie v celom rozsahu.
Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktoré sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. Samotná možnosť existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.
Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných
spotrebiteľských zmluvách, čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciu vykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.
Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému porušeniu citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.
Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky 3Cdo 63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z podmienok materiálnej vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.
Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je spôsobilým exekučným titulom.
Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia,
že notárska zápisnica zo dňa 25.9.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok. Nespôsobilosť tejto notárskej zápisnice byť exekučným titulom v preskúmavanej veci je dôsledkom neplatnosti splnomocnenia daného povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 31.3.2005.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011 č. k. I.US 456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z
týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
V náväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci spisovej značky 2Cdo263/2010
z dňa 21.12.2011. „Podstatnou ... skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si
zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon
uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.
Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR
spisovej značky 2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero
dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad, ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné osoby a pod.)...“.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods.1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods.1 O.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia je skutočnosť, že oprávnený v odvolacom konaní nemal úspech a povinnému a súdnemu exekútorovi žiadne trovy v jeho priebehu nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.