Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24CoE/247/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., L. XXXX/X, pre vymoženie 205,77 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Ing. Roman Liščák, Exekútorský úrad Hlohovec, Nám. Sv. Michala 5, pod sp. zn. EX 389/06, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 7.2.2014, č.k. -27, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v I. výroku povolil odklad exekúcie vedenej u súdneho exekútora JUDr. Ing. Romana Liščáka pod sp. zn. EX 389/06 na základe poverenia Okresného súdu Trnava zo dňa 22.1.2007, č. 5207*052082 do dňa právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. V II. výroku vyzval právneho zástupcu oprávneného, aby v súčinnosti s oprávneným v lehote 10 dní odo dňa doručenia napadnutého uznesenia do súdneho spisu doložil Zmluvu o úvere zo dňa 16.2.2006 uzavretú medzi účastníkmi konania a všeobecné podmienky poskytnutia úveru. V III. výroku prvostupňový súd návrhu oprávneného zo dňa 6.12.2007 n a zmenu súdneho exekútora nevyhovel.

Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 44 ods. 2, 8, 9, § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 40 písm. a), § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 120 ods. 1, § 135 ods. 1, § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku ako aj § 40a, § 53 ods. 1, 3, 4, 5, § 54 ods.1, 2 Občianskeho zákonníka a smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. -37 zo dňa 13.4.2011.

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že zmluva o úvere medzi účastníkmi konania bola uzavretá podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka. V zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy, je možné predmetný vzťah posúdiť ako spotrebiteľský aj s prihliadnutím na predmet činnosti dodávateľa na výpise z Obchodného registra SR, ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že súdu bolo z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený vystupuje v obdobných prípadoch poskytovania úverov opakovane. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedených skutočností mal súd preukázané, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah účastníkov je potrebné okrem zmluvných dojednaní aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán, ako normy európskeho práva zamerané na ochranu spotrebiteľa. Z týchto dôvodov považoval prvostupňový súd za potrebné preskúmať rozhodcovskú doložku (všeobecné podmienky poskytnutia úveru), ako i úverovú zmluvu uzavretú medzi účastníkmi konania, ktoré však neboli súčasťou súdneho spisu. Ako to vyplýva z napadnutého uznesenia možno predpokladať, že exekúcia bude zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, avšak do oboznámenia sa s rozhodcovskou doložkou, ako i úverovou zmluvou nemôže súd exekúciu zastaviť. Vo veci preto povolil odklad, a to až do dňa právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Rozhodnutie v časti zmeny súdneho exekútora prvostupňový súd odôvodnil tak, že zmene súdneho exekútora nemožno vyhovieť v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -37 zo dňa 13.4.2011, v ktorom Ústavný súd konštatuje: „Nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle § 3 Exekučného poriadku. Inými slovami, súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom konania. Uvedené konanie nevylučuje ani disciplinárnu, resp, trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa. Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku.“ Vzhľadom na znenie vyššie uvedeného nálezu Ústavného súdu prvostupňový súd žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora nevyhovel, nakoľko oprávnený navrhoval, aby bol vykonaním poverený exekútor, u ktorého sú pochybnosti o jeho nestrannosti a nezaujatosti.

Proti tomuto uzneseniu proti I. a III. výroku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu oprávnený odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd uznesenie Okresného súdu Piešťany, č.k. -27 zo dňa 7.2.2014 v súlade s ustanovením § 221 Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa odvolateľa z napadnutého uznesenia nevyplýva jediný právne relevantný dôvod, z ktorého by bola zrejmá opodstatnenosť povolenia odkladu exekúcie. Poukázal na skutočnosť, že v tomto prípade súd už posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. Súd však v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Podľa odvolateľa nebol konajúci súd právnym predpisom splnomocnený na rozhodnutie o odklade exekúcie ex offo, t.j. bez návrhu, keďže zastavenie exekúcie nie je možné podložiť právne relevantnými dôvodmi. V časti zamietnutia návrhu na zmenu súdneho exekútora oprávnený namietal, že nález Ústavného súdu sp. zn. predstavuje individuálne rozhodnutie, ktoré sa dotýka konkrétneho konania a zaväzuje len účastníkov tohto konania. Takéto rozhodnutie Ústavného súdu nemá všeobecnú platnosť a všeobecné súdy SR ním nie sú viazané. Poukazoval pritom na rozhodnutia okresných súdov SR (uznesenie Okresného súdu Martin zo dňa 21.4.2010, č.k. -44, uznesenie Okresného súdu Trebišov zo dňa 22.9.2010, č. k. -43 a iné), ktoré konštatovali, že JUDr. Rudolf Krutý nie je vylúčený z vykonávania exekúcií. Skutočnosť, že súdny exekútor bol v minulosti zamestnancom oprávneného, nezakladá sama o sebe jeho pomer k účastníkom exekučného konania, ktorý by mal za následok pochybnosť o jeho nezaujatosti a viedol by tak k vylúčeniu súdneho exekútora. Jednalo sa iba o radového zamestnanca, ktorý nemohol ovplyvňovať podnikateľskú činnosť spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 23.9.1999 a Najvyššieho správneho súdu ČR č. 1882 publikované v č. 8/2009 Zb. NSS, zaoberajúce sa otázkou zaujatosti sudcu/zamestnanca správneho orgánu v prípade, ak bol v minulosti zamestnancom účastníka konania. Poukazoval tiež na stanovisko občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne z , podľa ktorého o námietke zaujatosti sa rozhoduje len na návrh a nie na základe oznámenia súdneho exekútora o tom, že ho Ústavný súd SR v jednej veci vylúčil. Namietať zaujatosť exekútora môže len účastník alebo sám exekútor sa môže namietať, že je zaujatý. Na základe uvedeného oprávnený navrhoval, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že poverí súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonávaním predmetnej exekúcie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť.

Ako prvé odvolací súd skúmal, či je súd v exekučnom konaní oprávnený zaoberať sa obsahovou stránkou rozhodcovského rozsudku.

Podľa § 243d Exekučného poriadku sa na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. § 159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne, potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. -10). Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvoj stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto podmienkou viazaný.

Obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16. 11. 2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i povinný a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale i neskôr v priebehu celého exekučného konania ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Z rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp. zn. SR 4403/06 zo dňa 25.9.2006 bolo zistené, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 16.2.2006 zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver, ktorý sa tento zaviazal vrátiť spolu s príslušnými poplatkami v dohodnutých mesačných splátkach. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere podľa rozhodcovského rozsudku sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru v zmysle ktorých v čl. 17 zmluvné strany dohodli, že všetky spory budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa O.s.p. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie sporu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky.

Ochranu povinného v exekučnom konaní zabezpečuje aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana je buď dočasná, alebo smeruje k takej úprave pomerov oprávneného a povinného pred definitívnym zastavením exekúcie, ktoré zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného, alebo nárokov na náhradu škody. Uznesenie súdu, ktorým sa povolí odklad, obsahuje aj dobu odkladu.

Odklad exekúcie môže byť spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Rozhodnutie súdu o povolení odkladu exekúcie je vykonateľné jeho doručením exekútorovi a exekútor upovedomí všetky dotknuté osoby - platiteľov mzdy, banku alebo iných dlžníkov povinného o odklade exekúcie, keďže v exekúcii sa nepokračuje.

Nemožno spochybňovať právo súdu i v priebehu exekúcie rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a túto zastaviť (§ 58 ods. 1 EP). Exekučný súd je totiž povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, je možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. -15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Prvostupňový súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu, hoci už bolo v predmetnej veci vydané poverenie na vykonanie exekúcie. Základným predpokladom pre povolenie odkladu exekúcie súdom ex offo, je existencia skutočnosti, pre ktorú možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

Keďže z danej dôkaznej situácie bolo pravdepodobné zastavenie exekúcie, postup súdu prvého stupňa, ktorý v súdenom prípade povolil odklad exekúcie je tiež správny. Prvostupňový súd rozhodol o povolení odkladu exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Toto rozhodnutie súdu prvého stupňa umožňuje, aby až do právoplatnosti konečného rozhodnutia nebola exekúcia vykonávaná a nedochádzalo tak vzniku bezdôvodného obohatenia na strane oprávneného, ktorý v predmetnej veci predložil neúčinný exekučný titul, prípadne k vzniku škody na strane účastníkov konania, ako aj súdneho exekútora.

Odklad exekúcie je procesným inštitútom, ktorý umožňuje zabrániť bezprostrednému vykonaniu exekúcie. Po povolení odkladu exekúcie ex offo, nesmie súdny exekútor vykonať úkon bezprostredne smerujúci k speňaženiu majetku povinného alebo k nútenému splneniu inej povinnosti, t. j. nemôže vykonať dražbu, alebo vydať exekučný príkaz, nemôže vydávať nové príkazy na začatie exekúcie a určovať ďalšie spôsoby vykonania exekúcie. Uznesenie o odklade exekúcie je účinné aj voči tretím osobám, ktorým sa už doručil príkaz na začatie exekúcie, alebo exekučný príkaz. Exekučný poriadok upravuje procesné dôsledky takéhoto povolenia odkladu exekúcie osobitne pri exekúcii zrážkami zo mzdy a pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Povolením odkladu exekúcie sa zabraňuje bezprostrednej exekúcii majetku, to napr. znamená, že zrazené sumy budú stále deponované na účte, len sa nevykoná ich výplata exekútorovi alebo oprávnenému. Osud zadržaných súm bude závisieť od toho, či bude exekúcia zastavená (vyplatenie povinnému), alebo či bude odklad exekúcie zrušený (vyplatenie oprávnenému).

V predmetnej veci je na základe vedomosti z činnosti súdu vysoko pravdepodobný predpoklad, že dôjde k zastaveniu exekúcie, preto bolo dôvodným, aby prvostupňový súd rozhodol o odklade prebiehajúcej exekúcie ex offo a zabránil tak ďalšiemu priamemu výkonu exekúcie, a tento odklad povolil správne až do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie. Tento postup je správny aj s ohľadom na zásadu zákazu obnovy skončeného exekučného konania upravenú v ustanovení § 36 ods. 5 EP. V prípade, že by súd o odklade exekúcie nerozhodol, mohol by súdny exekútor pokračovať v priamom výkone exekúcie, a to až do právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie, čím by sa mohlo stať, že exekúcia by sa skončila vymožením pohľadávky oprávneného a trov exekúcie ešte pred tým, ako by bola samotná exekúcia pre nezákonnosť exekučného titulu právoplatne zastavená, čím by mohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu na strane oprávneného, prípadne i k vzniku inej škody na strane povinného.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej povolil odklad exekúcie, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zmene súdneho exekútora však už nemohlo byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

Podľa § 374 ods. 4 O.s.p. je proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 O.s.p.), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

V zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v účinnom znení oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa ods. 9 tohto ustanovenia súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa ods. 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Keďže citované ustanovenia Exekučného poriadku pojednávajúce o zmene exekútora § 44 ods. 8 a 9 výslovne nezakotvujú prípustnosť odvolania proti uzneseniu, ktorým súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol, s poukazom na cit. ust. § 202 ods. 2 O.s.p., odvolanie proti takémuto uzneseniu prvostupňového súdu potom nie je prípustné.

Predmetné rozhodnutie, vydané vyšším súdnym úradníkom, tak bolo v zmysle ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, v spojení s 202 ods . 2 a § 374 ods. 4 veta tretia O.s.p. zrušené, a preto nemôže byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. O zmene súdneho exekútora tak v ďalšom konaní musí opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.