Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15CoPr/3/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobkyne C. A., nar. XX.X.XXXX, bytom W., M. XX, právne zastúpenej JUDr. Petrom Rakom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 13, proti žalovanému NIKÉ, spol. s r.o., IČO 00 603 741, Ilkovičova 34, Bratislava, právne zastúpenému AK AGILITA, v.o.s., Panenská 7, Bratislava, o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o odvolaní účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. -221 zo dňa 1.12.2014 a odvolaní žalobkyne proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. -163 zo dňa 2.7.2014 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá.

Potvrdzuje uznesenie.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania vo výške 136,30 eur na účet zástupcu JUDr. Petra Raka v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 7.6.2012 medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatné, že založený pracovný pomere medzi žalobkyňou a žalovaným na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2001 naďalej trvá a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 221,77 eur. Vychádzal zo skutkového zistenia, že žalobkyňa so žalovaným uzatvorili dňa 16.11.2001 pracovnú zmluvy, na základe ktorej začala žalobkyňa pracovať na pozícii pracovníčka stávkovej kancelárie s miestom výkonu práce v prevádzkarni XXX v W.. Neskôr pracovala na pozícii vedúcej pobočky na S. ulici XXX a po zrušení tejto pobočky ako vedúca na S. č. XXX v W.. Nikdy nepracovala na pobočke S. XX v W.. Listom zo dňa 7.6.2012 dal žalovaný žalobkyni výpoveď z dôvodu nadbytočnosti v súlade s § 63 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce ku dňu 30.6.2012. Oznámil tiež žalobkyni, že jej bude vyplatené trojmesačné odstupné, čo bolo aj realizované prevodom na jej účet. Žiadosťou zo dňa 21.1.2012 požiadal žalovaný o prerokovanie skončenia pracovného pomeru zástupcom zamestnancov. Na preukázanie doručenia výpovede žalobkyni predložil žalovaný kópiu obálky, v ktorej mala byť výpoveď doručovaná a ktorá sa vrátila nevyzdvihnutá v odbernej lehote, pričom bola uložená dňa 12.6.2012 a vrátená dňa 3.7.2012. Súd prvého stupňa k tomu uviedol, že podľa informácie Slovenskej pošty, a.s. zo dňa 10.1.2014 bola zásielka žalovaného podaná na pošte A. J.. dňa 8.6.2012. Na základe ceny poštovného 1,40 eur bola táto daná na prepravu bez dispozičnej služby do vlastných rúk. Podľa potvrdenia o dochádzke mala žalobkyňa v dňoch 11.6 a 12.6.2012 voľno a od 13.6.2012 bola práceneschopná. Dňa 21.5.2012 prijal žalovaný rozhodnutie o organizačnej zmene. Z dôvodu rušenia pobočiek a zabezpečenia efektívnosti práce tak znížil stav zamestnancov o 13. Na základe prevádzkového príkazu zo dňa 4.5.2012 bolo rozhodnuté, že sa zatvárajú pobočky XXX/W. 2 a XXX/W. XX. Žalobkyňa dňa 13.6.2013 ukončila práceneschopnosť a oznámila žalovanému, že žiada o prideľovanie práce na základe pracovnej zmluvy. Žalovaný jej vtedy oznámil, že pracovný pomer s ňou bol ukončený a oznámenie o nástupe do práce považuje za bezpredmetné.

Súd prvého stupňa citoval ust. § 38 ods.1, § 63 ods. 1 písm. a/, § 64 ods. 3 písm. a/, § 77 a § 38 ods. 2 Zákonníka práce. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy dospel k záveru, že žalobkyňa pracovala ako vedúca pobočky na Ulici S. XXX v W., pričom táto pobočka v rámci organizačných zmien nebola zrušená a naďalej vykonáva svoju činnosť. Mal za to, že miesto výkonu práce žalobkyne nebolo určené len samotným označením mesta, ako to tvrdil žalovaný, ale aj konkrétnou pobočkou, o čom svedčí samotná pracovná zmluva. Za podstatné považoval preukázanie skutočnosti, či žalobkyňa podala žalobu včas a či žalovaný splnil zákonné podmienky pre doručenie výpovede. Dospel k záveru, že žalovaný nesplnil zákonnú podmienku pre platné doručenie výpovede v zmysle § 38 ods. 2 Zákonníka práce, keďže výpoveď nedoručoval žalobkyni ako doporučenú zásielku s poznámkou „do vlastných rúk“, čo mal preukázané z vyjadrenia pošty. Týmto spôsobom teda žalobkyňa nemala doručenú výpoveď a tak jej nemohla začať plynúť ani prekluzívna lehota na dovolanie sa neplatnosti výpovede, preto žalobkyňa nemohla túto lehotu ani zmeškať. V súvislosti s týmto právnym záverom poukázal na rozhodnutie R41/1999 NS ČR. Pre nesplnenie základnej zákonnej podmienky, a teda riadne doručenie výpovede považoval súd prvého stupňa výpoveď za neplatnú.

Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného, že žalobkyňa mala vedomosť o tom, že dostane výpoveď, súd prvého stupňa uviedol, že žalobkyňa mohla mať vedomosť o tom, že dostane výpoveď, avšak vzhľadom na pochybenie žalovaného pri doručovaní výpovede účelovosť konania vo vzťahu k neprebratiu výpovede nebola preukázaná. Za nepodstatné pre posúdenie doručovania výpovede a jej platnosť považoval prvostupňový súd aj vedomosť žalobkyne o poukázaní finančných prostriedkov predstavujúcich odstupné. Pochybnosti vyslovil aj vo vzťahu k platnosti výpovede z dôvodu nadbytočnosti, keďže pobočka na ulici S. XXX, v ktorej žalobkyňa pracovala, naďalej funguje. Skutočnosťami týkajúcimi sa nadbytočnosti sa však bližšie nezaoberal vzhľadom na nepreukázanie riadneho doručenia výpovede.

Prvostupňový súd zamietol žalobu v časti o určenie, že oznámenie o skončení pracovného pomeru zo dňa 10.6.2013 je neplatné, ktorým určením sa žalobkyňa obrátila na súd prvotne a žalobu rozšírila o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 7.6.2012 až v priebehu konania. Mal za to, že takéto oznámenie nezakladalo žiadne práva alebo povinnosti medzi účastníkmi konania, a preto na takomto určení nie je daný naliehavý právny záujem.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a vzhľadom na čiastočný úspech žalobkyne priznal tejto náhradu trov konania za úkony vykonané po zmene žaloby, kedy sa domáhala skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 7.6.2012. Za úkony vykonané do rozšírenia žaloby, okrem prevzatia a prípravy zastúpenia, žalobkyni náhradu trov nepriznal, keďže pôvodná žaloba o určenie, že skončenie pracovného pomeru písomným oznámením žalovaného zo dňa 10.6.2013 je neplatné, bola zamietnutá. Vo vzťahu k samotnej výške náhrady trov konania odkázal na vyhlášku č. 655/2004 Z.z..

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa, a to proti vyhovujúcim výrokom odvolanie žalovaný. Namietal, že predmetné konanie v zmysle žalobného petitu zo dňa 13.8.2013 sa viedlo ako konanie o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe písomného oznámenia žalovaného zo dňa 10.6.2013 a žalobkyňa zmenila žalobu až podaním zo dňa 2.10.2014, pričom dokument, a to výpoveď zo dňa 7.6.2012 sa nachádzala v spise už od 28.11.2013. Znamená to, že žalobkyňa až po 11-tich mesiacoch vedenia súdneho konania po založení dokumentu o skončení pracovného pomeru zmenila žalobu napriek tomu, že predmetný dokument bol založený v spise a žalobkyňa sa s nim mohla kedykoľvek oboznámiť. Namietal tiež nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia, keďže súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení len stroho konštatuje, že žaloba bola podaná včas, čo nespĺňa kritéria spravodlivého, presvedčivého a náležitého odôvodnenia rozhodnutia. Absentujú akékoľvek úvahy súdu, na základe akých zistených skutočností a akými právnymi úvahami dospel k takému záveru, akými dôkazmi sa pri tomto rozhodnutí zaoberal, ktoré dôkazy považoval za preukázané a ktoré naopak nie. Vyslovil názor, že pre posúdenie včasnosti uplatnenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 77 Zákonníka práce relevantnou otázkou, ktorú mal súd vyriešiť je otázka týkajúca sa určenia dňa, kedy mal pracovný pomer žalobkyne a žalovaného na základe predmetnej výpovede skončiť a z toho vyplývajúceho určenia dňa, ktorým začala plynúť prekluzívna lehota na uplatnenie tohto nároku. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia nezaoberal otázkou začatia plynutia prekluzívnej lehoty na uplatnenie nároku žalobkyne a na túto okolnosť nevykonal ani dokazovanie. Vo vzťahu k samotnému doručovaniu v zmysle ust. § 38 Zákonníka práce odvolateľ uviedol, že žalobkyňa svoje tvrdenia o údajnom dodatočnom dopísaní „do vlastných rúk“ ničím nepredložila a súdu nepreukázala relevantné dôkazy, ktoré by jej tvrdenia preukazovali. Trval na to, že zásielka obsahujúca písomnosť spĺňala všetky zákonom požadované náležitosti, keďže ust. § 38 ods. 2 Zákonníka práce žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikuje, či poznámka „do vlastných rúk“ musí byť predtlačená alebo môže byť napísaná rukou. Trval na to, že súd prvého stupňa si bez akéhokoľvek dokazovania iba osvojil účelové tvrdenia žalobkyne vo vzťahu k doručovaniu. Tvrdiť, že žalovaný nespĺňa základné zákonné podmienky pre riadne doručovanie výpovede žalobkyni by sa dalo výlučne len v tom prípade, kedy si žalobkyňa písomnosť, ktorú jej žalovaný riadne zasielal prevzala a prevzatím tejto písomnosti by zistila, že zásielka neobsahuje niektorú z náležitosti uvedených v zmysle § 38 ods. 2 Zákonníka práce, teda že absentuje doručovanie prostredníctvom poštového podniku, alebo sa písomnosť zasielala na inú ako poslednú adresu zamestnanca, alebo písomnosť nebola zásielkou doporučenou, alebo že zásielka vôbec neobsahuje poznámku „do vlastných rúk“. Až v prípadoch, kedy si žalobkyňa prevzala takúto písomnosť, možno hovoriť o tom, že žalovaný nesplnil základné zákonné podmienky pre riadne doručenie výpovede. Mal za to, že v konaní preukázal, že dňa 8.6.2012 podal zásielku na poštu, ktorú doručoval doporučenou zásielkou s poznámkou „do vlastných rúk“ žalobkyni. Zásielka bola dňa 12.6.2012 uložená na pošte a dňa 3.7.2012 bola vrátená, keďže zásielku si žalobkyňa neprevzala v odbernej lehote. Trval na tom, že postupoval v súlade s ust. § 38 Zákonníka práce. Povinnosť doručiť písomnosť bola teda ním splnená dňa 3.7.2012, teda len čo písomnosť poštový podnik vrátil ako nedoručiteľnú. Za druhú skutočnosť, ktorá privodila účinky doručenia považoval žalovaný zmarenia doručenia žalobkyňou. Ako dôkaz tohto tvrdenia uviedol skutočnosť, že žalobkyňa si zásielku neprevzala ani v odbornej lehote po tom, čo jej bolo oznámené uloženie zásielky, pričom vo svojej výpovedi uviedla, že poštu vyberala raz za týždeň. Konanie žalobkyne bolo jednoznačne konaním, ktorým sa snažila prekaziť doručenie písomnosti, o ktorej vedela, že musí prísť, keďže predtým sa osobne dohodla na podmienkach skončenia pracovného pomeru vrátane vyplatenia odstupného. Záver súdu prvého stupňa o nepreukázaní, či poznámka „do vlastných rúk“ nebola dopísaná až dodatočne považoval za nepreukázaný, nepodložený dôkazmi a teda nepreskúmateľný. V tomto smere vyhlásenia žalobkyne nemajú žiadnu oporu v dokazovaní a tak neuniesla dôkazné bremeno. Tiež namietal, že súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou zmarenia doručenia písomnosti žalobkyňou, hoci to v konaní namietal. Žalovaný vo svojom odvolaní trval aj na tom, že žalobkyňa mala vedomosť o výpovedi aj z dôvodu prijatia odstupného a jeho spotrebovania pre osobnú potrebu. Z výpovedi svedkov mal súd preukázané, že skutočnosť, že žalobkyňa dostane výpoveď a bude jej vyplatené odstupné tak, ako sa sama dohodla, sa dostala do dispozičnej sféry žalobkyne. Nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa videl žalovaný v konštatovaní, že vedomosť žalobkyne o tom, že dostane výpoveď žalovaný preukázal len čiastočne. Mal za to, že povinnosťou súdu bolo, aby sa v potrebnom rozsahu zaoberal a vyporiadal s výpoveďami svedkov a nadväzne na to sa s nimi buď stotožnil alebo ich vyvrátil, resp. spochybnil alebo spochybnil ich len čiastočne. Až takýto prístup súdu môže zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia ako jedného zo základných atribútov spravodlivého procesu. Žalovaný tiež poukázal na to, že pokiaľ súd prvého stupňa vyhovel žalobe z dôvodu nesplnenia základných zákonných podmienok pre riadne doručenie výpovede, nemal dôvod a ani právny rámec na to, aby mohol urobiť záver o obsahu a dôvodoch výpovede a jej zmätočnosť vo vzťahu k pobočke, kde žalobkyňa pracovala. Poukázal na to, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie len oboznámením sa s pracovnou zmluvou zo dňa 16.11.2001 a výlučne len z tejto pracovnej zmluvy vychádzal pri svojom rozhodovaní. Neprihliadol na námietky, že od 23.1.2002 bolo miestom výkonu práce už len W., preto skutočnosť, že žalobkyňa pracovala v pobočke, ktorá mala sídlo na ulici S. XXX nemá žiaden vplyv na miesto výkonu práce určené v pracovnej zmluve v znení všetkých platných a účinných dodatkov.

Ako ďalšiu odvolaciu námietku žalovaný uviedol, že žalobkyňa nemala naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer založený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.11.2001naďalej trvá. Trval na to, že žalobkyňa nemá skutočný záujem na určení ďalšia trvania pracovného pomeru, čo dávala najavo svojim správaním v priebehu konania, teda ignorovaním výziev súdu na doplnenie dokazovania, ako aj neúčasťou na súdnych pojednávaniach. Poukázal na vyjadrenie žalobkyne, že má prácu v T. a v prípade, že má pracovné voľno, tak chce prioritne tráviť čas so svojimi deťmi v A.. Namietal však, že súd sa touto otázkou nezaoberal. Navrhol napadnutý rozsudok z odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/, f/ zmeniť a žalobu zamietnuť alebo rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podaním zo dňa 5.3.2015 doručeným súdu prvého stupňa dňa 10.3.2015 doplnil žalovaný svoje odvolanie vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania. Poukázal na to, že od samého začiatku sa viedlo predmetné konanie v zmysle žalobného petitu zo dňa 13.8.2013, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovaným písomným oznámením žalovaného zo dňa 10.6.2013 je neplatné a až podaním zo dňa 2.10.2014 žiadala rozšíriť žalobu o navrhovaný petit. Znamená to, že až po zmene žaloby bolo povinnosťou súdu konať o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 7.6.2012. Pokiaľ nevyhovel žalobe v časti, tak nie je zrejme, prečo nepriznal náhradu trov konania žalovanému v tej časti, v ktorej bol úspešný. Vyslovil názor, že za všetky právne úkony vykonané do rozšírenia žaloby mu patrí ako úspešnému účastníkovi náhrada trov konania. Vyčíslil zároveň trovy konania do rozšírenia žaloby sumou 3.365,83 eur vrátane DPH.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním zo dňa 24.3.2015. Navrhla rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť a výrok o trovách konania zmeniť a priznať jej plnú náhradu trov prvostupňového konania. Trvala na tom, že žalovaný nesplnil zákonné podmienky pre doručenie výpovede, na základe čoho je výpoveď neplatná. V konaní bolo preukázané, že podľa poštovného a vyjadrenia pošty služba „do vlastných rúk“ objednaná nebola a teda týmto spôsobom žalobkyňa nemala doručenú výpoveď. Nemohla jej tak začať plynúť ani prekluzívna lehota na dovolenie sa neplatnosti výpovede v súlade s ust. § 77 ods. 2 Zákonníka práce. Preukazovať tvrdenie o tom, že až dodatočne žalovaný dopísal rukou „do vlastných rúk“ je v takomto prípade irelevantné a jeho tvrdenia sú nepravdivé a zavadzajúce. Žalovaný mal v konaní preukázať, že bola zásielka, teda výpoveď doručená v súlade so Zákonníkom práce, avšak toto nepreukázal a bremeno dokazovania preniesol na žalobkyňu a vykonané dôkazy vo svojom odvolaní dokonca ignoruje. Mala za to, že právny záver súdu prvého stupňa je aj v súlade s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou súdov, ktoré v obdobných právnych veciach rozhodli rovnako. Poukázala na to, že konštatovania v odvolaní žalovaného sú vytrhnuté z kontextu rozhodnutia a napadá len časti, ktoré mu vyhovujú. Za opovážlivé považovala tvrdenia žalovaného o zmarení doručenia s poukazom na skutočnosť, že v čase doručovania bola práceneschopná a nemôže niesť zodpovednosť za to, aký spôsob doručovania si žalovaný vybral. Vo vzťahu k svojej práci v T. uviedla, že túto prácu bola nútená prijať vzhľadom na stav núdze, pričom v konaní bola riadne zastúpená advokátom, ktorý sa zúčastňoval všetkých pojednávaní a taktiež, že aj ona sa zúčastnila pojednávania, na ktoré bola predvolaná na vypočutie. K námietke o čase úpravy petitu uviedla, že nie je dôležité, kedy petit upravila, keďže podstatou konania od začiatku bolo určenie platnosti jej pracovného pomeru so žalovaným uzavretého dňa 16.11.2001. Vo vzťahu k namietanému nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobkyňa uviedla, že tento vyplýva zo samotnej podstaty konania a že jej povinnosťou nebolo nijako špeciálne preukazovať tento naliehavý právny záujem. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 30.6.2009. Za nadbytočné zhodne s vysloveným názorom prvostupňového súdu považovala dokazovanie vo vzťahu k ďalším dôvodom neplatnosti výpovede, ktorými sa, vzhľadom na hospodárnosť konania, súd prvého stupňa bližšie nezaoberal.

Odvolanie voči výroku o náhrade trov konania podala žalobkyňa. Trvala na tom, že v konaní bola v celom rozsahu úspešná, keďže predmetom konania bolo najmä určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a jeho ďalšie trvanie. Mala za to, že súd mal v takomto pracovnoprávnom spore prihliadať na to, čo je v predmete konania hlavné a čo sprevádzajúce a tiež akým spôsobom v konaní postupoval žalovaný. Citovala ust. § 143 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku (správne § 142 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku - poznámka odvolacieho súdu) a mala za to, že pokiaľ žaloba bola zamietnutá v časti, tak išlo o neúspech v pomerne nepatrnej časti, ktoré ustanovenie mal súd prvého stupňa pri náhrade trov konania použiť. Zdôraznila, že výrok, ktorým pôvodne sa domáhala neplatnosti skončenia pracovného pomeru bol dôležitý len pokiaľ žalovaný nepredložil súdu výpoveď a následne petit upravila, pričom nie je dôležité, kedy došlo k úprave petitu. Podstatou konania po celý čas bolo konanie o pracovnom pomere so žalovaným, ktorý vznikol dňa 16.11.2001 a jeho cieľom bolo dosiahnutie, aby naďalej pracovala u žalovaného, čo aj bolo rozhodnutím súdu prvého stupňa dosiahnuté, teda trvala na tom, že mala plný úspech vo veci. Pokiaľ jej bola priznaná náhrada trov konania len vo výške 221,77 eur, tak ide o rozhodnutie nespravodlivé a vymykajúce sa základným zásadám súdneho konania, a to najmä zásade úspechu, spravodlivosti a zároveň by sa stratila aj základná funkcia náhrady trov konania, a to reparačná, satisfakčná a sankčná. Navrhla výrok rozsudku v napadnutej časti zmeniť a priznať plnú náhradu trov prvostupňového konania.

K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 3.3.2015. Mal za to, že ak by odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žalobkyni priznaná náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 221,77 eur, tak takýto rozsudok bude považovať za správny. Opakovane zdôraznil, že pokiaľ žalobkyňa prehlásila, že zmení petit žaloby po predložení výpovede, tak tak neučinila, keďže výpoveď sa nachádza v súdnom spise od 28.11.2013 a k úprave žaloby došlo 2.10.2014, teda až po 11-tich mesiacoch vedenia súdneho konania, pričom žalobkyni nič nebránilo zmeniť žalobu ihneď po predložení výpovede, na absenciu ktorej sa odvolávala a nie až krátko pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej. Zdôraznil dispozičnú zásadu v sporovom konaní, ktorou stanovuje žalobca rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom má a ako rozhodnúť. V danom prípade až do zmeny žaloby bolo povinnosťou súdu konať výlučne o neplatnosti skončenia pracovného pomeru písomným oznámením žalovaného zo dňa 10.6.2013 a až po zmene žaloby o neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 7.6.2012. V prípade, že odvolací súd potvrdí rozsudok súdu prvého stupňa, tak navrhol výrok o náhrade trov konania tiež považovať za správny.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len O.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutých častiach, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúci z § 212 O.s.p. a zistil, že odvolania oboch účastníkov nie sú dôvodné.

Rozsudok súdu prvého stupňa nebol napadnutý odvolaním vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, preto v tejto časti sa stal rozsudok právoplatným a nebol dôvod ho preskúmavať.

Súd prvého stupňa vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom a vyvodil z nich aj správny právny záver. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na ktoré zároveň odkazuje. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného je potrebné uviesť, že z dôvodu hospodárnosti konania súd prvého stupňa správne ako prvoradé skúmal splnenie hmotnoprávnych podmienok, ktoré predpokladá zákon pre uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Podľa § 77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Skúmanie splnenia tejto prekluzívnej dvojmesačnej lehoty na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nie je možné posúdiť bez splnenia ďalších hmotnoprávnych podmienok, a to (ako v danom prípade) podmienkou platného doručenia výpovede v zmysle ust. § 38 ods. 1, 2 Zákonníka práce. Správne preto súd prvého stupňa skúmal, či došlo k platnému doručeniu výpovede žalobkyni. Dôkazné bremeno na preukázanie platného doručenia výpovede zaťažuje zamestnávateľa, teda v danom prípade žalovaného, keďže povinnosť doručenia písomnosti zamestnancovi do vlastných rúk vyplýva priamo zo zákona zamestnávateľovi, teda žalovanému. Prenesenie dôkazného bremena na zamestnanca, ako to namieta žalovaný vo svojom odvolaní, je preto neprípustné. Je preto právne irelevantné, či žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla ako často si chodila pre poštu. Nie je postačujúce, že žalobkyňa si počas svojej práceneschopnosti mohla doporučenú zásielku vyzdvihnúť, ale preukázanie žalovaným, že takúto zásielku doručil. Napriek tomu, že ustanovenie § 38 ods. 2 Zákonníka práce, stanovuje spôsob doručovania písomnosti zamestnávateľa poštou s tým, že má to byť doporučená zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“, samotná voľba iného druhu zásielky sama o sebe by nespôsobila neplatnosť doručenia výpovede. Podstatným je skutočnosť, či zásielka obsahujúca výpoveď bola doručená do vlastných rúk, hoci by išlo o doporučenú zásielku bez tejto výhrady. Ustanovenie § 38 ods. 2 Zákonníka práce stanovuje spôsob doručovania poštou v záujme právnej istoty zamestnávateľa a uľahčenie jeho postavenia pri preukazovaní spornosti doručovania, vrátane náhradného doručovania a fikcie doručenia v prípade oznámenej a nevyzdvihnutej zásielky. V konaní bolo nepochybne preukázané, a to správou z pošty, že zásielka obsahujúca výpoveď danú žalobkyni nebola daná žalovaným na prepravu s výhradou do vlastných rúk, preto nie je možné uveriť tvrdeniu žalovaného, že zásielka bola takto označená pred odovzdaním na prepravu. Súd prvého stupňa svoj záver o nedoručení výpovede, resp. o neplatnom doručení výpovede založil na správe z pošty, čo považuje aj odvolací súd pre daný záver za postačujúce. Ide o dôkaz jednoznačný, preto je právne irelevantné, či žalobkyňa poukázala na dodatočné dopísanie spôsobu doručovania na zásielku žalovaným.

Odvolací súd sa tiež stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že nebolo preukázané zmarenie doručenia zásielky žalobkyňou, pričom dôkazné bremeno aj v tomto smere je na žalovanom. Samotná vedomosť žalobkyne, že s ňou mieni žalovaný ukončiť pracovný pomer a že táto informácia sa dostala do dispozičnej sféry žalobkyne, nenahrádza platné doručenie výpovede. Dôkazom o doručení výpovede nie je ani prevzatie odstupného, keďže takýto právny úkon zamestnanca nevylučuje uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru .

Prvostupňový súd dospel tiež k záveru, že pokiaľ nenastali účinky doručenia výpovede, tak nezačala ani plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota pre uplatnenie nároku na neplatnosť výpovede a nebolo potrebné riešiť otázku dňa skončenia pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného a následného určenia dňa, kedy začala plynúť prekluzívna lehota na uplatnenie predmetného nároku, ako to vo svojom odvolaní uvádza žalovaný. Bolo preukázané, že ku dňu podania žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nedošlo k platnému doručeniu výpovede žalobkyni a za takéto doručenie nie je možné považovať ani predloženie listinných dôkazov súdu. Úkon doručenia výpovede predpokladá zákon zo strany zamestnávateľa a nie prostredníctvom súdu, teda absenciu tohto úkonu nie je možné konvalidovať doručovaním prostredníctvom súdu. Keďže nedošlo k doručeniu výpovede žalobkyni, nie je ani reálne určenie dňa, kedy mal pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončiť, preto odvolacia námietka žalovaného v tomto smere je nedôvodná.

Za nedôvodnú posúdil odvolací súd aj námietku žalovaného týkajúcu sa účelového konania žalobkyne a jej vedomosti o skončení pracovného pomeru pred nástup na práceneschopnosť, ako aj konania žalobkyne spočívajúceho v odovzdaní kľúčov od pobočky a od trezoru. V konaní nebolo sporným to, že žalobkyňa o úmysle žalovaného skončiť s ňou pracovný pomer vedela a že učinila aj kroky, ktoré k takémuto ukončeniu pracovného pomeru smerovali (napr. odovzdanie kľúčov). Tento postup žalobkyne však nevylučuje, že v medziobdobí od prerokovania podmienok výpovede až po konkrétnu výpoveď z pracovného pomeru uplynul čas, v ktorom si žalobkyňa mala možnosť uvedomiť dôsledky právnych krokov žalovaného a k výpovedi zaujať iný postoj. Je nepochybné, že žalobkyňa so skončením pracovného pomeru nesúhlasila, keďže nedošlo medzi účastníkmi konania k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, ale žalovaný bol nútený pristúpiť k výpovedi. Práve v takomto prípade sa od žalovaného očakávala zvýšená dôslednosť a opatrnosť pri nasledujúcich právnych krokoch.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nepreukázania dôvodov výpovede v nadväznosti na určenie miesta výkonu práce žalobkyne odvolací súd uvádza, že týmito skutočnosťami sa súd prvého stupňa zaoberal nadbytočne, keďže aj bez ďalších zistení by bola výpoveď neplatná práve pre nedodržanie zákonných podmienok pre doručenie výpovede.

Namietaný nedostatok naliehavého právneho záujmu v zmysle ust. § 80 písm. c/ O.s.p. na určení, že pracovný pomer naďalej trvá je daný priamo zákonom (ust. § 77 Zákonníka práce), preto jeho preukazovanie zvlášť nie je potrebné. V dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru sa zamestnanec môže rozhodnúť, či chce zotrvať naďalej v pracovnom pomere a takéto jeho rozhodnutie nie je podmienené preukázaním naliehavého právneho záujmu, ale je spojené s vyslovením neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Odvolanie žalovaného smerovalo aj proti výroku o náhrade trov konania s tým, že za právne úkony vykonané do rozšírenia žaloby mu patrí v súlade s ust. § 142 ods. 2 O.s.p. náhrada trov konania. Trval na tom, že mal úspech v konaní do rozšírenia žaloby pri závere súdu prvého stupňa, že náhradu trov konania žalobkyni priznal až od zmeny, resp. rozšírenia žaloby.

Odvolací súd výrok o trovách konania považuje za vecne správny, aj keď aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. nie je presná.

Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočne, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípad sa zákonná sadzby tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania časovo rozdelil predmetné konanie na časť do zmeny žaloby a po zmene žaloby, čo však je zákonom neprípustné. Žalobca môže byť v konaní úspešný, čiastočne úspešný alebo neúspešný a vo vzťahu k takémuto výsledku konania je potrebné rozhodovať aj o náhrade trov konania. Žalobkyňa pôvodne žalovala neplatnosť skončenia pracovného pomeru na základe písomného oznámenia žalovaného zo dňa 10.6.2013 napriek tomu, že z oznámenia z uvedeného dňa vyplynulo, že jej pracovný pomer skončil výpoveďou, aj keď daná výpoveď nebola bližšie špecifikovaná. Za takéhoto stavu nič nebránilo žalobkyni podať žalobu o neplatnosť výpovede na základe právneho úkonu žalovaného spočívajúce vo výpovedi a nie v oznámení, aj keď bližšia špecifikácia by absentovala a táto by sa doplnila v priebehu konania na základ predložených listinných dôkazov, ako to uviedla žalobkyňa aj v pôvodnej žalobe. Žalobkyňa je v predmetnom konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zastúpením, od ktorého sa očakáva aplikácia príslušných právnych noriem v znení, ktoré by sledovalo dosiahnutie predpokladaného cieľa. Pokiaľ jednotlivé úkony nekorešpondujú s dosiahnutím žiadaného cieľa, tak ide o úkony neúčelné, ktoré v súlade s vyhláškou č. 655/2004 Z.z. nie je možné priznať. S poukazom na uvedené odvolací súd vo vzťahu k trovám konania musí čiastočne prisvedčiť žalovanému ale aj žalobkyni, že jej neúspech bol v nepomerne malej časti a pri aplikácii ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p., by bolo možné priznanie celej náhrady trov konania. Hoci sa časť nároku, v ktorom bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá dotýka merita veci, právne úkony zástupcu žalobkyne boli vykonávané až do zmeny žaloby vo vzťahu k nároku, ktorým by nebolo možné dosiahnuť zmenu právneho postavenia žalobkyne, a preto tieto úkony odvolací súd považoval za neúčelné. Rozhodnutie o trovách konania je však vecne správne.

S poukazom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcich výrokoch a vo výroku o trovách konania v zmysle ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p..

Predmetom odvolacieho konania bolo aj rozhodnutie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovej pokuty žalobkyni vo výške 100 eur za neúčasť na pojednávaní dňa 22.5.2014 a zmarenie pojednávania stanoveného na 26.6.2014 napriek ústretovosti súdu vo vzťahu k žalobkyni. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa dopustila konania, ktorým sťažovala postup súdu, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil ako vecne správne v súlade s ust. § 219 ods. 1 O.s.p..

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a keďže žalobkyňa bola úspešná v odvolacom konaní týkajúcom sa veci samej, tak jej bola odvolacím súdom priznaná náhrada trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného zo dňa 24.3.2015vo výške 64,53 eur za účasť na verejnom vyhlásení rozsudku dňa 26.8.2015 vo výške 32,27 eur (§ 11 ods. 1 písm. a/, § 13a ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z.), k čomu je potrebné pripočítať režijný paušál vo výške 2x 8,39 eur a 20% DPH.

Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu týkajúcemu sa náhrady trov prvostupňového konania nebol úspešný ani jeden z odvolateľov, teda ani žalobkyňa, ale ani žalovaný, keďže odvolací súd nepristúpil k priznaniu trov prvostupňového konania za všetky úkony žalobkyne od podania žaloby a nepriznal ani trovy prvostupňového konania žalovanému z titulu pomerného úspechu v konaní. Preto za odvolacie konanie týkajúce sa trov konania a úkonov s tým spojených nebola priznaná náhrada s odkazom na ust. § 142 ods. 2 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p..

Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.