Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/113/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Šama a sudcov JUDr. Romana Tótha a JUDr. Jozefa Škraba v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Gröslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č.k. -31 zo dňa 30.6.2014 jednomyseľne takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa.

Nepriznáva žalovanému náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalobcu a náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalobca sa domáhal proti žalovanému náhrady škody vo výške 125,- eur z titulu majetkovej škody a sumy 328,23 eur z titulu nemajetkovej ujmy. Návrh odôvodnil tým, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu podľa § 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla nesplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 800500191 dlžníkom G. E., nar. XX.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil exekučnej veci číslo EX 1490/2011. Súdny exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému okresnému súdu v Bardejove a požiadal h o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prijal na ďalšie konanie. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a od 1.6.2010 do 31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidiel obsiahnutých v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, a to bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie všeobecného súdu, rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec nimi prejednávaná nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.7.2011 (konanie pritom začalo 24.1.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 178 dní). Žalobca upozornil, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl porušovateľa k vydaniu rozhodnutia, a to tým, že podával žiadosti o informáciu o stave konania, ako aj sťažnosti na prieťahy v konaní, a to v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011. Postup exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si uplatnil náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne: majetková škoda predstavovala náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde vo výške 15,- eur. Celkom vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej sumu 125,- eur. Táto suma by ho nezaťažila, ak by exekučný súd postupoval správne pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie a dodržal zákonom stanovenú dobu. Ďalej uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky, a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t. j. cca 660,- eur. Ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil sumu 328,23 eur. Ďalej uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody avšak žalovaný do podania žaloby na žiadosť pozitívne nereagoval.

Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 5.11.2013 uviedol, že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval existenciu exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy. Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkázal na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd. V tejto súvislosti navrhol postup podľa § 43 ods. 1 O.s.p.. Zo žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže sa v žalobe tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, uviedol, že žaloba síce uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, avšak formu žiadostí o informáciu o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Mal za to, že všeobecný súd v konaní o náhrade škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu a túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. K podmienke uplatnenia nároku na súde žalovaný uviedol, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody mu boli doručené 23.4.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že už v mesiaci september 2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote žalovaný odkázal na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doteraz dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučného titulu. Zdôraznil, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. Uvedená lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu. Ak ho súd nepoverí, 15 dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Z judikatúry Ústavného súdu SR (sp.zn. ) vyplýva, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 dňovej lehote žalovaný uviedol, že takto formulovaný nesprávny úradný postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z.. Z ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011 je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím je okrem iného nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. K existencii prieťahov v konaní žalovaný poukázal na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní. Súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd SR konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania, a teda vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje žalovaný existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Pokiaľ ide o existenciu materiálnej škody vo výške 125,- eur, žalovaný uviedol, že žalobca nepreukázal jej existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať len za hypotetické. K nemajetkovej ujme žalovaný uviedol, že žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, avšak poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy je nesprávne. Pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám a vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. V závere žalovaný poukázal aj na potrebu zohľadniť ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, ako aj ustanovenie § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Žalovaný upozornil na list Európskej komisie Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb.

Ďalej súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pre prejednanie veci boli naplnené podmienky ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. na prejednanie veci bez prítomnosti účastníkov. Ďalej citoval ustanovenie § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, ďalej ustanovenie § 9 ods. 1, 2, ustanovenie § 15 ods. 1, ustanovenie § 16 ods. 1, ustanovenie § 17 ods. 1 až 3, ustanovenie § 19 ods. 1, 3 citovaného zákona, ďalej ustanovenie § 41 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011, ustanovenie § 41 ods. 2, 3 Exekučného poriadku, ustanovenie § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a v súvislosti s tým konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote. V predmetnom konaní mal za to, že nedošlo v konkrétnom prípade k nesprávnemu úradnému postupu - k existencii prieťahov v konaní, ako jedného z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Z exekučného spisu Okresného súdu Bardejov sp. zn. vedeného proti povinnému G.P., nar. XX.X.XXXX pre vymoženie istiny 1.334,33 eur s príslušenstvom bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 14.2.2011 a táto bola zamietnutá uznesením súdu č.k. -10 zo dňa 17.6.2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 26.7.2011. Uznesením zo dňa 4.10.12011 bolo exekučné konanie zastavené. V uvedenej veci bol plne opodstatnený postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre vykonanie exekúcie nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, prípadne právom nedovolené alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok týmto zákonným ustanoveniam odporoval, uvedené nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá bola 4 mesiace. Vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť vedenej exekúcie, dĺžka exekučného konania nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Pokiaľ žalobca upozornil na enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu rozhodnutia tým, že spísal žiadosť o informáciu o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym plynutím času dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010, 30.8.2010, 23.11.2010 a 25.5.2011, tak prvých šesť žiadostí sa nemohlo týkať predmetnej exekúcie, keďže žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola Okresnému súdu Bardejov doručená dňa 14.2.2011. Súčasne súd uviedol, že ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetnom konaní nebolo vedené žiadne disciplinárne konanie a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní ani nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013 pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo zbytočných prieťahoch možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sa sudca dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Len za takéhoto predpokladu by prichádzalo do úvahy priznanie žalobcom uplatnených nárokov. Na základe uvedených skutočností preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Os.p. tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal z dôvodu, že žalobca nebol v spore úspešný a žalovanému trovy nevznikli.

Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Odvolanie podal z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, ďalej, že v konaní došlo k vadám, keďže súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a ďalej z dôvodu, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Poukázal na to, že ako dôkaz o vzniku škody doložil Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave a súd nevykonal dostatočne dokazovanie oboznámením sa s predloženým posudkom. Ďalej, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Z týchto dôvodov teda navrhol rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Žalovaný sa na odvolanie žalobcu nevyjadril.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. V tomto zmysle odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné. Z obsahu spisu je zrejmé, že žaloba o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy napadla na Okresný súd Bardejov pod sp.zn. a tento uznesením č.k. -7 zo dňa 8.10.2012 spojil na spoločné konanie veci začaté na uvedenom súde, mimo iného aj vec sp.zn. s tým, že spojené veci sa budú viesť pod sp.zn. .

Po tom, čo vec bola prikázaná Okresnému súdu Svidník, tento uznesením č.k. -17 zo dňa 19.8.2013 vylúčil na samostatné konanie veci, ktoré boli vedené na Okresnom súde Bardejov, mimo iného aj pod ich pôvodnými spisovými značkami a ďalšie.

Z obsahu spisu prvostupňového súdu nie je možné konštatovať, aby bol predložený Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody, resp. že by spis obsahoval návrh na prerušenie konania. Keďže iné odvolacie námietky odvolanie žalobcu neobsahovalo, odvolací súd sa so zreteľom na ustanovenie § 212 ods. 1 O.s.p. inými prípadnými vadami konania ani nemohol zaoberať, okrem tých na ktoré v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p. by musel prihliadať aj z úradnej povinnosti. Takéto vady však odvolací súd nezistil, a preto v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania a vyvodil aj správny právny záver.

V odvolacom konaní bol žalovaný úspešný, avšak náhradu trov konania neuplatnil, preto mu táto priznaná nebola.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.