Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-70-2022.pdf
PDF · 104.66 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/70/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený spoločnosťou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. M. XXXX/X, N., o zaplatenie sumy 8.902,80 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 2C/396/2014-145 zo dňa 27. mája 2021, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi istinu vo výške 8.902,80 eur spolu s úrokom z omeškania 8,75 % zo sumy 8.902,80 eur od 07.08.2012 do zaplatenia a úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.11.2010 do 06.08.2012 vo výške 159,50 eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie sa opiera o ust. § 497 ods. 1, § 502 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, ust. § 52 ods. 1, 3, 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 1 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Po vykonanom dokazovaní mal súd preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bol založený záväzkový vzťah, a to na základe úverovej zmluvy zo dňa 24.04.2008. V danom prípade je nesporné, a to vzhľadom na povahu účastníkov tejto zmluvy, že predmetný zmluvný vzťah je vzťahom spotrebiteľským, keďže žalobca ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel predmetnú zmluvu so žalovaným, ktorý je fyzickou osobu - nepodnikateľom. Súd následne aplikoval i príslušné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách upravené v Občianskom zákonníku. Zároveň ide o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Na túto zmluvu je tak potrebné prednostne aplikovať špeciálne spotrebiteľské právo, a to hlavne zákon o spotrebiteľských úveroch, zákon o ochrane spotrebiteľa a neupravených otázkach, Obč. zákonník a Obch. zákonník len tam, kde neodporuje občianskoprávnej úprave spotrebiteľských vzťahov. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa v pochybnostiach použije právna úprava, ktorá je pre spotrebiteľa priaznivejšia. V Obchodnom zákonníku je síce zmluva o úvere upravená ako absolútny obchod bez ohľadu na povahu sporových strán, avšak keď ide o úver poskytovaný spotrebiteľovi na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, je potrebné prednostne aplikovať občianskoprávne predpisy. Spotrebiteľské právo je vo
vzťahu k obchodnému zákonníku špeciálnym právom, a má teda prednosť. Záverom súd uvádza, že predmetná úverová zmluva spĺňa všetky náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalobca si splnil svoje povinnosti vyplývajúce z predmetnej úverovej zmluvy, poskytol žalovanému v tom čase úver vo výške 200.000,- Sk. V zmluve bol určený počet splátok 120, mesačná splátka v tom čase 2.980,- Sk, konečná splatnosť úveru bola stanovená na deň 20.04.2018. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok dňa 27.06.2012 medzi postupcom X. X. a žalobcom postúpil postupca na žalobcu pohľadávku voči žalovanému. Počas konania žalovaný skutočnosti tvrdené žalobcom nepoprel. Vo svojom písomnom odpore voči platobnému rozkazu uviedol, že uznáva uplatnený nárok, ale nakoľko má nízky príjem, nemá možnosť splácať úver v takej výške, ako je uvedená. Na základe uvedeného potom súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel. Žalovaný tým, že nespláca žalobcovi poskytnutý úver riadne a včas, dostal so do omeškania so zaplatením svojho záväzku, a preto má žalobca nárok aj na ním uplatnený úrok z omeškania tak, ako rozhodol súd vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. O trovách konania rozhodol súd v súlade s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal v konaní plný úspech, a preto mu súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný, a to čo do uhradenia žalobcovi istiny vo výške 8.902,80 eur. Poukázal na to, že žalobcovi pravidelne každý mesiac posiela čiastku 100,- eur. Je samoživiteľ, býva u sestry, ktorá mu s tým pomáha. Sestre prispieva na bývanie, má aj iné výdavky, ktoré musí uhrádzať a zostatok má na živobytie. V žiadnom prípade nemá financie na splatenie celého dlhu ako uviedol, môže splácať mesačné splátky 100,- eur.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s rozsudkom súdu prvej inštancie a nesúhlasí so splátkami vo výške 100,- eur mesačne. Žiada rozsudok potvrdiť ako vecné správny.
5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie na základe odvolania žalovaného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP zmenil v zmysle ust. § 388 CSP tak, že žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
6. V zmysle ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
7. Podľa ust. § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
8. Podľa ust. § 380 ods. 2 CSP, na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, prihliadne odvolací súd, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.
9. V danom prípade odvolací súd dospel k záveru, že nie sú splnené podmienky ani na potvrdenie rozsudku súdu prvej inštancie, ani na jeho zrušenie. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zamietol, majúc za to, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný na uplatnenie nároku voči žalovanému.
10. Pokiaľ ide o rozsah odvolania, žalovaný podal odvolanie, čo do zaplatenia sumy 8.902,80 eur, t. j. z celej istiny, na ktorú bol zaviazaný. Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd, čo do rozsahu preskúmava celý rozsudok súdu prvej inštancie, pretože otázka príslušenstva, t. j. úroku z omeškania je závislým výrokom od priznania istiny a rovnako aj výrok o trovách konania, ako súvisiaci výrok, je predmetom preskúmania. Pokiaľ však ide o dôvody odvolania, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Žalovaný ako odvolateľ vymedzil odvolacie dôvody len čo do splatnosti priznaného nároku, keď požiadal súd o splátky a poukázal na svoje sociálne a majetkové pomery. Vo vzťahu k istine priznanej rozsudkom žalovaný neuviedol žiadne odvolacie dôvody.
11. Uvedené preskúmavanie rozsudku len z v odvolaní uvedených dôvodov má však aj výnimku vyplývajúcu z ust. § 380 ods. 2 CSP, a to odvolací súd z úradnej povinnosti skúma vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, t. j. prihliada na tieto vady, aj keď odvolateľom uplatnené neboli.
12. Za procesnú podmienku sui generis považuje súdna prax aj vecnú legitimáciu. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu, a to aj v prípade, ak ju žiaden z účastníkov konania nenamieta. Už v skôr vydanom zrušujúcom uznesení krajský súd uložil súdu prvej inštancie zaoberať sa otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa aktívnou vecnou legitimáciou žalobcu zaoberal nedôsledne a vyhodnotil ju nesprávne.
13. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
- žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného), je imanentnou súčasťou každého súdneho konania.
14. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania netreba, aby bol účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorý v konaní ide. Stačí ak podá žalobu. V takomto prípade sa stáva žalobcom alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba, v takomto prípade sa stáva žalovaným. Či však bude žalobca v spore úspešný závisí od toho, či je účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinností, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide.
15. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. To neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka. Banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.
16. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. Z ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu.
17. Pre platnosť postúpenia je v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. Postupca je v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP ( 120 ods. 1 O.s.p.) tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť
a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
18. Z doteraz zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase postúpenia pohľadávky X. X., a.s., voči žalovanému (27.06.2012), boli tieto podmienky postúpenia splnené. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.
19. Ani záver súdu prvej inštancie o tom, že došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru nie je správny. V konaní bolo preukázané, že mimoriadnu splatnosť predmetného úveru nevyhlásil pôvodný veriteľ (X. X., a. s.), ale až žalobca listom zo 18.07.2012. Žalobca však nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru. Žalobca preto nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru a pokiaľ tak urobil, tento jeho úkon nemohol vyvolať žiadne následky, teda nemohol spôsobiť splatnosť predmetného úveru.
20. V zmysle § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
21. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, teda povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie.
22. Žalobca neuviedol v podanej žalobe také skutkové tvrdenia a neoznačil dôkazy, z ktorých by mohol súd vyvodiť záver o aktívnej vecnej legitimácii žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku.
23. Žalobca sa v prvostupňovom konaní bránil tvrdení, že ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje iba ochranu bankového tajomstva v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu, nie podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu.
24. V tejto súvislosti súd poukazuje na judikatúru vyšších súdnych autorít, okrem iného na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/174/2017 zo dňa 24.04.2018.
25. Najvyšší súd Slovenskej republiky v danom rozhodnutí riešil otázku zásadného právneho významu, a to otázku, či § 92 ods. 8 Zákona o bankách upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre prelomenie bankového tajomstva, v prípade postúpenia pohľadávky banky na inú osobu alebo upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné pre platné postúpenie pohľadávky banky na inú osobu.
26. Z citovaného rozhodnutia z odsekov 20, 21 vyplýva: „Podľa názoru dovolacieho súdu v danej veci kardinálnym právnym problémom je otázka platnosti či neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92 ods. 8 prvá veta ZoB musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania prichádza sankcia v podobe absolútnej
neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súdy oboch inštancií v tejto veci sa veľmi podrobne vysporiadali so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti právneho úkonu o postúpení pohľadávky a dovolací súd si tieto skutočnosti všimol a v plnom rozsahu s ich uvedenými argumentami súhlasí. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva (porovnaj § 92 ods. 8 tretia veta ZoB), aby nedošlo k jeho porušeniu. Uvedené spolu úzko súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.“
27. Dovolací súd konštatoval, že ,, v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta Zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so Zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka vylúčené/zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“.
28. Zákon č. 483/2001 Z. z. je kľúčovým právnym predpisom upravujúcim činnosť bánk, ktorého § 92 ods. 8 veľmi presne upravuje za akých okolností môže banka postúpiť pohľadávku z úveru na inú banku a tiež aj na tretiu osobu, a to aj na osobu bez bankovej licencie a bez súhlasu dlžníka. V zmysle § 92 ods. 8 vyššie citovaného zákona, banka musí pre platné postúpenie pohľadávky splniť tieto podmienky a) musí písomne vyzvať svojho klienta, aby dlh zaplatil a b) ak je napriek písomnej výzve klient v omeškaní viac ako 90, čo i len s časťou dlhu, môže banka postúpiť pohľadávku uplynutím uvedených 90 dní. Postúpenie pohľadávky banky v rozpore s uvedenými zákonnými podmienkami je absolútne neplatným právnym úkonom.
29. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani poukazovanie žalobcu na všeobecné obchodné podmienky, ktoré zakladajú možnosť postúpenia. Súdna prax uzavrela, že banka v postavení dodávateľa sa nemôže odchýliť od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech spotrebiteľa, a to skrze materiálneho korektívu ochrany práv spotrebiteľa, vyjadreného v ust. § 54 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko je zjavné, že takýmto odklonom (v neprospech spotrebiteľa) by bol porušený Občiansky zákonník a spotrebiteľ by si objektívne zhoršil svoje zmluvné postavenie. Jednalo by sa o neplatný právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka by bolo takéto dojednanie absolútne neplatné pre rozpor so zákonom a absolútne neplatné by bolo aj postúpenie pohľadávky na základe takéhoto dojednania. Ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách ustanovuje pravidla pre ochranu klientov banky a v právnych vzťahov spotrebiteľských je to banka, ktorá pripravuje návrh formulárovej zmluvy a tento návrh predkladá svojmu klientovi bez toho, aby klienti banky mali nejaké výrazné možnosti ovplyvniť jeho obsah a reálne nemajú možnosť do zmluvy zasahovať. Ide o normu, ktorá vo vzťahu spotrebiteľských jednoznačne predstavuje v očiach zákonodarcu minimálny stupeň ochrany pre klienta banky, od ktorej nie je možné sa odchýliť v neprospech klienta. V spotrebiteľskej zmluve teda nie je možné platne dojednať odchýlenie sa od ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách v neprospech spotrebiteľa.
30. Postúpenie pohľadávky, od ktorého žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu tak predstavuje absolútne neplatný právny úkon a odvolací súd z úradnej povinnosti konštatuje nedostatok aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu. Z uvedených dôvodov odvolací súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
31. Napriek zmene rozsudku odvolací súd nenariadil pojednávanie, pretože sa neodchýlil od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie. Žalobca v podanej žalobe ani len neuviedol skutkové tvrdenia a nenavrhol dôkazy, ktoré by zakladali jeho aktívnu legitimáciu v konaní.
32. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 2 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnou stranou sporu bol žalovaný, ktorému patrí nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania voči neúspešnému žalobcovi.
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)