Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_7CoP-190-2015.pdf
PDF · 82.78 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/190/2015
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach vo veci starostlivosti súdu o maloletú I. W. nar. X.X.XXXX dieťaťa rodičov: Y. Š. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v T. B. X. na ul. V. č. XX zastúpeného JUDr. Mikulášom Buzgóm advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach na ul. Štúrovej č. 20 a O. W. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v T. B. X. X. č. XXX o návrhu otca na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu o odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Košice I zo dňa 8.6.2015 č.k. 21P 88/2015-14 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením konanie zastavil. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodol tak na základe návrhu otca o nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu, z ktorého zistil, že maloletá sa spolu s matkou v súčasnosti pravdepodobne nachádza v Nemeckej spolkovej republike. Konajúci súd právne posúdil vec podľa § 103, § 104 O.s.p. a v zmysle oznámenia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 119/2001 Z.z. (Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí) čl. 12 a v zmysle čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 a konanie zastavil, nakoľko maloletá sa v súčasnosti pravdepodobne zdržiava v inom členskom štáte EÚ - Nemecká spolková republika na bližšie neurčenom mieste. Konajúci súd by bol príslušný na rozhodovanie v prípade, ak by sa jednalo o neoprávnené premiestnenie maloletej na územie SR z iného štátu a nie opačne, pretože v tejto veci je podľa zisteného skutkového stavu na konanie príslušný súd iného členského štátu EÚ, konkrétne súd príslušný podľa právnych predpisov Nemeckej spolkovej republiky. Konštatoval, že Dohovor je v tomto smere pomerne jasný a hovorí o konaní pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, nie z ktorého bolo premiestnené. Citované Nariadenie Rady rovnako podporuje konanie podľa Dohovoru. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm.c/ O.s.p..
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm.e/ O.s.p. a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázal na to, že dôvodom namietaného rozhodnutia súdu prvého stupňa bola skutočnosť, že návrh je v rozpore s oznámením č. 119/2001 Z.z. čl. 12, že v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržania dieťaťa podľa čl. 3 je treba vychádzať z dikcie tohto ustanovenia, koná justičný orgán zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. Dohovor sa vzťahuje len na dieťa, ktoré nemá 16 rokov, má obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením práva styku (čl. 4 Dohovoru). Citoval Občianske právo hmotné, Ján Lazar a kolektív, Iura Edition,
Bratislava, 2010. Poukázal na to, že Dohovor zakladá osobitnú a jednotnú hmotnoprávnu úpravu prípadu s medzinárodným prvkom, v ktorom dôjde k svojvoľnému premiestneniu dieťaťa do cudziny. Právomoc rozhodnúť o navrátení dieťaťa patrí súdu v štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt. Poukázal taktiež na skutočnosť, že podľa oznámenia č. 344/2002 Ministerstvo zahraničných vecí SR bol zavedený do právneho poriadku SR s účinnosťou od 1.1.2002 Dohovor o právomoci, rozhodujúcom práve, uznávaní a výkone a o spoluprácu v oblasti rodičovských práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa z roku 1996. Dohovor sa vzťahuje na opatrenie podľa čl. 2 na opatrenia ochrany osoby alebo majetku dieťaťa, ktoré súvisí aj s tým inštitútom rodinného práva, ktoré má základ v rozhodnutí príslušného súdu na území SR na styk s dieťaťom. V čl. 5 ods. 1 Dohovoru je upravená právomoc prijímať opatrenia na ochranu dieťaťa, ktorými sú justičné a správne orgány zmluvného štátu, kde má dieťa svoj obvyklý pobyt. Článok 7 Dohovoru je výlukou z právomoci orgánu štátu nového obvyklého pobytu dieťaťa a ktorý pojednáva o zachovaní právomoci orgánom zmluvného štátu, kde dieťa malo svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím premiestnením. Pre určenie rozhodujúceho práva podľa čl. 15 Dohovoru platí, že pri výkone právomoci podľa Dohovoru orgány zmluvných štátov použijú právo svojho štátu, t.j. vlastné procesné právo. Odchýlky obsahuje ust. čl. 15, ods. 2 a 3 Dohovoru. Pokiaľ ide o hmotné právo platí, že nadobúdanie a zánik rodičovských práv a povinností priamo zo zákona (bez zásahu súdneho alebo správneho orgánu) sa spravuje právom štátu, kde má dieťa obvyklý pobyt. Výkon rodičovských práv a povinností sa spravuje právom štátu obvyklého pobytu dieťaťa (Občianske právo hmotné, Ján Lazar a kolektív, Iura Edition, Bratislava, 2010). Pokiaľ súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie aj s odkazom na Nariadenie ES č. 221/2003, je pravdou, že uvedené nariadenie upravuje vecnú pôsobnosť vo veciach týkajúcich sa rodičovských práv. Právomoc súdu vo veciach rodičovských práv a povinností je upravená v čl. 8 až 14 Nariadenia. Aj autor uvedenej učebnice rozlišuje príslušnosť súdu podľa všeobecnej právomoci súdu obvyklého pobytu dieťaťa, právomoc v prípade únosu dieťaťa a pri návrate dieťaťa. Podľa čl. 10 Nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred svojím neoprávneným premiestnením alebo zadržaním zachovávajú právomoc až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte. Článok 11 ods. 1 Nariadenia nebráni príslušnosti súdu na území SR konať o uplatnenom návrhu.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ust. § 212 ods. 2 písm.a/ O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 1 písm.a/ Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z.z. prijatého Haagskou konferenciou medzinárodného práva súkromného 25.10.1980, ktorý pre Slovenskú republiku vstúpil v platnosť 1.2.2001 (ďalej len „Dohovor“) predmetom tohto Dohovoru je zabezpečiť okamžitý návrat detí neoprávnene premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte.
Podľa čl. 3 Dohovoru premiestnenie alebo premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak a/ je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a b/ v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu. Opatrovnícke právo uvedené v písmene a/ možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho poriadku tohto štátu.
Podľa čl. 4 Dohovor sa použije na dieťa, ktoré malo obvyklý pobyt na území zmluvného štátu bezprostredne pred porušením opatrovníckeho práva alebo práva styku. Použitie dohovoru sa skončí, keď dieťa dosiahne vek 16 rokov
Podľa čl. 12 Dohovoru, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.
Podľa čl. 19 Dohovoru, rozhodnutie podľa tohto dohovoru nemožno považovať za rozhodnutie o určení opatrovníckeho práva.
Podľa čl. 2 ods. 11 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003 (ďalej len „Nariadenie“), pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa, ak: a/ je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona alebo dohodou, ktorá má právne účinky, podľa právneho poriadku členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním; a b/ za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržania sa toto opatrovnícke právo aj skutočne vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa bolo takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.
Podľa čl. 10 Nariadenia v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a/ každá osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo b/ dieťa malo pobyt v inom členskom štáte najmenej rok po tom, ako sa osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba vykonávajúca opatrovnícke právo dozvedela alebo mohla dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i/ do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o vrátenie dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané, ii/ nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o vrátenie a do lehoty stanovenej v bode i/ sa nepodala nová žiadosť;
iii/ konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, skončilo podľa čl. 11 ods. 7; iv/ súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť vrátiť dieťa.
Podľa čl. 11 ods. 2 Nariadenia, pri uplatňovaní čl. 12 a 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980 sa musí zabezpečiť, aby sa dieťaťu dala možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to vzhľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné.
Právna úprava problematiky návratu maloletých detí vo veciach medzinárodných únosov vychádza z Dohovoru a Nariadenia Rady ES č. 2201/2003, ktoré doplňuje a vykonáva Haagsky dohovor a v niektorých aspektoch stanovuje členským štátom ešte prísnejšie povinnosti za účelom urýchleného návratu detí do miesta obvyklého pobytu. Základnými cieľmi uvedených právnych nástrojov je zaistiť bezodkladný návrat detí protiprávne premiestnených alebo zadržiavaných v niektorom zmluvnom štáte. Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za protiprávne vtedy, ak ním dôjde k porušeniu práv a starostlivosti o dieťa, ktoré má osoba, inštitúcia alebo ktorýkoľvek iný orgán podľa právneho poriadku štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním. To však za predpokladu, že toto právo starostlivosti o dieťa (opatrovnícke právo) bolo v dobe premiestnenia alebo zadržania skutočne vykonávané alebo by bolo takto vykonávané, keby nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu. Potrebné je však zdôrazniť, že v tomto konaní súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie. Nerozhoduje ani o výchove a výžive dieťaťa ani o styku rodičov s dieťaťom. Právna úprava obsiahnutá v Dohovore je pomerne jasná a striktná. Pokiaľ dôjde k protiprávnemu premiestneniu alebo zadržaniu dieťaťa a pokiaľ je podaný rodičom návrh na vrátenie dieťaťa do jedného roku od protiprávneho zadržania alebo premiestnenia, musí súd nariadiť vrátenie dieťaťa do miesta obvyklého pobytu.
Odvolací súd s prihliadnutím na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým konanie o návrat mal. I. do krajiny obvyklého pobytu zastavil z dôvodu, že nie je vecne ani miestne príslušný, pretože maloletá v súčasnosti sa pravdepodobne zdržiava v inom členskom štáte EÚ - Nemecká spolková republika na bližšie neurčenom mieste, preto v tejto veci je príslušný súd iného členského štátu EÚ - Nemeckej spolkovej republiky, v zmysle Dohovoru aj Nariadenia Rady je v tomto prípade príslušným justičný alebo správny orgán zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza a nie z ktorého bolo premiestnené. K námietkam otca, na ktoré sa v odvolaní odvoláva, pokiaľ citoval učebnicu občianskeho práva, táto prameňom práva nie je, Dohovor je v tomto smere jasný a hovorí o konaní pred justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza. K ďalšej odvolacej námietke otca o opatrovníckom práve odvolací súd poznamenáva, že právna úprava obsiahnutá v Dohovore je pomerne jasná a striktná a v konaní o návrate maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu súd rozhoduje výlučne o tom, či bude dieťa do miesta obvyklého pobytu vrátené alebo nie a nerozhoduje o výchove, výžive ani o styku rodičov s dieťaťom.
S poukazom na uvedené, keďže otec v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by mali mať vplyv na zmenu právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil a podľa ods. 2 citovaného uznesenia poukazuje na správne právne závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm.a/ O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.