Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/571/2014

Rozhodnutie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. -86 zo dňa 23.07.2014 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č.k. -86 zo dňa 23.07.2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák. č. 514/2003 Z.z.), pričom nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno mal spočívať v tom, že tento súd ako exekučný súd nepoveril súdneho exekútora na vykonanie exekúcie a o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol až po uplynutí zákonnej lehoty. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal. Okresný súd v konaní zistil, že žalobcom tvrdená exekučná vec vedená súdnym exekútorom pod č. k. EX 5802/2009 proti povinnej Renáte Plškovej však nebola vedená na Okresnom súde v Brezne, predmetné exekučné konanie bolo vedené Okresným súdom Prievidza pod č. k. . Okresný súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -12 zo dňa 10.10.2012, vyjadrením žalovaného, obsahom spisu a pripojeného exekučného spisu Okresného súdu Prievidza č. . Z pripojeného exekučného spisu vedeného Okresným súdom Prievidza prvostupňový súd zistil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Prievidzi súdny exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie dňa 26.08.2009. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. Okresný súd vyzval oprávneného na predloženie úverovej zmluvy za účelom posúdenia, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Oprávnený odpovedal na výzvu exekučného súdu listom z 24.11.2009, avšak úverovú zmluvu nepredložil. O žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia následne exekučný súd rozhodol uznesením zo dňa 15.02.2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie zamietol. Oprávnený sa proti tomuto uzneseniu odvolal a Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. -21 z 11.05.2010 uznesenie exekučného súdu potvrdil. Následne Okresný súd Prievidza exekúciu zastavil uznesením č.k. -23 zo dňa 07.12.2010. Prvostupňový súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, ktoré ukladalo súdu, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, vydať v lehote 15 dní od doručenia žiadosti rozhodnutie, ktorým poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. V tretej vete cit. ustanovenia je upravený postup súdu v prípade, ak žiadosť súdneho exekútora zamieta. Takéto poradie je zachované aj po následných novelách Exekučného poriadku. Pre vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia teda v rozhodnom období nebola a ani v súčasnom znení predmetného zákonného ustanovenia nie je uvedená lehota na rozhodnutie, čo vyplýva z jazykového, gramatického a systematického výkladu. Nebol preto naplnený predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu na strane odporcu pre tvrdený nesprávny úradný postup spočívajúci v nedodržaní tejto lehoty. Prvostupňový súd poukázal na povinnosť exekučného súdu skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, teda aj pred samotným vydaním poverenia. Súd preskúmavaním exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku realizoval svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Okresný súd v konaní konal plynulo, keď si vyžiadal doklady potrebné pre rozhodnutie vzhľadom na to, že ako exekučný titul bol súdu predložený rozhodcovský rozsudok. V tomto prípade teda nemohlo byť vydané poverenie v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti, ale až po doručení, resp. odmietnutí doručenia žiadaných dokladov, čo súd urobil bez zbytočného odkladu potom, ako mu bolo oprávneným oznámené, že požadovanú úverovú zmluvu súdu nepredloží. Z uvedených dôvodov mal prvostupňový súd za preukázané, že navrhovateľ nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu na strane odporcu. Ohľadom navrhovateľom tvrdenej skutočnosti, že vyvinul enormné úsilie a podával žiadosti o informácie o stave konania súd konštatoval, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Prievidza sp. zn. sa nenachádza žiadna zo žiadostí a sťažností, na ktoré žalobca v žalobe poukázal. Z vyššie uvedeného mal prvostupňový súd za to, že nebol preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu, ktorý plynule a bez prieťahov skúmal podmienky pre vydanie poverenia súdneho exekútora vzhľadom na to, že exekučným titulom bolo rozhodnutie rozhodcovského súdu. Postup Okresného súdu Prievidza bol podľa prvostupňového súdu v súlade so zákonom a žalobcovi v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti o vydanie poverenia majetková škoda ani nemajetková ujma nevznikli. Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca súdu nepredložil dôkazy preukazujúce, že škoda, ktorej sa dožaduje spočíva v zmenšení jeho majetku, resp. ušlom zisku. Rovnako konštatoval, že žalobcovi nevznikol nárok na priznanie nemajetkovej ujmy. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V odvolaní poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené zákonné podmienky. Odvolateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal tým žalobcovi právo na konanie pred súdom. Nebolo podľa neho prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. Súd ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania, žalobca pritom trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Zároveň namietal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám. Ďalej namietal, že ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu na predloženie písomného vyjadrenia k žalobnému návrhu, súd má rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Žalobca v odvolaní zároveň namietal, že prvostupňový súd bol povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o jeho návrhu na prerušenie konania osobitne rozhodnúť, resp. namietal, že meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p., čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 11.08.2015, pričom

napadnutý rozsudok okresného súdu bol odvolacím súdom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdený.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z.z. (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. (2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. (1) Odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému domáhal zaplatenia vyčíslenej náhrady škody vo výške 125,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 726,54 Eur spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekučného súdu (Okresného súdu Brezno) v exekučnom konaní, ktorý nesprávny postup mal spočívať v zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej (15-dňovej) lehoty, pričom exekučný súd v rozpore s § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok) vykonal opätovné posúdenie práva na zaplatenie dlhu. Žalobca priamo v žalobe vzniesol námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej rozhodol nadriadený súd tak, že zákonnú sudkyňu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. V konaní pred prvostupňovým súdom navyše bolo zistené, že Okresný súd Brezno nebol v predmetnej exekučnej veci exekučným súdom, exekučným súdom bol Okresný súd Prievidza, z čoho vyplýva, že žiadny zo sudcov Okresného súdu Brezno v predmetnom exekučnom konaní nerozhodoval. Okresný súd doručil žalobný návrh žalovanému na vyjadrenie, vyjadrenie žalovaného k žalobe riadne doručil žalobcovi prostredníctvom pošty dňa 27.11.2013. Prvostupňový súd účastníkov konania na pojednávanie riadne predvolal, lehota na prípravu pojednávania bola zachovaná. Súd na pojednávaní po vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok. Z obsahu spisu okresného súdu ďalej vyplýva, že prvostupňový súd si v rámci prípravy pojednávania zadovážil predmetný exekučný spis v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom pod č. 5802/2009 a to exekučný spis vedený Okresným súdom Prievidza pod č. k. vo veci vedenej proti povinnej Renáte Plškovej, z ktorého vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia exekučnému súdu (Okresnému súdu Prievidza) 26.08.2009. Oprávnený podal návrh na exekúciu dňa 18.07.2009, pričom exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. zo dňa 11.05.2009 zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava. Exekučný súd postupoval v exekučnom konaní tak, ako uviedol prvostupňový súd v napadnutom rozsudku, pričom potom, ako oprávnený na výzvu exekučného súdu nepredložil požadovanú zmluvu o úvere, ktorú skutočnosť oznámil exekučnému súdu podaním doručeným Okresnému súdu Prievidza 04.12.2009, žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia uznesením č.k. -11 zo dňa 15.02.2010 zamietol. Oprávnený podal proti predmetnému uzneseniu odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. -21 zo dňa 11.05.2010 tak, že rozhodnutie exekučného súdu potvrdil. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie

nadobudlo právoplatnosť 31.05.2010. Následne exekučný súd uznesením č.k. -23 zo dňa 07.12.2010 exekučné konanie zastavil, pričom toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.02.2011. Z uvedeného nesporne vyplýva, že tvrdenia žalobcu v žalobe, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 16.08.2010, t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty s omeškaním viac ako 394 dní, nemá oporu v zistenom skutkovom stave, ani nevyplýva z obsahu pripojeného exekučného spisu. Uvedená námietka je preto nedôvodná. V prejednávanom prípade je zrejmé, že pravdepodobne z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu. Odvolanie žalobcu obsahuje zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne dôvody zamietania návrhov na začatie konania prvostupňovými súdmi SR v obdobných veciach. Odvolateľ poukazuje na skutočnosť, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania napriek skutočnosti, že termín pojednávania bol zo strany prvostupňového súdu riadne vytýčený a predvolanie na pojednávanie mu bolo riadne a včas doručené. V odvolaní je tak viacero rozporov a protirečení (o.i. na jednej strane odvolateľ tvrdí, že nemal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného, na druhej strane tvrdí, že okresný súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože žalovaný sa napriek výzve súdu a doručenému návrhu vo veci nevyjadril, ďalej argumentoval, že prvostupňový súd nemohol vydať konečné rozhodnutie vo veci, kým nerozhodol osobitným rozhodnutím o jeho návrhu na prerušenie konania, hoci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že prvostupňový súd o návrhu žalobcu na prerušenie konania rozhodol osobitným uznesením č.k. -58 zo dňa 03.02.2014, ktoré bolo na základe podaného odvolania žalobcu potvrdené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. -71 zo dňa 07.04.2014, pričom v odvolaní súčasne uvádza, že prvostupňový súd o návrhu na prerušenie konania rozhodol súčasne s rozhodnutím vo veci samej a pod.). Žalobca prvostupňovému súdu pripisuje závery, ktoré tento v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevyslovil.

Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce konanie, vrátane napadnutého rozsudku. V plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne odkazuje. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia právneho predpisu a vec správne právne posúdil. Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu je v celom rozsahu správny, pretože žalobca nepreukázal ním tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v spornom exekučnom konaní. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi podľa § 212 ods. 1 O.s.p. sa pri posudzovaní veci krajský súd zaoberal len námietkami odvolateľa a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolaciu námietku, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodnutia veci založil žalobca na argumentácii, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý ako exekučný súd svojm nesprávnym úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že sudcovia Okresného súdu Brezno neprejednávali predmetnú exekučnú vec a tvrdenie žalobcu o vylúčení všetkých sudcov tohto okresného súdu teda nevyplýva zo skutkového stavu veci. Napriek tomu súd uvádza, že súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (napr. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 31.05.2010); dôvodom na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie je ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdení žalobcu svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu (napr. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 19.06.2013, sp. zn. zo dňa 11.03.2013 a zo dňa 12.09.2013). Obdobne odvolací súd poukazuje aj na uznesenie NS SR z 23.06.2013 sp. zn. . Navyše zo spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o žalobcom vznesenej námietke zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Brezno (č.k. -12 zo dňa 10.10.2012) bolo účastníkom riadne doručené a iné, resp. nové dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania a vykonaním dokazovania v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie

je taktiež nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie doručil okresný súd právnemu zástupcovi žalobcu riadne (prostredníctvom pošty) a včas (s poskytnutím 5-dňovej zákonnej lehoty na prípravu na pojednávania). Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu boli splnené zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O.s.p.); postupom okresného súdu v súlade so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v procese dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však okrem oboznámenia sa s návrhom (žalobou) a písomnými podaniami účastníkov konania pozostávalo len z oboznámenia sa s listinami z exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v návrhu na začatie konania. Žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania a obsah exekučného spisu mu je ako účastníkovi konania nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal. Žalobcovi bolo doručené aj vyjadrenie žalovaného k žalobnému návrhu, pričom žalobca mal dostatok času pred súdnym pojednávaním oboznámiť sa so skutkovými a právnymi tvrdeniami žalovaného. Zákonným postupom okresného súdu nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej rozhodnúť o žalobcom podanom návrhu na prerušenie konania, túto námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže z obsahu spisu vyplýva, že o návrhu žalobcu rozhodol okresný súd osobitným uznesením, tak ako už bolo vyššie uvedené s tým, že návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, pričom na základe podaného odvolania žalobcu bolo o podanom odvolaní rozhodnuté tak, že nadriadený súd rozhodnutie prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania potvrdil. Postupom okresného súdu teda žalobca nemohol byť vylúčený z uplatnenia žiadneho svojho procesného oprávnenia. Odvolací súd sa stotožnil v plnom rozsahu aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia došlo až po zákonnej 15-dňovej lehote a zároveň v tvrdení, že exekučný súd nebol oprávnený preskúmavať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Podľa ustálenej súdnej praxe však 15-dňová lehota plynúca od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí v prípade, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 z 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 z 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 z 13.02.2013). Postup exekučného súdu v primeraných časových obdobiach nemožno považovať za nesprávny úradný postup, resp. prieťahy v konaní, pretože je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013). Túto skutočnosť je potrebné osobitne zdôrazniť najmä v prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia - rozhodcovské rozsudky. Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul podľa § 41 Exekučného poriadku má všetky zákonné atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V prípade návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (napr. uznesenie NS SR z 10.10.2012 sp. zn. , R66/2013). Žalobca postup súdu, ktorým skúmal splnenie formálnych a materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie, vytýkal exekučnému súdu bez dôvodne.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z jeho rozhodovacej činnosti mu je známe, že žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil exekučný súd veľkým počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodovaniu exekučného súdu aj s určitým časovým odstupom. Jeho postup bol ovplyvnený aj

tým, že exekučný súd náležitým spôsobom skúmal exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi, návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie). Ak exekučný súd adekvátnym spôsobom procesne reagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie žalobcom v postavení oprávneného, nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu (viď uznesenie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS/606/2012-20 zo dňa 14.12.2012).

Žalobca napokon v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa neho vôbec nezaoberal uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani túto námietku odvolací súd nepovažoval za dôvodnú, pretože jednak táto odvolacia námietka nekorešponduje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a jednak žalobca v konaní nepreukázal jednu z obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - nesprávny úradný postup exekučného súdu. Keďže už nesplnenie čo len jednej z viacerých podmienok zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené kumulatívne, má za následok zamietnutie žaloby, v súlade so zásadou hospodárnosti konania by ani nebolo potrebné, aby sa okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku osobitne zaoberal splnením ďalších podmienok zodpovednosti za škodu. Táto skutočnosť preto nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Tieto si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a ich vznik nemal odvolací súd preukázaný ani zo súdneho spisu. Odvolací súd mu preto náhradu trov konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.