Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/649/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu POHOTOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grősslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Revúca č.k. -76 zo dňa 2. septembra 2014 jednohlasne takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Žalovanej náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd Revúca napadnutým rozhodnutím zamietol žalobcovu žalobu o náhradu majetkovej škody vo výške 2 862,44 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 572,49 Eur, ktorá podľa žaloby mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Revúca ako exekučného súdu pri výkone verejnej moci. Rozhodnutie odôvodnil tým, že podľa žalobcu mal nesprávny úradný postup spočívať v tom, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v zákonnej lehote 15 dní, čím došlo k zbytočným prieťahom v exekučnom konaní. Prvostupňový súd z exekučného spisu zistil, že exekučné konanie začalo dňa 13. 12. 2010, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného proti povinnému Šimonovi Sendreiovi o vymoženie 719,59 Eur s príslušenstvom. Exekučnému súdu bola žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia doručená 21. januára 2011. Exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenia poverenia rozhodnutím zo dňa 3.3.2011. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 27.4.2011. Prvostupňový súd ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nemožno považovať za nesprávny úradný postup exekučného súdu spočívajúci v tom, že nebola dodržaná zákonná lehota na vykonanie úkonu alebo vydanie rozhodnutia, keďže v tomto prípade táto lehota stanovená nebola. Vychádzal zo znenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok a zo súdnej praxe, ktorá ustálila, že lehota 15 dní uvedená v tomto ustanovení platí len pre prípady, kedy je možné vydať poverenie, nakoľko žiadosť, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Opierajúc sa o uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. , , , . K žalobcom namietanému prekročeniu právomoci exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu a zbytočné prieťahy v konaní od doručenia žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, do zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia exekúcie uviedol, že keďže v danej veci bolo exekučným titulom rozhodcovské rozhodnutie, bolo nevyhnutné vychádzať aj zo zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd bol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný skúmať návrh na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Exekučný súd po preskúmaní návrhu na vykonanie

exekúcie, žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy a teda vydaný v rozpore so zákonom. Preto bola žiadosť o vydanie poverenia zamietnutá. Exekučný súd teda postupoval v rozsahu právomoci zverenej mu v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal tiež na rozhodnutie z 21.3.2012, podľa ktorého skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej spotrebiteľskej veci, t.j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce z § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Prvostupňový súd poukázal na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou ústavného práva na súdnu ochranu, vzhľadom na zložitosť veci majúcej súvislosť so spotrebiteľským právom s prihliadnutím na význam konania pre oprávneného a povinného a na časovú náročnosť náležitého preskúmania predloženého rozhodcovského rozsudku z hľadiska právomoci rozhodcovského súdu, náležitosti rozhodcovského rozsudku, jeho formálnej a materiálnej vykonateľnosti ako aj náležitého preskúmania návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ich súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že exekučný súd rozhodujúci o žiadostiach exekútorov na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaných na podklade rozhodcovských rozsudkov, nemal v štádiu, keď mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ani dostatočný časový priestor na preskúmanie exekučného titulu z vyššie uvedených hľadísk, ako vyhovieť zákonnej požiadavke § 34 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj na množstvo žiadostí o udelenie poverenia podaných v krátkom časovom období na exekučný súd, konštatoval, že dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia nie je takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Keďže nebol preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže nebol preukázaný tento prvý predpoklad vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, konštatoval, že nemá právny význam zaoberať sa ďalšími predpokladmi ich vzniku ako ani ich výškou. Poukázal tiež na to, že žalobca sa ohľadne tvrdených prieťahov v konaní nebránil sťažnosťou na prieťahy v konaní ani sťažnosťou na Ústavný súd SR, čo nesvedčí o úprimnej snahe žalobcu v pozícii oprávneného dosiahnuť prerokovanie veci v exekučnom konaní bez zbytočných prieťahov v primeranej lehote. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej, ktorej by inak náhrada trov konania patrila, pretože bola v konaní plne úspešná, žiadne trovy nevznikli, a preto jej ich náhradu nepriznal.

Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na opätovné prejednanie. Žalobca v odvolaní namietal, že prvostupňový súd pochybil, keď postupoval podľa § 101 ods. 2 O. s. p. bez toho, aby boli splnené podmienky, za ktorých tak postupovať môže. Žalobca požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania a prerušenie konania z dôležitých dôvodov, pre ktoré sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Nakoľko Krajský súd v Banskej Bystrici vo veci nestrannosti konajúceho sudcu mal názor rozporný s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, a preto žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom podľa žalobcu bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Preto nebolo možné vec prejednať. Súd preto nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď žiadosť žalobcu o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu ignoroval. Urobil tak napriek tomu, že žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude viesť nestranný sudca. Žalobca namietal tiež, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia a ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Došlo tým degradácii zásady kontradiktórnosti a k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa ani k dokazovaniu, ktoré súd vykonal a založil na svoje rozhodnutie. Žalobca ďalej uviedol, že súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdavky spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdavky (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je podľa žalobcu rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušil. Z odôvodnia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková

škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka aj chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca hodlal v konaní pred súdom na pojednávaní predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci. Žalobca tiež namietal, že mu nebolo vysvetlené v odôvodnení rozhodnutia, prečo keď súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenom čase, a pre takúto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Žalobca tiež namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, keď podľa neho mal súd rozhodnúť až po tom, ako rozhodol o návrhu na prerušenie konania.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie vykonané prvostupňovým súdom. Rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1, 3 O.s.p. čo bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici potom, ako súd dospel k záveru že odvolaniu nebolo možné vyhovieť.

Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012, (1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Odvolací súd po preskúmaní veci z dôvodov uvedených v odvolaní zistil, že prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil. Odvolací súd nenašiel dôvod, aby sa od logických a presvedčivých argumentov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku odklonil, a preto naň v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že predmetom sporu bolo právo navrhovateľa na zaplatenie náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného súdu ako súdu exekučného pri výkone verejnej moci. Žalobca už v žalobe žiadal, aby nadriadený súd v zmysle § 12 Občianskeho súdneho poriadku rozhodol pred prvým prejednaním veci o prikázaní veci inému súdu, pretože sudcovia vecne a miestne príslušného Okresného súdu Revúca sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a účastníkom konania. Svoju žiadosť oprel o tvrdenie, že okresný súd zapríčinil svojim nesprávnym úradným postupom vznik škody na strane žalobcu, a preto nemôže byť zároveň orgánom súdnej moci, ktorý bude o tejto škode rozhodovať. Ak bol sám tento súd škodcom v spore medzi žalobcom a štátom, tak je vylúčené, aby prostredníctvom sudcov rozhodol predmetný spor. Z dôvodu námietky zaujatosti vznesenej žalobcom, z ktorej vyplynulo, že pridelením tejto veci ktorémukoľvek zo sudcov konajúceho súdu by právo navrhovateľa na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom bolo porušené, keďže neexistuje podľa rozvrhu práce na súde žiaden sudca, ktorý by nebol vo veci zaujatý, predložil okresný súd nadriadenému súdu na rozhodnutie námietku zaujatosti vznesenú žalobcom. Nadriadený súd o nej rozhodol tak, že v prejednanej veci vylúčil z rozhodovania len toho sudcu, ktorý konal v navrhovateľom namietanej exekučnej veci. Ostatných sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania v tejto veci nevylúčil a nevylúčil tak ani konajúceho sudcu. Aj keď je podkladom práva žalobcu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nesprávny úradný postup súdu, na ktorom

sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá to automaticky pomer sudcu k veci. Preto neexistuje žiaden relevantný dôvod k tomu, aby bol zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený. Zákonného sudcu, ktorý prejednáva a rozhoduje vec na vecne a miestne príslušnom súde, nemôže vylúčiť z prejednania a rozhodnutia veci len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci, mala byť žalobcovi spôsobená škoda (rozhodnutie NS SR č. k. ). Je potrebné zdôrazniť, že tak ako je neústavné, aby vo veci rozhodoval vylúčený sudca, takisto je neústavné, aby bol z prejednania a rozhodnutia veci vylúčený taký sudca, ktorý vo veci nie je zaujatý. Na tom nič nemení ani fakt, že žalobca z dôvodu nesúhlasu s tým, že konajúci sudca nie je vo veci vylúčený, podal ústavnú sťažnosť z dôvodu porušenia jeho základného práva zaručeného mu článkom 46 ods. 1 Ústavy ako aj článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na spravodlivý súdny proces. Odvolaciemu súdu je aj z iných rozhodnutí Ústavného súdu SR napr. zo dňa 6. 2. 2013, zo dňa 13. 2. 2013, ktorými už rozhodoval o obdobnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniam nadriadeného súdu zrejmé, že tento návrh bol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich prerokovanie a rozhodnutie odmietnutý. A keďže iné dôvody, pre ktoré by mal byť zákonný sudca z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčený okresným súdom a ani odvolacím súdom zistené neboli, je námietka žalobcu o tom, že vo veci rozhodoval nezákonný a zaujatý sudca nedôvodná. Odvolací súd preto žalobcovu námietku, podľa ktorej v konaní rozhodoval vylúčený sudca, vyhodnotil ako nedôvodnú.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu náhradu škody a nemajetkovej ujmy z toho dôvodu, že exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom, keď v exekučnom konaní, ktoré začalo na návrh žalobcu nerozhodol v lehote podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Zb. (Exekučný poriadok), t.j. v lehote 15 dní o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa žalobcu exekučný súd nesprávne úradnej postupoval aj tým, že vykonal posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu časti istiny, bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup. Výšku škody žalobca vyčíslil z nevymoženej istiny a príslušenstva, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím súdu v občianskom súdnom konaní vedenom voči dlžníkovi a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu legitímneho očakávania žalobcu, že zákonným postupom dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Dôvodil, že mohol pri včas vydanom rozhodnutí exekučného súdu uskutočniť rad iných krokov, ktoré by zvýšili jeho úspech pri vymáhaní pohľadávky a jej príslušenstva. Náhrada nemajetkovej ujmy ma podľa žalobcu základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej sankcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd ďalej zistil, že prvostupňový súd si v rámci prípravy pojednávania zadovážil predmetný exekučný spis. Z exekučného spisu vyplýva, že exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu 21.1.2011. Exekučný súd skúmal exekučný titul podľa § 44 Exekučného poriadku. Následne rozhodnutím -9 zo dňa 3.3.2011 žiadosť exekútora o vydanie poverenia zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.4.2011. Exekúcia bola zastavená uznesením -14 zo dňa 24.6.2011, pričom rozhodnutie o zastavení exekúcie sa stalo právoplatným dňa 5.8.2011.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 6. augusta 2014. Pojednávanie bolo nariadené na deň 2.9.2014, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Zo súdneho spisu ďalej vyplýva, že nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že vo veci podal návrh na zrušenie pojednávania a na prerušenie konania. Žalobca sa za neúčasť na pojednávaní neospravedlnil. Žalovaný sa za neúčasť ospravedlnil s tým, že súhlasí, aby bolo rozhodnuté v jeho neprítomnosti. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania pre nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval, že o námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením zo dňa 12. 10. 2012 a zákonný sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia prejednávanej veci. Súd rozhodol aj vo veci samej napadnutým rozhodnutím.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že odvolacia námietka, podľa ktorej prvostupňový súd odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, a že v konaní rozhodoval vylúčený sudca neobstojí. O tom, že konajúci

sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia veci rozhodol právoplatne nadriadený súd rozhodnutím -52 zo dňa 17. decembra 2013. Prvostupňový súd postupoval v súlade s ustanovením § 101 Občianskeho súdneho poriadku, keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, ktorí boli riadne predvolaní a ktorým bola zachovaná lehota na prípravu pojednávania v zmysle § 115 ods. 2 O.s.p. po tom ako zistil, že sa pojednávania nezúčastnili, pričom žalovaný súhlasil s prejednaním v jeho neprítomnosti a žalobca sa neospravedlnil. Takýto postup v žiadnom prípade nemožno hodnotiť ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. postup, ktorým by bola žalobcovi odňatá možnosť konania pred súdom.

Pokiaľ okresný súd vec prejednal na pojednávaní, ktoré bolo riadne a včas nariadené a rozhodol vo veci samej, neodňal tým žalobcovi možnosť konať pred súdom. Žalobca sa tejto možnosti zbavil sám tým, že sa na pojednávanie nedostavil.

Žalobca vo svojej žalobe označil dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si zadovážil súdny spis z exekučného konania, v ktorom malo podľa žaloby dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu. V súlade s obsahom tohto spisu zistil, že súdu bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci žalobcu ako oprávneného, proti povinnému Šimon Sendrei, Mníšany 167 pre vymoženie 719,59 Eur istiny a prísl. doručená 21.1.2011. Exekučný súd uznesením zo dňa 3. marca 2011 žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Následne bola exekúcia uznesením zo dňa 24. júna 2011 zastavená.

Žalobca namietal predčasnosť napadnutého rozhodnutia, ktoré bolo vydané skôr, ako bolo právoplatne rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania. Podľa žalobcu takýmto postupom mu bola zmarená možnosť konať pred súdnom a porušené jeho právo na súdnu ochranu. Takéto dôvody neobstoja, pretože nekorešpondujú s priebehom predmetného konania, kedy žalobca žiadny návrh na prerušenie konania prvostupňovému súdu nepodal.

Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že prvostupňový súd predvolal účastníkov konania na pojednávanie riadne a včas a zároveň ich vyzval, aby predložili alebo označili dôkazy, a to najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Žalobca prostredníctvom splnomocneného zástupcu prevzal predvolanie 18. augusta 2014. Pojednávanie bolo nariadené na deň 2. 10. 2014, preto lehota na prípravu bola zachovaná. Žalobca doručil prvostupňovému súdu 24. septembra 2014 návrh na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, pretože podľa jeho názoru nebolo ústavne konformným spôsobom vyriešené ustanovenie zákonného sudcu a pridelenie veci na prejednanie a rozhodnutie nestrannému súdu. Súčasne podal návrh na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia ústavného súdu o ústavnej sťažnosti, ktorú podľa tohto podania podal na ústavný súd. Žalobcovi bolo spolu s predvolaním doručené aj vyjadrenie žalovanej. Okresný súd návrhu na prerušenie konania ani návrhu na zrušenie pojednávania nevyhovel. Na nariadenom pojednávaní rozhodol, že vec prejedná v neprítomnosti účastníkov konania. Rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania pre nesplnenie podmienok podľa § 109 ods. 1 písm. b) a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. konštatoval, že o námietke zaujatosti rozhodol krajský súd uznesením zo dňa 12. 10. 2012 a zákonný sudca nebol vylúčený z prejednania a rozhodnutia prejednávanej veci. Súd rozhodol aj vo veci samej napadnutým rozhodnutím.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR otázka, či bolo alebo nebolo porušené v konkrétnom súdnom konaní právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa skúma vždy podľa okolností konkrétneho prípadu. Podstatné sú 3 kritériá, a to zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Žalobca namietal, že nebola dodržaná 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre exekútora, 15 dní od doručenia žiadosti exekútora exekučnému súdu. Podľa § 44 ods. 2 exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, ktoré začalo spísaním návrhu do zápisnice pred súdnym exekútorom 21. 6. 2010 súd po preskúmaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu v prípade že nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti písomné poverí exekútora, aby vykonal exekúcie. Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadostí alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Z predmetného ustanovenia je nepochybné, že 15-dňová lehota platí len pre prípady, kedy je návrh na začatie exekúcie, žiadosť o vydanie poverenia, ako aj exekučný titul v súlade so zákonom. Ak však exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom nemá stanovenú lehotu na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , ). V predmetnom prípade exekučný súd rozhodol o žiadosti na udelenie poverenia doručenej mu 28. 2. 2011 uznesením zo dňa 3. mája 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. mája 2011. Takýto postup je odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Podstatné v danom prípade bolo, že vo veci nebol predložený exekučný titul, a preto nebolo možné rozhodnúť o vydaní poverenia v lehote 15 dní. Žalobca si sám zavinil, keď žiadal vykonanie exekúcie bez toho, aby disponoval exekučným titulom. Rozhodcovský rozsudok v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z. má pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Podľa predmetného zákona to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu rozhodcovskej zmluvy. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve.

Žalobca namietal aj to, čo namietal už aj v exekučnom konaní a to, že exekučný súd nepostupoval v súlade so zákonom a nemal oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu, ako to vykonal. Žalobca sa však v exekučnom konaní nebránil zamietnutiu žiadosti o vydanie poverenia a ani zastaveniu konania nezákonným postupom exekučného súdu. Odvolací súd k tomu uvádza, že postup exekučného súdu, ktorý potom ako mu bola doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskej veci, v ktorom musel v súlade s § 44 ods. 2 ako aj podľa ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky ex offo preskúmať a zistiť, či k rozhodcovskému konaniu došlo na základe platnej rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky k zmluve, bol v súlade so zákonom (rozhodnutie NS SR sp. zn. , , , ). Obdobný záver vyplýva aj z Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp.zn. , v ktorom súd uviedol, že „v súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho vzťahu, tento záver neplatí, pretože princíp „vigilantibus iura skripta sunt“ („práva patria bdelým“) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.“ Odvolací súd poukazuje aj na odôvodnenie uznesenia Ústavného súdu SR z 24. februára 2011 č.k. -19, v ktorom zaujal stanovisko k otázke právomoci exekučného súdu preskúmavať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského nálezu), ako aj k postupu exekučného súdu v prípade, že rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc z neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie žalobcu v odvolaní, že bola splnená podmienka nesprávneho úradného postupu nezodpovedá skutočnostiam obsiahnutým v príslušnom exekučnom spise a zisteniam, ku ktorým dospel okresný súd z tohto dôkazu.

V súvislosti s predmetnými odvolacími námietkami súd zdôrazňuje, že exekučný poriadok nestanovil lehotu na rozhodnutie exekučného súdu po zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia pre súdneho exekútora. Treba súhlasiť s tým, že súdy majú konať plynule a bez zbytočných prieťahov. Treba však zdôrazniť, že exekučný súd nebol viazaný 15-dňovou lehotou na vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, čo vyplýva tak z gramatického ako aj logického

výkladu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. 15-dňová lehota sa vzťahuje len na prípady, kedy nie je pochybné a je úplne zrejmé, že exekučný titul, žiadosť ako aj návrh na vykonanie exekúcie sú v súlade so zákonom, a preto exekučný súd vydá poverenie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti exekútora žiadna lehota stanovená nebola a lehotu, v ktorej bolo rozhodnuté vzhľadom na vyššie uvedené, nemožno považovať za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch v konaní.

Žalobcova námietka, že prvostupňový súd ignoroval tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu nebola dôvodná. Prvostupňový súd správne konštatoval, že v prípade, že nie je splnený jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to preto, že chýba nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci nie je potrebné sa zaoberať existenciou ďalších predpokladov tejto zodpovednosti.

K odvolacím námietkám, ktoré smerujú proti záverom súdu, že škoda nevznikla, resp. že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil sám dlžník, že žalobca nešpecifikoval jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky, je potrebné uviesť, že tieto nekorešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie bolo založené na tom, že v konaní nebolo preukázané, že bola splnená podmienka zodpovednosti za škodu, a to že exekučný súd nesprávne úradne postupoval.

K žalobcovej námietke, že prvostupňový súd neprípustne skrátil dokazovanie a žalobcu nepoučil o možnosti predkladať dôkazy je potrebné uviesť, že táto námietka nezodpovedá obsahu súdneho spisu. Žalobca bol poučený o tom, že má právo predkladať dôkazy do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania už v predvolaní na súdne pojednávanie. Napriek riadnemu predvolaniu sa na toto pojednávanie nedostavil. Navyše táto námietka ani nesmeruje alebo nekorešponduje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, keď žaloba nebola zamietnutá z dôvodu, že žalobca nepreukázal výšku škody, ale z dôvodu, že nebola splnená podmienka zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pretože nebol zistený nesprávny úradný postup, o ktorom tvrdil žalobca, že takýmto postupom je.

Podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej správy štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného vyplýva, že ide o objektívnu zodpovednosť, predpokladom ktorej je nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, škoda, a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Bez splnenia ktoréhokoľvek z uvedených troch predpokladov nemá štát za škodu zodpovednosť. Bez toho, aby nebol v konaní jednoznačne preukázaný nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, nie je dôvodom zaoberať sa výškou škody a ani príčinou súvislosťou medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Keďže v prejednávanej veci nebol zistený nesprávny úradný postup v konaní exekučného súdu a ani nebol preukázaný, nemohlo dôjsť k zodpovednosti štátu za škodu, preto okresný súd správne postupoval, keď s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu nezisťoval.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. rozhodnutie súdu prvého stupňa z jeho správnych dôvodov potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3 O.s.p.).

Odvolací súd rozhodol o trovách konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, náhradu trov konania nepriznal, pretože svoje trovy v zákonom stanovenej lehote nevyčíslil..

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Úspešným bol žalovaný, avšak si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil, a preto mu súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.