Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (10)Rozhodnutie_16Cpr-3-2015.pdf
PDF · 76.17 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cpr/3/2015
Rozhodnutie
Okresný súd Martin samosudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu O. O., G.. XX. XX. XXXX, E. K. I. G. I. proti žalovanému M. Š., G.. XX. XX. XXXX, K. A., Z. XX/XX v konaní o zaplatenie sumy 1 591,00 € s prísl. takto
rozhodol:
Konanie o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 400 € spolu s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 30. 06. 2014 do zaplatenia sa zastavuje.
Vo zvyšku uplatneného nároku sa žaloba zamieta.
Žalovanému sa proti žalobcovi náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajšom súde 04. 08. 2014 a doplnenou podaním, došlým na súd 30. 09. 2014 (č. l. 13) sa žalobca proti žalovanému ako konateľovi obchodnej spoločnosti X.-A. A..P..U.. A. A. Z. K., C. XX domáhal zaplatenia sumy 1 591,00 € spolu 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 30. 06. 2014 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Žalobu žalobca odôvodnil tou skutočnosťou, že u žalovaného ako konateľa spoločnosti X.-A. pracoval ako vodič medzinárodnej kamiónovej prepravy od 24. 02. 2014 do 31. 05. 2014, kedy bol pracovný pomer ukončený podľa § 60 Zákonníka práce. V tomto období mu vznikol nárok na mzdu a cestovné náhrady za apríl 2014 v sume 425 €, za máj 2014 vo výške 1 166 €, ktoré mu neboli vyplatené, tým sa žalovaný ako konateľ obchodnej spoločnosti bezdôvodne obohatil vo výške 1 591 € a túto sumu žiadal zaplatiť.
Na pojednávaní potom žalobca na žalobe zotrval, už len v časti, a žiadal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 1 191 € spolu s 5,75 % úrokom z omeškania ročne od 30. 06. 2014 do zaplatenia a vo zvyšku uplatneného nároku zobral žalobu späť, pretože žalovaný mu v priebehu súdneho konania dňa 07. 08. 2014 z celkovej pohľadávky zaplatil 400 €, čím žalovaná suma klesla na sumu 1 191 €. Uviedol, že plnenie proti žalovanému si uplatňuje titulom mzdy a cestovných náhrad čiastočne za obdobie apríla 2014 a celý mesiac máj 2014, pretože v tom čase bol zamestnancom obchodnej spoločnosti X.-A. A..P..U.. A. A. Z. K..
Žalovaný sa k žalobe sa vyjadril prvýkrát na pojednávaní dňa 20. 08. 2015, kde uviedol, že cíti osobnú zodpovednosť za dlh, ktorý firma má X.-A. K. voči žalobcovi ako jeho zamestnávateľ. Uviedol, že táto firma sa dostala do finančných potiaží a to v čase, keď jej kľúčový zákazník prešiel reštrukturalizáciou a firma stratila zákazky a dostala sa do platobnej neschopnosti, musela odpredať väčšinu vlastnených motorových vozidiel. V súčasnosti sa on, ako konateľ, snaží prevádzku firmy znova rozbehnúť, eviduje nárok žalobcu voči firme, nespochybňuje ho, nemá námietky k jeho výške a cíti za tento dlh morálnu zodpovednosť. Ako konateľ tejto obchodnej spoločnosti zamestnávateľa žalobcu sa ale bezdôvodne
neobohatil. Sám ako osoba prechádza rôznymi exekúciami. V záverečnom návrhu vyslovil názor, že ho metie, prečo žalobca nežaluje firmu, ale jeho.
Mimo výsluchu účastníkov súd vykonal dokazovanie čítaním listín žalobcom pripojených do súdneho spisu, a takto vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav veci:
Žalobca ako zamestnanec uzavrel s obchodnou spoločnosťou X.-A. A.. P.. U.. A. A. Z. K., C. XX, IČO: 45 307 024, zastúpenou konateľom M. Š., teda žalovaným dňa 24. 02. 2014 pracovnú zmluvu, na základe ktorej mal v tejto obchodnej spoločnosti pracovať v pracovnom zaradení ako vodič medzinárodnej kamiónovej doprave, pričom nástupný deň do práce bol 24. 02. 2014. Pracovná zmluva určovala pracovný čas, základnú mzdu žalobcu a ďalšie podmienky. Z dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 22. 05. 2014 potom súd zistil, že zamestnávateľ, vyššie spomínaná obchodná spoločnosť X.-A. A..P..U.. A. A. Z. K., C. XX, IČO: 45 307 024 zastúpená konateľom M. Š. a žalobca sa dohodli na skončení pracovného pomeru ku dňu 31. 05. 2014 bez uvedenia dôvodu. Z oznámenia obchodnej spoločnosti X.- A. A..P..U.. A. A. Z. K. zo dňa 18. 07. 2014 potom súd zistil, že táto obchodná spoločnosť potvrdzuje výšku svojho záväzku z dôvodu nevyplatených miezd a cestovných náhrad voči žalobcovi, a to za apríl 2014 v sume 425 €, ktorá suma predstavuje časť cestovných náhrad a za máj 2014 v sume 1 166 €, ktorá suma predstavuje súčet mzdy a cestovných náhrad. Táto suma nemohla byť pre nedostatok finančných prostriedkov doposiaľ vyplatená ale v prípade získania ďalších finančných prostriedkov bude obchodná spoločnosť dlh žalobcu uspokojovať.
Z tohto dokazovania súd dospel k presvedčeniu, že žaloba žalobcu dôvodná nie je.
Súd si do spisu pripojil aj výpis z Obchodného registra danej obchodnej spoločnosti, ktorá bola zapísaná do Obchodného registra 20. 01. 2010 a ku dňu rozhodovania súdu stále existovala ako právnická osoba. Žalovaný podľa zápisu v Obchodnom registri je konateľom tejto obchodnej spoločnosti, teda jej štatutárnym orgánom.
Je preto nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu stále existoval zamestnávateľ žalobcu, ktorým bola právnická osoba, obchodná spoločnosť X.-A. A..P..U.. A. A. Z. K.. Táto obchodná spoločnosť bola zmluvným partnerom žalobcu pri uzatváraní pracovnej zmluvy, pri dohode o skončení pracovného pomeru a táto osoba je odlišná od fyzickej osoby, jej konateľa, M. Š. teda žalovaného. Žalovaný konateľ obchodnej spoločnosti nebol zamestnávateľom žalobcu, tým bola právnická osoba uvedená v pracovnej zmluve žalobcu.
Nesporne žalobca uviedol, že nárok, ktorý uplatňuje voči žalovanému uplatňuje titulom nevyplatenej mzdy a cestovných náhrad, a táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi konania sporná. Žalobcov nárok na zaplatenie mzdy sa opiera o ust. § 118 a nasl. Zákonníka práce (zák. č. 311/2001 Z. z.).
Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce, mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.
Pokiaľ ide o nárok na cestovné náhrady, tieto samostatne upravuje zák. č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách ako ďalší nárok zamestnanca, v prípade vyslania zamestnanca napr. na pracovnú cestu.
Podľa § 3 citovaného zákona, na pracovnú cestu vysiela zamestnanca zamestnávateľ za tam stanovených podmienok, v zmysle § 4 citovaného zákona, vyslanému zamestnancovi na pracovnú cestu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov, náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, stravné, náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov a pod.
Tento zákon potom upravuje aj nároky zamestnanca pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu pri výkone práce v zahraničí a podobne. Z jeho znenia vyplýva, že sú to vždy nároky zamestnanca vo vzťahu k jeho zamestnávateľovi. Z predmetného zákona vyplýva aj povinnosť zamestnanca do 10 pracovných dní od skončenia pracovnej cesty predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť prípadný nevyúčtovaný preddavok, a zamestnávateľ je povinný do 10 pracovných
dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo skutočnosti zakladajúce nárok na náhrady podľa citovaného zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.
Je teda zrejmé, že nárok žalobcu, pokiaľ ide o vyplatenie mzdy a pokiaľ ide o vyplatenie cestovných náhrad, mal smerovať voči jeho zamestnávateľovi teda existujúcej právnickej osobe, obchodnej spoločnosti X.-A. A..P..U.. A. A. Z. K. a nie voči jej konateľovi. Zo žiadneho právneho predpisu totiž nevyplýva, žeby takéto nároky žalobcu ako zamestnanca nemal uspokojiť jeho existujúci zamestnávateľ, ale konateľ zamestnávateľa. Konateľ vyššie spomínanej obchodnej spoločnosti a žalovaný M. Š. nebol nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplatiť žalobcovi mzdu a cestovné náhrady. Bola to práve obchodná spoločnosť zamestnávateľ žalobcu, ktorá v zmysle § 106 Obch. zák. (zák. č. 513/1991 Zb.) zodpovedá za porušenie svojich záväzkov celým svojim majetkom.
V zmysle § 133 ods. 1 Obch. zák. štatutárnym orgánom v spoločnosti s ručením obmedzeným je jeden alebo viac konateľov, pričom konateľom môže byť len fyzická osoba.
Žalovaný má len postavenie štatutárneho orgánu zamestnávateľa žalobcu a bol oprávnený konať za obchodnú spoločnosť vo všetkých veciach. Nebol ale zo zákona ako fyzická osoba povinný zaplatiť žalobcovi mzdu a cestovné náhrady, teda nebol vecne legitimovaný na uspokojenie nárokov, ktoré žalobca žalobou proti nemu smeroval. Žalobca pokiaľ chcel uspokojiť svoje nároky na zaplatenie mzdy a cestovných náhrad, mal žalovať svojho zamestnávateľa, teda obchodnú spoločnosť, ktorá podľa vyššie citovaných ustanovení Zákonníka práce mala povinnosť žalobcove nároky uspokojiť.
Súd preto žalobu vo vzťahu k žalovanému v celom rozsahu zamietol.
V časti, kde žalobca obmedzil žalobou uplatnený nárok, súd konanie podľa § 96 ods. 1 tretia veta O. s. p. konanie zastavil.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalovaný bol v konaní proti žalobcovi plne úspešný, keďže však proti žalobcovi náhradu trov konania nepožadoval, súd mu náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní od jeho doručenia na Okresný súd Martin. V odvolaní sa má uviesť, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované, musí sa v ňom uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a/ neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu,
b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,
f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
g/ súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175 ods.3, časť prvej vety za bodkočiarkou,
h/ rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. /§ 205 ods.2 O.s.p./.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude dobrovoľne splnená, možno sa jej splnenia domáhať výkonom rozhodnutia.