Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/11/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Petra Tobiaša na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.06.2024 v Prešove takto

rozhodol:

Podľa , na podklade odvolaní obžalovaných A. A. a ml. B. C. z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 13.11.2023 v celom rozsahu.

Na základe

obžalovaných

1/ A. A. - nar. XX.XX.XXXX vo Svidníku, bytom D. XXX/XX, E.,

2/ ml. B. C. - nar. XX.XX.XXXX F. G., ČR, bytom E. XXX/X, E.,

u z n á v a v i n n ý m i , ž e

- dňa 25.01.2021 okolo 19.00 hod. pri chodníku za bytovým domom číslo XXX a Materskou školou číslo XXX/XX na ulici X. H. vo Svidníku po predchádzajúcom vzájomnom verbálnom napadaní striedavo a opakovane päsťami udierali I. J., nar. XX.XX.XXXX do oblasti tváre, hrudníka a brucha a po jeho podkopnutí a páde chrbtom na zem striedavo a opakovane ho kopali do rôznych častí nôh, pričom I. J. utrpel pomliaždenie tváre vpravo, pomliaždenie prednej brušnej steny, zlomeninu zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice, čo si vyžiadalo jeho liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní najmenej 7 týždňov,

t e d a

- spoločným konaním inému úmyselne ublížili na zdraví a spôsobili ním ťažkú ujmu na zdraví

- dopustili sa fyzicky na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti tým, že napadli iného

t ý m s p á c h a l i

- v spolupáchateľstve prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 3 písm. c) Tr. zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, a za to im

u k l a d á

obžalovanému A. A.

Podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona z dôvodu uvedeného v § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody p o d m i e n e č n e odkladá a súčasne ukladá probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 30 (tridsať) mesiacov.

Podľa § 51 ods. 4 písm. f) Tr. zákona ukladá povinnosť spočívajúcu v príkaze písomne sa ospravedlniť v skúšobnej dobe poškodenému I. J., trvale bytom B. XX, okr. Svidník.

obžalovanému ml. B. C.

podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 117 ods. 1 a § 41 ods. 1 Tr. zákona ú h r n n ý trest odňatia slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona výkon uloženého trestu odňatia slobody p o d m i e n e č n e odkladá.

Podľa § 119 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu na 18 (osemnásť) mesiacov.

Podľa poškodenú stranu K., L., so sídlom A. M. X, XXX XX N. - H. O. A., IČO: XX XXX XXX, s jej nárokom na náhradu škody o d k a z u j e na civilný proces.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. z 13.11.2023 boli obžalovaní A. A. a ml. B. C. uznaní vinnými z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, 2 písm. a), ods. 3 písm. c) Tr. zákona s poukázaním na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona a z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. d) Tr. zákona s poukázaním na § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že

- dňa 25.01.2021 okolo 19.00 hod. pri chodníku za bytovým domom číslo XXX a Materskou školou číslo XXX/XX na ulici X. H. vo Svidníku po predchádzajúcom vzájomnom verbálnom napadaní striedavo a opakovane päsťami udierali I. J., nar. XX.XX.XXXX do oblasti tváre, hrudníka a brucha a po jeho podkopnutí a páde chrbtom na zem striedavo a opakovane ho kopali do rôznych častí nôh, pričom I. J. utrpel pomliaždenie tváre vpravo, pomliaždenie prednej brušnej steny, zlomeninu zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice, čo si vyžiadalo jeho liečenie spojené s práceneschopnosťou v trvaní najmenej 7 týždňov,

za čo im bol uložený

obž. A. A.

podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 4 a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, výkon ktorého mu bol podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona a § 49

ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený za súčasného uloženia probačného dohľadu nad jeho správaním, a podľa § 51 ods. 2 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 40 mesiacov, pričom podľa § 51 ods. 4 písm. f) Tr. zákona mu bola uložená povinnosť spočívajúca v príkaze písomne sa ospravedlniť v skúšobnej dobe poškodenému I. J., a

obž. ml. B. C.

podľa § 156 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j), § 37 písm. h), § 38 ods. 2, § 117 ods. 1 a § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 119 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba na 18 mesiacov.

Podľa poškodená strana K., a. s., bola so svojim nárokom na náhradu škody odkázaná na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja obžalovaní v lehote stanovenej zákonom.

Obžalovaný A. A. po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku poukázal na to, že v predmetnej veci bolo dňa 03.02.2021 policajným orgánom vznesené obvinenie voči jeho osobe pre prečin ublíženia na zdraví a prečin výtržníctva, ktorý mal spáchať dňa 25.01.2021 v čase okolo 19.00 hod. na verejnom priestranstve v meste Svidník medzi bytovým domom č. XXX na P. X. H. a Materskou školou spoločne s spoluobvineným mladistvým B. C. tým, že mali napadnúť mladistvého I. J. so spôsobením poranení s dobou liečenia v trvaní 7-8 týždňov. Voči predmetnému uzneseniu o vznesení obvinenia a stíhaní jeho osoby podal sťažnosť a žiadal príslušný orgán, aby predmetné uznesenie bolo v časti týkajúcej sa stíhania jeho osoby zrušené ako nezákonné a vydané v rozpore so skutkovým stavom, ktorú odôvodnil tým, že osobne sa do sporu, ktorý vznikol medzi ml. B. C. a I. J. a objektom ktorého bola vtedajšia priateľka I. J. Q. B., toho času priateľka B. C., nijako nezapájal, poškodeného I. neudieral päsťami do tváre a ani do oblasti brucha a už vôbec mu nepodkopol nohy a ani ho ležiaceho nijako nekopal. Je pravdou, že ho udrel do ramena, ale to bolo až vtedy, ako bol na zemí a stále mu nadával, avšak tento úder vzhľadom na jeho nízku intenzitu ho nijako nemohol poškodiť na zdraví. Z výpovedi zúčastnených osôb a svedkov nevyplývala žiadna príčinná súvislosť medzi konaním jeho osoby a zraneniami, ktoré mal utrpieť poškodený I. J., charakteristickými pre ťažkú ujmu na zdraví, avšak orgány činné v trestnom konaní tieto jeho argumenty vôbec nevzali do úvahy a v predmetnej veci naďalej prebiehalo trestné stíhanie jeho osoby, výsledkom ktorého bolo podanie obžaloby na súd a následne súdne konanie. Už v prípravnom konaní boli zjavné nezrovnalosti medzi výpoveďami poškodeného a obžalovaných, ktoré sa nepodarilo odstrániť ani na hlavných pojednávaniach. Súd v predmetnej veci vôbec nevzal do úvahy jednotlivé výpovede obžalovaných, poškodeného a svedkov vo vzájomnom kontexte ohľadne pravdepodobnej príčiny vzniku ťažkej ujmy na zdraví I. J.

- zlomeninu zadného okraja pravej píštaly a dolnej časti pravej ihlice s dobou liečenia v trvaní 7-8 týždňov a súčasne v dostatočnej miere do úvahy odborné vyjadrenie a následne výpoveď znalca H. H. D. o mechanizme vzniku zranení poškodeného, podľa ktorej je vysoko pravdepodobné, že toto zranenie poškodeného nastalo pri podkopnutí, keď noha poškodeného bola zaťažená, pričom je zjavné, že on ho nekopol a preto hodnotil odsudzujúci rozsudok voči jeho osobe, ktorým ho súd uznal vinným z prečinu ublíženia na zdraví, za zjavne nepreukázaný, predčasný a v rozpore so zisteným skutkovým stavom. V danom prípade je preukázaná skutočnosť, že z jeho strany nedošlo k takému konaniu voči poškodenému I. J., ktorá mohla mať za následok jeho ťažkú ujmu na zdraví a preto nemôže byt' ani uznaný za vinného z prečinu ublíženia na zdraví, tak ako je uvedené v rozsudku. Čo sa týka trestného činu výtržníctva, ktorý mal skutkom uvedeným v obžalobe spáchať, má za to, že v danom prípade nijako nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty daného trestného činu, keďže nenapadol iného, bol iba pri konflikte, ktorý bol medzi B. C. a poškodeným I. J., pričom nevedel a ani nemohol vedieť, že I. J. bol neplnoletý. Odhliadnuc od zjavných pochybnosti ohľadne preukázania jeho zavinenia za skutky kladené mu odsudzujúcim rozsudkom za vinu, považuje aj trest - 3 roky, ktorý mu bol prvostupňovým súdom uložený, ako neprimerane prísny, nakoľko pred spáchaním skutku nebol trestaný, skutočnosti ohľadne drobných priestupkov a vyučovacieho procesu nemôžu mat' vplyv na posúdenie jeho správania rozhodného pre použitie priťažujúcich okolností. Nesúhlasil s názorom súdu, aby v danej veci bol posudzovaný prečin výtržníctva ako samostatný trestný čin a s tým spojená priťažujúca okolnosť, pričom súd vôbec nevzal do úvahy posudzovanie v jednočinnom súbehu. Súčasne považuje aj dĺžku skúšobnej doby, aj keď táto

nevyplýva explicitne z predmetného rozsudku, a dĺžku probačného dohľadu v trvaní 40 mesiacov za zjavne neprimerane dlhú. Súčasne namietal skutočnosť, že súd svojím rozsudkom určil jeho spoločnú trestnú zodpovednosť za skutok uvedený v obžalobe spolu so spoluobžalovaným B. C., v otázke trestu napriek veku spoluobžalovaného a motívu jeho spáchania, došlo k neprimeranej diferenciácii výšky trestu, ktorý je u jeho osoby 3x taký veľký ako u B. C., zodpovedného za rovnaký skutok, pričom súd ho súčasne zaviazal aj k písomnému ospravedlneniu. Záverom uviedol, že je presvedčený, že odvolací súd pri rozhodovaní v predmetnej veci zoberie do úvahy všetky okolnosti týkajúce sa skutku, ktorého spáchanie je mu kladené za vinu s prihliadnutím na dôkazy, ktoré čiastočne resp. úplne spochybňujú jeho trestnú zodpovednosť ako obžalovaného a s prihliadnutím na závažné rozpory vyplývajúce z jednotlivých výpovedí, ako aj ním preukázané nedostatky pri vyhodnoteniach jednotlivých dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, ako aj na absenciu akýchkoľvek usvedčujúcich dôkazov a rešpektujúc základnú zásadu trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného" rozhodne tak, že zruší rozsudok prvostupňového súdu a následne ho spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodí, resp. zruší napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu a vec vráti prvostupňovému súdu.

Obž. ml. B. C. predložil dôvody odvolania prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorých po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku, po poukázaní na časť odôvodnenia rozsudku a citácii časti dôkazov vyslovil svoj nesúhlas s výrokom o vine. Vzhľadom na vykonané dokazovanie názor súdu, ktorý svojvoľne na základe vlastnej subjektívnej úvahy posúdil, že nie je možné jednoznačne ustáliť, že najzávažnejšie zranenie – zlomeninu pravého členka spôsobil A., je jednoznačne v rozpore s výpoveďou poškodeného, predovšetkým z prípravného konania, kedy mal poškodený skutkový dej v čerstvej pamäti, ako aj výpoveďou znalca, ktorý ustálil, že zlomenina členka nastala v dôsledku podkopnutia. Nestotožnil sa ani s aplikáciou judikatúry v zmysle rozhodnutia R 41/1993, pretože v predmetnej trestnej veci chýba spoločný zámer, spoločný motív spôsobiť (ťažkú) ujmu na zdraví. Jeho motívom vo vzťahu k napadnutiu poškodeného bolo to, že sa poškodený voči nemu dopustil hrubej neslušnosti na verejnosti tým, že mu vulgárne vynadal, ako sám uviedol v rámci svojej výpovede na hlavnom pojednávaní, po tom čo okolo neho prechádzal, vrazili do seba ramenami a on jeho smerom zakričal hrubý vulgarizmus „kokoti“ ( v rámci svojej výpovede v prípravnom konaní uviedol, že jemu ako aj obžalovanému A. povedal „debili“ a hneď na to ho mali začať biť), a následne ho mal začať biť. Nedohadovali sa na to, že mu spôsobia ujmu na zdraví, iba po tom, čo sa voči nemu poškodený verejne slovne dopustil hrubej neslušnosti, reagoval na to, že sa voči nemu dopustil fyzicky hrubej neslušnosti tým, že ho napadol, avšak v zmysle vykonaného dokazovania sa aj poškodený snažil ho udrieť-napadnúť. V žiadnom prípade, sa s obžalovaným A. vopred nedohodol na tom, že napadnú poškodeného, bola to výslovne jeho reakcia na hrubú neslušnosť, ktorej sa voči nemu dopustil poškodený, ktorá bola zároveň nesporne preukázaná vykonaným dokazovaním. Zároveň uviedol, že to ktoré zranenie bolo ktorým obžalovaným spôsobené, bolo nesporne preukázané výpoveďou samotného poškodeného – najmä v prípravnom konaní, ale aj na hlavnom pojednávaní, taktiež výsluchom znalca, a nepriamo aj obžalovaným A. na hlavnom pojednávaní. Súd na strane 12 druhý odsek uvádza „Bolo preukázané, že obaja obžalovaní striedavo a opakovane udierali päsťami poškodeného do tváre, hrude a brucha (túto skutočnosť pre upresnenie a aj vo vzťahu k utrpeným zraneniam poškodeného súd doplnil do skutkovej vety) a po jeho podkopnutí a páde chrbtom ho striedavo a opakovane kopali do rôznych častí nôh, čím mu spôsobili zranenia........, zlomeninu zadného okraja píšťaly a dolnej časti pravej ihlice.....“ S týmto názorom súdu sa nemôžem v žiadnom prípade stotožniť, nakoľko v zmysle vykonaného dokazovania je nesporné, že zlomenina nohy bola spôsobená podkopnutím a zároveň, že nebolo objektívne možné, aby zasiahol poškodeného do pravej nohy a spôsobil mu zlomeninu a to už len z dôvodu, že predmetná zlomenina je spôsobená kopnutím (podkopnutím) z vonkajšej strany, to znamená, že útočník musel stáť na pravej strane smerom od poškodeného. Súd v treťom odseku, posledná veta na strane 12, uvádza „Obžalovaní museli vedieť, že svojím konaním, teda podkopnutím a následným kopaním do nôh poškodeného mu môžu spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že takéto porušenie nespôsobia.“ čo je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Jeho úmysel že poškodeného nepodkopol, pričom samotným podkopnutím bola poškodenému spôsobená uvedená zlomenina, teda právny názor súdu je v tomto smere opätovne v rozpore s vykonaným dokazovaním, pričom jeho úmysel vo vzťahu k napadnutiu poškodeného bol vyslovene následok slovnej hrubej neslušnosti, ktorej sa voči nemu dopustil poškodený. Súd v ďalšom uviedol, že mal za preukázané aj naplnenie kvalifikačného znaku spáchania trestného činu na dieťati, ako na chránenej osobe, keď obaja obžalovaní poškodeného z videnia poznali, preto museli vedieť, že je v približne ich veku a tento poznatok mal vplyv na ich rozhodnutie napadnúť poškodeného,

v porovnaní napríklad so situáciou, že by sa dostali do slovného konfliktu s dospelým mužom. Uvedený právny názor súdu považuje za arbitrárny, vágny a nepreskúmateľný. Súd na základe vlastnej úvahy uzavrel, že skutočnosť, že poškodený bol v čase skutku dieťaťom mala vplyv na jeho rozhodnutie ho napadnúť. K tomu opätovne zopakoval, že dôvod napadnutia bol ten, že poškodený ho slovne napadol a to bola len jeho reakcia (aj keď hlúpa čo si uvedomil). Poškodený je odo neho o rok starší, teda zo strany súdu považuje „splnenie uvedeného kvalifikačného znaku“, ako nezákonný spôsob nadkvalifikovania trestného činu. Vo vzťahu ku spolupáchateľstvu dal do pozornosti, že sa k nemu vyžaduje spoločný úmysel spolupáchateľov zahrňujúci tak ich spoločné konanie, ako aj sledovanie spoločného cieľa chráneného záujmu. Nejde o spolupáchateľstvo, ak páchatelia súbežne útočia proti tomu istému predmetu útoku, ale každý z nich sleduje iný zámer (R 57/1970). O spolupáchateľstvo nejde ani v prípade, ak páchateľ využije stav, ktorý bez dohody s ním vyvolala iná osoba (postupné páchateľstvo). O spolupáchateľstvo na trestnom čine lúpeže nejde, ak jeden zo spoluobvinených v úmysle zmocniť sa cudzej veci využije bezbrannosť obete, vyvolanú bez dorozumenia s druhým spoluobvineným (R 34/1968). Jeho úmysel smeroval jednoznačne len voči fyzickému napadnutiu poškodeného v dôsledku toho, že ho poškodený slovne napadol, pričom samotný poškodený sa ho taktiež snažil fyzicky napadnúť. K tomu, že poškodenému objektívne nemohol spôsobiť poranenie pravej nohy, a to zlomeninu členka preukazuje predovšetkým výpoveď poškodeného, ako aj odborné vyjadrenie a výpoveď znalca na pojednávaní v zmysle ktorej je nesporné, že poranenie pravej nohy poškodeného bolo spôsobené obž. A. bez toho, aby sa na tomto poranení pričinil. V súvislosti s výpoveďou svedka H. D. dal do pozornosti jeho vyjadrenie, že poranenia by u mladej osoby mohli vzniknúť pri jeho podkopnutí, pričom podobné poranenia vznikajú takisto pri kontaktných športoch ako je futbal. V prípade poškodeného je možné predpokladať, že po kopnutí nohou druhej osoby do oblasti pravého členka došlo k vzniku predmetných zranení. Zo súdno- lekárskeho hľadiska je viac pravdepodobné, že takáto zlomenina vznikne pri zaťažení pravej dolnej končatiny v stoji, kedy je na ňu prenesená váha a určitým spôsobom kladie končatina odpor proti kopnutiu. V prípade ležiacej polohy poškodeného dochádza pri kopnutí do oblasti vonkajšieho členku pravej nohy poškodeného skôr k posunu pravej dolnej končatiny v smere kopu bez jej zaťaženia. V ležiacej polohe by najskôr došlo k posunu celého predkolenia v smere pôsobiacej sily a až potom by mohlo dôjsť k vzniku zlomeniny. Ak celý čas stál naľavo od poškodeného, nemohol objektívne zlomiť obe kosti a to aj z dôvodu, že sa jedná o zlomeniu zadného okraja pravej píšťaly – teda muselo sa jednať o úder z pravej strany, zároveň poškodený v prípravnom konaní jednoznačne uviedol, že on ho ani raz nekopol do pravej nohy, práve naopak jednoznačne ustálil, že do pravej nohy (vrátane podkopnutia pravej nohy) ho mal udierať obž. A.. Preto s ohľadom na dané skutočnosti mu nemôže byť kladené za vinu, že sa dopustil prečinu ublíženia na zdraví podľa , , s poukazom na formou spolupáchateľstva podľa Tr. zákona a nemôže niesť zodpovednosť za konanie obžalovaného A., ktorý poškodenému spôsobil podkopnutím zlomeninu pravej dolnej končatiny. Z daného dôvodu navrhol, aby ho odvolací súd oslobodil spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin ublíženia na zdraví podľa , , s poukazom na formou spolupáchateľstva podľa z dôvodu, že je nepochybné, že som skutok nespáchal. Vo vzťahu k prečinu výtržníctva by mal odvolací súd uplatniť tzv. materiálny korektív. Uvedomuje si, že svojím konaním mohol naplniť skutkovú podstatu trestného činu výtržníctva v zmysle , avšak jeho konanie bolo len reakciou na konanie poškodeného, ktorý rovnako svojím konaním naplnil skutkovú podstatu 364 ods. 1 písm. a) , keď ho slovne napadol, čo je preukázané jeho výpoveďou, ako aj výpoveďou poškodeného. Hrubá neslušnosť je úmyselné konanie závažnejšieho charakteru, ktoré je v rozpore so zásadami slušného správania v oblasti medziľudských vzťahov (napr. drsné nadávky, urážky skutkom, ktorými za istých okolností môže byť i facka – napr. ak žiak struhne facku svojmu učiteľovi počas vyučovacieho procesu). Za hrubú neslušnosť sa považuje také konanie, ktoré závažným spôsobom porušuje morálne zásady buď v oblasti sexuálnej, alebo ktorá hrubým spôsobom útočí na česť a vážnosť občanov. Ide spravidla o obnažovanie a onanovanie pred ženami a hrubé a vulgárne nadávky pred viacerými osobami (k tomu porovnaj B 1/1/1984). Konanie slovne znamená verbálne vyjadrenie nejakého obsahu (napr. hlasné alebo urážlivé nadávky).( II, 1. vydanie, 2011: J. Kolesár, E. Burda). V zmysle Prečin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, nie je trestným činom, ak ho spáchal mladistvý a ak je jeho závažnosť malá. Svojím konaním sa nesporne dopustil hrubej neslušnosti, že napadol poškodeného, avšak vzhľadom na okolnosti, kedy jeho konanie bolo výlučne len reakciou na hrubú neslušnosť poškodeného, daný skutok nie je trestným činom.

S poukazom na uvedené preto navrhol, aby ho odvolací súd oslobodil spod obžaloby i za skutok právne kvalifikovaný, ako prečin výtržníctva podľa , s poukazom na formou spolupáchateľstva podľa z dôvodu, že skutok nie je trestným činom.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní obžalovanými ako osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa , v zmysle preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa , a zistil, že odvolania obžalovaných nie sú dôvodné.

Odvolací súd v prvom rade preskúmal postup konajúceho súdu, pričom nezistil nedostatky, ktoré by opodstatňovali zrušenie napadnutého rozsudku. Konajúci súd umožnil obžalovaným vyjadriť sa ku skutku, k vykonaným dôkazom, umožnil im navrhovať dôkazy a vypočúvať svedkov, znalca, a predložiť i argumentáciu o ich nevine v rámci záverečnej reči a posledného slova, pričom obaja obžalovaní boli v konaní zastúpení obhajcami, ktorí ich práva počas konania reálne uplatňovali. V tomto rozsahu nebolo zistené porušenie práva na obhajobu.

Konajúci súd vykonal dokazovanie podľa pravidiel stanovených procesným predpisom a o proces dokazovania opieral svoje skutkové zistenia. V odôvodnení napadnutého rozsudku rozviedol nielen obsah vykonaného dokazovania, ale aj úvahy, ktorými sa riadil, a skutočnosti, o ktoré oprel svoje skutkové závery. S hodnotením dokazovania sa stotožnil aj odvolací súd a ustálené skutkové zistenia považuje za vecne správne a zodpovedajúce výsledkom z procesu dokazovania.

Vzhľadom k tomu, že obaja obžalovaní napádali skutkové zistenia, odvolací súd so zreteľom na ich námietky považuje za potrebné uviesť, že z procesu dokazovania možno bez rozumných pochybností ustáliť napadnutie poškodeného zo strany oboch obžalovaných. Konajúci súd priebeh skutkového deja ustálil na základe výpovede poškodeného I. J., ktorý uviedol, že pri prechádzaní okolo neho strčil doňho obž. ml. C., na čo reagoval verbálne nadávkou na oboch obžalovaných, pričom po vyslovení nadávky sa obaja obžalovaní otočili, prišli k nemu a začali ho udierať päsťami do rôznych častí tela. Zhodne začiatok napadnutia popísala aj svedkyňa Q. B., ktorá bola na mieste útoku prítomná ako priateľka poškodeného, pričom sa snažila zúčastnených od seba oddeliť, aby sa nebili. Obaja poškodený a svedkyňa Q. B. popisujú opakované údery do hlavy a hrude, pričom túto okolnosť potvrdil aj ďalší svedok a to D.. R., ktorý konflikt sledoval z balkóna po tom, čo počul, ako žena kričí o pomoc. Niet preto pochybností o skutkovom tvrdení konajúceho súdu, že obaja obžalovaní striedavo a opakovane udierali poškodeného do oblasti tváre, hrudníka a brucha, aj keď to obaja obžalovaní popierali. Okrem toho výpoveďou poškodeného I. J. bolo zistené, že po páde na zem stál po jeho ľavej strane obž. ml. B. C. a obž. A. A. bol po jeho pravej strane, pričom ho obaja kopali do ľavého stehna a do pravého členka, kto ho kde kopal, však nevidel, pretože si chránil tvár. Túto časť skutkového deja svedkovia nevideli, pričom obaja obžalovaní popierali, aby útočili na poškodeného kopaním. Svedok H. H. D., ktorý posudzoval zranenia poškodeného a mechanizmus ich vzniku, uviedol, že najpravdepodobnejší mechanizmus vzniku zlomeniny zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice s dobou liečenia 7-8 týždňov je pôsobenie násilia do oblasti pravého členka, pričom obe zlomeniny museli vzniknúť súčasne. Mohlo sa tak stať v stoji poškodeného, ale nie je vylúčený vznik popísaných zlomenín kopaním ani v ležiacej polohe. Vzhľadom na charakter mechanizmu vzniku zlomením, správne postupoval konajúci súd, ak v skutkových zisteniach uviedol aj kopanie zo strany obžalovaných do nôh poškodeného, aj keď obžalovaní takýto spôsob útoku na poškodeného taktiež popierali.

Niet dôvod neveriť poškodenému ohľadne spôsobu útoku na jeho fyzickú integritu, ktorý bol objektom útoku, a ktorý po páde na zem sa už nemohol postaviť, čo je objektivizované výpoveďami aj vyššie menovaných svedkov. Neboli zistené ani žiadne okolnosti, ktoré by výpoveď poškodeného spochybňovali, okrem odlišných výpovedi obžalovaných, preto postup konajúceho súdu, ktorý vychádzal aj z výpovede poškodeného pri ustálení priebehu skutkového deja, odvolací súd považuje za správny.

Obž. ml. B. C. namietal, aby spôsobil poškodenému zlomeniny zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice s poukázaním na výpoveď poškodeného z prípravného konania, kedy poškodený tvrdil, že „...podkopli mu nohy a kopali ho na zemi, ... videl, že B. C. bol po jeho ľavej strane a A. A. po jeho

pravej strane pri pravej nohe a zrejme on ho kopal do pravej nohy, keďže bol na pravej strane.“. V tejto súvislosti potom obž. ml. B. C. namietal i úvahu konajúceho súdu, podľa ktorého zistenie o rozostavení obžalovaných podľa výpovede poškodeného nepostačovalo pre vyvodenie jednoznačného záveru, že najzávažnejšie zranenie spôsobil poškodenému obž. A., pretože nie je možné vylúčiť, že aj obž. ml. C. mohol pri kopaní zasiahnuť aj pravú nohu.

So záverom konajúceho súdu, že z výsledkov vykonaného dokazovania nie je možné jednoznačne určiť, ktorý z obžalovaných spôsobil poškodenému zlomeniny oboch kostí, sa odvolací súd stotožnil. Poškodený vo svojej výpovedi v prípravnom konaní síce popísal postavenie oboch obžalovaných v čase, keď ležal na zemi, avšak nevidel, ktorý z útočníkov ho kopal do oblasti členka. Vyjadrenie poškodeného, že zrejme obž. A. ho kopal do pravej nohy a obž. C. do ľavej nohy je iba dedukciou z ich postavenia vedľa neho, keďže pociťoval kopnutia v oblasti ľavého stehna a pravého členku. Poškodený nevedel popísať ani to, ktorý z útočníkov ho mal podkopnúť z pravej strany. Takéto vyjadrenie poškodeného v rovine domnienky nemôže byť základom pre jednoznačnú vinu obž. A. A. zo spôsobenia najzávažnejšieho poranenia zlomenín oboch kostí. Napokon ani závery odborného posúdenia nie sú jednoznačné, pretože svedok H. D. mechanizmus vzniku zlomenín zadného okraja pravej píšťaly a dolnej časti pravej ihlice presne neurčil a ostalo to v rovine, že vzniklo pôsobením kopnutia, pričom mohlo sa tak stať v stojacej alebo ležiacej polohe. O spôsobení týchto poranení počas konfliktu obžalovaných s poškodeným nie sú pochybnosti, preto záver, že poškodenému boli spôsobené i tieto poranenia počas útoku obžalovaných kopnutím bez špecifikácie konkrétnej osoby, zodpovedá procesu dokazovania.

Za daného zistenia, ak nebolo možné bez rozumných pochybností uzavrieť presný mechanizmus vzniku poranení zlomeniny oboch kostí a určiť, ktorý z obžalovaných ich spôsobil, správne postupoval konajúci súd, ak takéto konanie posúdil ako spolupáchateľstvo prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 3 písm. c) Tr. zákona so spôsobením následku vo forme ťažkej ujmy so zreteľom na dobu liečenia zistených poranení. Medzi konaním obžalovaných a spôsobeným následkom je príčinná súvislosť, pričom obžalovaní sa konania dopustili vo forme úmyselného zavinenia k spôsobeniu následku ľahkej ujmy na zdraví, čomu nasvedčuje spôsob útoku vedený kopaním, a následok vo forme ťažkej ujmy na zdraví je spôsobený z nedbanlivosti, tak ako to ustálil aj konajúci súd. Prečinu ublíženia na zdraví sa obaja obžalovaní dopustili vo forme spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, na čo možno usudzovať z konania oboch obžalovaných.

Spolupáchateľstvo predpokladá spáchanie trestného činu spoločným konaním a aj úmysel k tomu smerujúci. O spoločné konanie ide vtedy, ak každý zo spolupáchateľov naplnil svojím konaním všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu, alebo ak každý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je naplnená len súhrnom týchto konaní, alebo ak konanie každého zo spolupáchateľov je aspoň článkom reťazca, pričom jednotlivé činnosti

- články reťazca - smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne. K naplneniu pojmu spolupáchateľstva nie je potrebné, aby všetci spolupáchatelia sa zúčastnili na trestnej činnosti rovnakou mierou. Postačuje aj čiastočné prispenie, hoci aj v podriadenej úlohe, len keď je vedené rovnakým úmyslom ako činnosť ostatných spolupáchateľov a je tak objektívne i subjektívne zložkou deja, tvoriaceho vo svojom celku trestné konanie. Spolupáchateľstvo je potrebné teda chápať tak, že ak bol trestný čin spáchaný spoločným konaním dvoma alebo viacerými osobami, zodpovedá každá z nich, ako by trestný čin spáchala sama, a ak bol trestný čin spáchaný v spolupáchateľstve, je irelevantné, akým konkrétnym dielom sa ten ktorý zo spolupáchateľov na konaní podieľal.

Na spoločný úmysel možno usudzovať z konania páchateľov, pretože nemusí ísť výslovne o ústnu dohodu, ale dohoda môže spočívať v konkludentnom súhlase.

V posudzovanom prípade z dokazovania plynie, že obaja obžalovaní napadli poškodeného spoločne, spoločne ho opakovane udierali či už päsťami alebo ho kopali po páde na zem. Práve opakovanie útokov obžalovanými či už údermi päsťou alebo kopaním svedčí o spoločnom úmysle ublížiť poškodenému na zdraví podľa § 15 písm. a) Tr. zákona, zrejme ako odveta za vulgárnu nadávku poškodeného na adresu obžalovaných. Za spôsobenie ťažkej ujmy zodpovedajú obaja obžalovaní spoločne nedbanlivostnou formou zavinenia podľa § 16 písm. a) Tr. zákona. Obaja totiž vedeli, že pokiaľ budú poškodeného atakovať kopaním ťažšou obuvou, môžu takýmto konaním poškodenému spôsobiť aj poranenia ťažšieho charakteru, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehali, že takéto porušenie nespôsobia. Práve

spôsobom vykonania činu obžalovanými je preukázaný spoločný úmysel k spáchaniu prečinu a preto správne postupoval konajúci súd, ak uznal oboch obžalovaných vinnými aj z ťažšieho následku.

Odvolací súd sa ale nestotožnil s právnym posúdením skutku podľa § 156 ods. 2 písm. a) Tr. zákona, ktorého zákonným znakom je spáchanie činu na chránenej osobe, v posudzovanom prípade podľa § 139 ods. 1 písm. a) Tr. zákona. Z ustanovenia § 139 ods. 2 Tr. zákona vyplýva, že ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Zo skutkových okolností nie je zrejmá žiadna súvislosť medzi napadnutím poškodeného obžalovanými a vekom poškodeného. Okrem toho obž. ml. B. C. je mladší od poškodeného o 10 mesiacov a obž. A. je starší o 2 a 1 roka, čo poukazuje na približne rovnakú vekovú kategóriu medzi týmito aktérmi, preto i toto zistenie viedlo odvolací súd k záveru, že zákonný znak „čin spáchali na chránenej osobe“ nemá svoje opodstatnenie pri právnom posúdení skutku.

Napadnutím iného sa obaja obžalovaní dopustili aj prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zákona, pretože fyzický útok na osobu na verejnosti narušuje pokojné spolužitie občanov, verejný poriadok a vzbudzuje aj pohoršenie. V prerokúvanom prípade nejde o menej závažný, či bežný spôsob narušenia občianskeho spolužitia, na čo možno usúdiť aj z konania svedka D.. R., ktorý vzhľadom na spôsob útoku išiel z bytu spoločne so svedkyňou L. A. poškodenému na pomoc. Tohto prečinu sa obaja obžalovaní dopustili v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví.

Uvedená zmena v posúdení konania obžalovaných viedla odvolací súd k zrušeniu napadnutého rozsudku postupom podľa .

Odvolací súd preskúmaval aj výroky o treste. Obom obžalovaným bola priznaná jedna priťažujúca okolnosť a to, že v jednočinnom súbehu spáchali dva trestné činy, teda spáchali viac trestných činov podľa § 37 písm. h) Tr. zákona. Ak priznanie tejto okolnosti obž. A. A. namietal, nemožno túto jeho odvolaciu námietku považovať za opodstatnenú, pretože zákon vymedzil podmienky pre priznanie tejto priťažujúcej okolnosti spáchaním viacerých trestných činov, nie skutkov.

U obž. ml. B. C. bola zistená aj poľahčujúca okolnosť a tou je, že obžalovaný mladistvý viedol pred spáchaním trestného činu riadny život. Odvolací súd sa s jej priznaním obžalovanému mladistvému stotožnil, pretože obž. ml. C. nemá žiadny záznam v registri trestov a nie sú uňho evidované ani priestupky, čo nasvedčuje tomu, že do spáchania skutku viedol riadny život.

U obž. A. A. v dôsledku prevahy priťažujúcich okolností konajúci súd aplikoval sprísňovaciu zásadu uvedenú v § 38 ods. 4 Tr. zákona, v dôsledku ktorej sa zvýšila dolná hranica trestnej sadzby o jednu tretinu z rozdielu hornej a dolnej hranice trestnej sadzby. Pri zákonom stanovenej trestnej sadzbe podľa § 156 ods. 3 v rozmedzí od 2 rokov do 5 rokov tak zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby predstavovalo o jeden rok, čo viedlo k jej úprave na 3 roky. Ak konajúci súd uložil obž. p. A. za oba trestné činy podľa § 41 ods. 1 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, uložil ho na dolnej hranici zákonnej trestnej sadzby. Ani odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by mohli zmierniť zvýšenú dolnú hranicu trestnej sadzby a v tejto súvislosti dáva do pozornosti obž. A. A., že iba vďaka jeho predchádzajúcemu správaniu mu nebola priznaná poľahčujúca okolnosť, že pred spáchaním skutku viedol riadny život. Obž. A. sa dopúšťal úmyselných protiprávnych konaní v priestupkovej rovine obdobného charakteru ako teraz prerokúvaná trestná činnosť, pričom hodnotenie zo školy má nepriaznivé z dôvodu, že si neplnil svoje povinnosti, mal zlú dochádzku, problémy s učením, na vyučovaní nepracoval a občas sa nevhodne správal voči vyučujúcim.

Vzhľadom na skutočnosť, že obž. A. A. nebol doposiaľ vo výkone trestu a keďže ide o jeho prvé odsúdenie, výkon uloženého trestu odňatia slobody nepodmienečne nie je nevyhnutným na jeho nápravu. U obžalovaného nejde o výrazne narušeného páchateľa a preto mu bolo umožnené, aby v rámci skúšobnej doby svojím správaním preukázal, že na jeho nápravu postačuje aj hrozba výkonom trestu. To znamená, že je iba na obžalovanom, ako sa bude správať počas skúšobnej doby a či vyhovie zákonom stanoveným podmienkam. Konajúci súd určil skúšobnú dobu na 40 mesiacov, ktorú považoval obž. A. A. za veľmi prísnu. S touto námietkou sa odvolací súd stotožnil a opakovane poukazuje na okolnosť, že obžalovaný doposiaľ súdne trestaný nebol, preto určená skúšobná dobe je pomerne dlhá a neprimeraná na okolnosti prípadu a predovšetkým k osobe obžalovaného a jeho možnostiam nápravy.

Keďže obž. A. A. bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov, obligatórne mu bol uložený aj probačný dohľad nad správaním obžalovaného počas skúšobnej doby.

K ďalšej námietke obžalovaného A. A. spočívajúcej v porovnávaní uložených trestov medzi spoluobžalovanými odvolací súd uvádza, že obž. A. bol ukladaný trest ako dospelému páchateľovi v rámci základných trestných sadzieb na rozdiel od obž. ml. C., u ktorého sa aplikovali ustanovenia o mladistvých, v dôsledku čoho sa trestné sadzby znižovali o polovicu.

Obž. ml. B. C. konajúci súd uložil pri rovnakom pomere poľahčujúcich a priťažujúcich okolností úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov, teda na dolnej hranici trestnej sadzby s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú dobu 18 mesiacov. Aj u tohto obžalovaného mladistvého, ktorý nie je zvlášť narušeným páchateľom, nie je nevyhnutný výkon nepodmienečného trestu na jeho nápravu, preto podmienečný odklad výkonu trestu zodpovedá zákonu. Zákonu zodpovedajúcim je aj určenie skúšobnej doby na 18 mesiacov, keďže na mladistvého je potrebné pôsobiť za účelom jeho nápravy po dlhšiu ako jeden rok, predovšetkým prihliadajúc na spôsob vykonania činu a jeho následky.

Odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku v celom jeho rozsahu pre chyby vo výroku o vine mal povinnosť opätovne rozhodnúť aj o trestoch obžalovaným. Na základe vyššie spomenutých úvah vo vzťahu k uloženým trestom odvolací súd uložil obom obžalovaným tresty odňatia slobody vo výmerách na dolnej hranici trestnej sadzby, ktoré podmienečne odložil. Obž. ml. B. C. určil skúšobnú dobu na 18 mesiacov, ktorú považoval za primeranú a súčasne potrebnú z dôvodu potreby určitého dohľadu nad jeho správaním a súčasne dať obžalovanému mladistvému možnosť, aby sa sám pričinil o nápravu tým, že povedie riadny život. Obž. A. A. však odvolací súd skrátil skúšobnú dobu tým, že ju znížil na dobu 30 mesiacov, ktorú považoval za potrebnú vzhľadom na jeho doterajšie správanie, ktoré nebolo tak v škole ako ani na verejnosti pozitívne a vykazovalo množstvo negatívnych prvkov.

Napokon odvolací súd rozhodol aj o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobom zodpovedajúcim rozhodnutiu konajúceho súdu, keďže nezistil okolnosti, pre ktoré by malo dôjsť k jeho zmene.

To boli podstatné dôvody rozsudku, ktorým bola zmenená právna kvalifikácia skutku, a u obž. A. A. bol zmiernený aj trest.

Rozhodnutie bolo prijaté jednomyseľne. jednomyseľne

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.