Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21S-193-2014.pdf
PDF · 143.66 KB
Case nature
Area
Subarea
21S/193/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Eriky Šobichovej, v právnej veci žalobcu: M. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. I. XX, Y. pod F., právne zastúpený: JUDr. Peter Harakály, advokát so sídlom I. XX, Y., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.k. 44312-2/2014-BA z 25.08.2014, takto jednomyseľne
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Prvostupňovým správnym rozhodnutím č.k. 17503-16/2014-ZA zo dňa 01.07.2014 rozhodla Sociálna poisťovňa, pobočka Žilina tak, že podľa § 99 a § 111 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) žalobca má nárok na náhradu za bolesť z dôvodu pracovného úrazu zo dňa 26.01.2013 v sume 10.218,- Eur určenej podľa § 5 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov. V odôvodnení uviedol, že žalobca si u pobočky Sociálnej poisťovne Žilina uplatnil nárok na priznanie náhrady za bolesť z titulu pracovného úrazu, ktorý poškodený utrpel 26.01.2013 u svojho zamestnávateľa Kia Motors Slovakia, s. r. o. Pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal zo záznamu o registrovanom pracovnom úraze, z ktorého vyplýva (bod 20 - správne malo byť uvedené bod 19.), že zamestnávateľ uviedol, že prípadná miera zavinenia poškodeného bude zaslaná dodatočne. V druhom oznámení zamestnávateľa doručenom 29.04.2013, ku ktorému zamestnávateľ pripojil protokol inšpekcie práce, je bod 15. vyplnený tak, že porušenie zo strany poškodeného je: 1. Nedodržanie pracovného postupu, 2. Preťaženie maximálnej nosnosti zdvíhacieho zariadenia, 3. Zdržiavanie sa pod zaveseným bremenom. Ďalej bolo uvedené, že úraz vyšetroval Inšpektorát práce Žilina, išlo o pracovný úraz, druh poranenia
- amputácia ľavej končatiny, zlomenina predkolenia ľavej nohy, zlomenina tela stavca. V bode 20. druhého oznámenia (správne malo byť uvedené bod 19.) uviedol mieru spoluviny poškodeného 0 %. Zamestnávateľ v tomto oznámení nevyplnil údaj: dôvod zbavenia sa svojej zodpovednosti podľa Zákonníka práce, ani aký bol porušený právny predpis, predpis alebo pokyn na zistenie BOZP. Inšpektorát práce Žilina pod č. IZA-16-182.2/P-J2-13 vydal protokol o vyšetrení príčin vzniku závažného pracovného úrazu s ťažkou ujmou na zdraví poškodeného z 09.04.2013. Ako zdroj úrazu bol uvedený pád predmetu (piestna tyč s piestom zo zariadenia na tlmenie nárazov lisovacej linky A2). Ako kód príčiny úrazu je uvedený kód 8 - používanie nebezpečných postupov alebo spôsobov práce, vrátane konania proti zákazu, zotrvávanie v ohrozenom priestore. V charakteristike deja úrazu v protokole sa
uvádza, že postihnutý v rozpore so stanoveným pracovným postupom nariadil vykonanie tlakovej skúšky olejovej nádoby nachádzajúcej sa vo výške, ktorú zo spodnej časti uzatvára pohyblivý piest upevnený na piestnej tyči. Piestna tyč bola zavesená na zdvíhadle. Zdvíhadlo sa roztrhlo pôsobením hmotnosti bremena a tlaku vzduchu na piest v čase, keď postihnutý stál pod bremenom. Postihnutý absolvoval pravidelné lekárske prehliadky, je vyučený v odbore strojný mechanik, pravidelne absolvoval školenia z bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, posledné 14.03.2012. Bol držiteľom 8 dokladov o odbornej spôsobilosti. Preukázateľne a pravidelne absolvoval predpísané opakované školenia a aktualizačné odborné prípravy. Inšpektorát konštatoval, že sa jedná o pracovný úraz spôsobený porušením predpisov a zásad bezpečnej práce zo strany postihnutého. Konkrétne sa jedná o tú skutočnosť, že postihnutý ako vedúci zamestnanec nedodržal stanovený pracovný postup a opakovane nariadil vykonanie tlakovej skúšky po odstránení upevňovacej matice, ktorá piestovú tyč bezpečne upevňuje o podlahu v pracovnom priestore lisu. Zároveň sa postihnutý zdržiaval v čase vzniku úrazu pod piestom upevnenom na piestnej tyči, ktorá visela na ručnom zdvíhadle, teda zdržiaval sa pod bremenom zaveseným na zdvíhacom zariadení. Vzhľadom na svoju kvalifikáciu vedel, že zdržiavať sa pod zaveseným bremenom je zakázané. Zo strany zamestnávateľa v príčinnej súvislosti s udalosťou zistené nedostatky neboli. Prvostupňový správny orgán poukázal na rozpor, keď zamestnávateľ v bode 20. (správne malo byť uvedené v bode 15.) v druhom oznámení poistnej udalosti zo dňa 29.04.2013 uviedol porušenie predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci zo strany zamestnanca a tiež v zázname o registrovanom pracovnom úraze zo dňa 29.04.2013 uviedol ako kód príčiny úrazu č. 8 - používanie nebezpečných postupov alebo spôsobov práce, vrátane konania bez oprávnenia proti príkazu, zákazu a pokynom, zotrvávanie v ohrozenom priestore. Pritom v oznámení o poistnej udalosti zo dňa 29.04.2013 v bode 20. (správne malo byť uvedené v bode 19.) zamestnávateľ uviedol mieru zavinenia poškodeného 0%, pričom nevyplnil nasledujúce dve požadované skutočnosti týkajúce sa miery zavinenia poškodeného. Tento rozpor bola konajúca pobočka povinná odstrániť, nakoľko všetky údaje na oznámení poistnej udalosti je zamestnávateľ povinný vyplniť riadne. Na výzvu pobočky odpovedal zamestnávateľ listami, podľa ktorých poškodený dosahoval vynikajúce pracovné výsledky, v čase vzniku pracovného úrazu konal v najlepšom záujme zamestnávateľa, ktorým v danom prípade bolo odstránenie poruchy zariadenia, a s prihliadnutím na následky pracovného úrazu a ich dopad na osobný i pracovný život poškodeného má zamestnávateľ za to, že vyvodzovanie spoluzodpovednosti za pracovný úraz by na poškodeného dopadlo neprimerane tvrdo. Sociálna poisťovňa má právomoc určiť mieru spoluviny poškodeného ako predbežnú otázku v konaní o priznávaní dávok z fondu úrazového poistenia. Ide o náročnú právomoc Sociálnej poisťovne pri vynakladaní verejných prostriedkov, ktoré nie sú majetkom Sociálnej poisťovne, nakoľko právny režim vydávania verejných financií je daný taxatívnymi ustanoveniami zákona. Zákon dovoľuje z jednotlivých fondov sociálneho poistenia použiť verejné prostriedky len na tam taxatívne vymedzené účely. Zámerom zákonodarcu bolo, aby konajúce organizačné zložky presne a úplne zistili skutočný stav každej jednotlivo posudzovanej dávky sociálneho poistenia. Tým je zachovaná zásada materiálnej pravdy v zmysle § 195 ods. 1 zákona. V tomto konkrétnom konaní konajúca pobočka zistila, že požiadavky zamestnávateľa vo veci poskytnutia úrazovej dávky poškodeného nezohľadňujú podiel viny samotného poškodeného na vzniku pracovného úrazu, ktorý poškodený utrpel. Zamestnávateľ neuplatnil ani jeden liberačný dôvod podľa § 196 Zákonníka práce. Hmotnoprávna úprava nárokov na dávky ako aj procesná norma zákona patrí do sféry verejného práva. Zisťovanie, či sú splnené hmotnoprávne podmienky zákona na priznanie konkrétnych dotknutých úrazových dávok je v právomoci vykonávateľa zákona. Bolo by v rozpore s princípom rovnosti, kedy bol pripustený výklad, že konajúca pobočka nemôže posúdiť mieru spoluviny len preto, že zamestnávateľ v oznámení poistnej udalosti uplatňuje právo zo svojho úrazového poistenia pre poškodeného aj napriek tomu, že prvotné vyšetrenia vykonané ním a inšpekciou práce poukazujú, že samotný poškodený porušil predpisy na ochranu zdravia pri práci. V aplikačnej praxi konajúcej pobočky za dobu od 01.01.2004 je toto prvý prípad, kedy zamestnávateľ uplatňuje svoje práva poistenca, aj keď výsledky inšpekcie práce uvádzajú porušenia zo strany poškodeného. Zámerom inštitútu spoluviny poškodeného v zmysle Zákonníka práce vždy bola a je prevencia, aby samotní postihnutí dbali náležite a riadne na dodržiavanie zásad bezpečnej práce. Pokiaľ by sa pripustil výklad, že zamestnávateľ nemusí prihliadať na výsledky inšpekcie práce, ktorá konštatovala porušenie právnych predpisov zo strany poškodeného na úseku bezpečnosti práce, išlo by o obchádzanie prevenčného účelu § 196 Zákonníka práce. Za účelom vyhodnotenia predbežnej otázky rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa a rozsahu spoluviny poškodeného prvostupňový správny orgán vykonal rozsiahle dokazovanie. Vykonal výsluch svedkov C. I., I. I., Ing. Q. X., Ing. D. I., I. R., N. W., C. W., samotného žalobcu, ďalej Q. G.. Za účelom vyriešenia predbežnej otázky, či je naplnený niektorý z liberačných dôvodov § 196
Zákonníka práce, pobočka vyžiadala znalecký posudok, ktorý vypracoval znalec Ing. Ivan Zachar dňa 16.04.2014 pod č. 5/2014. Z uvedeného znaleckého posudku vyplýva, že určený technologický postup na údržbárske práce na lisovacej linke CUSHION A2, rok výroby 2005, je popísaný v pracovnom návode - výmena cylindra CUSHION LOCK a pracovnom postupe. V pracovnom postupe je uvedená postupnosť jednotlivých krokov a ich predpokladaný časový harmonogram, ktorý podľa výpovedí uvedených v spisovom materiáli vypracoval p. X.. Tento postup sa opakovane používal pri opravách olejových nádrží na lisovacích linkách. Postihnutý mal pracovnú pozíciu špecialistu, takže mal zo všetkých zúčastnených zamestnancov najvyššie postavenie a riadil vykonávanú činnosť, preto pracovná spolupráca nevyžadovala osobitný dozor. Postihnutý porušil bezpečnostné predpisy tým, že nedodržal stanovený pracovný postup a mohol predpokladať vznik nebezpečenstva, pretože sám tento písomný pracovný postup vypracoval a v minulosti podľa neho viackrát realizoval údržbu predmetného zariadenia. Vzhľadom na svoju kvalifikáciu musel vedieť, že zdržiavať sa pod zaveseným bremenom je zakázané. Spoločnosť zabezpečila školenie BOZP dňa 14.03.2012. Vykonanými školeniami si zamestnávateľ splnil povinnosti podľa zákona č. 124/2006 Z.z. Podľa normy ČSN 27 0143 na zavesovanie bremien možno použiť len k tomu určené prostriedky v závislosti na hmotnosti bremena. Zaťaženie nesmie byť v žiadnom prípade prekročené a pri viazaní a zavesovaní je zakázané zdržiavať sa pod zaveseným bremenom. Pri práci so zdvihákom je nutné dodržiavať zvláštne bezpečnostné opatrenia. Ak by boli dodržané všetky ustanovenia právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pracovný úraz by sa nestal. Z vykonaného dokazovania mala konajúca pobočka za preukázané, že úraz, ktorý sa stal poškodenému, je úrazom pracovným. Poškodený bol teoreticky zaškolený, má adekvátne vzdelanie. V deň úrazu to bola bežná oprava, už asi desiata v poradí. Poškodený popísal správny pracovný postup pri oprave. Poukázal na problematické uvoľňovanie matice, ktoré sa v daný deň bez problémov podarilo. Následne ale nariadil opakované odtlakovanie, aby presne zistil, kde je prasklina. Tento príkaz podľa vyjadrenia poškodeného mohol dať, pretože bol v pozícii špecialistu údržby. V konaní bolo preukázané, že poškodený vedel, že odtlakovanie nemôže byť vykonané za stavu, kedy je uvoľnená matica, navyše keď sám k tomu spracoval pracovný postup. Konajúca pobočka mala z listinných dôkazov tiež preukázané, že 14.03.2012 bol poškodený školený v oblasti BOZP a absolvoval kurz obsluhy zdvíhacích zariadení, odbornú prípravu viazača bremien v roku 2012, obsluhy zdvíhacích zariadení skupiny Aa, Ba, Bc 2, Bf v roku 2012, 19.03.2012 vykonal test overenia vedomostí zdvíhacieho zariadenia a viazača bremien. Poškodený mal preventívne lekárske prehliadky, opakované inštruktáže BOZP a požiarnej ochrany, používanie ručných hasiacich prístrojov. Absolvovanie školení, inštruktáži a testov potvrdili svedkovia - zamestnanci zamestnávateľa, dvaja inštruktori práce aj samotný poškodený. Z protokolu inšpektorátu práce a z výpovedí inšpektorov práce vyplynulo, že poškodený porušil § 12 ods. 2 písm. a) a c) bod 2 a písm. g) zákona č. 124/2006 Z.z., čl. 92 písm. n) STN 27 0143:1968. Zo znaleckého dokazovania mala konajúca pobočka preukázané, že technologický postup na údržbárske práce na lisovni je popísaný v pracovnom návode - výmena cylindra Cusion Lock a v pracovnom postupe, kde je uvedená postupnosť jednotlivých krokov a ich predpokladaný časový harmonogram, ktorý vypracoval poškodený a tento postup sa opakovane používal. Vzhľadom na svoju kvalifikáciu poškodený musel vedieť, že zdržiavať sa pod zaveseným bremenom je zakázané. Poškodený porušil bezpečnostné predpisy tým, že nedodržal stanovený pracovný postup a mohol predpokladať vznik nebezpečenstva. V jeho prípade ide o nevedomú nedbanlivosť, ktorá je charakterizovaná tým, že konajúca osoba si neuvedomovala, že svojím konaním môže spôsobiť škodu, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery vedieť mala a mohla. Konajúca pobočka sa preto nestotožnila s názorom právneho zástupcu poškodeného, že porušenie pracovného postupu poškodeného nie je zavinením konaním, ale bežnou neopatrnosťou a konaním vyplývajúcim z rizika práce. Bežná neopatrnosť sa nemôže dotýkať porušenia pracovných predpisov a pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, s ktorými by bol zamestnanec riadne oboznámený. Nebolo však preukázané, že zamestnávateľ znalosť a dodržiavanie predpisov sústavne dodržiaval, vyžadoval a kontroloval. Aj keď s poškodeným v deň úrazu v tíme pracovali ďalší dvaja školení zamestnanci, bolo preukázané, že hlavná pracovná povinnosť a zodpovednosť za vykonanie údržby na predmetnom zariadení bola na poškodenom. Na základe toho prvostupňový správny orgán aplikoval § 111 ods. 2 zákona v nadväznosti na § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, pretože boli splnené všetky podmienky na to, aby pobočka stanovila čiastočný rozsah zodpovednosti zamestnávateľa v rozsahu 50 % a spoluvinu poškodeného podľa § 196 ods. 3 Zákonníka práce na 50 %. Z lekárskeho posudku zo dňa 27.01.2014 podľa z.č. 437/2004 Z.z vyplýva, že náhrada za bolesť bola ohodnotená na 1 305 bodov. Jeden bod má hodnotu 16,48 Eur, celkovo teda náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola určená sumou 20.436,- Eur. Náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia tak bola priznaná v rozsahu 50% spoluviny poškodeného zo sumy 20.436,- Eur, t.j. v sume 10.218,- Eur.
Na základe odvolania žalobcu vo veci rozhodoval žalovaný, ktorý rozhodnutím 44312-2/2014-BA z 25.08.2014 jeho odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu, a to najmä, že pobočka je oprávnená rozhodovať o predbežnej otázke - rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa a jeho zamestnanca za vznik škody následkom pracovného úrazu, za ktorým účelom vykonala rozsiahle dokazovanie s cieľom získať podklady pre svoj právny záver. V konaní nebolo preukázané, že by bolo poškodeným podaná žaloba na súd s návrhom na určenie miery zodpovednosti za vznik škody následkom predmetného pracovného úrazu. Na základe uvedeného preto v záujme zachovania materiálnej pravdy bolo potrebné, aby pobočka zistila skutočný stav veci a následne si urobila o tejto otázke v zmysle § 198 ods. 1 zákona úsudok sama ako o predbežnej otázke. Vykonanými dôkazmi tiež nebolo preukázané, že by zamestnávateľ znalosť a dodržiavanie predpisov a pokynov na zaistenie ochrany a bezpečnosti zdravia práci sústavne vyžadoval a kontroloval. I napriek tomu však podmienky pre stopercentnú zodpovednosť zamestnávateľa za vznik škody na pracovnom úraze poškodeného neboli splnené. Ak by sa prvostupňový orgán riadil výlučne a jedine záverom zamestnávateľa, ktorý bez ďalšieho vyhlásil svoju stopercentnú zodpovednosť za vznik pracovného úrazu poškodeného, celkom by tým poprel iné dôkazy v konaní, ktoré bol povinný vykonať a vyhodnotiť (znalecký posudok, záver inšpektorátu práce). Skutočnosti uvedené zamestnávateľom v liste zo dňa 22.05.2013 o tom, že ide o zamestnanca, ktorý dosahoval vynikajúce pracovné výsledky a ktorý v čase vzniku pracovného úrazu konal v najlepšom záujme zamestnávateľa a ktorými odôvodňoval nulovú mieru zavinenia poškodeného na vzniku pracovného úrazu, nie sú spôsobilé žiadnym spôsobom spochybniť dostatočne preukázaný záver o tom, že poškodený v čase vzniku pracovného úrazu konal ľahkomyseľne, pričom ako vedúci zamestnanec si mal a mohol byť vedomý toho, že porušuje bezpečnostné predpisy. Odvolací orgán sa stotožnil s mierou zavinenia poškodeného tak, ako ju ustálil prvostupňový orgán, ktorý stanovil čiastočný rozsah zodpovednosti za vznik škody následkom pracovného úrazu v rozsahu 50 % zamestnávateľ a 50 % poškodený podľa § 196 ods. 2 písm. a) a ods. 3 Zákonníka práce.
Proti tomuto rozhodnutiu podal správnu žalobu žalobca. Ako žalobné body uviedol: Žalovaná nesprávne posúdila obsah zákona č. 461/2003 Z.z. a z tohto dôvodu porušila zákon prekročením jej daných kompetencií, keď ako predbežnú otázku preskúmala rozsah zodpovednosti zamestnávateľa a rozsah spoluviny poškodeného. Poukázal na dôvodovú správu k Zákonu o sociálnom poistení, podľa ktorej obmedzenie sumy úrazových dávok sa navrhuje v súlade so Zákonníkom práce v prípade, že zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo za smrť poškodeného celkom alebo sčasti. Ustanovenie § 110 ods. 2 a § 111 ods. 2 zákona neumožňujú žalovanej rozhodovať o spoluvine, vyplýva to priamo z citovaných ustanovení (ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti za poškodenie...). Poukázal na § 196 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého sa musí zamestnávateľ zbaviť zodpovednosti, § 196 ods. 2 Zákonníka práce a § 110 ods. 2 zákona a § 111 ods. 2 zákona, ktoré ustanovenia sú kogentnými, ktoré neumožňujú taký výklad zákona, k akému dospel prvostupňový správny orgán. Oprávnenie na zmenu stanoviska zamestnávateľa k otázke spoluviny neupravuje žiadne z rozsiahleho zoznamu ustanovení zákona, na ktoré žalovaná v napadnutom rozhodnutí poukazuje. Žalovaná aj keď nemala preukázané zavinenie žalobcu na poškodenom zdraví, rozhodla o obmedzení sumy dávky na polovicu podľa § 111 ods. 2 zákona, čím sa jej rozhodnutie stalo nezákonným a neodôvodneným, v rozpore s § 195, § 196 a § 209 zákona. Ďalej poukázal na to, že pokiaľ sa zamestnávateľ zbavuje svojej zodpovednosti z dôvodu porušenia bezpečnostných predpisov a pokynov postihnutým zamestnancom, musí ísť o jeho tzv. kvalifikované zavinenie, teda zavinenie aspoň vo forme vedomej nedbanlivosti. O zavinené porušenie bezpečnostných predpisov ale nepôjde v prípade, ak zamestnanec síce vykonáva určité práce v rozpore s bezpečnostnými predpismi, ale na príkaz zamestnávateľa. Zavinenie zamestnanca je tu vylúčené tým, že zamestnávateľ k takému postupu dal príkaz a z toho dôvodu sa nemôže zbaviť zodpovednosti. Žalovaná nebrala do úvahy skutočnosť, že nočná zmena a výkon servisných prác 26.01.2013 bol sprevádzaný vysokým pracovným nasadením a stresovou situáciou, pretože bolo potrebné prácu vykonať v časovej tiesni do začiatku rannej smeny. Preto rozhodnutie zamestnávateľa o plnom odškodnení vyjadruje zodpovedné posúdenie faktorov pracovného výkonu podmieneného objektívnymi (technické, organizačné zabezpečenie) a subjektívnymi predpokladmi (vzdelanie, prax, konštitúcia, schopnosti, výcvik). Žalovaná sa mylne odvoláva na nakladanie s verejnými finančnými prostriedkami, pretože aj keď v zmenenej podobe, stále ide o finančné prostriedky tvorené vo fonde úrazového poistenia z príspevkov zamestnávateľov, nad
ktorými štát dohliadal aj dohliada, a to z dôvodu, že posúdenie všetkých okolností vzniku pracovného úrazu môže vykonať iba zodpovedný zamestnávateľ. Poukázal, že žalovaná nesprávne interpretuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/91/2009, pretože v tomto prípade išlo o existujúci a nevyriešený spor medzi poškodeným a jeho zamestnávateľom, ktorý žalovaná riešila iba povrchne. Z tohto rozsudku nevyplýva kompetencia žalovanej rozhodovať o predbežnej otázke, ale iba jej procesné povinnosti postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol skutočný stav zistený presne a úplne a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. V prípade žalobcu žalovaná mala vedomosť o zaujatom stanovisku zamestnávateľa, ktorým sa však neriadila. Iný príslušný orgán (zamestnávateľ) podľa § 198 zákona so zverenou zákonnou kompetenciou v zmysle § 196 Zákonníka práce ako aj § 110 ods. 2 a § 111 ods. 2 zákona o určení spoluviny „rozhodol“ a žalovaná je takýmto rozhodnutím viazaná. Ustanovenie § 198 zákona neumožňuje žalovanej riešiť predbežné otázky a teda aj otázku, či úraz je pracovným úrazom alebo chorobou z povolenia tak, že sama o tejto otázke rozhodne, pretože všeobecné odbory úrazového poistenia na jednotlivých organizačných zložkách nie sú pre takéto konania personálne vybavené a aj z praxe - ústnych pojednávaní je zrejmé, že vo väčšom počte sú riadené osobami, ktoré nemajú ani právnické vzdelanie. Podobnými otázkami sa zaoberal v článku „Rozhodovanie o úrazovej rente a niektoré problémy s tým súvisiace“ (Justičná Revue 57) autor JUDr. Milan Segeč. Žalovaná k riešeniu predbežnej otázky podľa § 198 zákona: môže dať iba podnet k zahájeniu konania pred príslušným správnym orgánom v prípade stanoveným zákonom, môže vyzvať účastníka, aby podal žiadosť o zahájenie konania pred príslušným orgánom v lehote, ktorú určí, môže si o predbežnej otázke urobiť úsudok, ale žalovaná si nemôže urobiť úsudok o tom, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný delikt a kto za neho zodpovedá, ani o otázke osobného stavu. To ale neznamená, že má aj kompetenciu o tejto otázke rozhodnúť. Žalobca v žalobe namietal, že v lekárskom posudku MUDr. C. K. bol stanovený počet bodov, ktoré žalovaná neakceptovala a žalobcovi znížila bodové hodnotenie o 65 bodov, ktoré neodôvodnila. V prípade pochybnosti a správnosti lekárskeho posudku je potrebné ustanoviť znalca (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžso 64/2009, rozsudok sp. zn. 7Sžso 13/2010). Podľa názoru žalobcu žalovaná nezistila presne a úplne skutočný stav veci, keď nezohľadnila všetky skutočnosti vyplývajúce z listinných dôkazov a nevykonala dokazovanie. Ďalej namietal, že technologický postup prác, ktorý bol schválený zamestnávateľom, má závažný nedostatok pre určenie podmienky pri manipulácii s ťažkým bremenom v tom, že nebol určený koordinátor prác medzi jednotlivými pracoviskami. Inšpektorát práce sa nevenoval organizačno-technickému zabezpečeniu podľa jednotlivých krokov s nadväznosťou na hodnotenie pracovných postupov, hodnotenie stavu alebo chybného usporiadania pracoviska, nezriadené konštrukčno-podporné zabezpečenie piestu proti pádu, nedostatky v osvetlení a viditeľnosti, nepriaznivé vplyvy hluku a narušená hlasová komunikácia, nedostatky v prenose hlasovej komunikácii medzi zamestnancami a osobou, ktorá sa nachádzala v centrálnom rozvode stlačeného vzduchu. Zamestnanci neboli vybavení technickými pomôckami, napr. používaním fluorescenčného farbiva na zistenie úniku oleja alebo technickým zariadením, akým je elektronický detektor úniku média alebo ultrazvukový prístroj LEAKBAT, ktorý umožňuje komplexnú kontrolu stlačeného vzduchu s určením presného miesta netesnosti. Ak by uvedené opatrenia, komunikácia a technické vybavenie bolo na požadovanej úrovni, k vzniku pracovného úrazu by nebolo došlo. Žiadal napadnuté a prvostupňové rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov konania.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28.11.2014. Vo vyjadrení uviedol, že zo spisovej dokumentácie vyplynulo, že žalobcovi sa stal pracovný úraz dňa 26.01.2013 o 5:05 hod. tak, že žalobca zamestnaný ako supervízor oddelenia údržby na lisovni u zamestnávateľa KIA MOTORS SLOVAKIA s.r.o. na výrobnej hale - lisovni, priestor pod lisovacou linkou č. 2, pri kontrolnej činnosti piestu, počas údržbárskych prác došlo k jeho uvoľneniu a zasiahnutiu žalobcu, ktorý sa nachádzal pod piestom. Miera zavinenia žalobcu na vzniku pracovného úrazu bola určená jeho zamestnávateľom v rozsahu 0%. Súčasťou žiadosti bol lekársky posudok o bolestnom zo dňa 27.01.2014 vydaný podľa zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrady za bolesť a o náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov MUDr. C. K., primárom traumatologického oddelenia a zástupcom prednostu ortopedickej kliniky Univerzitnej nemocnice Martin, v ktorom bola bolesť žalobcu ohodnotená z prílohy č. 1, časť I. a III. k zákonu č. 437/2004 Z.z. vo výške 1 305 bodov. Posudkový lekár Sociálnej poisťovne, pobočka Martin v zmysle § 153 ods. 4 písm. c) zákona vykonal kontrolu bodového ohodnotenia bolesti, uvedeného v lekárskom posudku zo dňa 24.01.2014, ktorý kontrolou bodového ohodnotenia bolesti žalobcu zo dňa 17. februára 2014 zistil, že správny celkový
počet bodov bodového ohodnotenia je 1 240 bodov. Túto kontrolu bodového ohodnotenia odôvodnil posudkový lekár pobočky Martin tak, že bodové ohodnotenie bolestného pracovného úrazu zo dňa 26.01.2013 nie je v súlade so zákonom č. 437/2004 Z.z.. Uvádzaná položka 159b - reamputácia ľavého ramena nie je zdravotným záznamom zdokumentovaná, ale položku 159b - amputáciu ľavého ramena možno zvýšiť o 100% pre komplikovanú liečbu opakovanými nekretomiami s nutnosťou plastickej korekcie na počet bodov 260. Žalobca vyslovil súhlas s počtom bodov 1 240, čo potvrdil aj svojím podpisom. Prvostupňový správny orgán pri priznaní nároku na náhradu za bolesť v sume 10.218 Eur (zohľadnená 50%-ná miera zavinenia žalobcu na vzniku pracovného úrazu) aplikoval § 111 ods. 2 zákona v nadväznosti na § 196 ods. 2 písm. a) a § 196 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce, nakoľko boli splnené všetky podmienky na stanovenie čiastočného rozsahu zodpovednosti žalobcu a jeho zamestnávateľa. Prvostupňový správny orgán mal v konaní na základe rozsiahleho dokazovania preukázané, že žalobca si privodil pracovný úraz sám tým, že porušil svojím zavineným konaním právne predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Žalovaný vo vyjadrení ďalej uviedol, že sa stotožnil s názorom pobočky, že pobočka je oprávnená rozhodovať o predbežnej otázke - o rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa a jeho zamestnanca za vznik škody následkom pracovného úrazu, za ktorým účelom vykonala rozsiahle dokazovanie s cieľom získať podklady pre svoj právny záver. V konaní nebolo preukázané, že by bola žalobcom podaná žaloba na súd s návrhom na určenie miery zodpovednosti za vznik škody následkom predmetného pracovného úrazu. Na základe uvedeného, preto v záujme zachovania materiálnej pravdy, bolo potrebné, aby správny orgán - pobočka zistila skutočný stav veci a následne si urobila tejto otázke v zmysle § 198 ods. 1 zákona úsudok sama ako o predbežnej otázke. Správny úkon - ako rozhodujúci orgán aj urobila. Pobočka dokazovaním zistila, že jediná príčina vzniku škody následkom pracovného úrazu bolo nedodržanie bezpečnosti predpisov žalobcov, s ktorými bol preukázateľne oboznámený. Vykonanými dôkazmi tiež nemohol preukázať, že by zamestnávateľ znalosť a dodržiavanie predpisov a pokynov pre zaistenie ochrany bezpečnosti zdravia pri práci sústavne vyžadoval a kontroloval. I napriek tomu, však podmienky pre 100%-nú zodpovednosť zamestnávateľa za vznik škody na pracovnom úraze žalobcu neboli splnené.
Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 247 a nasl. O.s.p. v medziach podanej žaloby (§ 250j ods. 1 O.s.p.), pričom konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je zákonné a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol ako nedôvodnú z nasledovných dôvodov:
Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 111 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, ak sa zamestnávateľ alebo právnická osoba podľa osobitného predpisu 61) sčasti zbaví zodpovednosti za poškodenie zdravia alebo za smrť poškodeného podľa osobitného predpisu 63) a osobitný predpis 64) neustanovuje inak, poškodený má nárok na úrazovú dávku s výnimkou pracovnej rehabilitácie a rekvalifikácie v sume určenej podľa rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa alebo právnickej osoby podľa osobitného predpisu 61) zníženého o mieru zavinenia poškodeného. 61) § 214 až 216 zákona č. 311/2001 Z.z. 63) § 196 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. 64) § 196 ods. 3 zákona č. 311/2001 Z.z.
Podľa § 195 ods. 1 cit. zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 198 ods. 1 cit. zákona, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania.
Podľa § 198 ods. 2 cit. zákona, organizačná zložka Sociálnej poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom rozhodovať súdu.
Podľa § 196 ods. 1 písm. a) zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (Zákonník práce) zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený a ich znalosť a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali.
Podľa § 196 ods. 2 písm. a) cit. zákona, zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody.
Podľa § 196 ods. 3 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec, podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň jedna tretina škody.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Krajský súd v Žiline konštatuje, že medzi účastníkmi súdneho konania, rovnako ako v správnom konaní, bolo sporné, či žalovaná je viazaná vyhlásením zamestnávateľa o tom, že zamestnávateľ je zodpovedný v rozsahu 100 % za pracovný úraz žalobcu a nie je v právomoci žalovanej vyhodnotiť túto otázku ako predbežnú podľa § 198 ods. 1 zákona (ktorý názor zastával žalobca), alebo žalovaná túto právnu otázku môže vyhodnotiť ako predbežnú (ktorý názor zastávala žalovaná, ktorá túto otázku vyhodnotila ako predbežnú iným spôsobom, ako ju vyhodnotil zamestnávateľ a to tak, že stanovila čiastočný rozsah zodpovednosti zamestnávateľa v rozsahu 50% a zavinenie poškodeného v rozsahu 50 %).
Zákon o sociálnom poistení upravuje poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného úrazu a nárok na úrazové dávky z takéhoto poistenia. Zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o rozsahu zodpovednosti zamestnávateľa a miere zavinenia poškodeného podľa Zákonníka práce (§ 195, § 196 Zákonníka práce). Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú okrem iného i spory z pracovných vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. Sociálna poisťovňa teda nie je oprávnená rozhodovať o tom, či sa zamestnávateľ čiastočne alebo úplne vyvinil zo svojej zodpovednosti za pracovný úraz, resp. o zavinení poškodeného na pracovnom úraze. Spor o toto určenie je sporom pracovnoprávnym, o ktorom rozhodujú súdy v civilnom súdnom konaní podľa § 7 ods. 1 O.s.p. Na základe úrazového poistenia Sociálna poisťovňa rozhoduje len o priznaní úrazových dávok. Konanie o určenie miery zodpovednosti zamestnávateľa a zavinení poškodeného na pracovnom úraze, ktoré konanie je konaním o určenie, či tento právny vzťah alebo právo je alebo nie je podľa § 80 písm. c) O.s.p., možno začať len na základe návrhu (žaloby), a nie ex offo. Sociálna poisťovňa však nie je legitimovaná na podanie takejto určovacej žaloby (rovnako rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžo/19/2012).
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel si obstará potrebné podklady na rozhodnutie (§ 195 ods. 1 zákona). V zmysle § 198 ods. 1 zákona, ak sa v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná, inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok sama. Z tohto ustanovenia vyplýva, že Sociálna poisťovňa si na základe predložených dokladov o určitej otázke úsudok urobiť môže, nemá však takúto povinnosť. Pokiaľ však listinné dôkazy, ktoré mala k dispozícii pobočka Sociálnej poisťovne, boli rozporuplné v tom ohľade, že na jednej strane uvádzali mieru zavinenia poškodeného 0 % (druhé oznámenie poistnej udalosti zamestnávateľa v bode 19.) a na druhej strane svedčili o tom, že zamestnanec preukázateľne porušil predpisy ohľadne bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (záznam o registrovanom pracovnom úraze zamestnávateľa z 29.04.2013, kde ako kód príčiny
úrazu uviedol č. 8, znalecký posudok súdneho znalca Ing. Zachara č. 5/2014, protokol o vyšetrení príčin vzniku závažného pracovného úrazu Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 09.04.2013), potom v zmysle § 195 ods. 1 zákona bolo jej povinnosťou odstrániť tieto rozpory a zistiť skutočný stav veci. Za tým účelom bolo nevyhnutné ako predbežnú otázku v zmysle § 198 ods. 1 zákona vyriešiť aj otázku mieru zodpovednosti zamestnávateľa a zavinenia zamestnanca na vzniku pracovného úrazu zamestnanca. Uvedené bolo potrebné riešiť ako predbežnú otázku z toho dôvodu, že o tejto otázke nebol vydaný právoplatný rozsudok, ani nebol podaný návrh na príslušný všeobecný súd na vyriešenie tejto otázky. Tá skutočnosť, že o tejto otázke nebolo vedené súdne konanie bola daná tým, že obe prípadné sporové strany aktívne legitimované na podanie takejto žaloby (zamestnanec a zamestnávateľ), boli v tejto otázke za jedno. Keďže však Sociálna poisťovňa nie je aktívne vecne legitimovaná na podanie takejto žaloby na súd, v prípadoch, ak je posúdenie tejto otázky nevyhnutné pre ďalšie konanie o úrazových dávkach, nič nebráni Sociálnej poisťovni si túto otázku predbežne vyriešiť sama.
Krajský súd konštatuje, že na vyriešenie tejto otázky prvostupňový správny orgán vykonal rozsiahle a vyčerpávajúce dokazovanie výsluchom svedkov, znaleckým dokazovaním, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, pričom žalobca v žalobe konkrétne nenamietal voči skutkovým a právnym záverom vyplývajúcim z tohto dokazovania. Nenamietal konkrétne skutkové závery vyplývajúce z protokolu o vyšetrení príčin pracovného úrazu ani závery znaleckého posudku č. 5/2014. Namietal ako základnú žalobnú námietku, že Sociálna poisťovňa nie je oprávnená ako predbežnú otázku riešiť rozsah zodpovednosti zamestnávateľa a spoluviny zamestnanca inak, ako to stanovil zamestnávateľ vo svojom stanovisku. K tejto námietke, v súlade s odôvodnením vyššie, súd uvádza, že je v plnom rozsahu nedôvodná. Judikatúra súdov SR je v tejto veci opačná, pričom sa zhoduje na tom, že je potrebné zistiť dostatočne skutkový stav veci a preto, ak táto otázka nie je riešená právoplatným rozhodnutím súdu, je možné ju riešiť aj ako predbežnú (§ 198 ods. 2 zákona).
Pokiaľ žalobca v žalobe namietal aplikáciu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/91/2009, na ktorý poukazoval žalovaný vo svojom rozhodnutí, súd konštatuje, že v tomto konaní sa riešila predbežná otázka, lebo vznikol spor zamestnanca a zamestnávateľa ohľadom miery zodpovednosti zamestnávateľa a miery zavinenia zamestnanca. Ak teda existujú rozporuplné dôkazy (vyjadrenie zamestnanca a zamestnávateľa), opätovne za účelom zistenia skutočného stavu veci je potrebné túto otázku vyriešiť ako predbežnú. Rovnakú premisu je potrebné použiť aj v danom prípade, keď taktiež sú k dispozícii rozporuplné dôkazy - tentoraz nie medzi vyjadrením zamestnanca a zamestnávateľa, ale medzi vyjadrením zamestnávateľa a ostatnými listinnými dôkazmi (záznam o registrovanom pracovnom úraze zamestnávateľa z 29.04.2013, znalecký posudok súdneho znalca Ing. Zachara č. 5/2014, protokol o vyšetrení príčin vzniku závažného pracovného úrazu Inšpektorátu práce Žilina zo dňa 09.04.2013). Podľa názoru súdu teda aj v tomto prípade, ak vyriešenie tejto otázky je pre rozhodovanie vo veci samej žalovanej potrebné, nič nebráni žalovanej túto otázku ako predbežnú vyriešiť. Súd poukazuje na to, že vyjadrením miery zodpovednosti zamestnávateľa ako účastníka správneho konania nie je podľa § 198 ods. 1 zákona viazaná, ako sa mylne domnieva žalobca. Zamestnávateľ žiadne rozhodnutie ako orgán verejnej správy nevydal, jeho stanovisko nie je rozhodnutím, ale listinným dôkazom ako každý iný a ani nejde o otázku, ktorá nemôže byť predmetom predbežného posúdenia podľa § 198 ods. 2 zákona. Takže aj v tomto prípade žalovaná môže viesť dokazovanie a predbežne vyriešiť otázku inak, ako k nej dal stanovisko zamestnávateľ. Správne orgány oboch stupňov teda nepochybili, keď si o tejto otázke urobili úsudok, dospeli na základe predložených dokladov k záveru, že zamestnávateľ zodpovedá za pracovný úraz žalobcu len čiastočne a že žalobca v spoluzavinil vznik pracovného úrazu.
Čo sa týka námietky, že len zamestnávateľ sa môže zbaviť svojej zodpovednosti a nemôže to za neho urobiť správny orgán, aj táto námietka je nedôvodná. Ustanovenie § 196 Zákonníka práce stanovuje podmienky, za ktorých môže dôjsť k (čiastočnému) zbaveniu sa zodpovednosti za pracovný úraz (liberácii). Dôkazné bremeno zamestnávateľa ho zaťažuje v prípade, ak by došlo k civilnému sporu, kedy by o pracovnoprávnom spore v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p. rozhodoval súd. V prípade, ak túto otázku posudzuje len ako predbežnú správny orgán, nie je na mieste striktne vychádzať z rozloženia dôkazného bremena v zmysle hmotnoprávneho ustanovenia Zákonníka práce, pretože na správne konanie o priznaní úrazových dávok sa vzťahujú iné procesné zásady, najmä vyhľadávacia zásada. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že ak sa rieši predbežná otázka, nejde o samostatné konanie ani v rámci správneho konania a správny orgán si o tejto otázke urobí úsudok sám v rámci vykonaného dokazovania, pričom o tejto otázke nevydáva samostatné rozhodnutie.
Čo sa týka námietky žalobcu, že zamestnávateľ dal ku konaniu zamestnanca príkaz a pokyn a preto sa nemôže zbaviť zodpovednosti, súd konštatuje, že takéto tvrdenie žalobcu vôbec v správnom konaní nebolo preukázané. Naopak sám žalobca vypracoval pracovný postup, ktorý opakovane a obvykle používal. Podľa neho mal v danom prípade postupovať a tento postup sám ako vedúci zamestnanec porušil. Tvrdenie o tom, že zamestnávateľ mal dať ku konanie žalobcu v rozpore s vypracovaným pracovným postupom priamy príkaz alebo pokyn, sa javí ako čisto účelové a nemajúce oporu v zistenom skutkovom stave.
Aj ďalšia námietka žalobcu o tom, že rozhodnutie zamestnávateľa o plnom odškodnení vyjadruje posúdenie faktorov pracovného výkonu zamestnanca, je nedôvodná. Sugestívne vnímanie zamestnanca zo strany zamestnávateľa ako výborného pracovníka či tvrdená časová tieseň pri inkriminovanom pracovnom postupe, pri ktorom došlo k pracovnému úrazu, nemajú žiaden vplyv na liberačné dôvody - porušenie predpisov bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a ďalších právnych predpisov a technických noriem zo strany zamestnanca v tomto konkrétnom prípade. Aj námietka, že posúdenie všetkých okolností vzniku pracovného úrazu môže vykonať iba zodpovedný zamestnávateľ, je čisto účelová, nemajúca oporu v zákone. Pokiaľ nebol vydaný rozsudok súdu o tejto konkrétnej právnej otázke, je to správny orgán rozhodujúci o úrazovej dávke, ktorý si o tejto otázke ako o predbežnej urobí úsudok po vyhodnotení vykonaného dokazovania. Zamestnávateľ nemá žiadnu kompetenciu rozhodnúť o mieru zavinenia zamestnanca na vzniku pracovného úrazu, pretože v správnom konaní nemá postavenie orgánu s rozhodovacou právomocou a zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva, že by správny orgán rozhodujúci o úrazovej dávke bol jeho vyjadrením viazaný.
Pokiaľ žalobca v žalobe tvrdí, že v zmysle § 198 ods. 1 zákona je zamestnávateľ tzv. iný príslušný orgán so zverenou zákonnou kompetenciou v zmysle § 196 Zákonníka práce určiť spoluvinu, ktorým rozhodnutím je žalovaná viazaná, uvedený právny názor je priamo v rozpore s týmto ustanovením zákona. O určení spoluzavinenia zamestnanca na vzniku pracovného úrazu v zmysle § 196 Zákonníka práce môže rozhodovať ako kompetentný orgán jedine všeobecný súd, ktorý rozhoduje v pracovnoprávnych veciach v zmysle § 7 ods. 1 O.s.p., a nie zamestnávateľ. Ustanovenie § 198 ods. 1 teda má na mysli právoplatné rozhodnutie, v danom prípade súdu, ktorým by bola organizačná zložka Sociálnej poisťovne viazaná. Keďže zamestnávateľ ani zamestnanec nepodali príslušný návrh na súd a sám zamestnávateľ nie je „iným príslušným orgánom“, ktorý by mohol túto vec rozhodnúť, vyjadrením zamestnávateľa nie je žalovaná v žiadnom prípade viazaná.
Pokiaľ žalobca ako ďalšiu námietku uvádza, že v sporných prípadoch by mala byť na súde najskôr vyriešená otázka, či sa zamestnávateľ zbavil úplne alebo čiastočne svojej zodpovednosti za náhradu škody a žalovaný nemá kompetenciu o tejto otázke rozhodnúť, je nedôvodná a zároveň aj špekulatívna. Na jednej strane žalobca konštatuje, že o tejto otázke malo byť vedené súdne konanie, avšak na druhej strane je zrejmé, že návrh na súd nebol podaný vzhľadom na spokojnosť zamestnanca s vyjadrením svojho zamestnávateľa o prebratí plnej zodpovednosti za pracovný úraz. Pokiaľ teda obaja účastníci sú s mierou zodpovednosti zamestnávateľa spokojní, nikdy by nedošlo k podaniu žalobného návrhu na súd. Správny orgán, ak by ich aj vyzval na podanie takéhoto návrhu, bol by v patovej situácii, keďže on sám nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie takejto žaloby. Ďalej žalobca konštatuje, že hoci správny orgán má v zmysle § 198 zákona možnosť urobiť si o predbežnej otázke úsudok, nemá kompetenciu o tejto otázke rozhodnúť. S týmto konštatovaním je potrebné súhlasiť. Správny orgán totiž nikdy o predbežnej otázke samostatne nerozhoduje (nevydáva o nej rozhodnutie) a to práve z dôvodu, že túto otázku posudzuje len prejudiciálne a z tohto posúdenia vychádza pri rozhodovaní vo veci samej, na rozhodnutie ktorej mu svedčí zákonná kompetencia. Tak tomu bolo aj v danom prípade. Keďže sa v tomto ohľade postup žalovaného a právny názor žalobcu zhodujú, nejde zo strany žalobcu o námietku.
Vo vzťahu k námietke žalobcu ohľadne zníženia bodového hodnotenia bolesti o 65 bodov je potrebné uviesť, že táto námietka nebola uplatnená v odvolacom konaní. Túto námietku žalobca uplatnil až v žalobe. V zápisnici zo dňa 17.02.2014 z kontroly bodového hodnotenia bolestného posudkovým lekárom Sociálnej poisťovne, pobočka Martin, žalobca súhlasil s novým bodovým hodnotením a neuviedol k obsahu zápisu žiadne námietky a zápisnicu podpísal. Súd preto túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Posledná námietka žalobcu tkvela v požiadavke širšej miery zodpovednosti zamestnávateľa ako to určil prvostupňový správny orgán, lebo vypracovaný dokument - technologický postup prác podľa
jeho tvrdenia mal závažný nedostatok, a to, že nebol určený koordinátor prác medzi jednotlivými pracoviskami. Tiež poukázal na to, že správne orgány nevenovali pozornosť organizačno-technickému zabezpečeniu pracoviska, hodnoteniu chybného usporiadania pracoviska, nezriadeniu konštrukčno- podperných zabezpečení piestov proti pádu, nedostatkom v osvetlení a viditeľnosti, nepriaznivému vplyvu hluku a hlasovej komunikácii, ako aj nevybaveniu technickými pomôckami, napr. používaním fluorescenčného farbiva atď. K týmto námietkam súd uvádza, že sa jedná o nové námietky, ktoré smerovali proti zisteniu skutkového stavu v správnom konaní a ktoré boli prvý krát uplatnené v konaní pred súdom. Tieto neboli uplatnené v odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, ani v konaní pred jeho vydaním. Tieto námietky teda nemohol vyhodnotiť či už prvostupňový alebo žalovaný správny orgán vo svojich rozhodnutiach, pretože správne orgány o nich nemali vedomosť. Správny súd nie je súdom „skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t. j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Pokiaľ bol ustálený skutkový stav v správnom konaní, nie je možné ho pred súdom dopĺňať či meniť dovolávaním sa dôkazov a skutočností, ktoré správnemu orgánu neboli známe. V celom správnom konaní žalobca namietal ako jedinú vadu správneho konania nedostatok kompetencie žalovanej predbežne vyhodnotiť jeho mieru zavinenia ako zamestnanca inak, ako to stanovil zamestnávateľ. Samotné skutkové dôvody čiastočnej liberácie zamestnávateľa (porušenie právnych alebo iných predpisov, pokynov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zo strany zamestnanca, oboznámenie sa s nimi), ktoré mali priamy vplyv na určenie miery zavinenia žalobcu a ktoré vyšli najavo počas správneho konania, nenamietal, ani nežiadal doplniť dokazovanie preukázaním skutočností, ktoré by podľa neho zvýšili mieru zodpovednosti zamestnávateľa (na ktoré poukazoval až v žalobe). Keďže ide o námietky skutkovej povahy, nie o právne posúdenie veci ani o námietky procesných vád pred správnymi orgánmi, súd nemôže na tieto námietky v konaní pred súdom v zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. prihliadať, ani sám vykonávať o nich dokazovanie.
Vzhľadom na to, že všetky námietky žalobcu súd vyhodnotil ako nedôvodné, žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 250k ods. 1 veta prvá O.s.p. a contrario. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave písomne v dvoch vyhotoveniach.
Odvolanie musí spĺňať náležitosti ust. § 205 O.s.p..