Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14S-45-2021.pdf
PDF · 199.13 KB
Case nature
Area
Subarea
14S/45/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave ako súd správny, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Pavla Lacza a sudcov: JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: VIREMA TRADE, s. r. o., so sídlom Cukrovarská 1476, 925 21 Sládkovičovo, IČO: 36 247 651, právne zastúpený: JUDr. Ing. Branislav Čipák, AK Čipák & partners, s. r. o., so sídlom Vazovova 9/B, 811 07 Bratislava, IČO: 47 243 571, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, vo veci žaloby o preskúmanie rozhodnutia žalovaného číslo 100858143/2021 zo dňa 19.5.2021, takto
rozhodol:
I. Správny súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania
Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda rozhodnutím č. 101761095/2020 zo dňa 19.11.2020 podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov určil daňovému subjektu rozdiel v sume 94.129,18 eur na dani z pridanej hodnoty za obdobie september 2013.
Svoje rozhodnutie správca dane odôvodnil tým, že po preskúmaní a vykonanom dokazovaní správca dane dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k naplneniu podmienky stanovenej v ust. § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Nemožno považovať za postačujúce vychádzať len z predložených faktúr a CMR dokladov najmä keď v rámci medzinárodnej výmeny daňových informácií z odpovede českej daňovej správy vyplýva, že daňový subjekt LKVL spol. s r. o. na adrese sídla sa nenachádza, na uvedenej adrese bol v nájme v období od 2.11.2011 do 2.6.2012. Správcovi dane nebol známy žiadny kontakt v súvislosti so spoločnosťou LKVL spol. s r. o. Daňový subjekt LKVL spol. s r. o. je nekontaktný, so správcom dane nespolupracuje. Za zdaňovacie obdobie tretí štvrťrok 2013 nepodal daňové priznanie k DPH a na výzvu správcu dane nereagoval, preto nie je možné konštatovať bez ďalších súvislostí a zistení, že postačujúcim dôkazom na splnenie podmienky oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH sú len doklady predložené kontrolovaným platiteľom dane.
Na základe týchto skutočností správca dane daňovému subjektu VIREMA TRADE, s. r. o. za zdaňovacie obdobie september 2013 neuznal dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu s oslobodením od dane v celkovej hodnote 564.775,08 eur pre spoločnosť LKVL spol. s r. o. so sídlom Šámalova
2904/21, Brno Židenice v Českej republike. Výsledkom čoho bola skutočnosť, že Daňový úrad Trnava znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2013 zo sumy 100.018,23 eur na sumu 5.889,05 eur. A teda rozdiel dane z nadmerného odpočtu určil vo výške 94.129,18 eur.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca dňa 10.1.2021 odvolanie, v ktorom namietal v podstate rovnaké skutočnosti aké sú predmetom žalobného návrhu.
Žalovaný, Finančné riaditeľstvo SR, napadnutým rozhodnutím č. 100858143/2021 zo dňa 19.5.2021 potvrdil rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Trnava č. 101761095/2020 zo dňa 19.11.2020.
Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že daňovou kontrolou za obdobie september 2013 bolo zistené, že daňový subjekt, t. j. žalobca si v daňovom priznaní k DPH za kontrolované obdobie deklaroval dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu oslobodením od DPH v celkovej sume 564.775,08 eur odberateľovi spoločnosti LKVL spol. s r. o.
Za účelom preverenia reálnosti dodania sporného tovaru deklarovanému odberateľovi správca dane požiadal prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií českú daňovú správu o vykonanie zisťovania v spoločnosti LKVL spol. s r. o. ohľadne dodania sporného tovaru deklarovanému odberateľovi a ohľadne miesta jeho vykladania. Z odpovede českej daňovej správy vyplýva, že spoločnosť LKVL spol. s r. o. je nekontaktná, na adrese sídla zapísaného v obchodnom registri sa nenachádza, s príslušným správcom dane nespolupracuje, správcovi dane nie je známy žiadny kontakt na spoločnosť LKVL spol. s r. o. Na adrese sídla bola spoločnosť LKVL spol. s r. o. v nájme v období od 2.11.2011 do 2.6.2012, pričom táto spoločnosť v septembri 2011 bola štvrťročným platiteľom dane, za tretí štvrťrok 2013 nepodala daňové priznanie k DPH a na výzvu príslušného správcu dane nereagovala. Z dôvodu, že spoločnosť LKVL, spol. s r. o. je nekontaktná, česká daňová správa nepreverila skutočnosti ohľadne vykladania sporného tovaru v skladoch spoločnosti POLAR Transport - Václav Vlasák, Kostelec nad Černými lesy v Českej republike a spoločnosti EUROFROST CB, a. s. Pražská 264, stredisko Užice u Kralup nad Vltavou.
Keďže česká daňová správa nepotvrdila dodanie sporného tovaru deklarovanému odberateľovi spoločnosti LKVL spol. s r. o. do iného členského štátu správca dane výzvou zo dňa 23.5.2018 vyzval daňový subjekt na predloženie požadovaných dokladov, dôkazov a vysvetlení, pričom poučil daňový subjekt o tom, že ak výzve správcu dane nevyhovie v stanovenej lehote s vierohodným spôsobom a nepreukáže dodanie sporného tovaru z tuzemska do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi, správca dane neprizná sporným zdaniteľným obchodom oslobodenie od DPH.
Daňový subjekt podaním zo dňa 11.6.2018 sa správcovi dane vyjadril, pričom obsah tohto vyjadrenia je totožný s písomným vyjadrením sa daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole, ktorého obsah je podrobne uvedený v napadnutom rozhodnutí.
Žalobca vo svojich vyjadreniach uviedol, že žiada, aby v predmetnom konaní boli vypočutí svedkovia, ktorí mohli potvrdiť vyskladnenie tovaru v priestoroch, ktoré označil žalobca. Jednalo sa o svedka Petra Kolaříka, ktorý bol v kontrolovanom zdaňovacom období konateľom spoločnosti LKVL spol. s r. o., Václava Vlasáka, konateľa spoločnosti POLAR Transport, ktorá mala podľa daňového subjektu skladovať časť sporného tovaru pre spoločnosť LKVL spol. s r. o. a A. B. vtedajšieho predsedu predstavenstva spoločnosti EUROFROST CB, a. s., ktorá mala podľa daňového subjektu tiež skladovať časť sporného tovaru pre deklarovaného odberateľa spoločnosti LKVL spol. s r. o.
Odvolací orgán zrušil rozhodnutie správcu dane, ktorým rozhodol správca dane o nepriznaní nároku na odpočet DPH a vrátil vec správcovi dane. Jednalo sa o rozhodnutie č. 100530303/2019 zo dňa 27.2.2019 a vrátil správcovi dane vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, s tým, že má dopočuť uvedených svedkov, ktorých navrhol žalobca.
Nakoľko svedkovia Václav Vlasák a Peter Kolařík po dodatočnom vypočutí nepotvrdili skladovanie tovaru v ich priestoroch pre spoločnosť LKVL spol. s r. o. správca dane vydal opätovné rozhodnutie, ktorým vyrúbil rozdiel dane žalobcovi za obdobie september 2013 v sume 94.129,18 eur. Žalovaný konštatoval, že pre záver o nepriznaní práva na oslobodenie dodávok sporného tovaru o DPH z dôvodu neunesenia dôkazného bremena postačuje dôvodné spochybnenie dôkazov o dodaní tovarov, či služieb deklarovanému nadobúdateľovi v inom členskom štáte. Skutočnosť, že sporné zdaniteľné obchody boli niekomu dodané, ale nie preukázané, že boli dodané deklarovanému nadobúdateľovi identifikovanému pre DPH v inom členskom štáte môže a vedie správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena daňovým subjektom. Tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je v danom prípade dodanie sporného tovaru deklarovanému nadobúdateľovi.
Keďže výpoveďou svedkov Václava Vlasáka a A. B. sa pochybnosti správcu dane ohľadne dodania sporného tovaru deklarovanému odberateľovi ukázali ako oprávnené, dôkazy, ktoré daňový subjekt predložil v súvislosti so spornými faktúrami boli v konaní spochybnené. Daňovému subjektu sa nepodarilo právne relevantným spôsobom vyvrátiť pochybnosti či sporný tovar nimi deklarovaný bol skutočne dodaný spoločnosti LKVL spol. s r. o., t. j. nadobúdateľovi identifikovanému pre DPH v inom členskom štáte a ani podľa výsledkov šetrenia českej daňovej správy spoločnosť LKVL spol. s r. o. nepriznala žiadne nadobudnutie tovaru, je nekontaktná, vtedajší konateľ spoločnosti LKVL spol. s r. o. nemá žiadne vedomosti o sporných zdaniteľných obchodoch ani o daňovom subjekte, pochybnosti daňový subjekt nijakým spôsobom neodstránil, namietané notársky overené plnomocenstvo zástupcov odberateľov nepredložil. Odvolací orgán, t. j. žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že na základe vykonaného dokazovania neboli daňovým subjektom splnené podmienky pre oslobodenie dodania sporného tovaru podľa § 43 ods. 1, 5 zákona o DPH. Daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno nepochybného preukázania dodania tovaru do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi a správca dane postupoval tak v súlade s ust. § 19 a § 22 zákona o DPH keď pristúpil k zdaneniu dodania sporného tovaru.
Žaloba a žalobné dôvody
Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 7.6.2021 žalobu, v ktorej poukázal, že medzi žalobcom a kupujúcim, t. j. LKVL, spol. s r. o. bola uzatvorená kúpna zmluva dňa 1.9.2013, ktorú podpísali zástupcovia oboch obchodných spoločností. V tejto zmluve boli jednoznačne stanovené a dohodnuté podmienky, predmet zmluvy, spôsob objednania, miesto dodania tovaru, platové podmienky, dojednaná doprava a ďalšie veci. Žalobca poukázal, že v kúpnej zmluve bola zahrnutá aj cena tovaru za prepravu, ktorá bola uskutočňovaná jednak vlastnou dopravou, v prípade 16 dodávok tovaru a jednak externými prepravcami, a to spoločnosťou ZANO TRANS, s. r. o. - 13 prepráv a A. C. – Čama Trans, Žiar nad Hronom – 2 prepravy.
V prvom rade namieta žalobca tú skutočnosť, že konateľa žalobcu pán Vincent Oros nebol prítomný na pojednávaní, ktoré uskutočnil správca dane – Daňový úrad Trnava a to napriek tomu, že konateľ spoločnosti požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu zlého zdravotného stavu, a napriek tejto skutočnosti správca dane vec prejednal v neprítomnosti žalobcu, hoci konateľ spoločnosti doložil svoje tvrdenia aj lekárskymi správami. Žalobca preto namieta nezákonný postup správcu dane v rámci uskutočňovania daňovej kontroly.
Správca dane svoj nezákonný postup odôvodnil tým, že konateľ spoločnosti si mohol určiť zástupcu, ktorý sa mohol prejednania veci zúčastniť. Správca dane teda napriek riadnemu ospravedlneniu konateľa spoločnosti nariadil na deň 9.11.2020 a 12.11.2020 ústne pojednávanie hoci konateľ spoločnosti bol práceneschopný už od 17.10.2020.
Žalobca poukázal na skutočnosť, že bola porušená zo strany správcu dane lehota na vykonanie daňovej kontroly, a že počas výkonu daňovej kontroly poskytol správcovi dane plnú súčinnosť, poskytol mu množstvo dôkazov, ktoré potvrdzovali reálnosť a pravdivosť tvrdení žalobcu. Okrem iného predložil aj hlavnú knihu za zdaňovacie obdobie september 2013, prehľad o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2013, knihy faktúr a pohľadávok za obdobie september 2013, knihu faktúr – záväzkov za obdobie september 2013, odberateľské faktúry, pokladničné doklady, výpisy z bankových účtov, listinné dôkazy zo skladovej evidencie týkajúce sa prepravy a dodávok tovaru odberateľovi LKVL, spol. s r. o., objednávky, dodacie listy, skladové karty, príjemky tovaru, medzinárodné prepravné listy (CMR).
Žalobca namieta, že zistenia v súvislosti s nekontaktnosťou odberateľa LKVL, spol. s r. o., ktorá spoločnosť bola odberateľom žalobcu, nemôže byť posudzované ako dôvodné neuznania práva na odpočítanie dane. Žalobca v čase realizácie predmetných obchodných transakcií za zdaňovacie obdobie september 2013 vykonal všetky dostupné a možné opatrenia smerujúce k prevereniu obchodného partnera, t. j. odberateľa LKVL, spol. s r. o. Žalobca si pri uzatváraní obchodnej spolupráce s touto spoločnosťou preveril zoznam tzv. rizikových subjektov. V čase uskutočnenia predmetných dodávok nebola spoločnosť evidovaná medzi týmito subjektami, mala platnú registráciu a tak žalobca ani pri najvyššej opatrnosti nemohol nadobudnúť vedomosť, že jeho obchodný partner v budúcnosti zostane nekontaktný.
Žalobca primárne poukazuje na kúpnu zmluvu zo dňa 1.9.2013 medzi ním a spoločnosťou LKVL, spol. s r. o., ktorá obsahovala všetky podstatné náležitosti a k tomuto dátumu bola táto spoločnosť zaregistrovaná v obchodnom registri firiem Českej republiky ako aj registri platiteľov DPH. Konanie správcu dane považuje žalobca za diskriminačné a nezákonné práve z dôvodu, že ten v žiadnom smere nevyhodnotil dôkazy, ktoré predložil kontrolovaný daňový subjekt.
Žalobca považuje za nepochopiteľné z akého dôvodu správca dane nevykonal dokazovanie v súvislosti s vykonaním prepravy tovaru, ako aj samotným dodaním tovaru. Žalobca pripojil zoznam faktúry a kontaktné údaje na kompetentné osoby a samozrejmosťou sú aj výpisy z účtu s príslušnými bezhotovostnými platbami. Podľa kúpnej zmluvy vykládka tovaru na mieste určenia sa uskutočňovala až po zaplatení faktúry za dodaný tovar. Platba bola doložená priamo pripísaním uhradenej sumy na účet žalobcu v ČSOB, pričom žalobca uviedol aj presné číslo účtu alebo zaslaním scanu výpisu z ČSOB internetbankingu o pohybe na bežnom devízovou účte, ktorého číslo takisto žalobca uviedol. Jednotlivé dodávky tovaru sa uskutočnili len na základe objednávok od spoločnosti LKVL, spol. s r. o. s konkrétnym určením miesta vykládky a bol to sklad EUROFROST, a. s., Pražská 264, Užice u Kralup nad Vltavou a sklad Mrazírna POLAR Kostelec nad Černými lesy.
Žalobca poukázal na výpovede svedkov Petera Kolaříka, Václava Vlasáka a A. B., pričom Peter Kolařík, konateľ spoločnosti LKVL, spol. s r. o. vo svojej svedeckej výpovedi 10.12.2019 uviedol, že za spoločnosť vystupoval ako splnomocnený zástupca pán Ondica na základe plnej moci, nevedel sa vyjadriť k podpísaným CMR dokladom, ani k spolupráci s daňovým subjektom, že nemal žiadne kompetencie na objednávanie tovaru. Úplnú dezorientácie Petra Kolaříka potvrdilo to, že nevedel ani to, čo bolo predmetom podnikania spoločnosti LKVL, spol. s r. o., dokonca nevedel, či mala spoločnosť nejakých zamestnancov. Daňový subjekt takúto výpoveď berie za bezpredmetnú, nakoľko žiadnym spôsobom ju nie je možné v predmetnom konaní použiť ako dôkaz. Pokiaľ sa týka svedka Václava Vlasáka, konateľa spoločnosti POLAR Transport, teda spoločnosti, u ktorej mala byť skladovaná časť tovaru, tento vo svojej výpovedi zo dňa 8.1.2020 uviedol, že vykonáva podnikateľskú činnosť bez zmeny na adrese U cihelny, Kostelec nad Černými lesy, kde disponuje skladovými priestormi. Pri predložení dokladov zo strany správcu dane potvrdil, že sa jedná o pečiatku a tovar, ktorý preberali
jeho zamestnanci. Pri rampe v rámci preberania tovaru sú jasne stanovené pravidlá a pracovníci skladu majú oprávnenie preberať tovar. Uviedol, že nepozná konateľa žalobcu, no zároveň odmietol odpovedať na otázku právneho zástupcu žalobcu, či je bežnou praxou podpisovať doklady najmä faktúru firmám, s ktorými nespolupracuje.
Svedok A. B., predseda predstavenstva spoločnosti EUROFROST CB, a. s. v rámci výsluchu dňa 18.11.2020 po viac ako 7 rokoch identifikoval zamestnancov, ktorým patrili podpismi na CMR dokladoch a dodacích listoch a potvrdil, že sa jedná o pečiatky používaných spoločnosťou EUROFROST CB, a. s. Uviedol, že na 99,9 % bol tovar skladovaný, čo však správca dane nepochopiteľne označil za skutočnosť, ktorá nie je potvrdením dodania tovaru. Daňový subjekt v tejto súvislosti uvádza neobjektívnosť a účelovosť poškodiť práve záujmy žalobcu.
Žalobca považuje postup žalovaného za neprimeraný v rozpore s § 3 ods. 2 daňového poriadku, keď správca dane mal jednoznačne v priebehu celého doterajšieho konania vypočuť žalobcom navrhovaných svedkov, a to pracovníkov prepravcu pána D. a pána A. C., ktorí mohli potvrdiť prepravu tovaru pre spoločnosť LKVL, spol. s r. o. Žalobca následne navrhol vypočuť aj zamestnancov žalobcu, ktorí prichádzali s predmetným tovarom do kontaktu. Tvrdenia, že zamestnanci žalobcu nepreukazujú žiadnu väzbu prijímaného resp. odosielaného tovaru daňovým subjektom predložených dodávateľských a odberateľských faktúr sú absurdné.
Žalobca nesúhlasí s názorom správcu dane, resp. žalovaného, ktorý uvádza, že odpočítanie dane v zmysle § 49 a 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie zákonom stanovených podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie uplatneného nároku. Na druhej strane kategoricky odmieta žalobca subjektívne a nepravdivé hodnotenie správcu dane, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dodanie tovaru obchodnej spoločnosti LKVL, spol. s r. o. Správca dane v danom smere disponuje listinnými dôkazmi, ako sú objednávky, faktúry, CMR doklady, dodacie listy, výpisy z účtov, ktoré deklarujú bezhotovostnú platbu.
Žalobca ďalej uvádza, že ani z opakovaného rozhodnutia správcu dane po zrušení prvostupňového rozhodnutia odvolacím orgánom nie je zrejmé z tohto rozhodnutia aké ďalšie dôkazy pri zachovaní odbornej starostlivosti mal daňový subjekt predložiť správcovi dane, aby preukázal svoje tvrdenia a svoj nárok.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že zaťaženie kontrolovaného daňového subjektu z dôvodu nekontaktnosti inej spoločnosti nemôže postihovať kontrolovaný daňový subjekt. Žalobca v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý išiel v rozhodovaní ešte ďalej a rozhodoval aj v prípadoch kde bolo podozrenie na podvodné konanie na niektorom stupni zdaniteľného plnenia, ale nie v prípade samotného kontrolovaného daňového subjektu. Ide o napr. rozsudok v konaní Maks – Pen EOOD proti Direktor na Direkcija „obžalovane i danačno – osiguretelna praktika“ Sofia, kde európsky súdny dvor rozhodol tak, že právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnej skutočnosti preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane vedela, alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
Žalobca ďalej uviedol, že podľa § 24 ods. 2 správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V predmetnom prípade správca dane nevyhodnotil zistené dôkazy osobitne ani vo vzájomných súvislostiach, ale zameral sa len na strohé konštatovanie, ktorého záverom bolo subjektívne tvrdenie o nezákonnom oslobodení dodávok tovaru od DPH v rámci intrakomunitárneho obchodu.
Žalobca tvrdí, že dôkazné bremeno daňového subjektu nastáva v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom vyjadrí pochybnosti o tvrdeniach uvedených daňovým subjektom. Vyjadrenie pochybnosti musí vychádzať zo zákonného spôsobu a nemôže predstavovať svojvôľu správcu dane. Podľa názoru žalobcu je zrejmé, že vyčerpal všetky svoje dôkazné možnosti a týmito skutočnosťami bolo preukázané faktické dodanie tovaru. Žalovaný jednak neprihliadol pri hodnotení dôkazu a ustaľovaní skutkového stavu, ktorý je podkladom pre ďalší postup na relevantné skutočnosti, ktoré boli preukázané viacerými dôkaznými prostriedkami, ktoré poskytol žalobca.
O nesprávnosti postupu žalovaného svedčí aj judikatúra, podľa ktorej, aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov zakotvenej v § 2 ods. 3 citovaného zákona. Neznamená to však bezbrehé uplatňovanie práva vyplývajúce z vrchnostenského postavenia daňových orgánov, preto ani povinnosť daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje správcu dane zákonnej povinnosti riadne zistiť skutočný stav a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení. Tohto právneho záveru sa správca dane ani žalovaný nedržali.
Žalobca poukazuje na to, že v rámci interpretácie právnych noriem ako aj zákona o DPH nemožno pripustiť rozširujúci výklad vo vzťahu k povinnostiam daňového subjektu. Extenzívny výklad právnych noriem a vyžadovanie plnenia a povinnosti nad rámec zákona správnym orgánom nenapĺňa princíp materiálneho právneho štátu. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v rámci uskutočnenia daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie september 2013 si riadne splnil všetky povinnosti a spolupracoval s príslušnými pracovníkmi správcu dane v súlade s ust. § 45 ods. 2 daňového poriadku.
Žalobca uvádza, že v neutrálnom právnom prostredí daňový subjekt nesmie niesť dôkazné bremeno v zodpovednosti štátu za zlyhaný mechanizmus výberu daní. Štát resp. daňové orgány majú neporovnateľné efektívnejšie a funkčnejšie mechanizmy na zisťovanie a odhaľovanie, že v prípade daňového podvodu k takémuto zlyhaniu došlo, ako sám daňový subjekt. Rovnako nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho odberateľa LKVL, spol. s r. o., tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno žalobcu ani nemôže z takýchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. Opačný výklad je v absolútnom rozpore so zásadou proporcionality.
Žalobca ďalej uvádza, že jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti vyjadrenia v § 3 ods. 1 daňového poriadku. Zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorá je zakotvená v ust. § 3 ods. 3 daňového poriadku, pričom aby daňové orgány mohli vyššie uvedené zásady realizovať sú vybavené rozsiahlymi právomocami. Preto ani povinnosť žalobcu ako daňového subjektu preukázať tvrdené skutočnosti nezbavuje žalovaného ako aj správcu dane jeho zákonnú povinnosť zistiť skutočný stav veci a pri svojom rozhodovaní vychádzať z objektívnych a spoľahlivých zistení.
Ak je nesporná materiálna existencia plnenia daňový subjekt predloží vopred známe štandardné dôkazy, ktoré od neho možno spravodlivo požadovať, potom uniesol svoje dôkazné bremeno tak povedané dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. Dôkaznú povinnosť daňového subjektu podľa § 24 daňového poriadku treba vykladať ústavne súladným spôsobom, teda nemožno ju vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu stupňovaním požadovaním dôkazov, ktoré nie sú vopred známe, a ktoré svojou činnosťou nezabezpečuje. Výklad daňového dokazovania podľa § 24 daňového poriadku je výrazne modifikovaný právnymi názormi Európskeho súdneho dvora, ktorými sa majú riadiť aj daňové orgány. Preto žalobca uviedol, že poukazuje na judikát vo veci dokazovania nároku na odpočet DPH, kde v prípade Bonik vyslovil Európsky súdny dvor právny názor, že ak sa predmetné plnenia uskutočnili a boli použité na zdaniteľné plnenia na výstupe, nemožno v zásade zamietnuť právo na odpočítanie dane.
Žalobca v tomto smere poukazuje na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu spôsobom, ktorý stanovuje zákon. Ústavný princíp zakotvený v tomto článku vyjadruje princíp legality a je neoddeliteľnou súčasťou právneho štátu. Ústavný súd SR podstatu materiálneho právneho štátu okrem povinnosti štátnych orgánov zabezpečiť reálnu možnosť uplatnenia ústavných práv vidí v dvoch princípoch, a to v princípe spravodlivosti a v princípe právnej istoty. Princíp právnej istoty vyžaduje najmä to, aby všetky právne normy boli jasné, presné a predvídateľné pokiaľ ich účinky, a to predovšetkým vtedy ak môžu mať nepriaznivé dôsledky pre fyzické a právnické osoby alebo možno im ukladať sankcie. Jasnosť, presnosť a predvídateľnosť právnych noriem musí byť taká, aby dotknuté osoby mohli s istotou poznať svoje práva a povinnosti, ktoré z nich vyplývajú, aby mohli následne zaujať svoj postoj alebo prispôsobiť svoje konanie.
Žalobca tvrdí, že ak teda v nadväznosti na uvedené platca dane postupuje pri obchodovaní s tovarom a službami v dobrej viere a splní všetky predpoklady vyžadované právnymi predpismi na uplatnenie práva odpočítať daň z pridanej hodnoty, následný postup správcu dane, ktorým platcovi zamietne uplatnený nárok nie je v súlade s legitímnou predvídateľnosťou postupu orgánov verejnej moci. Za predpokladu, že platiteľ dane preukáže splnenie všetkých zákonných predpokladov mohlo by uvedené konanie správcu dane vykazovať znaky svojvôle pri výklade a následne pri aplikácii právnych noriem.
Žalobca poukazuje aj na princíp základnosti a princíp proporcionality. Zachovanie týchto princípov predpokladá, že k zásahu do základného práva alebo slobody príde len na účel realizácie niektorého z legitímnych cieľov a v miere, ktorá je pre takúto realizáciu nevyhnutná, pričom zároveň nesmie ísť o zásah do podstaty dotknutého práva. Inými slovami zvolené nástroje obmedzenia základného práva alebo slobody musia jednak sledovať prípustný cieľ a jednak musia byť tomuto cieľu primerané. Žalobca poukazuje, že zaťaženie daňového subjektu z dôvodu nekontaktnosti inej spoločnosti nemôže postihovať kontrolovaný daňový subjekt. Žalobca uvádza, že rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý išiel v rozhodovaní ešte ďalej a rozhodoval v prípadoch, kde bolo podozrenie na podvodné konanie na niektorom stupni zdaniteľného plnenia, ale nie v prípade samotného kontrolovaného daňového subjektu.
Žalobca ďalej poukazuje na to, že postup žalovaného, ktorý má za cieľ systematicky spochybniť právo žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty napriek skutočnosti, že platiteľ dane spĺňa všetky zákonné predpoklady na takýto odpočet môže byť teda posúdený ako postup rozporný s ústavným princípom proporcionality. Je potrebné uviesť, že žalovaný svojvoľne vykladá ust. § 24 daňového poriadku. Ide síce o ustanovenie, ktoré stanovuje žalobcovi dôkaznú povinnosť, ale v zmysle judikatúry dôkazná povinnosť žalobcu ako daňového subjektu nie je nekonečná ako si to mylne vysvetľuje žalovaný.
Žaloba poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdneho dvora v prípade Mahagében spojený s prípadom Dávid, kde bol vyslovený právny názor, že daňový subjekt nemá zamietnuť zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane na vstupe z dôvodu, že osoba na faktúre sa dopustila nezákonnosti bez toho, aby daňový orgán preukázal, že samotná zdaniteľná osoba sa dopustila nezákonnosti alebo vedela alebo mohla vedieť, že ide o daňový podvod, že táto zdaniteľná osoba sa neubezpečila, či osoba na faktúre napríklad je platiteľom dane, disponuje s tovarom, je schopná tovar dodať, splnila si povinnosť podať daňové priznanie, uhradiť daň, zdaniteľná osoba nemá iné dokumenty ako tie, ktoré zo zákona musí mať.
Z uvedeného vyplýva aj tá skutočnosť, ktorá bola vyslovená viacerými judikátmi najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne.
Žalobca uvádza, že zo spisu daňového konania, ako je rekapitulovaním napadnutím rozhodnutia, ako aj zo samotného protokolu daňovej kontroly je zrejmé, že žalobca si splnil povinnosť tvrdiť a v prvej fáze konania taktiež dôkaznú povinnosť. Zároveň má žalobca za to, že uniesol dôkazné bremeno ohľadne
skutočnosti spochybnených žalovaným, a to najmä ohľadom na navrhnuté aj vykonané výpovede svedkov.
Ak daňový subjekt, t. j. žalobca predloží doklady jednoznačným a nezameniteľným spôsobom v zákonnom ustanovení označené nemôže žalovaný požadovať okrem týchto dokladov ešte akési ďalšie doklady. Žalobca zdôrazňuje, že povinnosť preukázať skutočnosť, že sa uskutočnil obchod má žalobca len v takej miere ako to možno od neho spravodlivo požadovať.
Na základe týchto skutočností v kontexte celej žaloby považuje žalobca postup žalovaného za nesprávny, nezákonný, v ktorej nezohľadňuje správne všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas daňovej kontroly a zároveň vážne porušuje a ohrozuje základné práva žalobcu. Vydaním rozhodnutia žalovaného došlo z právneho hľadiska k nesprávnemu posúdeniu skutočnosti a zároveň žalovaný postupoval protiprávne a porušil viaceré ustanovenia daňového poriadku, a to najmä § 3, § 24, § 44 ods. 1, § 63 ods. 5 daňového poriadku. Z uvedeného dôvodu navrhuje žalobca napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a rovnako ako aj rozhodnutie správcu dane a vec vrátiť daňovému úradu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie žalovaného k žalobe, replika, duplika
K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný dňa 4.8.2021, kde sa podrobne vyjadril ku všetkým námietkam, ktoré sú obsahom žaloby, ku ktorým uviedol:
V súvislosti s námietkou, že v danej veci neboli vypočutí prepravcovia ZANO TRANS, s. r. o. a A. C., tak žalovaný uviedol, že sporný tovar v tomto období si mal prepravovať sám žalobca. Tieto prepravné spoločnosti v zdaňovacom období september 2013 nevykonali prepravu sporného tovaru deklarovaného spornými faktúrami do Českej republiky.
Pokiaľ ide o nevyhovenie žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania vo veci prerokovania výsledkov dokazovania tak žalovaný uvádza, že ak sa vykonáva vyrubovacie konanie po odvolacom konaní, správca dane už so žalobcom nespisuje zápisnicu o prerokovaní podmienok a dôkazov, pričom listom č. 100907347/2020 bol žalobca oboznámený s dôkazmi vykonanými v ďalšom vyrubovacom konaní, pričom súčasne určil žalobcovi termín ústneho pojednávania ohľadne oboznámenia sa s výsledkami vyrubovacieho konania (po prerušení daňového konania na žiadosť žalobcu z dôvodu podľa § 8 ods. 1 zákona o mimoriadnych opatreniach COVID – 19 bol listom č. 101586937/2020 určený nový termín ústneho pojednávania ohľadne oboznámenia sa s výsledkami vyrubovacieho konania), správca dane postupoval správne, keď potom, čo žalobca ani jeho právny zástupca sa nedostavili na ústne pojednávanie ohľadne oboznámenia sa s výsledkami ďalšieho vyrubovacieho konania správcom dane stanovený termín, spísal úradný záznam a vydal napadnuté rozhodnutie. Námietka žalobcu, že bol PN a že si nemohol určiť zástupcu, ktorý bol s prejednávanou vecou náležite oboznámený je podľa žalovaného neadekvátna, keďže zo všetkých zistení vykonaných v ďalšom vyrubovacom konaní sa spolu s konateľom žalobcu zúčastnil aj zástupca daňového subjektu JUDr. Jozef Šoka, navyše z dokladu o doručení oznámenia zo dňa 15.10.2020, ako aj z dokladu zo dňa 5.11.2020 vyplýva, že tieto po neúspešných pokusoch o doručenie si potom, čo boli uložené na pošte prevzal práceneschopný majiteľ, čo je zrejmé, že reálna možnosť zvoliť si právneho zástupcu nebola vylúčená.
V súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcej sa vedomosti resp. nevedomosti zúčastnenia sa žalobcu v obchodnom reťazci vykazujúce znaky podvodu žalovaný uvádza: keďže dôvodom nepriznania oslobodenia od DPH dodávkam sporného tovaru bolo nesplnenie podmienok pre oslobodenie dodania tovaru podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH, nebolo dôvodné skúmať vedomosť či nevedomosť žalobcu o jeho zapojení sa, ako sám uvádza do obchodného reťazca. Žalobcom namietané konštatovanie správcu dane, že žalobca sa vedome zapojil do obchodného reťazca, a že deklarované zdaniteľné obchody považuje za neuskutočnené sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza.
V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadne dĺžky vykonania daňovej kontroly, ktorá bola začatá 12.4.2017 a bola ukončená až 20.7.2018, teda po uplynutí ročnej zákonnej lehoty, žalovaný uviedol, že predmetná daňová kontrola bola od 8.12.2017 do 22.3.2018 prerušená rozhodnutím č. 102523780/2017 zo dňa 6.12.2017.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že poskytol správcovi dane ako aj žalovanému dostatok dôkazov preukazujúcich reálnosť a pravdivosť svojich tvrdení, žalovaný uvádza, že žalobca počas kontroly predložil listinné dôkazy z účtovnej evidencie, ktorými deklaroval dodávku sporného tovaru. Označené doklady sú však iba jednou z podmienok na preukázanie opodstatnenosti uplatneného nároku a sami o sebe nie sú dostatočným preukázaním dodania sporného tovaru deklarovanému odberateľovi.
Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k tomu, že by preukázal, že tovar prevzala práve spoločnosť LKVL, spol. s r. o. Navyše zo žiadnych z predložených dodacích listov sa nenachádza potvrdenie spoločnosti LKVL, spol. s r. o. o tom, že prijala sporný tovar a z odpovede českej daňovej správy vyplýva, že spoločnosť EUROFROST CB, a. s. a spoločnosť POLAR Transport Vávlav Vlasák, ktoré podľa žalobcom predložených dodacích listov mali prevziať sporný tovar vo svojich skladoch v ČR, síce zabezpečovali skladovanie sporného tovaru, avšak nie pre spoločnosť LKVL, spol. s r. o., pretože s touto spoločnosťou vôbec nespolupracovali.
V súvislosti s ďalšou námietkou žalovaný uvádza, že vzhľadom na skutočnosť, že správca dane na základe vykonaného zisťovania spochybnil dodanie sporného tovaru do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi, pričom nespochybnil nakladanie a vykladanie sporného tovaru v priestoroch žalobcu, ani to, že bol prepravovaný bolo nedôvodné vypočuť žalobcom navrhované osoby ako svedkov a navyše podľa žalobcom predložených medzinárodných nákladných listov v kontrolovanom zdaňovacom období mal sporný tovar prepravovať sám žalobca a nie prepravca ZANO TRANS, s. r. o. resp. A. C..
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že predložil správcovi dane potvrdenie odberateľov žalobcu o tom, že tento tovar od žalobcu nakúpil a že predmetné dodávky má zaevidované v účtovníctve vo výkazoch DPH všetky faktúry za tieto dodávky boli žalobcovi zaplatené tak, žalovaný uvádza, že ide o zavádzajúce tvrdenie, pretože z odpovede českej daňovej správy spoločnosť LKVL, spol. s r. o. nepriznala nadobudnutie sporného tovaru a neuhradila DPH z nadobudnutia sporného tovaru. K namietanej úhrade sporných faktúr odberateľovi Finančné riaditeľstvo SR uvádza, že doklady o uhradení nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie oslobodenia dodávkam tovaru o DPH. Technicky je možné previesť akékoľvek finančné prostriedky na akýkoľvek účet. Dôvodom nepriznania oslobodenia od DPH dodávkam sporného tovaru nebolo nesplnenie podmienok pre oslobodenie dodania sporného tovaru podľa § 43 ods. 1a 5 zákona o DPH. Žalobcom namietané stotožnenie žalovaného výšky uplatneného nadmerného odpočtu DPH s výškou údajne neoprávnenej výhody sa v žalovanom rozhodnutí nenachádza.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že z rozhodnutia správcu dane ani žalovaného nie je zrejmé na základe akých zistení správca dane konštatoval porušenie podmienok na uplatnenie práva na odpočet DPH, žalovaný považuje túto námietku za zavádzajúcu, keďže v žalovanom rozhodnutí a v rozhodnutí správcu dane sa nenachádza konštatovanie o porušení podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie DPH ani konštatovanie, že odpočítanie dane podľa § 49 a 51 zákona o DPH je viazané na kumulatívne splnenie zákonom stanovených podmienok. V predmetnom konaní správca dane nepriznal deklarovaným dodaniam tovaru do iného členského štátu oslobodenie od DPH podľa § 43 zákona o DPH z dôvodu nesplnenia podmienok uvedených v § 43 ods. 1, 5 zákona o DPH.
Pokiaľ ide o judikatúru, na ktorú sa odvoláva žalobca v žalobe, žalovaný uvádza, že v danej veci sa nemožno odvolávať na namietané rozsudky Európskeho súdneho dvora a Najvyššieho súdu SR, keďže v danej veci žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie oslobodenia dodávok
tovaru o DPH podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH, a to že sporný tovar bol dodaný do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi. Daňový subjekt nepredložil potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH.
Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že ak má žalobca dôkazy, ktoré svedčia v jeho prospech a ak správca dane tvrdí niečo iné musí sám uviesť relevantné dôkazy, ktoré svedčia v neprospech žalobcu, žalovaný uvádza, že žalobcom predložené doklady by boli spôsobilé žalobcovi privodiť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH len za podmienky, že by bolo v danej veci preukázané, že sporný tovar bol dodaný deklarovanému odberateľovi v inom členskom štáte a zdanený odberateľom v inom členskom štáte, čo preukázané nebolo. Žalobca preto neuniesol dôkazné bremeno keďže oslobodenie od DPH pri dodaní tovaru do iného členského štátu sa nevzťahuje na tovar ako taký, t. j. na predmet predaja, ale na dodanie tovaru, teda daňovú transakciu medzi týmito subjektami aj s preukázaním dodania tovaru nadobúdateľovi v inom členskom štáte. V danom prípade žalobca nepreukázal dodanie tovaru odberateľovi z Českej republiky, spoločnosti LKVL, spol. s r. o., nepredložil potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH, t. j., že tovar bol dodaný deklarovanému nadobúdateľovi v inom členskom štáte a rovnako nebolo preukázané, že sporný tovar bol v Českej republike aj zdanený.
K predmetnej veci sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného replikou právny zástupca žalobcu dňa 29.9.2021 doručenou Krajského súdu v Trnave 4.10.2021, v ktorej uviedol, že žalobcovi bolo doručené oznámenie Daňového úradu, pobočka Dunajská Streda zo dňa 15.10.2021 v zmysle ktorého správca dane oznámil daňovému subjektu termín ústneho pojednávania nariadeného na 9.11.2020 od 10.00 hod. vo veci prerokovania výsledkov dokazovania v súvislosti s rozhodnutím finančného riaditeľstva zo dňa 18.7.2019. Vzhľadom na skutočnosť, že konateľ žalovaného pán Vincent Oros ako osoba oprávnená konať v mene daňového subjektu sa na nariadený termín nemohol dostaviť zo zdravotných dôvodov a zaslal aj daňovému úradu lekársku správu spolu s dokladom o práceneschopnosti, požiadal správcu dane vo vyššie označenej veci o odročenie termínu nariadenia ústneho pojednávania a to písomnou žiadosťou zo dňa 3.11.2020. Konateľ žalobcu vyslovene trval na svojej osobnej účasti na pojednávaniach v daných veciach, nesúhlasil s tým, aby sa ústne pojednávanie v týchto veciach uskutočnilo v jeho neprítomnosti. Napriek tomu, že žalobca svoju žiadosť o odročenie pojednávania riadne odôvodnil a jej dôvody relevantným spôsobom preukázal predložením listinných dôkazov, žalovaný predmetnej žiadosti nevyhovel a pojednávanie uskutočnil. Svoj zamietavý postoj oznámil žalobcovi oznámením, čo odôvodnil tým, že ak daňový subjekt nemôže byť osobne prítomný na prerokovaní môže si určiť na tento účel svojho zástupcu. Takisto neobstojí ani argumentácia žalovaného, že vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní sa nevyhotovuje zápisnica o prerokovaní pripomienok a dôkazov a následné konštatovanie, že je zrejmé, že reálna možnosť voliť si zástupcu nebola vylúčená, čo je nesprávny postoj zo strany správnych orgánov. Žalobca dáva do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf 86/2013, v ktorom najvyšší súd konštatuje: aby bola zachovaná v daňovom konaní rovnosť zbraní resp. rovnováha medzi povinnosťou správcu dane čo najúplnejšie zistiť skutkový stav potrebný na preverenie a určenie dane a zároveň taktiež zachovanie a rešpektovanie procesné právo kontrolovaného daňového subjektu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a § 2 ods. 2 a ods. 8 v spojení s § 15 ods. 5 zákona o správe daní je potrebné pri voľbe druhu dôkazného prostriedku brať na zreteľ na to, čo bude obsahom zistenia pri jeho vykonávaní ako i na to, či sa jeho hoci zákonným vykonaním neobchádza povinnosť správcu dane umožniť kontrolovanému daňovému subjektu využiť jeho zákonné procesné práva. Predmetný rozsudok jednoznačným spôsobom dáva za pravdu žalobcovi, že žalobca považuje postup žalovaného za nesprávny a nezákonný.
V replike ďalej žalobca namietal aj nezákonnú dĺžku daňovej kontroly, ktorá trvala viac ako jeden rok, pričom pokiaľ ide o dôvody prerušenia tak žaloba poukazuje na to, že daňová kontrola sa vykonáva len v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu, čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt. Rozsah a spôsob daňovej kontroly, ktorý zvolí správca dane musí spĺňať požiadavku o nevyhnutnosti, primeranosti a účelnosti. Aj prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, teda účelné, nevyhnutné na preukázanie skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré môžu mať vplyv na meritórne rozhodnutie.
Žalobca ďalej poukázal na kúpnu zmluvu uzatvorenú medzi ním a kupujúcim subjektom, t. j. LKVL, spol. s r. o. zo dňa 1.9.2013, ktorá bola podpísaná zástupcami obidvoch obchodných spoločností. Uviedol, že táto zmluva bola uzatvorená za tým účelom, že v nej sú jednoznačne stanovené dohodnuté podmienky zmluvy, predmet zmluvy, spôsob objednania tovaru, miesto dodania tovaru, cenové a platobné podmienky za dodaný tovar, doprava, miesto určenia dodávok, a to konkrétne sklady v Českej republike. Ďalej poukázal na listinné dôkazy, ktoré predložil správcovi dane, a ktoré sa nachádzajú v účtovnej evidencii, listinné dôkazy zo skladovej evidencie týkajúce sa prepravy a dodávok tovaru pre odberateľa spoločnosť LKVL, spol. s r. o., doklady týkajúce sa evidencie prepravy, príjazdov, odjazdov kamiónov zdokumentované cez GPS zachytené v evidencii vrátnice. Poukázal aj na svedecké výpovede jednotlivých vodičov prepravcov, ktorí v kritické dni vykonávali prepravu, taktiež poukázal na svedeckú výpoveď vrátnika, zamestnanca žalobcu zodpovedného za evidenciu a vstup vozidiel do areálu skladov žalobcu a vyžiadaním informácie od prevádzkovateľa elektronického mýta o zdokumentovaní prejazdov a pohybu kamiónov v uvedených termínoch a v čase na slovenských cestných komunikáciách.
Žalobca opakovane zhodnotil výpovede svedkov Petra Kolaříka, Václava Vlasáka a A. B., v podstate uviedol rovnaké skutočnosti, aké uviedol v podanej žalobe. Poukázal na kamerové záznamy, z ktorých bolo možné poskytnúť záznam z vykládky a nakládky tovarov v areály skladov, správca dane túto možnosť však nevyužil.
Žalobca uviedol, že skutočnosť, že viac ako po štyroch rokoch od uskutočnenia obchodu bol jeho obchodný partner spoločnosť LKVL, spol. s r. o. nekontaktná nemožno klásť za vinu žalobcovi. Žalobca vynaložil všetku odbornú starostlivosť pri výbere partnerov. Opätovne poukázal akým spôsobom došlo k prevereniu tohto subjektu pred vstupom do obchodného vzťahu.
V súvislosti s dôkazným bremenom žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR 3Sžf 1/2011, kde bol vyslovený právny záver, že daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno ak disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.
Žalobca sa ďalej zaoberá aj rozložením dôkazného bremena, keď poukazuje aj na ďalšie rozsudku, rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR 5Afs 131/2014 zo dňa 25.3.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno v rámci daňovej kontroly nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých, resp. akýchkoľvek skutočností, a to najmä takých ohľadne ktorých majú takúto povinnosť úplne iné subjekty rozdielne od kontrolovaného subjektu, hoci sa nachádzali v reťazci obchodných plnení, ktoré sú predmetom preverovania u kontrolovaného subjektu. Žalobca dal do pozornosti aj rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR 1Vs 1/2020, podľa ktorého veľký senát sa stotožňuje s názorom predkladajúceho senátu o tom, že sa nijako nepričinil o dodanie deklarovaného tovaru žalobcovi, nemusí stačiť a v okolnostiach prípadu ani nestačí, pre spoľahlivý záver o nepreukázaní uplatneného nároku na odpočítanie dane. Rozpor predmetnej svedeckej výpovede s tvrdením žalobcu a predloženými dokladmi, ktoré nasvedčujú inej v realite uskutočnenej verzii obchodnej transakcie musí byť žalobcovi umožnené v konaní odstrániť vykonaním navrhovaných dôkazov a komplexným vyhodnotením skutkových zistení. Na žalobcovi totiž leží dôkazné bremeno ako to sám konštatoval i sťažovateľ. Pokiaľ teda sťažovateľ opiera svoje závery o to, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, musí mu predtým umožniť toto bremeno uniesť a vykonať ďalšie ním navrhované dôkazy, ak tieto smerujú k preukázaniu riadneho uskutočnenia dodávok.
Žalobca záverom v replike uvádza, že na základe vyššie uvedených skutočností a v kontexte celého predmetného vyjadrenia v nadväznosti na žalobu považuje žalobca postup žalovaného za nesprávny a nezákonný, ktorý nezohľadňuje správne všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania a zároveň vážne porušuje a ohrozuje základné práva žalobcu. Rozhodnutím
žalovaného došlo k nesprávnemu posúdeniu veci a zároveň žalovaný postupoval protiprávne a porušil viaceré ustanovenia daňového poriadku, na ktoré už žalobca poukázal v žalobe.
K replike žalobcu sa duplikou vyjadril žalovaný dňa 27.10.2021 keď k námietke žalobcu, že žalovaný nevyhovel žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že ak sa vykonáva vyrubovacie konanie po odvolacom konaní, správca dane už so žalobcom nespisuje zápisnicu o prerokovaní pripomienok, dôkazov, bol žalobca oboznámený s dôkazmi vykonávanými v ďalšom vyrubovacom konaní, pričom súčasne určil žalobcovi i termín ústneho pojednávania ohľadne oboznámenia s výsledkami vyrubovacieho konania. Tým, že bol určený nový termín ústneho pojednávania ohľadne oboznámenia sa s výsledkami vyrubovacieho konania, správca dane postupoval správne, keď potom čo sa žalobca ani jeho právny zástupca nedostavil v správcom dane stanovený termín, spísal úradný záznam a v lehote podľa § 65 zákona č. 563/2009 Z. z. vydal rozhodnutie zo dňa 19.11.2020, t. j. prvostupňové rozhodnutie.
Žalovaný sa v súvislosti s námietkou dĺžky daňovej kontroly, ktorá mala byť nezákonná z dôvodu, že prekročila zákonom stanovenú lehotu 1 rok, opätovne vyjadril tak, že daňová kontrola bola prerušená na dobu nevyhnutnú na zistenie skutočností, ktoré mali byť podkladom na meritórne rozhodnutie veci a následne po odpadnutí dôvodov prerušenia konania žalovaný vydal rozhodnutie, ktorým pokračoval v daňovej kontrole.
K námietke, že žalobca preukázal nárok na oslobodenie od dane zákonom vyžadovanými dôkazmi, ktoré boli správcovi dane zo strany žalobcu predložené, žalovaný uvádza, že žalobcom predložené doklady by boli spôsobilé žalobcovi privodiť oslobodenie od DPH podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov len za podmienky, že by bolo v danej veci za preukázané, že sporný tovar bol dodaný deklarovanému odberateľovi v inom členskom štáte a zdanený týmto odberateľom v inom členskom štáte, čo preukázané nebolo.
Žalovaný sa vyjadril aj ohľadne svedeckých výpovedí Petra Kolaříka, Václava Vlasáka a A. B., kde uviedol, že z výpovede týchto svedkov nevyplývajú skutočnosti potvrdzujúce skutočnosť, že v sklade spoločnosti EUROFROST CB, a. s. a spoločnosti POLAR Transport Václav Vlasák bola časť tovaru uskladnená a tento tovar si mala prevziať spoločnosť LKVL, spol. s r. o., pretože zástupcovia týchto spoločností, resp. títo svedkovia uviedli, že s touto spoločnosťou LKVL, spol. s r. o. nikdy neuzatvárali žiadne obchody, ani pre nich nevykonávali žiadne služby.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že došlo k presunu dôkazného bremena daňového subjektu na správcu dane, neplatí, že daňový subjekt musí preukázať, že fakturovaný tovar bol odberateľovi spoločnosti LKVL, spol. s r. o. dodaný. Správca dane musí preukázať, že odberateľovi dodaný nebol, tak žalovaný uvádza, že žalobca nepredložil ani zákonom o DPH požadované potvrdenie odberateľa o prevzatí tovaru, čím nesplnil zákonnú podmienku oslobodenia od DPH.
V súvislosti s námietkou ohľadne rozsudku Najvyššieho súdu SR 3Sžf 1/2011, že žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno a riadne a dostatočne preukázal nárok na odpočítanie DPH, žalovaný uvádza, že nemožno sa odvolávať na namietaný rozsudok, keďže v danej veci žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre uplatnenie oslobodenia dodávok od DPH podľa § 43 ods. 1 a 5 zákona o DPH, a to, že sporný tovar bol dodaný do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi. Daňový subjekt nepredložil potvrdenie o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou podľa § 43 ods. 5 písm. c) zákona o DPH.
Relevantná právna úprava
Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 12 ods. 1 daňového poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.
Podľa § 14 ods. 1 písm. a) daňového poriadku povinnosť doručovať podania elektronickými prostriedkami podľa § 13 ods. 5 finančnej správe má daňový subjekt, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo právnickou osobou zapísanou v obchodnom registri, alebo fyzickou osobou - podnikateľom registrovanou pre daň z príjmov.
Podľa § 16 ods. 2 daňového poriadku ak daňový subjekt zistí, že daň má byť vyššia alebo nadmerný odpočet nižší, alebo nárok na vrátenie dane nižší, ako je uvedené v podanom daňovom priznaní, je povinný podať správcovi dane dodatočné daňové priznanie do konca mesiaca nasledujúceho po tomto zistení s uvedením obdobia, ktorého sa dodatočné daňové priznanie týka, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak. V rovnakej lehote je dodatočne priznaná daň splatná, ak osobitný predpis 1)neustanovuje inak.
Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, a b) nadobúdateľ podľa písmena a) je identifikovaný pre daň v inom členskom štáte a oznámil svoje identifikačné číslo pre daň pridelené v inom členskom štáte dodávateľovi.
Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH Oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je predmetom spotrebnej dane, odoslaného alebo prepraveného z tuzemska do iného členského štátu kupujúcemu predávajúcim alebo kupujúcim alebo na ich účet, ak kupujúci je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu, ktorá nie je identifikovaná pre daň, alebo právnickou osobou, ktorá nie je zdaniteľnou osobou podľa práva iného členského štátu a nie je identifikovaná pre daň, a ak povinnosť platiť spotrebnú daň vzniká kupujúcemu v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.
Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných dôvodov napadnuté rozhodnutie, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti rozhodnutia, za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná.
Preskúmaním spisového materiálu krajský súd zistil, že správca dane začal u žalobcu dňa 12.4.2017 daňovú kontrolu na základe oznámenia od daňovej kontroly č. 100450011/2017 zo dňa 13.3.2017 na kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2013, september 2013 a november 2013.
Rozhodnutím č. 102523780/2017 zo dňa 6.12.2017 správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu, že je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu prostredníctvom MVI, pričom daňová kontrola bola prerušená od 8.12.2017.
Rozhodnutím č. 100628921/2018 zo dňa 27.3.2018 bolo žalobcovi oznámené, že dňom 22.3.2018 pominuli dôvody, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená a že správca dane pokračuje vo výkone daňovej kontroly.
Daňová kontrola bola ukončená dňa 20.7.2018 doručením protokolu č. 101280447/2018 zo dňa 4.7.2018, ktorý bol doručený daňovému subjektu dňa 20.7.2018.
Žalobca podal k protokolu písomné vyjadrenie pod č. 6/11100687/2018 zo dňa 9.8.2018.
Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100530303/2019 zo dňa 27.2.2019, na základe ktorého určil žalobcovi rozdiel dane v sume 94.129,18 eur na dani z pridanej hodnoty za obdobie september 2013.
Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu dňa 3.4.2019 odvolanie.
Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. 101754858/2019 zo dňa 18.7.2019 zrušil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100530303/2019 zo dňa 27.2.2019 a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie.
Svoje rozhodnutie odvolací správny orgán odôvodnil tým, že správca dane vydal napadnuté rozhodnutie predčasne, keďže z obsahu spisového materiálu, ktorý mu bol predložený, nie je zrejmé, či vôbec daňovým subjektom namietané listiny, a to Kúpna zmluva zo dňa 1.9.2013, ktorá bola uzatvorená so spoločnosťou LKVL spol. s r. o., objednávky k faktúram, dodacie listy, záznamy o prevádzke vozidla k prepravám uskutočneným daňovým subjektom. Faktúry od externých prepravcov boli správcovi dane predložené a uvedená skutočnosť nie je zrejmá ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V napadnutom rozhodnutí správca dane neuviedol, aké namietané listinné dôkazy vyhodnotil, resp. prečo na ne neprihliadol v súvislosti s preukázaním dodania sporného tovaru deklarovanému odberateľovi. V súvislosti s uvedeným Finančné riaditeľstvo SR poukázalo na § 24 ods. 2 zákona o správe daní.
Odvolací správny orgán ďalej uviedol, že správca dane tiež pochybil, keď za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutočností, nevyhnutných pre účely správy dane, nepožiadal českú daňovú správu o vypočutie Petra Kolaříka ako svedka, ktorý bol konateľom spol. LKVL spol. s r. o. v kontrolovanom zdaňovacom období.
Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda, rozhodnutím č. 102372061/2019 zo dňa 16.10.2019 prerušil daňové konanie v súvislosti s doplneným dokazovaním, ktoré si vyžiadalo aj medzinárodnú výmenu informácií, teda bolo potrebné podať žiadosti aj do Českej republiky na českú daňovú správu.
Oznámením o pokračovaní v daňovom konaní č. 100616100/2020 zo dňa 5.3.2020 správca danej oznámil, že nakoľko odpadli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo, dňa 19.2.2020 pokračuje v daňovej kontrole.
Následne správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie č. 101761095/2020 zo dňa 19.11.2020, ktorým určil žalobcovi rozdiel dane nadmerného odpočtu vo výške 94.129,18 eur na dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2013.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a žalovaný ako druhostupňový správny orgán napadnutým rozhodnutím č. 100858143/2021 zo dňa 19.5.2021 potvrdil prvostupňové rozhodnutie daňového úradu Trnava č. 101761095/2020 zo dňa 19.11.2020.
V súvislosti s jednotlivými námietkami žalobcu, ktoré vzniesol v podanej žalobe, krajský súd uvádza nasledovné:
Pokiaľ ide o námietku, že celková dĺžka daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania, predstavovala cca 4 roky, a teda došlo aj k prekročeniu zákonnej lehoty týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly, krajský súd rovnako ako žalovaný túto námietku považuje za nedôvodnú, pretože daňová kontrola za zdaňovacie
obdobie september 2013 bola začatá 12.4.2017 na základe oznámenia od daňovej kontroly zo dňa 13.3.2017. Dňom doručenia protokolu bol deň 26.2.2019, kedy bola daňová kontrola ukončená, avšak z obsahu spisového materiálu vyplýva, že daňová kontrola bola dňa 18.12.2017 prerušená, a to z dôvodu zabezpečenia medzinárodnej výmeny informácií, pričom k prerušeniu daňovej kontroly došlo 8.12.2017 a dňa 22.3.2018, kedy pominuli dôvody pre prerušenie, správca dane pokračoval v daňovej kontrole a z obsahu spisového materiálu teda jednoznačne vyplýva, že daňová kontrola bola prerušená 104 dní, pričom daňová kontrola trvala mimo lehoty prerušenia 361 dní, teda bola ukončená v zákonnej lehote jedného roka.
Podľa obsahu spisového materiálu bola kontrola prerušená z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií za účelom preverenia zdaniteľných dodávok uskutočnených v rozhodnom období a o tieto medzinárodné výmeny informácií bola požiadaná Daňová správa Českej republiky.
Medzinárodná výmena informácií je dôvodom na prerušenie konania, počas ktorého lehoty na vykonanie daňovej kontroly neplynú (§ 61 ods. 5), preto ani prípadné prekročenie lehoty stanovenia na vybavenie žiadosti v rámci medzinárodnej výmeny informácií, na dobu trvania kontroly nemá vplyv.
Okrem toho krajský súd zo spisového materiálu zistil, že na dĺžku trvania predmetného daňového konania malo vplyv i konanie žalobcu, keď tento dňa 4.6.2020 požiadal o prerušenie vyrubovacieho konania za zdaňovacie obdobie 2013 z dôvodu, že boli prijaté mimoriadne opatrenia vo finančnej oblasti v súvislosti s pandemickou situáciou súvisiacou s koronavírusom. Na základe tejto žiadosti bolo vyrubovacie konanie za obdobie september 2013 prerušené dňom 5.6.2020 a 1.10.2020, kedy pominuli mimoriadne opatrenia, sa v prerušenom konaní pokračovalo od 1.10.2020.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že počas daňovej kontroly požiadal riadne o odročenie termínu nariadenia ústneho pojednávania, a to písomnou žiadosťou 3.11.2020 a predložil riadne ospravedlnenie spolu s práceneschopenkou, tak krajský súd rovnako ako žalovaný poznamenáva, že v predmetnej veci mal žalobca svojho právneho zástupcu, ktorý sa mohol zúčastniť všetkých úkonov spojených s daňovou kontrolou. Z obsahu spisového materiálu jednoznačne vyplýva, že predvolanie na ústne pojednávanie si daňový subjekt, t. j. konateľ spoločnosti, riadne prevzal aj v čase, keď vykazoval práceneschopnosť, a teda o termíne pojednávania vedel a mohol si pre tento účel zabezpečiť svojho zástupcu, ktorý by ho na danom ústnom pojednávaní zastupoval.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že v predmetnom konaní predložil v súvislosti s uplatneným nárokom všetky potrebné doklady, a teda splnil svoju dôkaznú povinnosť, krajský súd poznamenáva, že žalobca počas daňovej kontroly predložil listinné dôkazy z účtovnej evidencie, ktorými dokladoval dodávku tovaru do Česka spoločnosti LKVL spol. s r. o. Tieto doklady sú však iba jednou z podmienok na preukázanie opodstatnenosti uplatnenia nároku na oslobodenie od DPH a samotné doklady nepreukazujú skutočnosti tvrdené žalobcom, pokiaľ sa nezakladajú aj na reálnom základe. Daňový subjekt pri uplatnení si nároku na odpočet DPH môže predložiť akékoľvek doklady, ktoré sa dajú zhotoviť bez toho, že by obsahovali reálny základ, avšak pokiaľ správca dane má pochybnosti o týchto dokladoch, tak vykoná preverovanie v súvislosti s daňovou kontrolou aj u daňového subjektu, ktorý je uvádzaný na týchto dokladoch ako dodávateľ, resp. odberateľ. V danom prípade česká daňová správa preverila spol. LKVL spol. s r. o., pričom zistila, že táto spoločnosť nezdanila nadobudnutie sporného tovaru od žalobcu a že táto spoločnosť so správcom dane nespolupracuje, zásielky nepreberá. Okrem toho treba súhlasiť s tvrdením žalovaného, že z predložených dodacích listov a medzinárodných nákladných listov nie je zrejmé, že spol. LKVL spol. s r.o. prijala sporný tovar, pretože sa na týchto dokladoch nenachádza potvrdenie od tejto spoločnosti. Teda je zrejmé, že spol. LKVL spol. s r. o. nikdy sporný tovar neprevzala, pretože žalobca správcovi dane počas celej daňovej kontroly nepredložil doklad potvrdzujúci, že došlo k prevzatiu tohto tovaru práve touto spoločnosťou. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že tovar pre túto spoločnosť sa nachádzal v skladoch v Českej republike, tak spol. EUROFROST CB, a. s. a spol. POLAR Transport Václav Vlasák síce potvrdili, že skladovali vo svojich skladoch v Českej republike sporný tovar, avšak nie pre spol. LKVL spol. s r. o., s ktorou nikdy nespolupracovali, ale pre iné spoločnosti.
Okrem toho je zrejmé, že žalobca na výzvu správcu dane č. 101021020/2018 ohľadne odberateľa spoločnosti LKVL, spol. s r. o. vo svojej odpovedi zo dňa 11.6.2018 jednoznačne neuviedol ako a kde sa skontaktoval so spoločnosťou LKVL, spol. s r. o., kto túto spoločnosť zastupoval pri uzatváraní zmluvy o dodávkach tovaru a akým oprávnením na zastupovanie spoločnosti sa prípadný zástupca preukázal.
V súvislosti s tvrdením žalobcu, že mal riadne uzatvorenú kúpnu zmluvu zo dňa 1.9.2013, ktorá obsahovala všetky podstatné náležitosti v súvislosti s dodaním tovaru do Českej republiky pre spoločnosť LKVL, spol. s r. o., tak krajský súd z tejto zmluvy zistil, že z bodu II. tejto zmluvy vyplýva, že dodane tovaru, jeho množstvo a sortiment potvrdí kupujúci, resp. ním poverená osoba na dodacom liste v sklade, v ktorom bude tovar vyložený v zmysle objednávky kupujúceho. Z vykonaného dokazovania však nevyplýva, že by spoločnosť EUROFROST CB, a. s., či spoločnosť POLAR Transport Václav Vlasák bola poverená spoločnosťou LKVL, spol. s r. o. na potvrdzovanie o prevzatí tovaru na dodacích listoch, keďže na týchto dodacích listoch absentuje potvrdenie spoločnosti LKVL, spol. s r. o., že tento tovar od žalobcu riadne prevzal.
V tejto súvislosti došlo k spochybneniu dodania tovaru do iného členského štátu deklarovanému odberateľovi, pričom nebolo spochybnené, že došlo k preprave tovaru do vyššie uvedených skladov, avšak nebolo jednoznačne preukázané, že tento tovar prevzala spoločnosť LKVL, spol. s r.o. ako deklarovaný odberateľ žalobcu.
Takisto je aj zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že spoločnosť LKVL, spol. s r. o. má sporné dodávky tovaru zaevidované vo svojom účtovníctve, pretože v rámci medzinárodných výmenných informácií česká daňová správa preverovala aj túto skutočnosť, pričom zistila, že spoločnosť LKVL, spol. s r.o. nepriznala nadobudnutie sporného tovaru a neuhradila DPH z tohto nadobudnutého tovaru.
V súvislosti s tvrdením žalobcu, že mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností správca dane konštatoval porušenie podmienok žalobcu na uplatnenie práva na odpočítanie dane, krajský súd poznamenáva, že z obsahu napadnutého rozhodnutia ako aj z obsahu prvostupňového rozhodnutia je jednoznačné, že správca dane nespochybnil existenciu sporného tovaru ani prepravu sporného tovaru v deklarovaných dňoch, z tohto dôvodu ani nevypočúval svedkov, ktorých navrhoval žalobca v súvislosti s touto otázkou, ako napr. svedka E. F., manažéra skladu, potom skladníka F. G., obchodného manažéra E. G. a ďalších svedkov. Spochybnená bola len tá skutočnosť, že uvedený tovar bol dodaný práve spoločnosti LKVL, spol. s r. o., tak ako to deklaroval žalobca na predložených dokladoch v rámci uplatnenia svojho nároku.
V zmysle § 24 Daňového poriadku a podľa ustálenej súdnej praxe i právnej teórie dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu naplnenia podmienok na odpočítanie dane a teda aj reálneho plnenia zakladajúceho takýto nárok v daňovom konaní deklarovaným spôsobom, zaťažuje primárne daňový subjekt. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Vzhľadom na jeho povinnosť dbať na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie, sa však čiastočne uplatňuje aj vyhľadávacia zásada v rámci uplatnenia, v ktorej správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, ale môže vykonať dokazovanie aj z vlastného podnetu. V tomto smere správca dane zabezpečil v rámci medzinárodnej výmeny informácií aj dôkazy ohľadne spoločnosti LKVL, spol. s r. o. a zistil, že spoločnosť LKVL, spol. s r. o. je nekontaktná, na adrese sídla zapísanej v obchodnom registri sa nenachádza a s príslušným správcom dane nespolupracuje, pričom správcovi dane nie je známy žiaden kontakt na túto spoločnosť.
Z ustanovenia § 43 ods. 1, 5 Zákona o DPH vyplýva, že pokiaľ platiteľ nesplní podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 a 5 Zákona o DPH nemá nárok na to, aby bolo dodanie tovaru považované za oslobodené od DPH. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na odpočet DPH v súvislosti s dodaním tovaru do
iného členského štátu musí preukázať okrem faktúr aj ďalšími dokladmi, že jeho nárok je oprávnený. Daňový subjekt počas kontroly predložil správcovi dane sporné faktúry s príslušnými dodacími listami, objednávkami, medzinárodnými nákladnými listami a deklaroval dodávku sporného tovaru do Česka, avšak v priebehu celého trvania nepredložil doklad o tom, že spoločnosť LKVL, spol. s r. o. skutočne tento tovar prevzala, čo bola aj jedna z podmienok, ktorá bola zakotvená aj v kúpnej zmluve, na ktorú poukázal žalobca, ktorú mal mať uzatvorenú so svojim odberateľom v Česku.
V súvislosti ešte so spomínanou kúpnou zmluvou krajskému súdu neunikla pozornosti ani tá skutočnosť, že daňový subjekt v priebehu konania neidentifikoval osobu, ktorá podpísala túto zmluvu za spoločnosť LKVL, spol. s r. o., čím došlo zo strany daňového subjektu aj k porušeniu zásad poctivého obchodného styku, keďže žalobca si dôsledne nepreveril osobu svojho obchodného partnera tým, že si nezabezpečil identitu konajúcich osôb za osoby, s ktorými uzatváral obchodné vzťahy.
V tejto súvislosti sa krajský súd stotožňuje s vysloveným názorom žalovaného, že žalobca mal správcovi dane preukázať, či vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti. Znalosť obchodných partnerov je základným predpokladom riadneho obchodného styku. Ak sa žalobca nespráva pri obchodovaní obozretne je nutné vychádzať z to, že akceptoval aj možnosť, že sa stane súčasťou nekalých obchodných vzťahov a musí vznášať v tomto smere aj podnikateľské riziko v tom smere, že uplatňované právo na oslobodenie dane mu nebude priznané.
Krajský súd poznamenáva, že tvrdenie žalobcu, že správne orgány zaťažili daňový subjekt dôkazným bremenom v súvislosti s nekontaktnosťou spoločnosti LKVL, spol. s r.o. a následne, keď aj nedošlo k priznaniu nároku na odpočet DPH daňovému subjektu krajský súd poznamenáva, že za zásadný dôvod, pre ktorý nedošlo k priznaniu nároku na odpočet DPH žalobcovi je tá skutočnosť, že žalobca v priebehu celého konania nepredložil správcovi dane doklad o tom, že spoločnosť LKVL, spol. s r. o. tovar prevzala. Krajský súd nespochybňuje skutočnosť, že žalobca disponoval dokladmi, ktoré považoval za dostatočné pri uplatnení svojho nároku, ktorými boli faktúry, objednávky, medzinárodné nákladné listy, dodacie listy, výpisy z účtov deklarujúce bezhotovostné platby, avšak nedisponoval zásadným dôkazom, ktorým bolo potvrdenie prevzatia tovaru deklarovanému odberateľovi.
V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov správny súd poukazuje na to, že uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečuje preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný preukázať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podať podľa osobitných predpisov, ďalej je povinný preukázať skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a musí preukázať vierohodnosť, pravosť, správnosť, úplnosť evidencie a záznamov, ktorú je povinný viesť.
Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dôkazy doplní, aké vyvodí závery z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať (rozsudok NS SR sp. zn. 6Sžfk 4/2016 zo dňa 27.9.2018).
V súvislosti s námietkou prenesenia dôkazného bremena na žalobcu krajský súd poznamenáva, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že žalobca dodal tovar svojmu odberateľovi v Česku, ktorý bol označený na predložených dokladoch zo strany žalobcu a nebolo preukázané, že spoločnosť LKVL, spol. s r. o. ako odberateľ žalobcu tento tovar prevzal.
Krajský súd nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v predmetnom daňovom konaní bol porušený princíp zákonnosti a princíp proporcionality a tiež boli porušené základné zásady daňového konania, keďže ako vyplýva aj z vyššie uvedeného, ako aj zo záverov vyslovených správcom dane a žalovaným vo svojich rozhodnutiach, žalobca ako daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal v rámci celej daňovej kontroly ako vyrubovacieho konania, že ním deklarovaný odberateľ prevzal tovar tak ako to deklaroval žalobca v predložených dokladoch, o ktoré oprel žalobca svoj nárok. V tomto smere treba uviesť, že zabezpečenie dôkazov, ktoré vyžadoval správca dane, a to potvrdenie o tom, že spoločnosť LKVL, spol. s r.o. prevzala skutočne tovar od žalobcu, resp. že ho prevzala zo skladov, ktorých mal byť tento tovar uložený je dôkazom, ktorým žalobca mal disponovať a ktorý mal predložiť správcovi dane na preukázanie svojho nároku.
Krajský súd v tomto smere poukazuje na to, že tu nejde „o akési ďalšie doklady“, ale ide o zásadný dôkaz, ktorý by jednoznačným spôsobom potvrdil to, že nárok žalobcu je oprávnený a že tovar bol dodaný odberateľovi do Česka, ktorého žalobca deklaroval na predložených dokladoch.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti rozhodol súd tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď procesne úspešnému žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Toto rozhodnutie senát krajského súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.