Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_1Sp-40-2015.pdf
PDF · 119.58 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sp/40/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, samosudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci navrhovateľky T. O., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušníčky D. J., posledný pobyt v zahraničí T., D., toho času umiestnenej v Ú. X. I. X. C. Q., B. Č.. XX, Q., zastúpenej Centrom právnej pomoci, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody 12, kancelária Košice, Moyzesova 18, Košice, proti Prezídiu Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru, Športová 10, Trnava, za účasti maloletého Z. A., nar. XX.XX.XXXX, štátneho príslušníka D. J., bývajúceho s matkou, o preskúmanie rozhodnutia odporcu zo dňa 08.07.2015 č. p.: PPZ-HCP-BA9-85-014/2015-AV takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozhodnutie odporcu zo dňa 08.07.2015 č.p.: PPZ-HCP-BA9-85-014/2015-AV.
Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Odporca napadnutým rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BA9-85-014/2015-AV zo dňa 08.07.2015 v zmysle § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č.404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil dňom 08.07.2015 navrhovateľku na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu na základe oznámeného a začatého konania podľa osobitného predpisu. Podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola navrhovateľka zaistená na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 08.10.2015 a dĺžka doby zaistenia bola stanovená do odovzdania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, pričom v zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bola navrhovateľka spolu s maloletým dieťaťom umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že navrhovateľka bola dňa 08.07.2015 v čase o 11:30 hod. spoločne s maloletým dieťaťom odovzdaná príslušníkmi Oddelenia železničnej polície Policajného zboru Kúty príslušníkom správneho orgánu a to po tom, čo predchádzajúceho dňa o 23:45 hod., v skupine s ďalšími osobami bola kontrolovaná hliadkou oddelenia sprevádzania vlakov Oddelenia železničnej polície Policajného zboru Bratislava v medzinárodnom vlaku M. XXX F. a na výzvu policajného orgánu nevedela predložiť žiaden doklad tak svojej totožnosti, ako aj totožnosti dieťaťa. Vzniklo preto podozrenie, že účastníčka konania sa dopustila priestupku v zmysle § 118 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky, pričom na územie Slovenskej republiky vstúpila z územia Maďarska bez cestovného dokladu, víza alebo povolenia na pobyt. Navrhovateľka cestovala spoločne so svojou sestrou, jej maloletými deťmi,
ako aj ďalšími cudzincami. Vo svojej výpovedi do zápisnice čestne vyhlásila, že jej skutočné meno je T. O., nar. XX.XX.XXXX. Správny orgán následne prostredníctvom žiadosti zaslanej spoločnému kontaktnému bodu Čuňovo - Rajka o poskytnutie informácie zistil, že navrhovateľka je žiadateľkou o azyl na území Maďarska, o ktorý požiadala dňa 06.07.2015 a bol jej prikázaný pobyt v pobytovom tábore Debrecen. Z uvedeného dôvodu bolo telefonicky a písomne kontaktované Dublinské stredisko Slovenskej republiky pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-85-012/2015-AV zo dňa 08.07.2015 z dôvodu prijatia opatrení, pridelenia identifikačného čísla Dublinského konania a oboznámenia sa s prípadom účastníčky konania. Aj lustráciou v informačných systémoch policajného zboru EURODAC bolo zistené, že účastníčka konania je žiadateľkou o azyl v Maďarsku, pričom jej žiadosť je evidovaná pod číslom transakcie O. XXXXXXXXXXXXX. Policajný orgán ďalej lustráciou v interných informačných systémoch zistil, že účastníčka konania nemá na území Slovenskej republiky udelené žiadne povolenie na pobyt (trvalý ani prechodný, prípadne tolerovaný) a nie je žiadateľkou o udelenie azylu na území Slovenskej republiky.
Odporca konštatoval, že účastníčka konania sa nachádza na území Slovenskej republiky neoprávnene a to z dôvodu, že dňa 07.07.2015 v nočných hodinách neoprávnene vstúpila na územie Slovenskej republiky z Maďarka bez cestovného dokladu, víza alebo povolenia na pobyt, pričom mala v úmysle územím Slovenskej republiky len tranzitovať a pokračovať na územie Českej republiky a Spolkovej republiky Nemecko. Ďalej uviedol, že navrhovateľka nie je oslobodená od vízovej povinnosti v zmysle zákona o pobyte cudzincov, ako aj v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 539/2011 uvádzajúceho zoznam tretích krajín, ktorých štátni príslušníci musia mať víza pri prekročení vonkajších hraníc členských štátov a krajín, ktorých štátni príslušníci sú oslobodení od tejto povinnosti a Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 562/2006, ktorým sa ustanovuje Kódex spoločenstva o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc). Na základe zistenia, že účastníčka konania požiadala o udelenie štatútu azylanta v Maďarsku, správny orgán Slovenskej republiky začal konanie za účelom zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu (Dublinské konanie).
Navrhovateľka do zápisnice o podaní vyjadrenia dňa 08.07.2015 za prítomnosti tlmočníka z jazyka arabského do jazyka slovenského uviedla, že z domovskej krajiny vycestovala do K. spoločne so svojim dieťaťom Z. A.. Následne odišla loďou do U. a pokračovala v ceste cez F. a Q. až do Maďarska. V Maďarsku bola zadržaná políciou a umiestnená v tábore, kde požiadala o azyl. Túto cestu absolvovala spolu aj so svojou sestrou E. O. a jej maloletými deťmi. Uviedla, že spolu so sestrou a deťmi odišli z tábora, kde mali prikázaný pobyt a spoločne si zakúpili aj cestovný lístok v medzinárodnom rýchliku M. XXX F. na trasu B. - B.. Vyhlásila, že cestovala za svojim manželom, ktorý sa nachádza v Spolkovej republike Nemecko a na území Slovenskej republiky o azyl nechce požiadať. Takisto nežiadala o asistovaný dobrovoľný návrat do domovskej krajiny.
Na základe týchto skutočností 08.07.2015 začalo Dublinské stredisko Slovenskej republiky konanie v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 a správny orgán začal toho istého dňa konanie vo veci zaistenia podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.
Správny orgán ďalej konštatoval, že nevyhnutným podkladom pre zaistenie a pre vydanie rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov je preukázanie začatia konania podľa Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 a skutočnosť, že Maďarsko je štátom, kde účastníčka konania prvotne požiadala o azyl. Správny orgán v konaní mal preukázané, že na základe prvotnej žiadosti navrhovateľky o udelenie azylu na území Maďarska bolo povinnosťou navrhovateľky sa zdržiavať na území Maďarska v označenom pobytovom tábore. Uvedenú povinnosť však navrhovateľka (spolu s dieťaťom) nedodržala, svojvoľne opustila územie štátu, v ktorom požiadala o udelenie azylu a vycestovala z územia hostiteľskej krajiny na územie Slovenskej republiky, čím nedodržala podmienky azylového konania a neoprávnene vycestovala do iných krajín schengenského priestoru. Inštitút zaistenia pritom slúži priamo na zabezpečenie účelu prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu. Navrhovateľka je osoba, u ktorej je značné riziko úteku, ktorú skutočnosť správny orgán vyvodzoval z toho, že navrhovateľka spolu s dieťaťom nelegálne vstúpila na územie Maďarska, vyhýbala sa hraničnej kontrole, pričom svojvoľne odišla z územia Maďarska do iného štátu schengenského priestoru napriek tomu, že mala prikázaný pobyt v pobytovom tábore v krajine, kde požiadala o azyl.
Nezaistením navrhovateľky by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do pobytového tábora v Maďarsku, ale sa bude pokúšať o útek do iných krajín únie, konkrétne Spolkovej krajiny Nemecko a bude sa skrývať a vyhýbať azylovému konaniu. Je preto potrebné navrhovateľku spolu s dieťaťom zaistiť a zabezpečiť tak jej návrat do krajiny, kde prvotne požiadala o udelenie azylu. U navrhovateľky pritom nie je možné uplatniť alternatívne donucovacie opatrenia.
K stanoveniu nevyhnutného času zaistenia navrhovateľky odporca uviedol, že doba zaistenia najdlhšie do 08.10.2015 zodpovedá konkrétnemu prípadu, pretože uvedená doba je podľa správnej úvahy a skúseností dublinských konaní priamo úmerná dobe zabezpečenia všetkých potrebných náležitostí k realizovaniu konania v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013. Pri rozhodovaní o nevyhnutne potrebnom čase účastníčky konania správny orgán bral do úvahy skutočnosť, že dňa 08.07.2015 bolo začaté konanie v zmysle vyššie uvedeného Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev, v rámci ktorého sa budú vykonávať úkony k jeho realizácii. Policajný útvar je pritom povinný stále počas doby zaistenia skúmať a zisťovať, či trvá účel zaistenia a prípadne rozhodnúť aj o skrátení tejto doby.
Odporca sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života účastníčky konania v zmysle čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992 Zb. a č. 102/1999 Z. z.. Konštatoval, že účastníčka konania nemá na území Slovenskej republiky žiadnu blízku rodinu, cestuje spolu s maloletým dieťaťom a nemá žiadne záväzky k inej osobe na území Slovenskej republiky, ani relevantné dôvody na zotrvanie na jej území. Vzhľadom k začatiu konania na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu a existencie rizika úteku navrhovateľky je zaistenie podľa správneho orgánu v súlade s čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách.
Z odôvodnenia rozhodnutia ďalej vyplýva, že s účastníčkou konania a jej dieťaťom sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jej základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a sú tiež dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných ľudských práv Európskej únie.
V závere správny orgán konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva splnenie podmienok na postup podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, pretože zaistenie navrhovateľky (spolu s jej maloletým dieťaťom), je potrebné na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu ich prevozu podľa osobitného predpisu. V prípade, ak by nebolo realizované toto zaistenie, pobyt navrhovateľky na území Slovenskej republiky by nebol známy a existuje riziko jej úteku. Účastníčka konania by sa tak mohla pohybovať a skrývať na území Slovenskej republiky, respektíve na celom území schengenského priestoru. V takom prípade by nemohlo dôjsť k realizácii výkonu v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013, čím by bolo zmarené konanie samotného zabezpečenia prípravy a výkonu v zmysle uvedeného nariadenia.
Proti tomuto rozhodnutiu správneho orgánu podala včas odvolanie navrhovateľka prostredníctvom Centra právnej pomoci so sídlom v Bratislave. Žiadala rozhodnutie odporcu zo dňa 08.07.2015 č. p.: PPZ-HCP-BA9-85-014/2015-AV zrušiť a vec vrátiť odporcovi na ďalšie konanie, ako aj nariadiť odporcovi, aby bola bezodkladne spolu s maloletým dieťaťom prepustená zo zaistenia. Namietala, že odporca dôsledne neposúdil okolnosti daného prípadu, nedostatočne zistil skutkový stav veci vo vzťahu k možnosti zabezpečenia postupu zlúčenia rodiny v zmysle Dublinského nariadenia, hoci navrhovateľka v konaní pred nim uviedla, že jej manžel žije v Nemecku. Namietala, že skutočnosť, že navrhovateľka má snahu zlúčiť rodinu a dostať sa k manželovi žijúcemu v Nemecku, jej odporca vytýkal a zároveň a na tomto podklade vyhodnotil riziko jej úteku. Navrhovateľka ďalej v podanom odvolaní uviedla, že napadnutým rozhodnutím ju odporca zároveň umiestnil v zariadení pre cudzincov, a to spolu s maloletým dieťaťom vo veku 11 mesiacov. Spolu s dieťaťom je odlúčená od svojho manžela, ktorý sa nachádza legálne v Nemecku a preto ich možno považovať za osoby v zraniteľnom postavení. Odporca sa v rozhodnutí nevyporiadal s príslušným ustanoveniami a článkami Dohovoru o právach dieťaťa, pričom takáto povinnosť odporcovi vyplýva zo skutočnosti, že v danom prípade sa jedná o pozbavenie osobnej slobody matky a maloletého dieťaťa odlúčených od manžela, teda napadnutým rozhodnutím a postupom odporcu boli dotknuté aj práva maloletej osoby. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach
dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi, alebo zákonodarnými orgánmi.
Odporca sa k opravnému prostriedku navrhovateľky vyjadril písomne dňa 31.07.2015. Vo vyjadrení v podstate opätovne zhrnul chronológiu udalostí vedúcich k zaisteniu navrhovateľky spolu s jej maloletým dieťaťom , ako aj dôvody vedúce k vydaniu rozhodnutia o ich zaistení a umiestnení v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. K námietkam navrhovateľky v podanom opravnom prostriedku uviedol, že navrhovateľka nebola zaistená iba z dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa čl. 28 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ale z dôvodu, že účastníčka konania nemá potrebné doklady a platné vízum na pobyt na území Slovenskej republiky, nemá potrebné finančné zabezpečenie základných životných potrieb a existuje značné riziko jej úteku vzhľadom k jej záujmu pokračovať v ceste do Nemecka. Zdôraznil, že vzhľadom na okolnosti danej veci je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné miernejšie alternatívy donucovacích opatrení, vzhľadom k tomu, že existuje značné riziko úteku a nemá finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania a základných životných potrieb pre seba a svojho maloletého syna. Konštatoval, že účastníčka konania bola zaistená do 08.10.2015, čiže maximálne na tri mesiace a v prípade vybavenia všetkých potrebných náležitostí aj na kratší čas. Správny orgán ďalej konštatoval, že je v záujme maloletého dieťaťa zostať v priamom kontakte s matkou, aby nedošlo k prerušeniu citových väzieb a maloletý nebol vystavený žiadnym zbytočným stresom. Správny orgán pri svojom rozhodnutí zohľadnil blaho a sociálny rozvoj dieťaťa, ktoré sú zabezpečené v prítomnosti matky a zároveň je o oboch postarané po zdravotnej, sociálnej, aj hmotnej stránke. Nesúhlasil s tvrdením zástupkyne navrhovateľky, že manžel účastníčky konania sa nachádza legálne v Nemecku, pretože táto priamo v zápisnici pred správnym orgánom výslovne uviedla, že jej manžel sa nachádza v Nemecku, ale žije tam neoprávnene bez povolenia. Práve z tohto dôvodu nie je možné považovať navrhovateľku a jej maloleté dieťa za osoby v zraniteľnom postavení. V prípade, ak by manžel účastníčky konania mal pobyt v Nemeckej spolkovej republike legálny, mal by aj možnosť legálne vybaviť zlúčenie rodiny a žiť spoločne v Nemecku. Z týchto dôvodov sa správny orgán nezaoberal možnosťou postupu v zmysle Dublinského nariadenia za účelom zlúčenia rodiny (čl. 9, 10 a nasl.). Z dôvodu, že navrhovateľka deklarovala svoj záujem pokračovať v ceste za svojim manželom do Nemecka, neprichádza do úvahy ani odovzdanie navrhovateľky do Maďarska na dobrovoľnom základe, pretože existuje značné riziko jej úteku a navrhovateľka sa bude vyhýbať svojmu odovzdaniu. Opätovne zdôraznil, že navrhovateľka nemá žiadne doklady, potrebné na pobyt v schengenskom priestore a nemá ani žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie základných životných potrieb pre seba a svojho maloletého syna.
Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný preskúmal rozhodnutie odporcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Rozhodol bez nariadenia pojednávania rozsudkom v zmysle § 250f ods. 1 O. s. p., pretože splnomocnená zástupkyňa navrhovateľky i odporca s takýmto postupom súhlasili a tento nie je v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu v súlade s ustanovením § 156 ods. 3 O. s. p. a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 17.08.2015 o 10.50 hod.. Krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne, náležite posúdené aj po právnej stránke.
Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250q ods. 1 O. s. p.).
Krajský súd, viazaný pri svojom rozhodnutí dispozičnou zásadou v zmysle § 250l, § 121 ods. 1 O. s. p. sa zaoberal odvolacími námietkami splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky. Úlohou súdu bolo preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu v intenciách námietok navrhovateľky, uvedených v opravnom prostriedku zo dňa 17.07.2015, ktorými boli :
- zaistenie navrhovateľky a jej maloletého dieťaťa je nedôvodné a neprimerané,
- skutočnosť, že navrhovateľka má snahu zlúčiť rodinu a dostať sa k manželovi žijúcemu v Nemecku jej odporca v konaní vytýka a zároveň na tom podklade nesprávne vyvodzuje riziko jej úteku a
- odporca sa v konaní o zaistenie navrhovateľky a ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal a následne nevyporiadal s možnosťou postupu v zmysle Dublinského nariadenia za účelom zlúčenia rodiny, t.j. navrhovateľky a jej dieťaťa s manželom žijúcim v Nemecku v zmysle príslušných ustanovení Dublinského nariadenia ( čl. 9, 10 a nasl.).
Podľa čl. 28 ods. 1,2, 3 Dublinského nariadenia (Nariadenia Európskeho parlamentu a rady [EÚ] č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov):
1. členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia,
2. ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia.
3. zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.
Podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku.
Takýmto osobitným predpisom (odkaz č. 85) je Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú.v EÚ L. 180, 29.6.2013, v ďalšom texte aj Dublinské nariadenie).
Podľa § 88 ods. 2 cit. zákona rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať. že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu PPZ-HCP-BA9-85/2015-AV - Dublin súd zistil, že navrhovateľka ktorá neoprávnene vstúpila na území Slovenskej republiky dňa 07.07.2015 v medzinárodnom vlaku M. XXX F. je žiadateľkou o azyl na území Maďarskej republiky s tým, že jej bol určený spolu s dieťaťom pobyt v tábore pre cudzincov Debrecen (správa MV SR, KR PZ v Bratislave, operačný odbor, Spoločné kontaktné pracovisko Čuňovo - Rajka, zo dňa 08.07.2015, č. PPZ-MPS- CUN.5132/2015-CSA/17439). Túto skutočnosť potvrdila navrhovateľka vo svojej výpovedi do zápisnice o vyjadrení účastníka konania spísanej správnym orgánom dňa 08.07.2015, keď uviedla, že požiadala o azyl v Maďarsku a na Slovensku o azyl žiadať nechce. K osobným pomerom uviedla, že je vydatá a má jedno dieťa, pričom jej manžel sa nachádza v Nemecku, kde žije neoprávnene bez povolenia. Vyhlásila, že nemá žiadne finančné prostriedky. Ďalej uviedla, že sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, t.j. do D. preto, že je tam vojna a národnostné nepokoje, ale sa chce vrátiť do Maďarska. Jej cieľovou krajinou je Nemecko, kde by chcela pracovať a žiť slušný život.
Rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BA9-85-014/2015-AV zo dňa 08.07.2015 bola navrhovateľka podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov dňom 08.07.2015 spolu s maloletým dieťaťom Z. A., nar.
XX.XX.XXXX zaistená na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu s tým, že podľa ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola stanovená dĺžka doby zaistenia do odovzdania v zmysle nariadenia č. 604/2013, najdlhšie však do 08.10.2015 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Zo zápisnice o vyjadrení účastníka konania zo dňa 08.07.2015 č.p. : PPZ-HCP-BA9-85-013/2015- AV spísanej za prítomnosti tlmočníka K. Q. vyplýva, že navrhovateľka bola oboznámená so všetkými podkladmi, ktoré tvoria rozhodnutie o zaistení a k týmto podkladom sa nevyjadrila a ani nežiadala ich doplnenie.
V konaní nie je sporným, že dňa 08.07.2015 začalo Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR konanie v zmysle Nariadenia EP a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktoré je základným predpokladom postupu správneho orgánu pri zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov.
Zaistiť cudzinca (štátneho príslušníka tretej krajiny) podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, ako predpokladu pre realizáciu opatrenia v podobe zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa Dublinského nariadenia možno iba v prípade súčasného splnenia ďalšej podmienky a tou je existencia značného rizika úteku cudzinca.
K námietke navrhovateľky v opravnom prostriedku o nedôvodnosti a neprimeranosti jej zaistenia, ako aj jej maloletého dieťaťa , je potrebné uviesť, že táto námietka je nedôvodná, pretože k zaisteniu navrhovateľky spolu dieťaťom došlo na základe splnenia zákonom požadovaných podmienok, keď nesporne dňa 08.07.2015 začalo konanie Dublinským strediskom Migračného úradu MV SR za účelom prípravy a výkonu prevozu navrhovateľky a jej dieťaťa podľa osobitného predpisu a naviac, u navrhovateľky existuje značné riziko jej úteku. Krajský súd sa stotožňuje so záverom správneho orgánu, ktorý značné riziko úteku videl v tom, že navrhovateľka ako žiadateľka o azyl v Maďarskej republike, nerešpektovala uloženú povinnosť zdržiavať sa v pobytovom tábore na území tohto štátu, ale ihneď, keď jej to situácia dovolila, v rozpore s podmienkami azylového konania spolu s dieťaťom vycestovala na územie Slovenskej republiky. Hrozí preto, že navrhovateľka by sa nevrátila dobrovoľne na územie Maďarska, ale sa pokúsi o vstup do iných krajín Únie, konkrétne Spolkovej republiky Nemecko, kde sa nelegálne zdržiava jej manžel a bude sa skrývať a vyhýbať azylovému konaniu. Správny orgán vyhodnotil, že z týchto dôvodov neprichádza do úvahy ani uplatnenie iných, alternatívnych (miernejších) donucovacích opatrení.
Podľa názoru súdu je potrebné zdôrazniť aj tú skutočnosť, že navrhovateľka nemá na území Slovenskej republiky žiadnych príbuzných a v kultúrne, ako aj jazykovo cudzom prostredí sa ocitla spolu s maloletým dieťaťom bez akéhokoľvek materiálneho zabezpečenia a finančných prostriedkov. Tak, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu, maloleté dieťa po vstupe na územie Slovenskej republiky vyžadovalo zdravotnú starostlivosť. Zaistením navrhovateľky a jej maloletého dieťaťa je obom, a to až do ich odovzdania príslušným orgánom Maďarskej republiky, poskytnuté primerané ubytovanie, pravidelná strava a lekárska starostlivosť, čím sú v plnej miere rešpektované tak základné ľudské práva navrhovateľky, ako aj maloletého dieťaťa.
Z uvedených dôvodov preto možno prijať záver, že zaistenie navrhovateľky spolu s jej maloletým dieťaťom je dôvodné a účelné v záujme zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, ktorým je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, keď v konaní bolo preukázané, že navrhovateľka požiadala o azyl v Maďarsku, na území Slovenskej republiky sa spolu s dieťaťom zdržiava bez akýchkoľvek cestovných dokladov alebo povolania na pobyt, Dublinské stredisko Migračného úradu MV SR začalo konanie na účel zabezpečenia prepravy alebo výkonu prevozu a u navrhovateľky existuje značné riziko úteku.
K námietke navrhovateľky, že správny orgán z jej snahy zlúčiť rodinu a dostať sa k manželovi žijúcemu v Spolkovej republike Nemecko nesprávne vyvodil riziko jej úteku krajský súd uvádza, že táto námietka
navrhovateľky je nedôvodná, pretože zo samotnej výpovede navrhovateľky v Zápisnici o vyjadrení účastníka konania zo dňa 08.07.2015 vyplýva, že manžel navrhovateľky žije v Nemecku bez oprávnenia a bez povolenia. Z ostatných listín obsiahnutých v administratívnom spise odporcu pritom nevyplýva žiadna informácia, aký je charakter pobytu manžela navrhovateľky v Spolkovej republike Nemecko, a správny orgán o tejto skutočnosti okrem informácie poskytnutej navrhovateľkou zrejme nemal žiadnu vedomosť. Zo správania sa navrhovateľky, ktorá napriek tomu, že mala prikázaný pobyt v pobytovom tábore na území Maďarska vycestovala s maloletým dieťaťom za svojim manželom preto možno logicky usudzovať, že jej snaha dostať sa do Nemecka predstavuje riziko jej úteku.
Neobstojí ani námietka navrhovateľky, v ktorej tvrdí, že bolo povinnosťou odporcu sa zaoberať a vysporiadať s možnosťou postupu podľa Dublinského nariadenia za účelom zlúčenia rodiny, t.j. navrhovateľky a jej dieťaťa s manželom žijúcim v Nemecku v zmysle čl. 9, 10, 16 a nasl. Nariadenia, pretože tak, ako to bolo vyššie uvedené, navrhovateľka pred správnym orgánom ani netvrdila, aby jej manžel, žijúci v Nemecku, žiadal určitou formou o poskytnutie ochrany, resp. legalizáciu svojho pobytu, ale sama pred správnym orgánom vyhlásila, že "manžel sa nachádza v Nemecku, ale žije tam neoprávnene bez povolenia". Navrhovateľka teda netvrdila, že jej manžel je žiadateľom o medzinárodnú ochranu v niektorom štáte Únie, prípadne, že sa na území členského štátu Únie zdržiava oprávnene. Za takéhoto skutkového stavu podľa názoru súdu neprichádza do úvahy postup za účelom zlúčenia rodiny v zmysle Dublinského nariadenia (čl. 9, 10, 16 a nasl.), ale do úvahy prichádza iba postup podľa čl. 18 ods. 1 písm. a/ a b/ Dublinského nariadenia, vzhľadom ku skutočnosti, že navrhovateľka podala žiadosť o azyl v Maďarku.
Na základe uvedených skutočností považoval Krajský súd odvolacie námietky splnomocnenej zástupkyne navrhovateľky za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach a argumentácii dôvodov zaistenia Krajský súd poukazuje na písomné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. Krajský súd z týchto dôvodov námietkam navrhovateľky nevyhovel a napadnuté rozhodnutie odporcu č. s. PPZ-HCP- BA9-85-014/2015-AV zo dňa 08.07.2015 v zmysle § 250q ods. 2 O.s.p. ako zákonné potvrdil.
O trovách konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 250l ods. 2 O.s.p., pretože navrhovateľka nebola v konaní úspešná a odporcovi žiadne trovy konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do siedmych dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.