Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2C/385/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom: JUDr. Jánom Rybárikom v právnej veci navrhovateľa: DPS financial consulting, s.r.o., so sídlom Mikovíniho č. 10, Trnava, IČO: 46 713 930, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou advoconsulting, s.r.o., so sídlom Tamaškovičova č. 17/2742, Trnava, IČO: 47253428, proti odporcovi: G. E., nar. XX.X.XXXX, bytom D. č. XXX, o zaplatenie 379,65 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a.

Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa podaným návrhom domáhal zaplatenia istiny vo výške 379,65 Eur s príslušenstvom. Žiadal uhradiť aj trovy konania a trovy právneho zastúpenia. Svoj návrh odôvodnil tým, že s odporcom právny predchodca navrhovateľa Slovenská sporiteľňa uzatvorila zmluvu o kreditnej karte v znení jej dodatkov. Na základe kreditnej karty bol odporcovi poskytnutý úver s celkovým úverovým rámcom vo výške 10.000,-Sk (331,93 Eur). Odporca sa zaviazal čerpaný úver splácať formou inkasa minimálnej splátky. Vzhľadom na to, že sa odporca dopustil porušenia ustanovení obchodných podmienok pre kreditné karty, dňom 24.9.2010 Slovenská sporiteľňa odstúpila od zmluvy o kreditnej karte s účinnosťou od 30.9.2010. Lehota na zaplatenie pohľadávky uplynula odporcovi dňom 15.10.2010.

Odporca sa písomne k návrhu navrhovateľa nevyjadril, v koní bol úplne nečinný.

Súd na pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom právneho zástupcu navrhovateľa, oboznámil sa so zmluvou o postúpení pohľadávok, návrhom na uzatvorenie zmluvy o kreditnej karte, odstúpením od zmluvy o kreditnej karte, doplneným návrhom na začatie konanie, prehľadom transakcií, písomným vyjadrením navrhovateľa k premlčanému nároku a zistil nasledovné:

Navrhovateľ je právnickou osobou. Tento odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu zo zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.9.2013 uzavretej medzi spoločnosťou Slovenská sporiteľňa ako postupcom a navrhovateľom ako postupníkom. Táto skutočnosť je preukázaná zo samotnej zmluvy o postúpení pohľadávok. Dňa 25.7.2008 medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom ako klientom bola uzatvorená zmluva o kreditnej karte. Predmetom tejto zmluvy bolo vydanie kreditnej karty odporcovi a zároveň mu bol poskytnutý úver s celkovým úverovým rámcom vo výške v tom čase 10.000,-Sk ( 331,93 Eur). Odporca sa zaviazal čerpaný úver splácať formou inkasa minimálnej splátky. Zmluvné strany sa na základe zmluvy o kreditnej karte dohodli, že všetky právne vzťahy vyslovene neupravené v tejto zmluve o kreditnej karte sa budú spravovať obchodnými podmienkami pre kreditné karty.

Predmetom sporu je teda zaplatenie 379,65 Eur, t.j. poskytnutého úveru prostredníctvom kreditnej karty.

Na pojednávaní navrhovateľ zotrval na svojom návrhu, pričom uviedol, že podľa jeho názoru ustanovenie § 52 ods. 2 Obč. zákonníka, ktoré určuje aplikácie Obč. zákonníka na všetky zmluvy spotrebiteľského charakteru, tak toto došlo do účinnosti novelou v roku 2014, a to s účinnosťou od 1.4.2015. Podľa jeho názoru ide o hmotnoprávne ustanovenie, ktoré určuje právny rámec pre spotrebiteľské vzťahy, avšak spotrebiteľský vzťah prejednávaný v danej veci a jeho začatie predchádza účinnosti tohto ustanovenia, preto je potrebné na tento právny vzťah aplikovať ustanovenia Obch. zákonníka, teda aj ustanovenia o premlčacej dobe. Navyše na pojednávaní uviedol, že v časti úrokov z omeškania za obdobie od 1.1.2015 berie svoj návrh späť. Úroky z omeškania uplatnil len za obdobie od 28.9.2013 do konca minulého roka.

Ako už bolo konštatované, odporca bol v tomto konaní nečinný. Následne súd potom vychádzal len z listinných dôkazov, ktoré mu predložil navrhovateľ. Jedným z takýchto dôkazov bola samotná zmluva o postúpení pohľadávok, z ktorej je zrejmé, že Slovenská sporiteľa svoje pohľadávky a konkrétne aj túto pohľadávku, ktorá je predmetom sporu, postúpila na terajšieho navrhovateľa.

Z návrhu na uzavretie zmluvy o kreditnej karte vyplýva, že právny predchodca navrhovateľa s odporcom uzatvorili túto zmluvu 25.7.2008. Úverový rámec bol dohodnutý na sumu 10.000,-Sk. Spôsob úhrady pohľadávky bol dohodnutý inkasom z peňažných prostriedkov vo výške minimálnej splátky zo samotného účtu odporcu.

Z ďalšieho listinného dôkazu vyplýva, že dňom 24.9.2010 Slovenská sporiteľňa odstúpila od zmluvy o kreditnej karte. Túto skutočnosť oznámila odporcovi písomne. Od zmluvy odstúpila s účinnosťou ku dňu 30.9.2010. Odporcu vyzval právny predchodca navrhovateľa najneskôr do 15 dní odo dňa účinnosti tohto odstúpenia uhradiť pohľadávku. Ako už bolo konštatované vyššie, viac listinných dôkazov v tomto konaní zo strany navrhovateľa produkovaných nebolo. Odporca bol v konaní nečinný.

Súd uzatvára nasledovné: Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o kreditnej karte je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3, písm. d/ Obch. zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako i ust. § 52 a nasledujúceho O.z., má prednosť pred všeobecnou úpravu, ktorou je Obch. zákonník, je nevyhnuté predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa ust. Obč. zákonníka a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch.

Pokým navrhovateľ vychádzal z toho, že právny vzťah medzi účastníkmi tejto zmluvy vychádzal z Obch. zákonníka, že sa jedná o absolútny obchod, aj tunajší súd uvádza a kvalifikuje sporný vzťah ako vzťah z úveru ako absolútneho obchodu. Tunajší súd však len aplikuje osobitné ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. vo vzťahu k pohľadávke a odstúpenia od samotnej zmluvy. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ust. § 54 ods. 1 O.z., ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov. Zo žiadne ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ust. § 54 ods. 1 O.z. boli vylúčené niektoré typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ust. § 54 ods. 1 O.z. reguluje aj absolútne obchody. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou, za ktorú tunajší súd považuje aj predmetnú zmluvu, sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva alebo inak by zhoršil svoje zmluvné postavenie.

Ust. § 54 ods. 1 O.z. je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy, teda aj na odložené platby spotrebiteľských vzťahov vrátane úverov. Tunajší súd sa domnieva, že ak by z pôsobnosti ust. § 54 ods. 1 O.z. mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv, zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obch. zákonníku. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva) je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité( viď dôsledky pre spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené. Sám zákonodarca napr. pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri odstúpení od zmluvy na úpravu Obch. zákonníka ale odkazovou poznámkou odkázal na právnu úpravu v Obč. zákonníku, aj keď za spotrebiteľské úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a mal vlastnú úpravu odstúpenia od zmluvy, resp. pri premlčaní.

Súd teda, keď vychádza z ust. § 54 ods. 1 O.z., tak toto ustanovenie zakotvuje v prospech spotrebiteľa kogentnosť inak dispozitívnych noriem uvedených v Obč. zákonníka, ak by spotrebiteľská zmluva obsahovala od nich odklon v neprospech spotrebiteľa. Predmetné ustanovenie neustanovuje aplikácie Obč. zákonníka na spotrebiteľské zmluvy vo forme absolútnach obchodov inak ako v rozsahu § 52, § 54, resp. až § 60 O.z. To, že ide o dispozitívne ust. Obč. zákonníka ako aj záver vyplývajúci z predchádzajúcej vety vyplýva aj z toho, že pre danú vec podstatné ustanovenia o premlčaní nie sú ustanoveniami dispozitívnymi ale kogentnými, ako zo záveru s tým spojeného, že dĺžka premlčacej doby v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch nemajúcich formu absolútneho obchodu, nemôže byť predmetom zmluvnej podmienky, (ktorá by bola bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy. Súd jednoznačne uzatvára, že aj keď zmluva o kreditnej karte je absolútnym obchodom, treba ohľadne premlčania prípadných nárokov postupovať v zmysle ust. Obč. zákonníka. V tomto smere nemohol teda súd súhlasiť s prezentáciou právneho zástupcu, že na predmetný právny vzťah treba jednoznačne aplikovať ust. Obch. zákonníka, teda aj ustanovenia o premlčacej dobe.

Už to bolo konštatované, že odporca v tomto konaní bol absolútne nečinný, nezúčastnil sa ani pojednávania. Súd, keď skúmal, či nárok navrhovateľa nie je premlčaný, vychádzal predovšetkým zo zák. č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z toho zákona, predovšetkým z § 5b/ vyplýva, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Z dokazovania vyplynulo, že pôvodný právny predchodca Slovenská sporiteľňa ešte dňa 24.9.2010 odstúpil od zmluvy o kreditnej karte s účinnosťou od 30.9.2010. Vtedy odporcu vyzval, aby v lehote 15 dní odo dňa účinnosti odstúpenia od zmluvy o kreditnej karte pohľadávku uhradil. Odporcovi bolo toto odstúpenie od zmluvy doručené, čo potvrdzuje aj navrhovateľ, dňa 27.9.2010, teda lehota na zaplatenie pohľadávky uplynula dňom 15.10.2010. Odstúpením od zmluvy o kreditnej karte prakticky vznikol odporcovi neoprávnený majetkový prospech, preto súd túto pohľadávku vyhodnocoval v zmysle ust. § 451 Obč. zákonník, t.j. bezdôvodné obohatenia.

Podľa § 101 O.z., pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Podľa § 107 ods. 1 O.z., právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

Je nepochybné a vyplýva to aj z písomného návrhu navrhovateľa, že tento odstúpil od zmluvy 24.9.2010, toto odstúpenie doručil dňa 27.9.2010 odporcovi, teda týmto dňom mu bolo zrejmé, že to bol odporca, ktorý sa na jeho úkor obohatil o žalovanú pohľadávku. Lehota na zaplatenie pohľadávky odporcovi uplynula dňa 15.10.2010, odkedy začal rátať súd aj premlčaciu lehotu. Ako to už bolo vyššie konštatované, jedná sa o dvojročnú premlčaciu lehotu. Najneskôr si mohol navrhovateľ uplatniť svoju pohľadávku do dňa 15.10.2013. Svoj návrh však podal až 11.6.2014, t.j. po márnom uplynutí zákonnej lehoty. Súd dáva do pozornosti, že i keď posudzoval tento právny vzťah medzi navrhovateľom a odporcom ako absolútny obchod, znova treba podotknúť, že čo sa týka premlčania, treba nepochybne vychádzať z ust. § 53 ods. 1 Obč. zákonníka. Vzhľadom na uvedené súd návrh navrhovateľa zamietol, pretože jeho nárok považoval za premlčaný.

O trovách konania rozhodol súd tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Už to bolo konštatované, že odporca bol v konaní nečinný, teda neuplatňoval si žiaden nárok na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 OSP, súd rozhodnutie zruší, len ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4, d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).