Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25C-210-2013.pdf
PDF · 133.24 KB
Case nature
Area
Subarea
25C/210/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Nitra v právnej veci navrhovateľky: H. O., nar. XX.XX. XXXX, bytom A. XXX, zast. Mgr. Martinou Oravcovou, advokátkou so sídlom Nitra, Farská 25, proti odporcovi: R. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XX, o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti, sudcom JUDr. Petrom Heinrichom, takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľka sa návrhom zo dňa 21.06.2013 domáhala určenia vlastníctva k domu súp. č. XX a pozemku pod nim v kat. území A.. Po rozšírení návrhu sa domáhala i podielu na parc.č. XXX kat. úz. A. v 1/6-ine. Návrh odôvodnila tým, že pôvodní vlastníci T. N. a T. N. nadobudli predmetné nehnuteľnosti v r. 1969 a užívali ich do r. 1980, kedy ich darovali J. R. a odsťahovali sa. J. R. predala nehnuteľnosť Z. U. a W. U., ktorí nehnuteľnosť užívali do r. 1995, kedy ju predali W. a P. S.. Dňa 25.09.2003 kúpila predmetnú nehnuteľnosť navrhovateľka od W. S.. Od r. 2003 dobromyseľne nehnuteľnosť užíva, pričom si započítava vydržaciu dobu svojich predchodcov od r. 1980. Od r. 2004 platí za nehnuteľnosť daň a v r. 2007 vykonala stavebné úpravy. Dňa 18.6.2012 dostala výzvu na vpratanie nehnuteľnosti od odporcu, z dôvodu, že nehnuteľnosť užíva neoprávnene. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť mala naliehavý záujem na podanom návrhu.
Právna zástupkyňa navrhovateľky na pojednávaní uviedla, že sa pridržiava podaného návrhu. V čase podania návrhu nevedeli, že W. N. je nebohý. Navrhovala by prípadne odročiť pojednávanie za účelom doplnenia návrhu. Inak sa navrhovateľka pridržiava podaného návrhu. Čo sa týka časovej postupnosti vlastníkov nehnuteľnosti, tieto informácie má od predchádzajúcich vlastníkov W. a P. S.. To, že rodičia odporov dom predali alebo darovali, vyplýva aj to, že si viac na neho nerobili nárok. Po smrti T. si T. N., túto nehnuteľnosť neuplatnila ani v dedičskom konaní. Právna zástupkyňa navrhovateľky v záverečnom návrhu uviedla, že sa pridržiava doterajších ústnych a písomných vyjadrení. Poukazuje na svoje posledné vyjadrenie z ktorého vyplýva, že navrhovateľka predmetné nehnuteľnosti vydržala. Žiada návrhu vyhovieť a priznať náhradu trov konania.
Navrhovateľka na pojednávaní uviedla, že sa pridržiava podaného návrhu. Ona nevedela o tom, že S. nemajú list vlastníctva. Ona kúpila od nich dom na základe písomnej dohody. Vie, že rovnakú mali S. s U.. Ona býva v dome od roku 2003, predtým tam býval syn S., pre ktorého to oni zase kupovali, približne 5-6 rokov. Títo aj ešte vedia a od nich aj ona, že U. a U. to kúpili od R., ktorá dom dostala od rodičov odporcov za to, že si zobrala pôžičku, z ktorej zariadila byt rodičov odporcov. V r. 1980 si T. N. zrušila trvalý pobyt z dôvodu, že dom predala. J. R. už nežije, v A. však žije jej syn H., ktorý má
tiež uvedené informácie. V r. 2012 za ňou prišiel odporca v 1. rade s tým, aby splácala nájomné, keďže je len v podnájme. K výpovedi svedka R. uvádzala, ž svedok jej ráno hovoril, že matka kúpila dom od T. N., keď si zobrala mladomanželskú pôžičku, za čo im zariadila byt na X.. Je pravda, že sa o veci rozprávala so svedkyňou S. S., ale neskôr, keď už za ňou prišiel odporca a pýtal nájomné. Ona sa snažil spojiť so T., jej rodina jej to neumožnila, pretože je chorá. Mohlo to byť 5. rokov dozadu. Navrhovateľka uviedla, že začala to riešiť preto, lebo dovtedy si myslela, že je vlastníčkou domu, na základe toho že ho kúpila, a že ho právni predchodcovia kúpili. H. X. kupovala dom od J. R.. Ona nevedela, aký bol vzťah medzi H. X. a J. R.. O týchto veciach jej rozprávali jedine S., od ktorých ona kúpila nehnuteľnosť, keď títo ešte stále v predmetnom dome bývajú. Krátko po tom ako nehnuteľnosť kúpila, videla aj dohodu z č.l. 11, teda po mesiaci, keď chcela pôvodne od zmluvy odstúpiť z dôvodu nefunkčnosti vody a elektriky. Navrhovateľka uviedla, že S. S. hovorila s matkou odporcu so T. N., ktorá bola ochotná dom prepísať, keď vedela, že ho spolu s manželom predala. Na čo by si T. N. kupovala iný dom v A., keď mala podľa odporcu tento, pričom aj ten čo kúpila predala, keď nemala peniaze. Navrhovateľka uviedla, že už pred tromi rokmi za ňou prišiel odporca a pýtal od nej nájomné, že dom patrí jeho rodičom, teda nemohol sa o tom dozvedieť až z dedičstva. W. N. sa nasťahoval do domu so súhlasom J. R., ktorú o to požiadal T. N.. J. R. išla opatrovať matku, preto dočasne umožnila W. N. v dome bývať. Navrhovateľka v záverečnom návrhu uvádza, že ona si na dom našporila a poctivo ho kúpila, o čom sa v dedine vie a vie to aj odporca. Nevidí dôvod, prečo by mala o dom prísť.
Odporca na pojednávaní uviedol, že na uvedenej adrese nebýva, zdržiava sa na F. X v Q.. Tvrdenia navrhovateľky nie sú ničím podložené a nepreukázala, že by prešlo k prechodu vlastníctva z jeho rodičov na ďalšie osoby na ňu. Rodičia bývali na adrese U. XXX/XX, vec neriešili, nevie, či platili dane. Po smrti otca dokonca notárka vyhlásila, že zomrel nemajetný. On minulý rok zistil, že rodičia sú vlastníkmi nehnuteľnosti a začal sa domáhať ich práv, keď matka prišla o byt pre dlh, on taktiež nemá kde bývať. Rodičia vlastníctvo neriešili a nespomínali, keď matka nevedela že má dom, pokým to nezistil na katasterportále. Po J. R. tam býval ich nebohý brat W. N.. Po jeho smrti, keď v dome nikto nebýval si tento privlastnili iné osoby, ktoré ho potom aj predávali. Nebol dôvod, aby išiel T. N. za matkou svedka ohľadne kúpy domu, keď bol jeho spoluvlastníkom. Navrhovateľka mala záujem vec riešiť po tom ako jej zaslal výzvu 13.6.2012. Nevie, kto je H. X., táto však nemohla nadobudnúť dom od J. R.. Táto sestra jeho nebohého otca sa do domu nasťahovala so súhlasom otca a keď odišla, nasťahoval sa tam jeho nebohý brat W. N., ktorý tam býval až do svojej smrti v r. 1992, čo potvrdila aj jeho manželka J. N., keď nevie, čo sa dialo s domom po r. 1992 a jeho nebohá matka sa o to nestarala, keďže jeho otec zomrel krátko po bratovi v januári 1993, pričom si myslela, že dom bol písaný celý na otca, potom zistili, že polovičku mal otec a polovičku matka. Je pravdou, že matka o vlastníctve danej nehnuteľnosti nevedela. Toto začal vybavovať až on. Odporca v záverečnom návrhu uviedol, že navrhuje návrhu nevyhovieť. Čo sa týka vydržacej doby navrhovateľky v priebehu jej bývania toto vydržanie napadol po ôsmych rokoch.
Pôvodná odporkyňa v 2. rade na pojednávaní uviedla, že s podaným návrhom nesúhlasí. Ona sa v predmetnom dome ešte aj narodila, bývala tam s rodičmi, keď rodičia dostali byt sa odsťahovali. Išla tam bývať sestra otca J. R.. Nevie na základe čoho. Podľa jej informácie sa jej rodičia o nehnuteľnosť nezaujímali, neplatili dane, matka sa tam však chcela ku koncu života vrátiť. Navrhovateľka vedela, že dom má vlastníkov. Ešte jej kamarátka S. S. hovorila, aby išla za vlastníkmi sa s nimi vysporiadať, čo neurobila.
Pôvodná odporkyňa v 3. rade uviedla, že s podaným návrhom nesúhlasí. Ona si ešte pamätá, že bývali v danom dome, keď sa potom presťahovali do Q., umožnili bývať v dome J. R. s rodinou. Ona si už teraz nepamätá, či sa jej vtedy dom predával, alebo na základe čoho tam išla bývať. Vlastnícke vzťahy sa v rodine neriešili. Táto sa potom rozviedla a išla bývať k rodičom a do domu sa nasťahoval jej nebohý brat s rodinou W.. Po jeho smrti odtiaľ jeho manželka s deťmi odišli. Manželka J. N. žije niekde v W., vedela by sa na ňu nakontaktovať. Čo sa potom dialo s domom, jednoznačne povedať nevie. Nechápe však, ako sa tam mohli nasťahovať cudzí ľudia bez toho, aby kontaktovali vlastníka.
Pôvodná odporkyňa v 5. rade uviedla, že nesúhlasí s podaným návrhom. Pridržiava sa toho, čo povedali ostatní odporcovia. Jej rodičia dali do užívania dom R., nevie, či mali písomnú zmluvu. Nie je pravdou, že by jej rodičom niekto kupoval nábytok do nového bytu, tento si kupovali sami. Nevie ako by sa mohol syn pani R. k veci vyjadriť, keď v tom čase mal asi jeden rok.
Pôvodná odporkyňa v 6. rade na pojednávaní uviedla, že vie, že sa jedná o dedičstvo a to dom v A., v ktorom aj 3-4 mesiace bývala, kedy to bolo nevie. Bolo to pred rokom 1992 , kedy zomrel jej bývalý manžel, pôvodne odporca v 4.rade. Predpokladá, že on tam býval na základe súhlasu rodičov. Predtým tam bývala J. - J. R., nevie na základe čoho. Taktiež nevie uviesť, čo sa s domom dialo po r. 1992. Keď prišli do domu s neb. manželom, nikto tam nebýval, nevie odkedy, ani koľko tam tá J. bývala.
Pôvodná odporkyňa v 8.rade uviedla, že k veci nemá čo uviesť, na predmetnú nehnuteľnosť sa nepamätá, mala vtedy rok.
Svedok H. R., na pojednávaní uviedol, že pozná navrhovateľku, býva v rovnakej obci. Čo sa týka odporcov s týmito je príbuzný, bratranci a sesternice. Keď jeho matka J. R. a otec odporcov T. N. boli súrodenci. Čo sa týka domu, v ktorom teraz býva navrhovateľka, vie, že v ňom v minulosti býval, nevie však presne kedy to bolo, ani približne to nevie určiť. Vie len, že jeho matka tento dom predala W. N., pôvodne odp. v 4.rade. za koľko ho predala, kedy, od koho ho ona kúpila, uviesť nevie. O tom, že matka predala predmetný dom vie z rozhovoru, ktorý bol medzi matkou a jej bratom T. N., keď už bývali u babky o ktorú sa starali. Prišiel sa opýtať, či jeho matka dom predá W. N., na čo mu povedala, že áno. Nepamätá si kedy tento rozhovor bol. Oni sa k babke presťahovali, keď mal asi 10 rokov. V dome býval od narodenia. On nevedel, že T. N. je evidovaný vlastník nehnuteľnosti.
Ako svedok bol vypočutý W. S., ktorý uviedol, že jeho manželka je vzdialená rodina odporcov. Predmetný dom, vie že kupovala J. N., za vydata R. od rodičov odporcov. Následne to kupoval tiež už nebohí p. X. s manželkou od ktorého to kúpil Z. U. s manželkou a od neho to kupoval on s manželkou. On tam nebýval. Potom ako to kúpil, prerobili to s tým, že to nechá synovi tiež W. S., ktorý tam býval približne 3-4 roky, tento potom predal navrhovateľke s tým, že doklady spisovali on s manželkou, keďže to bolo spisované na neho. Vždy sa všetky dojednania spisovali na úrade v M., kde bola matrika, kde sa to aj tolerovalo. Nevie o tom, že by sa právni predchodcovia odporcu domáhali vlastníctva. Vie, že keď sa odsťahovali do Q., predali dom sestre. Dom kupovali aj s pozemkom. Bývalý manžel J. R., rod. N., nežil už s manželkou, ani nevie kde býva. X. sa volal J., manželka H. za slobodna U., obaja sú nebohí.
Na pojednávaní bola vypočutá svedkyňa P. S., ktorá uviedla, že otec odporcu T. bol jej bratranec, avšak sa nestretávajú, neni v blízkom vzťahu s účastníkmi, predmetný dom predali rodičia odporcu J. - J. N., tá potom X., tí následne U., od ktorých to kúpila ona s manželom. Ona bývala predtým v tom istom dvore u svokrovcov S., tí sú už nebohí. Dom bol v zlom stave, ich syn W. si ho prerobil a býval tam. Potom potreboval peniaze, preto to predal navrhovateľke. čo vie, rodičia odporcu dom predali pred viac ako 30-timi rokmi. Z. U. by mal byť vo väzení, jeho manželka niekde v G.. S manželkou odporcu sa nestretla, nehovorila jej, že to má navrhovateľka vyhraté. Dom kupovali aj s pozemkom, ešte mali aj papierik k zmluve, že to kupujú zo všetkým čo k tomu patrí, teda aj s pozemkom, tento papierik im raz zobrali poslanci miestneho zastupiteľstva. Medzi otcom odporcu a J. N. a následne aj medzi X. žiadna písomná dohoda nebola, verili si, len z ruky do ruky si dali peniaze. J. N. zaplatila T. 8.000,-Sk z pôžičky mladomanželskej. Napríklad ona má tiež takto dom vo vlastníctve, ktorý nemá na LV vyporiadaný. Myslí si, že takto to bolo v poriadku prevádzané.
Svedkyňa S. S. na pojednávaní uviedla, že nie je v príbuzenskom vzťahu so žiadnym účastníkom. Pozná navrhovateľku, poznala T. N.. Vie, že navrhovateľka býva v dome asi od r. 2003, kto tam býval predtým, nevie, nasťahovala sa v r. 2004. Asi po troch rokoch ako tam navrhovateľka bývala jej prišiel nedoplatok za byt v Q., vtedy jej vysvetlila navrhovateľka, že kúpila dom, avšak nemá LV, keďže tento je na T. N., aj jej vtedy hovorila, aby si to s ňou vyporiadala, niečo jej prípadne zaplatila, uhradila náklady za prevod, či darovanie. Nevie, či to navrhovateľka riešila zo T. N., ona T. stretla v tom čase vo vlaku aj jej hovorila o situácii navrhovateľky, že či by mohla prísť a spísali by darovaciu zmluvu, že by navrhovateľka uhradila náklady, s čím T. N. súhlasila, hovorila aby navrhovateľka prišla. S pani N. sa nerozprávala o tom, či vie ako sa dostala do domu navrhovateľka, či dom predala a pod.. Nevedela či navrhovateľka kupovala dom s pozemkom. Dvor si oplotila, či užívala záhradu, nevie. T. N. poznala z videnia, keď táto chodila do A. za rodinou, neskôr kúpila dom oproti kostolu, ktorý potom predala. Y. trvala na tom, že to bolo v r. 2006. Vtedy robila navrhovateľka v Bratislave.
Ako svedkyňa bola vypočutá W. U., ktorá uviedla, že prítomných účastníkov nepozná. V minulosti bývala v A., kde kúpila dom od sestry H. X., už bližšie nehnuteľnosť opísať nevie, nebola tam 20 rokov. Vie, že išlo o dom v spoločnom dvore, nasťahovala sa tam s druhom a tromi deťmi, avšak mala sa tam veľmi
zle. Ostatní jej robili zle, preto v podstate hneď utekala do G. k rodičom. Behom polroka sa natrvalo odsťahovala. V čase, keď tam bývala mal syn štyri roky, teraz bude mať 26. rokov. So sestrou žiadne papiere nepodpisovala, ani nevie od koho sestra kupovala dom. Ona ho predala W., už si nepamätá priezvisko, za 20.000,-Sk, keď on jej dal video a televízor. Podpisovali aj nejaké papiere, tieto už nemá.
Na pojednávaní bol ako svedok vypočutý Z. U., ktorý uviedol, že prítomných účastníkov nepozná. V minulosti býval v A. ale už si to bližšie nepamätá, či dom kupovali alebo nie, či sa len následne predával. Boli tam krátko asi tri mesiace s družkou W. U.. Vie, že v susedstve býval príbuzný družky, podľa upresnenia sudcu to bol W. S., keď aj syn sa volal rovnako. Po predložení zmluvy z č.l. 11 uviedol, že na túto si nepamätá. Podľa neho to nie je pravda.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to : výzvou na vypratanie zo dňa 13.06.2012, dohodou o predaji zo dňa 25.09.2003, LV č. XX, potvrdeniami K. A. zo dňa 10.05.2007, 03.10.2012, Správou Obce A. zo dňa 06.06.2013, dohodou zo dňa 12.04.1995, čiastočným späťvzatím zo dňa 24.11.2014, úpravou petitu zo dňa 19.12.2014, potvrdením Obce A. zo dňa 04.04.2006, rozhodnutiami o dani z nehnuteľnosti, vyjadrením k drobnej stavbe zo dňa 07.05.2007, potvrdením o úhrade, pripojenými spismi sp. zn. 23D/51/2013, 29D/298/2013, LV č. XX, správou MV SR štátny archív v Nitre zo dňa 16.06.2015, oznámením Obce M. zo dňa 28.05.2015, vyjadrením navrhovateľky zo dňa11.08.2015 a zistil tento skutkový a právny stav :
Podaným návrhom zo dňa 21.06.2013 sa navrhovateľka domáhala určenia vlastníctva k domu súp. č. XX a parcely pod ním v kat. území A.. Návrh bol podaný voči piatim osobám a rozšírený o ďalšie osoby. Celkovo bolo deväť odporcov, všetko právnych nástupcov T. N. a T. N., ktorí boli poslední evidovaní vlastníci predmetnej nehnuteľnosti, ktorú na základe kúpnej zmluvy zo dňa 02.04.1969 kúpili a užívali. V priebehu konania prišlo k ukončeniu dedičského konania po uvedených osobách a ako výlučný vlastník nehnuteľností bol zapísaný odporca. Na základe tejto skutočnosti došlo k zastaveniu konania voči odporcom v 2. až 9.rade. Zároveň došlo k rozšíreniu návrhu o určenie vlastníctva v podiele 1/6- ina k parc. č. XXX kat. úz. A., ktorá tvorí príslušenstvo predmetného domu. Z výsluchu účastníkov aj pôvodných aj svedkov bolo preukázané, že T. a T. N. sa z predmetného domu odsťahovali v r. 1980. V dome začala bývať J. R., sestra T. N. so svojim synom H. R.. Navrhovateľka, svedok W. S., a svedkyňa P. S. uvádzali, že J. R. od N. dom kúpila, resp. zobrala si mladomanželskú pôžičku za čo N. zariadila dom na X.. Odporca a pôvodní odporcovia popierali, že by rodičia dom predávali J. R., len ju v dome nechali bývať. Ako svedok bol vypočutý H. R., syn J. R., ktorý si však nepamätal od kedy do kedy v dome býval, ale býval tam. Pamätal si na rozhovor matky s T. N., ktorý sa jej bol opýtať, či dom predá W. N., na čo ona povedala, že: „áno“. Uviedol, že dom predala matka W. N., nevedel uviesť od koho ho kúpila. W. N. bol jedným zo synov T. a T. N. a manželom pôvodnej odporkyne v 6.rade. Táto potvrdila, že v dome bývala tri - štyri mesiace a v r. 1992 jej manžel W. N. zomrel. Čo sa dialo s domom potom, uviesť nevedela. Žiadna písomná zmluva o prevode vlastníctva medzi T. a T. N. a J. R. zistená nebola. Navrhovateľka uvádzala, že od R. kúpili dom Z. U. a W. U., pričom W. U. ako svedkyňa uvádzala, že dom pred vyše 20-timi rokmi kupovala od sestry H. X.. So sestrou žiadne papiere nepodpisovala, ani nevedela od koho sestra dom kupovala. V dome bývala krátko, keďže jej susedia robili zle. V čase, keď tam bývala mal syn štyri roky. V r. 2015 bude mať 26.rokov. Svedok Z. U. potvrdil, že býval v dome v A., ale bližšie si to nepamätal, teda to, či dom kupovali a následne predávali. Svedkyňa W. U. - svedkyňa uviedla, že dom predali W. S. za 20.000,-Sk. Podpisovali sa aj nejaké papiere. W. S. tiež potvrdil, že dom kupovala J. R. od rodičov odporcu, následne ho kúpil nebohý X. s manželkou a od toho Z. U. s manželkou, od ktorého kúpil dom on s manželkou. V dome býval ich syn W. S. tri - štyri roky a následne dom predali navrhovateľke, pričom bola spísaná aj zmluva. Y. P. S. uviedla, že dom bol v zlom stave, ich syn W. si ho prerobil, taktiež potvrdila, že rodičia odporcu dom predali pred viac ako tridsiatimi rokmi. Dom kupovali aj s pozemkom. Podľa informácií medzi rodičmi odporcu a J. R. a následne aj medzi X. žiadna písomná zmluva nebola. J. R. zaplatila T. N. 8.000,-Sk z mladomanželskej pôžičky. Svedkyňa S. S. uviedla, že navrhovateľka bývala v dome od r. 2003 a asi po troch rokoch jej hovorila, že nemá k domu LV, vtedy debatovali o tom, že by vec mali vyriešiť, vtedy ešte so žijúcou T. N., ktorá predbežne súhlasila s vysporiadaním vzťahov s navrhovateľkou. T. N. nevedela, že je vlastníčkou predmetného domu, keď v danej obci kupovala iný dom, a túto skutočnosť potvrdil aj odporca, preto výsluch ďalšieho svedka k tejto skutočnosti, považoval súd za nadbytočný. Odporca navrhovateľke zasielal aj výzvu na platenie nájomného dňa 13.06.2012, po čom navrhovateľka vec začala riešiť, keď dovtedy sa považovala za vlastníčku domu. Navrhovateľka spísala dohodu o predaji domu s W. a P. S. dňa 25.09.2003. W. S. a P. S. spísali dohodu s Z. U. a W. U. dňa 12.04.1995. W. N. v predmetnom dome býval do r. 1992. T. N. a T. N.
sa odsťahovali 22.01.1980 (správa Obce A. z č.l. 10). Podľa správy tam následne bývali R. a od r. 2000 S.. Navrhovateľka mala za to, že predmetnú nehnuteľnosť vydržala ona v spojení so svojimi právnymi predchodcami od r. 1980. Mala za to, že je držba bola dobromyseľná a minimálne bola oprávnená si započítať do vydržacej doby obdobie od 12.04.1995, kedy nehnuteľnosť kúpili S.. Dom bol kúpený v dezolátnom stave, bez elektriny, vody. W. si opravila a upravila aj priľahlý dvor, ktorý považovala za súčasť vlastníctva, keďže aj tento prebrala od predchádzajúcich vlastníkov. Predmetným návrhom sa teda domáhala zosúladenia faktického stavu so stavom právnym. Aj v prípade, že je zmluva neplatná alebo výnimočne nadobúdací titul vôbec nie je, mala za to, že ako dobromyseľný držiteľ, predpokladajúc, že existuje titul nadobudnutia, bola oprávneným držiteľom. Odporca s návrhom nesúhlasil, mal za to, že odkedy vyzýval odporkyňu na vrátenie nehnuteľností, nemohla jej bežať vydržacia doba.
Podľa § 46 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.
Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
Podľa § 129 ods. 1 O.z. držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 O.z. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Podľa § 132 ods. 1 O.z. vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.
Podľa § 133 ods. 1 O.z. ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákone neustanovuje inak.
Podľa § 134 ods. 1 O.z. oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Podľa § 134 ods. 3 O.z. do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
Podľa § 865 ods. 3 O.z. do času uvedeného v ustanovení § 135a v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa započíta aj čas, po ktorý občan alebo jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe ( § 135a ods. 1) alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 135a ods. 2) pred 1. aprílom 1983; tento čas sa však neskončí skôr než uplynutím jedného roka od tohto dňa.
Podľa § 868 O.z. pokiaľ ďalej nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 1992; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 1992 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.
Podľa § 872 ods. 6 O.z. ak ide o vydržanie vlastníckeho práva k pozemku podľa tohto zákona, kde na základe doterajších predpisov bolo možné nadobudnúť len právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemkov, môže si oprávnená osoba započítať čas, po ktorý jej právny predchodca mal pozemok nepretržite v držbe aj pred účinnosťou tohto zákona.
Podľa § 135a ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. vlastníkom veci, ktorá môže byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu ( § 132a ods. 2).
Podľa § 135a ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. ak ide o pozemok alebo jeho časť, ktorý má občan nepretržite v držbe ( § 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak
mohlo zriadiť právo osobného užívania ( § 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v § 200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku, má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku dohodou zriadi právo osobného užívania.
Podľa § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. takto však nemôže nadobudnúť vec z majetku v socialistickom vlastníctve alebo vec, ku ktorej má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Takto nemožno nadobudnúť ani právo k pozemku, ktorý je v socialistickom vlastníctve alebo ku ktorému má socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov.
Podľa § 135a ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. do doby podľa odsekov 1 a 2 si občan môže započítať dobu, po ktorú jeho právny predchodca mal vec nepretržite v držbe alebo nepretržite vykonával právo zodpovedajúce vecnému bremenu.
Podľa § 199 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. právo osobného užívania môže sa zriadiť len k pozemkom, ktoré sú v socialistickom spoločenskom vlastníctve a ktoré sú podľa územných plánov alebo územných rozhodnutí určené na výstavbu rodinných domčekov, rekreačných chát alebo garáží alebo na zriaďovanie záhradiek. Pôda určená na iné účely, najmä poľnohospodárska pôda, nesmie sa na zriadenie práva osobného užívania použiť.
Podľa § 200 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. výmera pozemku prenechaného na výstavbu rodinného domčeka alebo na výstavbu rekreačnej chaty sa určí podľa územného plánu alebo územného rozhodnutia. Pozemok na výstavbu rodinného domčeka nesmie byť väčší ako 800 m2, pozemok na výstavbu rekreačnej chaty väčší ako 400 m2 a pozemok prenechaný na zriadenie záhradky nesmie byť väčší ako 400 m2; výmera pozemku prenechaného na výstavbu garáže nesmie prevyšovať výmeru na ten účel nevyhnutne potrebnú.
Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb, účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb., účinnou od 1. januára 1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. K nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ oprávnená držba, b/ uplynutie vydržacej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Uvedené predpoklady sú stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne; ak nie je splnená čo i len jedna z nich, nedochádza k vydržaniu. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991).
Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré svedčia záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu) - teda okolnosti svedčiace o poctivosti tohto nadobúdacieho titulu. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, je nutné posudzovať nielen zo subjektívnych
predstáv držiteľa ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Iba vzhľadom na formu právneho úkonu (ústnu alebo i písomnú) nemožno vylúčiť ani potvrdiť existenciu dobej viery držiteľa pri nadobúdaní nehnuteľností bez toho, aby nedošlo k zohľadneniu konkrétnych právnych ale i skutkových okolností prípadu spojených s prevodom nehnuteľnosti - viažucich sa k nadobúdaciemu titulu (porovnaj napríklad Cpj 69/83 z 30. marca 1992). Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľom so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie, je potrebné vždy ohodnotiť objektívne a nielen zo subjektívneho hľadiska samotného účastníka konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27.04.2006 sp. zn. 22Cdo 984/2006). Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu (predstieraného, či neplatného). Je potrebné však vziať vždy v úvahu, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje účastníka - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. K týmto záverom dospel Najvyšší súd v týchto aj citovaných rozhodnutiach - sp. zn. 1 Cdo 137/2011, 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010 a 6 M Cdo 5/2010. Aj v rozhodnutí na ktoré poukazovala navrhovateľa dospel NS SR k rovnakému záveru (5Cdo 30/2010). V tomto prípade súd vylúčil, že by išlo o nejasné znenie zákona ktoré by pripúšťalo rôzny výklad.
Dobrá viera držiteľa sa musí teda vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Judikatúra súdov je konštantná v tom, že pokiaľ sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2011 sp. zn. 5 Cdo 49/2010) . Na základe ústnej zmluvy o jej prevode, nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci aj keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti.
Jedna zo základných zásad súkromného práva je zásada „nemo ad alium plus iuris transfere potest, quam ipse habet“ (nikto nemôže previesť viac práv, než má sám). Táto zásada chráni vlastnícke právo skutočného („pravého“) vlastníka. Jej uplatnenie znamená, že platne nemôže nadobudnúť vlastnícke právo právny nástupca, ak subjekt, od ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol, a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2013 sp. zn. 6 Cdo 71/2011, podobne aj Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. decembra 2012 sp. zn. 2 MCdo 20/2011 ). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie
tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. Ak je titul prechodu vlastníctva absolútne neplatným právnym úkonom, nemôže dôjsť k platnému prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda nemožno uvažovať o ochrane vlastníckeho práva hoc i dobromyseľného nadobúdateľa. Rovnako tak nie je možné za uvedeného stavu uprednostniť požiadavku právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere pred zásadou, podľa ktorej nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (rozhodnutie senátu US SR I ÚS 50/2010-11 zo dňa 10.02.2010).
V zmysle cit. zák. ust. vzhľadom na horeuvedené skutočnosti súd návrh zamietol. V zásade sú vzťahy medzi fyzickými osobami alebo právnickými vždy iné, výnimočného, osobité na základe konkrétneho skutkového stavu. Napriek tomu sa môže právny stav tých ktorých veci zhodovať. O právnom stave veci záväzne rozhodujú súdy. Pri rozhodovaní sa súdy neradia len zákonmi ale aj judikatúrou v tej danej právnej oblasti pre ten, ktorý právny stav veci. Okresný súd je takouto judikatúrou viazaný. Judikatúra aj vyššie citovaná vždy pripúšťa že môže nastať osobitná situácie na, ktorú sa ten, ktorý judikát nevzťahuje alebo že nie je možné judikatúru použiť. V danom prípade mal súd zato, že uvádzané judikatúra sa na predmetnú vec vzťahuje a napriek skúmaniu výnimočnosť právneho stavu účastníkov nezistil. Navrhovateľka nadobudla predmetné nehnuteľnosti písomnou kúpnu zmluvu a takisto aj jej bezprostredný právny predchodcovia. Ďalšie právni predchodcovia však vlastníctvo k nehnuteľnostiam nenadobudli na základe písomnej zmluvy. V katastri nehnuteľnosti boli stále ako vlastníci vedení T. a T. N.. Podľa názoru súdu, podľa vykonaného dokazovania títo pôvodní vlastníci predmetné nehnuteľnosti opustili v tom zmysle, že ich začali užívať iné osoby bez toho, že by to títo pôvodní vlastníci ovplyvňovali. Pôvodní vlastníci si fakticky nárok na nehnuteľnosti nerobili. Súd nemá pochybnosti o tom, že prišlo k faktickému prechodu vlastníctva na J. R., W. N., H. X. s manželom, W. U. a Z. U., manželov S. a navrhovateľku. Určitú pochybnosť v danom nadobúdaní nehnuteľnosti vyvolávalo užívanie nehnuteľnosti W. N. s manželkou, avšak vzhľadom na výpoveď svedka H. R., ktorý o predaji medzi jeho matkou a menovaným počul rozhovor, ako aj svedkyne S. S., podľa ktorej pôvodná vlastníčka T. N. vedela, že jej nehnuteľnosť nepatrí, mal súd zato, že menovaný bol súčasťou faktického prechodu vlastníctva daných nehnuteľností. Po právnej stránke však k prevodu vlastníctva nedošlo. Od pôvodných evidovaných vlastníkov až po W. U. a Z. U. prechádzali nehnuteľnosti medzi jednotlivými osobami bez písomnej zmluvy. Podľa Občianskeho zákonníka platného tak v roku 1980, keď došlo k prvej faktickej zmene u vlastníka nehnuteľnosti až aj v súčasnosti bolo možné nehnuteľnosť nadobudnúť kúpnou zmluvou, ktorá je písomná. V prípade že kúpna zmluva nebola urobená písomne k právnemu nadobudnutiu nehnuteľnosti mohlo dôjsť až na základe vydržania držiteľom nehnuteľnosti a to aj so započítaním doby pred rokom 1992, ktorá naposledy upravila znenie Občianskeho zákonníka ohľadne držby nehnuteľností, i pozemku. Základnou podmienkou držby bola dobromyseľnosť osoby, ktorá mala zato, že nehnuteľnosť patrí. Podľa ustálenej judikatúry osoba, ktorá užíva nehnuteľnosť bez písomnej zmluvy, nemôže byť dobromyseľným držiteľom. J. R., W. N., H. X. s manželom, W. U. a Z. U. tak ani na základe vydržania nemohli predmetné nehnuteľnosti nadobudnúť, keď písomná zmluva o nadobúdaní nehnuteľnosti od pôvodných vlastníkov neexistovala. Manželia S. ani následne navrhovateľka i, keď mali písomné kúpne zmluvy sa tak nemohli stať vlastníkmi predmetných nehnuteľností keďže ich nemohli nadobudnúť od nevlastníkov. Navrhovateľka síce malá písomnú zmluvu, predmetnú nehnuteľnosť však nemohla nadobudnúť, vzhľadom na to, že jej právni predchodcovia neboli vlastníkmi predmetných nehnuteľnosti a zo zákona a judikatúry navrhovateľka ani nemohla od roku 2003, kedy uzavrela kúpnu zmluvu byť dobromyseľnou držiteľkou predmetných nehnuteľnosti a nadobudnúť ich na základe vydržania, keďže o spôsobe nadobúdania nehnuteľností ohľadne jej právnych predchodcov až po pôvodných vlastníkov mala vedomosť, a tak ako pre právny omyl neboli dobromyseľní držitelia jej právni predchodcovia, pre rovnaký neospravedlniteľný právny omyl spočívajúci v znalosti faktického prechodu nehnuteľností od pôvodných vlastníkov až po ňu nebolo možné jej držbu považovať za dobromyseľnú. V roku 2007 hovorila navrhovateľka svedkyni S. S., že kúpila dom a nemá LV, keď dom je písaný na T. S.. Opätovne navrhovateľke držbu spochybnil odporca, ktorý od nej žiadal nájomné . Rovnaký právny názor možno vyvodiť aj u manžel S. ohľadne toho, že neboli dobromyseľní držitelia predmetných nehnuteľností keď rovnako ako navrhovateľka o nadobúdaní nehnuteľnosti svojimi právnymi predchodcami mali vedomosť, o čom vypovedali v tomto konaní ako svedkovia.
Vo vydanom rozhodnutí súd vychádzal z citovaných zákonných ustanovení ako aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Má tak za to, že ide o zákonné rozhodnutie. Sudca mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že reálne vzťahy medzi navrhovateľkou a jej právnymi predchodcami až po pôvodných vlastníkov boli spravodlivo vyporiadané. Vzhľadom na platnú judikatúru
toto zohľadniť nebolo možné. Bolo by tak vhodné aby sa vecou súdy ďalej zaoberali. Nehovoriac o tom že predmetné rozhodnutie vzťahy medzi účastníkmi nijak zásadne nevyrieši, keďže bude treba súdne riešiť užívanie nehnuteľnosti, investície navrhovateľky do nehnuteľnosti, či jej právnych predchodcov teda oddelenie vecí ktoré pôvodnú nehnuteľnosť zhodnotili bez zhoršenia pôvodnej podstaty veci. Bude treba riešiť právne následky rozhodnutia na vzťah navrhovateľky a jej právnych predchodcov.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi nepriznal náhradu trov konania, keďže mu žiadne nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Nitre. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.), pričom podľa § 205 ods.2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.