Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozhodnutie_9C-168-2014.pdf
PDF · 81.16 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/168/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: BL Telecom collection, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 47 150 513, právne zastúpeného SOUKENÍK
- ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, proti žalovanému: Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX, XXX XX M., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídloím Šafárikovo námesie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, zastúpeného JUDr. Bohdan Jakubis, so sídlom Dobrovičova 13, Bratislava, o zaplatenie 130,85 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 130,85 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške:
- 9,25 % ročne zo sumy 94,06 € za čas od 04.07.2011 až do zaplatenia,
- 9,50 % ročne zo sumy 36,70 € za čas od 04.08.2011 až do zaplatenia,
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v prospech jeho právneho zástupcu advokátskej kancelárie Soukeník-Štrpka, s.r.o. náhradu trov konania spočívajúcu v iných trovách konania vo výške 16,50 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Vedľajšiemu účastníkovi Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou došlou súdu dňa 20.06.2014 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia ceny za poskytnuté služby vo výške 130,85 €.
Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný s právnym predchodcom žalobcu Slovak Telekom, a.s. uzavrel zmluvu o pripojení v zmysle § 43 zák. č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách. Slovak Telekom a.s. vystavil žalovanému faktúry v odôvodnení nižšie uvedené, ktoré žalovaný neuhradil. Žalobou uplatnenú pohľadávku žalobcu nadobudol postúpením od pôvodného veriteľa Slovak Telekom a.s. na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.06.2013.
Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2 O.s.p. (Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.) v spojení s § 200ea ods. 1 O.s.p. (Ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.) z dôvodu, že ide o drobný spor.
Súd rozhodoval na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise a zistil nasledujúce:
Žalovaný mal uzavretú zmluvu s právnym predchodcom žalobcu T - Mobile a.s. podľa zákona 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách. Za poskytnuté služby boli právnym predchodcom žalobcu žalovanému vystavené nasledujúce faktúry:
a) faktúru č. 7106789832 s dátumom splatnosti do 03.08.2011, na sumu 36,79 €, b) faktúru č. 7105679368 s dátumom splatnosti do 03.07.2011, na sumu 94,06 €.
Kópie predmetných faktúr žalobca v konaní súdu predložil.
Na základe vyššie uvedeného mal súd nárok žalobcu za preukázaný v celom rozsahu. Nárok na zaplatenie uvedených súm vyplýva okrem Zmluvy o pripojení z nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:
Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách zmluvou o pripojení sa podnik zaväzuje účastníkovi zriadiť potrebný prístup k verejnej telefónnej sieti alebo k inej verejnej sieti a sprístupniť súvisiace služby. Súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky a tarifa.
Podľa § 42 ods.1 písm.a) zákona č. 610/2003 Z.z. podnik má právo na zaplatenie ceny za poskytnutú verejnú službu podľa tarify, ak jej vyúčtovanie doručil účastníkovi najneskôr do troch mesiacov od posledného dňa zúčtovacieho obdobia; to neplatí pri vyúčtovaní predplatených služieb.
Podľa § 42 ods. 4 písm. b) zákona č. 610/2003 Z.z. účastník je povinný platiť cenu za poskytnutú verejnú službu podľa zmluvy o pripojení a podľa tarify, ak to povaha služby umožňuje až na základe predloženia dokladu o vyúčtovaní.
Keďže žalovaný sa s úhradou jednotlivých faktúr dostal do omeškania (§ 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka - dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.) priznal súd žalobcovi úroky z omeškania v nasledujúcom rozsahu:
- vo výške 9,25 % ročne zo sumy 94,06 € za čas od 04.07.2011 až do zaplatenia,
- vo výške 9,50 % ročne zo sumy 36,79 € za čas od 04.08.2011 až do zaplatenia.
Výška úrokov je daná § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka - ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30.6.2010 - výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba ECB bola ku dňom splatnosti jednotlivých faktúr vo výške 1,25% a 1,50% ročne a potom výška úrokov z omeškania je 9,25% a 9,50% ročne tak ako to požaduje žalobca.
Pokiaľ ide o náhradu trov konania, pri rozhodovaní o ich náhrade súd postupoval podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu priznal v konaní úspešnému žalobcovi. Náhradu trov súd konania priznal za zaplatený súdny poplatok vo výške 16,50 €, nie však za trovy právneho zastúpenia. Pri tomto závere vychádzal súd z aktuálneho rozhodnutia NS SR sp. zn. 6 M Cdo 5/2013, v ktorom bolo uvedené: „Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a
účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“ Súd má za to, že uvedený právny názor možno uplatniť nielen voči vedľajšiemu účastníkovi zastúpenému advokátom ale aj voči účastníkovi zastúpenému advokátom.
Súdu je známe, že žalobca podáva množstvo žalôb vo veciach skúpených pohľadávok, vrátane pohľadávok týkajúcich sa nedoplatkov za elektronické služby. Takéto žaloby a ich spisovanie sú iba administratívnou činnosťou, pri ktorej dochádza iba k zmene účastníkov konania a súm požadovaných na zaplatenie, preto má súd za to, že náhradu trov konania priznať nemožno, nakoľko náhrada trov právneho zastúpenia v tomto prípade nebola účelná.
V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje ďalej na - Nález Ústavného súdu ČR z 25.7.2012 sp. zn. I. ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný,
- ako aj na ďalšie aktuálne rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. IV. ÚS 3678/12 - Ústavní soud ve svém usnesení sp. zn. I. ÚS 3372/11 uvedl, že „Právní řád a jeho interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech, kdy jde
- za prvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní věci),
- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv. formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů). Pravidelným (nikoli nutným) rysem je, že právo na peněžní plnění vymáhá jiný než původní (originární) věřitel a žalobce s žalovanými pohledávkami obchoduje, přičemž očekává, že výše náhrady nákladů řízení bude soudem přiznána právě podle vyhlášk y Ministerstva spravedlnosti č. 484/2000 Sb.; symptomatické je dále, že zisk takového podnikatele není dán kupř. rozdíly cen při vlastním obchodováním s pohledávkami, ale má být generován paušálně stanovenými náhradami nákladů soudního řízení, které v těchto případech významně převyšují skutečně vynaložené náklady potřebné k účelnému uplatňování nebo bránění práva (nález sp. zn. I. ÚS 3923/11, bod 27). “.
Procesný súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru ako vyplýva z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR a Ústavného súdu ČR možno dospieť aj aplikáciou § 150 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné ustanovenie je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Neprimeranosťou podľa súdu nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatnenej drobnej pohľadávky a výškou trov konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu ako taký neprimeraný. Tomu bolo podľa súdu aj v danom prípade, kde sa žalobou vo forme kvázi administratívneho úkonu uplatňovala pohľadávka bežne uplatňovaná na súdoch SR, pri uplatňovaní ktorej nebolo potrebné využiť právne zastúpenie a to o to viac ak ide o spoločnosť,
ktorá sa zaoberá skupovaním pohľadávok a u ktorej možno predpokladať administratívny aparát na ich uplatňovanie.
Pokiaľ ide o VÚ, tento vystupoval na strane neúspešného žalovaného, preto nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v 4 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205 ods. 1 a 2 O. s. p..
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.